...že by konečná?...

Vraví sa, a čím som starší, verím tomu viac a viac, že ako sa človek v živote správa, tak sa mu raz vráti - skôr či neskôr, v dobrom i zlom. Nielen správaním voči iným, ale aj k svojmu telu. Vrcholový športovec ho počas kariéry určite moc nešetrí, naopak, nie raz ho vystavuje záťaži, na ktorú ľudské telo pre bežný život stvorené nebolo. Podobne je to aj v mojom prípade, hoci regenerácii a životospráve som prikladal veľký význam.

Vždy som si však našiel motiváciu, kvôli ktorej som nie raz šiel na hranu únosnosti. Určite bez menších zranení a boľačiek sa to neobíde asi nikdy, pokiaľ však nie sú také, ktoré športovca vyradia definitívne, vždy sa nejako dá. Je to len o trpezlivosti a chcení sa s prekážkami popasovať.

Niečo cez 120 tisíc km, ktoré mám skoro za tridsať rokov tréningu v nohách, často v mrazoch, daždi či vetre (kdeže bola termobielizeň) si raz svoju daň vypýtať muselo. Po nazretí do svojej zdravotnej karty - aj pár rokov dozadu som celkom milo prekvapený, ako dlho moje telo všetko celkom v pohode zvládalo a vydržalo.

Prvé príznaky súčasných problémov s krížami som totiž v karte zaznamenal už v roku 1991 a sprevádzali ma počas celej kariéry.

Verím však, že po každom daždi raz výjde slnko, a tak, ako momentálne už tri týždne nemôžem voľne pobehnúť ani 2 km, verím, že sa na štartovú čiaru ešte postavím, hoci aj nie s výkonnostnými či víťaznými ambíciami.

Nevylučujem dokonca, že aj na ten maratón, veď ako sa vraví...- "Nikdy nehovor nikdy"......To by som skončil asi už v roku 1994 ...