streda 13. augusta 2008

Po roku opäť v cieli maratónu...

Najkrajší,najťažší,najsrdečnejší..... Takéto prívlastky za 25 ročníkov získal Rajecký maratón, ktorému by som v tomto roku pridal aj prívlastok najupršanejší. Teda aspoň pre mňa určite bol. Počas dlhoročnej športovej kariéry, či už vrcholovej chodeckej, ale aj v posledných rokoch bežeckej, som totiž preteky v neustálom daždi ,navyše obohatenom o výdatný lejak či prietrž mračien neabsolvoval. Nehovoriac o Rajeckom maratóne, ktorý je známy tým, že ho väčšinou sprevádzajú veľké horúčavy. Bolo tak aj pri mojom prvom maratóne pred šestnástimi rokmi, na ktorý som sa postavil nečakane a s odstupom času naň spomínam s úsmevom.
K Rajeckému maratónu mám podobne blízky vzťah ako ku Kysuckému, oba považujem za domáce, na ktoré, pokiaľ som nebol v minulosti niekde na sústredení pred vrcholným podujatím alebo priamo na ňom, som sa chodieval pozerať a nadýchať srdečnej atmosféry. Od roku 2002 do minulého roku som štartoval každý rok na Kysuckom,(v tomto roku mi žiaľ zabránilo zranenie), od roku 2004 som až na jednu výnimku (taktiež pre zranenie v roku 2006) nechýbal na štarte Rajeckého maratónu.
O tom,že sa postavím na štart tohtoročného jubilejného 25.ročníka na Rajeckom námestí, som pred pár mesiacmi ani neuvažoval. Možno v duchu som začal veriť, keď sa mi podarilo v posledných týždňoch odbehnúť, hoci vo voľnom tempe, pár dlhších behov bez zdravotných problémov. Na výkon som vôbec nemyslel,nad ním som začal uvažovať až pred dvomi týždňami po Kysuckej desiatke ktorá ma opäť naladila a po ktorej som pocítil konečne aj radosť a dobrý pocit z behu.
Na štart Rajeckého maratónu som sa postavil napriek tomu bez konkrétnych ambícii, mojim prianím bolo hlavne opäť po roku si vychutnať dobeh do cieľa „ostrého“ maratónu. Samozrejme, po pocitoch v posledných dvoch týždňoch som veril už aj v čo najkvalitnejší výkonn či umiestnenie.
Od štartu sa mi bežalo fajn, držal som sa v skupine,kde boli všetci favoriti na popredné umiestnenie.Prvých 5km za 18:15min nasvedčovalo, že sa pobeží na výkon, ktorý som v celom maratóne už dávno nepoznal. Veril som si však,veď prečo aj nie. V čelnej 8 člennej skupine som bežal do 15teho kilometra (55:41min), kedy som však začal cítiť, a aj videl, že všetci v skupine pôsobia ľahším dojmom ako ja. Bol som si vedomý,že v nasadenom tempe pokračovať s nimi nemôžem, lebo by som dopadol neskôr určite horšie ako zle. Na 1/2maratóne za 1:19:35hod som vedel, že pokiaľ niekoho so súperov predo mnou nestihne veľká kríza, ťažko z nich niekoho dobehnem. Po obrátke som sa preto sústredil hlavne na to, aby som nemusel vzdať. Obával som sa totiž, ako bude reagovať chrbát pri rýchlom behu dole kopcom, navyše v chlade a daždi, nakoľko za posledné mesiace som behával len v lese v mäkkom teréne, navyše len pomaly.
Pred Fačkovom okolo 35.km sa spustil hustý lejak, spomenul som si na ten spred štyroch rokov,ktorý začal presne na tom istom mieste. Kým však teraz som v ňom bežal posledné kilometre tesne nad 4min, vtedy som posledné kilometre priam "letel" po 3:20min/km, čo sa pochopiteľne odrazilo aj na výkone či umiestnení. To ma však teraz netrápilo, nakoniec, maratón nie je len o víťazstvách. Do cieľa som dobehol nakoniec na ôsmom mieste výkonom zhodou okolností o sekundu pomalším (2:41:40hod), ako na poslednom „ostrom“ maratóne – a zhodou okolností práve vlani v Rajci. Na rozdiel od vlaňajška však, kedy som mal vyššie ambície, ma teraz ten istý výkon napĺňa spokojnosťou, o to väčšou, že už romýšľam viac nad radosťou zo samotného behu ako dosiahnutých výkonov. Na tie kvalitnejšie treba totiž asi trochu viac, ako len volne klusať po lese a občas si trochu podľa chuti zrýchliť...Takto ma to však baví a po skúsenostiach s chrbticou v posledných mesiacoch sa budem snažiť, aby som sa behania nemusel vzdať úplne, hoci aj za cenu slabších výkonov. Radšej behať pomaly, ako vôbec...
Víťazstvo na tohtoročnom, jubilejnom 25.ročníku Rajeckého maratónu si zaslúžene vybojoval v osobnom rekorde 2:32:52hod Róbert Rolko, ktorý si po 3. a 5.mieste v rokoch 2006 a 2007 splnil dlhoročný športový sen - na jeho srdcu blízkom maratóne stáť na stupni najvyššom.

utorok 5. augusta 2008

Moje bežecké a chodecké začiatky (3)

Od prvého tréningu som patril k jedným s najpravidelnejšou dochádzkou a hoci som mal len 10rokov, začal som hltať každú informáciu o atletike a bežcoch ako Sebastian Coe, Mirus Jifter, Alberto Juantorena, Steve Ovett. Zošit s výstrižkami obrázkov formúl, ktoré som dovtedy zbieral, som zrazu vymenil za obrázky bežcov, ktorými som polepil pol steny detskej izby. Počas tréningových kontrolných pretekov, ktoré sme u trénera Srholca robili často, sme si dávali mená bežcov, v ktorých sme sa videli. Mojim „favoritom“ bol Sebastian Coe, od začiatku sa mi páčil pre jeho ľahký krok a zrýchlenie v posledných metroch – finiš. Slovo, ktoré som ešte donedávna nepoznal.
Po troch týždňoch tréningov som sa doma pochválil, že chodím na atletiku a že by som potreboval botasky na tréning. Neviem,či bol otec z toho nadšený, lebo ako známy hudobník, vo mne videl skôr svojho nasledovníka ako nejakého bežca. Dva roky som už navštevoval Ľudovú školu umenia v hre na klavír. Pokiaľ som nebol na prvom tréningu, celkom som tam aj pravidelne chodil.
Jedno poobedie ma otec milo prekvapil. Po vyučovaní sme šli na rodinný výlet neďaleko  mesta do lesa . Ufuľanému od ohňa mi povedal, nech sa idem do potoka umyť, potom mi dal do ruky krabicu s cenovkou - 23Kčs. Boli v nej tenisky –biele, s tenkou podrážkou, podobné, ako boli neskôr populárne číny, ibaže polovičné, pod kotníky. Hneď som si ich obul a v ten deň už z nôh nedal. Večer som si ich položil k posteli a s pohľadom na ne spokojne zaspal.
-„Pefo,ukáž aký si teda bežec a obehni aspoň tri kola okolo Leninky“ – vyprovokoval ma jeden zo starších chalanov v jedno poobedie pred partiou na ulici. (Leninka sme volali okruh tromi ulicami, nevedel som ešte, že meria 1025m a už vtedy sa na ňom organizovali preteky - Beh Oslobodenia.
-„Aj desať dám“ – zakontroval som, ani si neuvedomujúc čo som vlastne povedal.
-„Tak to určite, ani na bicykli“,pozrel sa na ostatných a opäť na mňa.
-„Neveríte?Veď už trénujem, aha mám aj nové tenisky a pôjdem aj na preteky“,nedal som sa.
-„Dobre,dáme stávku.Keď odbehneš tých 10kôl“, opäť s úškrnom na ostatných, „máš od každého ruskú zmrzlinu, ak nie, všetkých nás budeš chodiť týždeň ráno budiť do školy a zaviazovať pred zápasmi šnúrky do kopačiek“.Myslel tým na futbalové zápasy, ktoré partie starších chalanov hrali medzi ulicami - mňa ako najmladšieho postavili vždy do brány . Bol som na to hrdý,veď tí chalani boli o 4-5rokov starší a ja som bol jediný z „krpcov“, ktorý sa dostal do zostavy. V bráne som bol sice malý, ale vedel som sa hádzať pod nohy tak, že chalani mali z toho niekedy poriadne nervy :-) .ešte viac pri hokeji, kde sme mali bránku z dvoch veľkých kameňov.
-„Dobre", povedal som odhodlane, "a koľko mám na to času?“, začal som vyjednávať…
-„Koľko chceš, ale kým sa zotmie a pôjdeme domo, musíš mať za sebou desať kôl. Zastaviť môžeš na jednu minútu v každom kole, počas neho nie“.
-„Dobre, idem na to“, a vyložil som si najprv pravú, potom ľavú nohu na zábradlie, aby som si silnejšie zaviazal šnúrky v teniskách. Rozbehol som sa od domu svižne, ale za prvou zákrutou som radšej zvolnil, uvedomil som si totiž, že desať kôl je fakt dosť…Po prvom kole som sa spýtal, koľko meria jedno kolo.
-„Pefo, už to máš bližšie ako do Žiliny, kolo má kilometer.“,stále si chalani robili srandu, neveriac, že to zabehnem. Nebolo mi všetko jedno, ale veril som, že stávku vyhrám. Neviem, či by som sa do toho pustil, keby mi chalani pred tým povedali, že jeden okruh má 1km. Odbehnúť 10km sa mi totiž zdalo nepredstaviteľné.Veď to bolo ako do veľkej Žiliny.Prvýkrát som pri chalanoch zastavil po šiestom okruhu,v každom ďaľšom na pár sekúnd tiež. Ku koncu som už cítil únavu, ale povzbuzovaný už aj susedmi z našej i okolitých bytoviek,, som dokončil desiate kolo a užíval si slová uznania. Kto z ulice si môže povedať, že odbehol diaľku ako z Kysuce do Žiliny. To bolo v tej chvíli pre mňa viac ako tých päť ruských zmrzlín, na ktoré som sa tiež samozrejme tešil.
Na druhý deň, keď som si pred futbalom zaviazoval na kopačkách šnúrky, mi s nohou klepalo tak ,že mi skoro narazila do brady.Prvýkrát som aj pocítil, čo je to odtlak na päte, kvôli ktorému som si iné, ako stáť v bráne, ani predstaviť nevedel.
V tých teniskách som chodil na tréningy ďalšie 3mesiace, pomaly sa blížil dátum 1.9.1979 - moje prvé bežecké preteky....