Moje bežecké a chodecké začiatky (9)

Obdobie zima 1982 - jar 1983 bola v nasmerovaní mojej športovej kariéry dosť významná. Venoval som sa síce stále hlavne bežeckému tréningu, čoraz viac však už aj chôdzi, hoci žiadny tréningový denník som si neviedol.
Párkrát do roka chodila k nám na návštevu naša babička z Jimramova – dedinky na Južnej Morave, kde sme každé leto trávili prázdniny.
-„Petře, co jsi to teda, běžec, či chodec? Slyšela jsem, že jsi startoval na mistrovstvích Slovenska v chůzi“ – prekvapila ma raz pri jednom zo zimných večerov, ktoré u nás trávila.
-„ No bežec predsa, chôdzu som len tak skúšal, kôli súťaži družstiev...“- ani neviem prečo som nechcel priznať, že sa mi páči celkom aj chôdza.

Stále akoby som nebol rozhodnutý, čomu sa chcem venovať viac. Cítil som sa stále bežcom, lákala ma však aj chôdza…
Na jednom z tréningov v marci 1983 mi dal tréner Milan Skokan na štadióne test v chôdzi na 3km, na ktorom som si vytvoril osobný rekord tesne nad 16min.

Na výkony, ktoré sa začínali pätnástkou a doteraz sa pozeral na ne s veľkým rešpektom, ešte pred polrokom sa mi zdali priam neuveriteľné, boli zrazu skoro skutočnosťou. Veľmi ma to povzbudilo.
-„Pefko, ak vydržíš pri chôdzi, uvidíš, že dáš trojku ešte v tomto roku pod pätnásť. S takým výkonom môžeš byť aj majster Slovenska“- akoby ma chcel ešte viac Milan namotivovať.
Poctivo som teda ďalej podľa jeho pokynov trénoval, odmenou mi bolo prvé „chodecké“ víťazstvo na 3km v Dubnici nad Váhom. Svietnik, ktorý som za 1.miesto dostal, doteraz visí pri klavíri v obývačke mojich rodičov.
Na následujúcich krajských súťažiach družstiev som zakrátko patril medzi favoritov. Mira Kocúra som už stabilne zdolával, on však tréningu dával čím ďalej menej. Začal totiž chodievať aj na tréning futbalistov, kde si ho zo žiackeho školského turnaja, na ktorom som hral za svoju školu aj ja, vybral tréner Kys.N.Mesta.
Mira sa mi nakoniec presvedčiť, aby ostal pri atletike a chôdzi, nepodarilo. Neskôr sa stal z neho brankár, ktorý chytal za mužov vo viacerých tímoch na Orave a Kysuciach.
Postupne som začal na diaľku sledovať aj výkony mojich rovesníkov z iných regiónov, v Banskej Bystrici, ktorá bola už vtedy chodeckou „baštou“, bol v tom období žiackou hviezdou Miroslav Stano. Prvýkrát v osobnom súboji som sa s ním stretol na majstrovstvách stredoslovenského kraja v Martine, kde zvíťazil predo mnou asi so 100m náskokom. Zlepšil som si však osobný rekord, čo ma opäť povzbudilo.
Najvýznamnejšími chodeckými pretekmi v Československu v tých rokoch boli Praha-Poděbrady na 50km a Záhorácka 20tka v Borskom Mikuláši na 20km, na ktorých štartovali nielen najlepší chodci v Československu, ale aj kvalitná zahraničná konkurencia. V Borskom Mikuláši štartovali na rôznych tratiach aj mládežnické kategórie a práve Miro Stano v žiackej kategórii v roku 1983 vyhral. Vtedy som na Záhorí ešte neštartoval, len som možno trochu závidel, keď som Mira videl v televízii pri zázname, ktoré boli zo Záhoráckej dvadsiatky či pretekov Praha-Poděbrady samozrejmosťou.
Medzitým sa ku mne dostalo, že aj medzi atlétmi v Banskej Bystrici sa o mne už vie. Veľký súboj nás dvoch sa očakával v septembri na M-SSR vo Svite.
Deň pred štartom počas majstrovstiev Slovenska vo Svite ma pri obede v jedálni na internáte, kde sme bývali, z ničoho nič oslovil jeden z banskobystrických atlétov:
-„ To Ty si ten Tichý, čo chce poraziť nášho Stana?“
- „hej, ja som to, neviem, kde si to počul, ale máš pravdu, chcem ho poraziť. Prečo by som nemohol?“ - s prekvapením, odkiaľ ma pozná, som len nesmelo odpovedal a vzápätí pocítil, ako ma niekto poposunul, aby som si zobral tácku na jedlo. Počul som už len úškrn a výbuch smiechu jeho kamarátov stojacím s ním v rade. Bolo mi to jedno, aj tak som nikoho z nich nepoznal.Veril som len, že na druhý deň im ukážem, že som naozaj lepší.

Nakoniec sa mi to aj podarilo, keď som v osobnom rekorde 14:38,7min získal svoj prvý titul majstra Slovenska. Miro bol druhý za 15:06,5min.

.....pokračovanie....
Moje bežecké a chodecké začiatky (1.-12.) .........Súčasnosť

Tri dni po knokaute opäť v ringu:-)

Pred niečo vyše mesiacom som sa motal po Ríme ako rímsky vojak po boji. Deň po 100vke som chodiť normálne nemohol, ak, tak veľmi pomaly a na vystretých nohách. Keď som ich len trochu pokrčil v kolenách, hmotnosť tela predné stehná neudržali a padal som na zem. Raz sa mi to podarilo v blízkosti Kolosea, kde som nechtiac trochu zakopol o krivú dlažobnú kocku. Hoci som sa snažil zachytiť Ľuba Hrma a Janka Bujňáka, celkom sa mi to nepodarilo a ja som si pri páde narazil pravé koleno. Okoloidúci sa po mne dívali ako na opilca, nakoniec, ani sa nečudujem. Pohľad na mňa musel naozaj vyzerať...Neviem len, či komicky alebo tragicky :-)
-„Peťo, už sa od nás ani nepohneš, budeš chodiť pekne s nami“- vtipne, ale nie bezdôvodne, poznamenal Janči.
-„Janči, vieš čo je najlepšie, aby si zabudol na nejaké bolesti? Spôsobiť si inú. Keď sedím v kresle u zubára, štípem sa najviac ako viem do ruky. Snažil som sa trochu odľahčiť môj zosun na tvrdú zem...
Hoci sme to brali s humorom, naozaj som nebol schopný ani z obrubníka na chodníku sám zísť.....
Keby mi vtedy niekto povedal, že o dva dni budem už klusať a na tretí deň zabehnem 3km pod 10minút, určite by som len neveriacky zavrtel hlavou...Ako povedal Lubo, po ultrabehoch sa nedá plánovať, niekedy trvá regenerácia kratšie, inokedy dlhšie...
Po mojej prvej 100vke som sa opäť presvedčil, že z najhoršieho sa vie trénovaný organizmus dostať celkom rýchlo. Iné by to bolo samozrejme v dosahovaní kvalitnejších výkonov, na tie potrebuje omnoho viac času regenerácie a opätovného tréningu.
Keďže po návrate domov som sa už o dva dni pár kilometrov pokúsil pomaličky preklusať, tretí som sa šiel na bežeckú ligu Žiliny nielen pozrieť, ako som pôvodne plánoval, ale sa 3km aspoň voľne prebehnúť. Pri rozkluse som sa cítil celkom v pohode, nad výkonom ani umiestnením som však absolútne neuvažoval.
Od štartu sa mi bežalo na to, že som pred dvomi dňami nevedel chodiť, nečakane dobre a držal sa na 2.- 4.mieste. Prvý bežal od začiatku s náskokom M. Neslušan.
Nakoniec som v sebe nezaprel súťaživosť a posledný kilometer, hoci mi už nohy oťažili, som sa snažil aj zafinišovať. V závere mi sily na zrýchlenie síce chýbali a na druhého J. Ružbarského som nestačil, 3.miesto za 9:57min. sa mi však pred D.Nemčekom udržať podarilo. To by som naozaj pred štartom nepovedal...
Ďaľšie dni som podľa počasia a chuti využíval na voľný klus, väčšinou okolo 10km. Nič som neplánoval, beh mi však opäť chutil.
Až natoľko, že o desať dní som sa rozhodol bežať ďalší maratón. Nie s ambíciami na výkon či umiestnenie, beh nakoniec nie je len o nich. Jednoducho ma teší už len stretnúť sa s partiou podobne „postihnutých“:-)
V Trenčianskych Tepliciach som si však už siahol na dušičku trochu viac.
Maratón Perly Karpát je profilom trate veľmi náročný maratón s veľkým prevýšením a prudkými výbehmi aj zbehmi. V tomto roku navyše sychravé mokré a chladné počasie s vetrom, dažďom a snežením, keď miestami sa na ceste vytvárala čľapkanica, podmienky len sťažilo. Už pred štartom bolo jasné, že tohtoročná Perla preverí hlavne morálku všetkých, ktorí boli odhodlaní absolvovať celý maratón. Potvrdil to aj priebeh pretekov, keď som si niečo z morálky spred týždňov nakoniec chtiac nechtiac pripomenul aj ja. Prvá polovica bola ešte celkom v pohode, v druhej som však už 100vku spred dvoch týždňov v nohách pocítil. Na zrýchlenie alebo aspoň na udržanie tempa z prvej časti trate som už nemal, a tak si neohrozene s náskokom víťazstvo vybojoval P. Prešnajder. Mne sa nakoniec podarilo dobehnúť na 2.mieste, keď som sa na 35.km dotiahol na dovtedy výborne bežiaceho R.Galoviča. Po obehnutí a vzdialení sa od neho som sa až v cieli dozvedel, že Rasťo nedobehol a na 37.km vzdal...Tretí nakoniec dobehol J.Hudák z Trenčína.
Keď už som spomenul to neplánovanie po ultrapretekoch, o ďaľšie dva týždne po Perle som si doprial opäť absolútne neplánovane celý maratón, a to na jednom zo Žilinských Hamburgov. ...Neprotestovala nakoniec ani moja pravá ruka, ktorá sa pár dní pred tým presvedčila, že hoci v dobrom úmysle, všetkého veľa škodí a menej je niekedy viac nielen v tréningu, ale aj v robote. A hlavne takej, na ktorú nieje zvyknutá. Na rozdiel od nôh sa veru moje ruky majú ešte veľa čo učiť:-). O tom však niekedy inokedy....

Takže asi taký bol mesiac po mojej prvej bežeckej 100vke, po ktorej som si povedal, že do konca roka už okrem vianočných a silvestrovských behov neplánujem nič....

Výsledky 9.zákl.kola BLŽ

Výsledky Maratónu Perly Karpát

Moje bežecké a chodecké začiatky (8)

Po majstrovstvách Slovenska v Považskej Bystrici som ešte zoparkrát chodecký štart kvôli bodom na žiackych súťažiach družstiev v atletike skúsil. Stále som však netušil, že sa chôdzi začnem už onedlho venovať ako hlavnej disciplíne.
Keď odišiel tréner Srholec z Kysuckého Nového Mesta do Prahy, krátke obdobie nás trénoval jeho syn Jaroslav, čoraz viac sa nám už však začal venovať Milan Skokan a Juraj Čuntala.
Športová chôdza si ma „získala“ v lete 1982, keď som v televízii sledoval ME v atletike v Aténach preteky chodcov na 20km.

Sedel som prilepený na obrazovke, keď na druhom a treťom mieste dopochodovali z dvojkilometrového okruhu na zaplnený štadión dvaja čechoslováci Jozef Pribilinec a Pavol Blažek.
Ešte v ten deň som išiel na štadión a nadšene skúšal chodeckú techniku .
Na ďalšom tréningu ma už tréner Milan Skokan priradil k chodcom Mirovi Kocúrovi, Mirovi Harvanovi a Eugenovi Harvančíkovi. Absolvovali sme 6x300m, čo boli zároveň moje prvé rýchle chodecké úseky a hoci som chalanom nestačil, celkom ma to bavilo.
Radosť z náročného tréningu mi na chvíľu o necelú hodinu pokazil sused z našej bytovky, ktorý sa počas nášho krúženia na dráhe prechádzal po okolí športového areálu a neušli sme jeho pozornosti.
Keď som sa vracal zo štadióna, sedel už so susedmi na lavičke pred domom. Keď ma videl, ako ešte spotený prechádzam okolo nich, pred všetkými sa mi prihovoril:
-“No teda Peter, z teba veru chodec nikdy nebude...“.
Zahanbil som sa, na nejakú obranu som v tej chvíli žiadne slová nenašiel, len som cítil, ako som očervenel a bol rád, keď som sa vo vchode stratil z ich dohľadu .
Ako som šiel po schodoch, na chvíľu som aj zapochyboval a zamyslel, či naozaj nemal sused pravdu.
Prišiel som domov a na stene v detskej izbe, kde som mal vystrihnuté z časopisov Štart a Stadión atletické obrázky, mi padli do oka práve tie z ME v Atenách , na ktorých boli pri preberaní medailí na stupňoch víťazov strieborny Jozef Pribilinec , zlatý španiel Jose Marin a bronzový Pavol Blažek. Vedľa nej fotografia postavou veľmi nízkeho Jose Marina s víťazne zdvihnutými rukami tesne pred cieľovou čiarou.
Zadíval som sa na tú fotografiu a trochu zasníval…
-„Zažiť raz niečo podobné, vojsť na štadión plný divákov…To musí byť pocit..."
Spomenul som si ešte na susedove posmešné slová a vduchu si povedal, že snáď raz uvidí, že nemal pravdu.
Nikdy doteraz som mu túto príhodu z detstva nepripomenul, som však rád, že ešte žije. Býva stále v bytovke, kde moji rodičia a vždy, keď sa stretneme, mi popri pozdrave nezabudne povedať, že čítal o mojich úspechoch a sleduje ich, prípadne že ma videl aj v televízii...
Z toho mám určite lepší pocit, akoby som mu pripomínal, že sa niekedy dávno predsa len možno trochu vo mne mýlil...
....pokračovanie....

Moje bežecké a chodecké začiatky (1.-12.) .................Súčasnosť .......