Apríl 2008 - 83km , apríl 2009 - 839km

Tak ako som presne pred rokom prežíval bežecky i psychicky náročné obdobie, o to viac sa cítim dobre teraz a snažím sa to i vychutnávať. Samozrejme, neprišlo to samé a hneď, ale verím, že má na tom zásluhu aj skúsenosť a ponaučenie z predchádzajúcich zdravotných problémov. Málo nabehaných kilometrov v príprave, na druhej strane veľa náročných pretekov naplno bez oddychu v priebehu dvoch rokov, to moc spolu nejde... A spoliehať sa na kilometre v nohách roky predtým môže vydržať tiež len určitý čas... Sú veľmi dôležité, ale aj baterky treba občas dobíjať...

Presne na tomto dobíjaní som pracoval po vystrábení sa zo zdravotných problémov od júna 08, keď som mesačne behal opäť väčšie množstvo kilometrov, hoci väčšinu v pomalom tempe.

Cez 200km týždenne som počas svojej chodeckej kariéry odtrénoval viackrát. Najviac v roku 1997 pred Majstrovstvami sveta, keď som na vysokohorskom sústredení v bulharskom Belmekene absolvoval, prevažne odchodil 240km. Nakoniec som bol na na MS v Aténach, kde som si veľmi veril, v chodeckej 50tke na 32.km diskvalifikovaný, takže celé úsilie v príprave vyšlo nazmar. Aspoň vtedy som to tak vnímal a bol z toho sklamaný....Kto by aj nebol...? Naviac osud chcel tak, že presne ten istý scénar mi pripravil zhodou okolností tiež na MS o dva roky neskôr v Seville či o šesť v Paríži. Chôdza je síce krásny šport, ale občas veľmi nemilosrdný.

Aj najväčšia bolesť však časom prebolí, s odstupom času sa na to dívam s nadhľadom, a ako vždy, zo všetkého zlého sa snažím zobrať aj niečo dobré...

Ani jeden kilometer počas celej svojej kariéry nepovažujem za zbytočný. Naopak.

Dlhoročnému tréningu a množstvu kvalitne nachodených kilometrov môžem byť vďačný, že v súčasnosti mi na udržanie pre mňa uspokojújucej výkonnosti stačí behať podľa chuti, občas so zaradením pár roviniek či fartleku...Takto sa mi to osvedčilo a hlavne ma to takto baví. Naviac, ak pomalý dlhší beh slúži ako výborná regenerácia po pretekoch alebo duševná očista od problémov, pri ktorej sa udržuje potrebný svalový tonus či spevňujú šľachy a úpony... A čo je pre mňa nemenej dôležité, všetko prakticky zadarmo:-)

Toľko nabehaných kilometrov, aj nad 6min/km, som nikdy doteraz nemal a zdá sa, že to prináša aj svoje ovocie. Nielenže sa dobre cítim, ale telo dokáže po pretekoch aj rýchlo regenerovať. Iné vysvetlenie, prečo som napr. druhý deň po bežeckej 100vke v Nitre bol v pohode schopný odbehnúť náročný kopcovitý, hoci len 5,5km dlhý kros, totiž nemám...

Zhodou okolností práve necelými šiestimi kilometrami v Strečne som prekonal svoj doteraz najvyšší počet kilometrov za týždeň spred dvanástich rokov na 246km. Rozdiel je len v pomere chôdza - beh , keď v roku 1997 to bolo 169:71 , minulý týždeň 23:223... A pochopiteľne v intenzite... Tých 23 chodeckých kilometrov v minulom týždni bolo hlavne kvôli hosťovaniu za TJ TŽ Třinec na pretekoch 1.ligy ČR, ale aj výborným spestrením pred uplynulou sobotou, kedy som sa počas niečo vyše siedmych hodin nabehal (hoci tiež aj trochu prešiel :-) dosť. O nich hodím reč neskôr, teraz sa už teším do Prahy na ďaľšie moje chodecké, verím, že nielen komické „vystúpenia“...

Jak za starych časů:-)... pokračovanie z Olomouca

Opäť som bol súčasťou chodeckých pretekov, v ktorých som však snáď po prvýkrát v živote nemal ani šajnu, čo môžem od seba očakávať. Po asi 300m od štartu som sa prepadol niekde okolo celkového 20-25.miesta, viacero chodcov predo mnou však boli juniori a ženy, ktorí štartovali na 10km. Úplne vpredu šliapal tempom, aké by som už ja momentálne asi ani nevyvinul, čerstvý slovenský rekordér na 50km Matej Tóth po boku s Tonom Kučmínom , obaja v dresoch extraligových klubov Dukly Praha a SKP Pardubice.
Snažil som sa prispôsobiť tempo svojim pocitom a nenechať sa hneď na začiatku strhnúť pretekovou atmosférou , čo by sa mi neskôr určite vypomstilo...Tieto preteky som si chcel predovšetkým užiť...
Po prvej 180stupňovej zákrute som s radosťou zistil, že hoci je veľa chodcov predo mnou, oveľa viac je ich za mnou. Práve skutočnosť, že vďaka súťažiam družstiev štartuje na chodeckých pretekoch v Česku oveľa viac pretekárov ako na Slovensku, sa mi páči. Na Slovensku okrem reprezentantov prakticky už žiadnych chodcov ani nemáme...
Na medzičase na druhom kilometri som si uvedomil, že tempom, akým idem, som nechodil ani neviem kedy. Vychádzalo mi to na výsledný výkon okolo 1:41hod, na čo by som pred pretekmi ani nepomyslel, presne takýto výkon mal v úmysle za 1.ligový Zlín hosťujúci Dubničan Zdeno Medera. Toho som po tejto informácii z kandidátov na porazenie automaticky vyradil:-). Medzi ďaľších dvoch patrili nádejný junior Karel Ketner a Jan Polášek, ktorí nedávno zvládli 10km na úrovni 45minút....
Na umiestnenie za nimi som si však už za predpokladu, že sa mi podarí dosiahnúť výkon na úrovni 1:50hod, veril...
Pred štvrtým kilometrom som sa dotiahol na skupinku, v ktorej udával tempo a hral prvé husle práve Jirko Malysa.
„Pefooo, co Ty tady deláš???“:-) , typickým hanáckym dialektom ma rozosmial Jirko.

"Hm, tiež som prekvapený, ako dobre sa mi ide. Uvidím však, dokedy":-)....
Metou 5km sme prešli za 24:35min, čo zodpovedalo výkonu, aký chcel dosiahnúť Zdeno Medera. Chvíľku šliapal s Davidom Šnajdrom asi 20metrov pred nami, ale od 7.km sa zaradil k nám do skupiny a prispôsobil nášmu tempu.
Na desiatom kilometri za 49:07min sa s nami rozlúčila Zuzka Šindlerová , ktorá nám tesne pred jej cieľom stihla poďakovať za spoločnosť a pre ňu vhodné udávanie tempa. Jirko stihol ešte galantne zareagovať, že "neni začo, potešeni bylo na naši strane"...Stopercentná pravda:-)

Po prejdení polovice trate som čoraz viac začínal veriť, že nielenže som schopný nasadené tempo udržať, ale že budem v cieli skôr ako Zdeno Medera či obaja moji mladší súperi v 1.lige Karel Ketner a Jan Polášek. Na moje prekvapenie som od 12.km začal zrýchľovať:
„Pefo, Tebe to dneska teda ide, jak za starych časů“ bol určite minimálne tak ako ja prekvapený Jirko Malysa.
„ To teda hej, rozdiel je akutát v tom, že som zatial bez jednej napomienky, to za "starych časů" nepamätám:-)
Bola to prakticky naša posledná slovná výmena, mojim zrýchlení som totiž celú našu skupinku roztrhal.
Na 15.km za 1:13:10hod (24:03) som šiel s náskokom asi 30metrov pred Jirkom a ostatnými, ktorí začali postupne strácať. Dostal som sa ešte do väčšej pohody a posledných 5km zvládol o minútu rýchlejšie ako predposlednú – za 23:05min.
Do záverečného 1300m okruhu som vchádzal stále s fyzickými rezervami, bez jedinej napomienky za techniku. V cieli ma čakal dobrý pocit nielen zo svojho výkonu a plný počet 11bodov pre TJ Třinec za víťazstvo v 1.lige, ale prekvapivo aj 6.miesto v absolútnom poradí. Prekvapenie, o ktorom som sa dozvedel až p pretekoch, že som sa v rámci Majstrovstiev Moravy a Slezska umiestnil na 3.mieste bolo akousi čerešničkou na torte...Symbolickou o to viac, že som na medailovom stupienku stál spolu s tiež už veteránmi Romanom Bílkom, s ktorým som začínal v juniorskej československej reprezentácii a pred dvadsiatimi rokmi býval počas dvojročnej základnej vojenskej služby v ASVŠ Dukla Banská Bystrica na izbe, a Milošom Holušom, s ktorým sme sa tiež za viac ako dve desaťročia čo-to na vrcholných svetových podujatiach napretekali.
Bola to naozaj pekná veľkonočná sobota....

Výsledky Olomouckej dvadsiatky

V Smetanových sadoch po 18tich rokoch...

Na Olomouckej dvadsiatke som v minulosti štartoval trikrát , z toho raz ešte ako 20ročný počas základnej vojenskej služby v ASVŠ Dukla Banská Bystrica. Týždeň po svojej prvej ostrej pretekovej 20tke v Becescabe, kde som si vytvoril osobný rekord 1:27:20, som sebavedomo nastúpil na štart v Smetanových sadoch s cieľom pokúsiť sa osobný rekord opäť zlepšiť. Po desiatich kilometroch som zišiel z trate, k osobnému rekordu by som sa zďaleka ani nepriblížil. Darmo vtedy hlava chcela, telo na dva kvalitné výkony v priebehu týždňa ešte pripravené nebolo.

Nakoniec som si na zlepšenie osobného rekordu musel počkať dva roky, opäť v Maďarsku, tentokrát v Szegede. Práve Szeged 1991 doteraz svieti pri mojom mene ako miesto osobného rekordu 1:24:17hod v chôdzi na 20km.
Druhýkrát a tretikrát som v Olomouci štartoval hneď následujúce dva roky, keď som najprv hosťoval a neskôr sa stal členom Slávie VŠT, resp. STU Košice. Výkony 1:28:33, resp. 1:28:14hod. v tom období stačili sotva na prvú desiatku v Československu.
Nasledujúce roky som už v Olomouci nikdy neštartoval a ešte pred tromi týždňami by ma ani nenapadlo, že sa niekedy na chodecký okruh do Smetanových sadov vrátim....
Určite by sa tak ani nestalo, ak by ma neoslovil atletický klub TJ TŹ Třinec na hosťovanie v súťaži družstiev v 1.českej lige. Aj keď pôvodne len kvôli behu....:-)
Termín Olomouckej dvadsiatky mi však celkom do kalendára zapadol, navyše zmena po náročných bežeckých pretekoch sa mi už nie raz osvedčila. Prečo teda nespojiť príjemné s užitočným?
Nad výkonom som si hlavu nelámal, po necelých osemdesiatich nachodených kilometroch za desať dní, väčšinou len voľným tempom na techniku by to bolo aj dosť odvážne. Vedel som však, že vytrvalostne som na tom dobre, z chôdze, hoci pomalej, som mal tiež dobrý pocit, zdravotné problémy žiadne. Toto všetko som považoval za predpoklad, aby som aj chodeckú dvadsiatku zvládol tak, aby som svojmu hosťujúcemu klubu nejakými bodmi pomohol...Koľkými, nad tým som tiež pár dní pred štartom nerozmýšľal.
O to viac som sa do Olomouca tešil.
Pred štartom som sa preventívne poinformoval, ktorí z pretekárov sú mojimi potenciálnymi súpermi o body v 1.lige a po krátkom rozchodení sa s chuťou postavil na štart. Zo žartu som sa postavil do prvej rady , čo vtipne po tridsiatich metroch po štarte okomentoval Jirko Malysa, tiež bývalý olympionik, ale na 20km.
„Pefo, jsi mezi prvními deseti, teď by mněl být už cíl, co?“:-)
„ To si len trochu pripomínam, že aj ja som tu kedysi patril, sám som zvedavý, kedy zatiahnem ručnú brzdu“......:-)

......pokračovanie........tu

Opäť chôdza?... A prečo nie...:-)

Keď som pred dvomi rokmi na svetovom šampionáte veteránov v Riccione titulom majstra sveta (M35) v chôdzi na 20km skompletizoval svoju medailovú zbierku, považoval som to za symbolický koniec  chodeckej kariéry.
Určite by ma vtedy  nenapadlo, že sa  ešte niekedy postavím na štart ak už i nejakých kratších pretekov, tak nie na 20km .
Odvtedy som si síce zoparkrát , keď som mal chuť, šiel namiesto behania voľne zachodiť, čím ďalej však menej, za posledný rok už vôbec. Chôdza mi postupne prestala chýbať úplne,  radosť  a  nové výzvy som si našiel v behaní...
Nie zbytočne sa však vraví  „Nikdy nehovor nikdy“ :-)
Náhoda (?) chcela, aby ma na Jozefovskom behu v Čiernom oslovil v cieli druhý Rosťa Kolich, čo by som povedal na hosťovanie za TJ TZ Třinec v 1.lige.
Samozrejme obaja sme mysleli na beh, o chôdzi ma ani nenapadlo uvažovať. Nakoniec, možností bežať 3km, 5km či 10km na tartanovej dráhe na Slovensku moc nieje, preto sa mi ponuka celkom zapáčila...
Myšlienka  o pripomenutí si atmosféry chodeckých pretekov ma napadla o týždeň počas Dudinskej chodeckej 50tky, kde som sa bol deň pred Bratislavským maratónom pozrieť a kde som sa dozvedel o možnosti získať nejaké body aj v chôdzi :-)
Raz darmo, prežil som pri nej asi dosť aby mi bola v srdci úplne cudzia.....
Počas necelých dvoch týždňov po BA maratóne som sa bol teda zopárkrát prejsť, so zameraním čisto na chodeckú techniku. Medzi bežeckými pretekmi na 3km v Žiline  a 10km v Turanoch mi padla zmena celkom vhod.
Na Veľkonočnú sobotu sa teda postavím opäť na štart chodeckých pretekov - a to v Olomouci  po 18 tich rokoch:-).
Na rozdiel od roku 1991, kedy som v Olomouci v rámci federálnej československej ligy zašiel 20km za 1:28:10hod, si tentokrát žiadne výkonnostné ciele už nedávam......O to viac sa však teším...:-)

ČSOB Bratislava marathon, ale nielen o ňom...

Na štart maratónu v Bratislave som sa postavil tretí krát, chýbal som len na tom prvom v roku 2006 pod názvom "TBC marathon". Na ten sa po jeho ukončení spustila vďaka viacerým nedostatkom v organizácii zo strany účastníkov značná dávka kritiky. Neviem posúdiť, kvôli zraneniu som neštartoval, avšak už po druhom ročníku boli vyjadrenia na organizáciu podujatia veľmi pozitívne. Myslím, že nielen podľa môjho názoru mala na tom najväčšiu zásluhu vtedy ešte aktívna pretekárka a výborna maratónska bežkyňa Andrea Berešová. Predsa len, kto môže o potrebách maratóncov vedieť viac ako ten, kto sa mu niekoľko rokov aktívne venuje?
V druhom ročníku, na ktorom som si zabehol jeden zo svojich najlepších výkonov a dobehol na 7.mieste (2:30:37hod) sa mi darilo určite omnoho viac ako vlani, kedy som pre zranenie a veľké bolesti na 35.km vzdal.
O to viac som sa tešil na štvrtý ročník, po druhýkrát pod názvom "ČSOB Bratislava marathon", pred ktorým sa mi podarilo v zime bez väčších výpadkov či zdravotných problémov nabehať aj dosť kilometrov.
Vzhľadom na moje tohtoročné ciele (100km) zatial síce len voľným tempom, vykompenzoval som to však niekoľkými kratšími pretekmi v rámci Bežeckej ligy Žiliny a dvomi svižnejšími dlhšími behmi. Najprv v polovici februára trochu neobvyklým maratónom po chodbe základnej školy v Prievidzi a presne o mesiac v deň mojej oslavy štyridsiatych narodenín okruhovým maratónom Žilinský Hamburg.
Toto všetko ma napĺňalo optimizmom a veril som, že v Bratislave zabehnem výkon, s ktorým budem na začiatok sezóny spokojný.
Na štarte som stál v prvom rade, kde boli všetci favoriti polmaratónu i maratónu farebne odlíšení červenými a modrými číslami.
Asi od 2.km som bežal v malej skupinke spolu s Vladislavom Lipovským. Poznáme sa ešte od dorasteneckých čias, v rokoch 1988-1989 sme boli spolu na vojne v ASVŠ Dukla Banská Bystrica. On ako bežec, ja chodec. Neskôr sa Vladislav vypracoval na maratónca s výkonom pod 2:20hod. a osobným rekordom 2:18:33hod z MMM v roku 2001, kde dosiahol svoj najväčší maratónsky úspech, keď dobehol hneď za trojicou Keňanov. Odvtedy sa vyššie slovenský bežec na MMM neumiestnil.

Spolu s nami boli v skupinke ešte len 23.ročný maďar Norbert Somogyi a 28.ročný Rasťo Galovič, ktorí hlavne prvú polovicu v udávaní tempa vzorne spolupracovali , až kým nezačali postupne zaostávať. Najprv od 24.km Rasťo, ktorý určite o dosť síl prišiel osem dní pred maratónom na náročnom horskom behu Rajecký Borošovec, kde bojoval do posledných metrov s R.Rolkom a mne "naložil" vyše minútu a pol, neskôr asi od 28.km začal strácať aj maďar Somogyi. Ten sa nakoniec prepadol a dobehol vyše trinásť minút za mnou na 9.mieste.
S Vladom sme si v striedaní pomáhali asi do 32.km, kedy som zacítil, že mi na rozdiel od neho ubúdajú sily. Postupne som začal zaostávať a od 35.km to bolo v mojom prípade už len čo najmenej spomaliť a udržať si aspoň 6.miesto, v kategórii nad 40rokov práve za Vladom druhé.
Na bežcov predo mnou, ktorých som videl na dlhých rovinkách pred sebou a tiež mali toho určite dosť, som v posledných kilometroch dostatok síl na dostihnutie nemal.
Nevylučujem, možno som o niečo z nich prišiel tiež týždeň pred tým, keď som na druhý deň po Rajeckom Borošovci na Jozefovskom behu v Čiernom bežal o niečo svižnejšie ako som pôvodne chcel. Kamarát Rosťa Kolich, ktorý ma na štartovej čiare oslovil s ponukou hosťovať v 1.lige za český klub TJ TŽ Třinec mi však v kategórii nad 40rokov, ak som chcel vyhrať, o moc volnejšie bežať nedovolil . Prečo by aj mal ? :-)
Jediné, čo by mi mohlo byť možno trochu ľúto, je, že medzi celkovým 2.miestom a mojim 6.tym bol na ČSOB maratone odstup nakoniec len 1:36min, čo znamenalo rozdiel nezanedbateľných 1110Eur...

Čo však bolo, bolo, nakoniec, sú to len peniaze a na „keby“ alebo „možno“ nehrám....
Keď sa na môj výkon pozriem s odstupom času, napriek tomu, že som možno pred štartom očakával čas bližšie k 2:30h, musím priznať, že to bolo len na základe subjektívnych pocitov a toho, že som sa tešil, že som zdravý nabehal toľko kilometrov, ako už počas zimy dávno nie.

K výkonu bližšie k 2:30h, prípadne aj pod však treba asi viac, ako len klusať a občas zaradiť nejaký fartlek či rovinku....Alebo naopak? Viac si pred samotným maratónom oddýchnuť? Už to neriešim, nedávno som predsa písal, že v súčasnosti behám hlavne podľa chuti a vnútorných pocitov.
Nakoniec, je len jar a na rýchle behy bude času dosť. Mňa teší, že mám za sebou dobrý vytrvalostný základ zo zimy a do sezóny idem s chuťou a dobrým pocitom. O to väčším, že som sa tri dni po maratóne v Bratislave vytvorením si najlepšieho výkonu na 3km v rámci Bežeckej lige Žiliny opäť len presvedčil, že aj napriek nebehaniu špeciálnych rýchlych úsekov ani v štyridsiatke z rýchlosti moc nestrácam. To všetko sa mi môže zísť aj v pretekoch na 100km...

Celkové výsledky ČSOB Bratislava marathonu 2009

Dudinská 50tka v znamení rekordov

Keď pred deviatimi rokmi Fín Valentin Kononen pred OH v Sydney vytvoril traťový rekord Dudinskej 50tky výkonom svetovej extratriedy 3:39:34h, sedel som po vzdaní sa tesne po 20.km na obrubníku chodníka pri trati a snoval ďaľšie plány na splnenie olympijského limitu. Nakoniec sa mi to v poslednej možnej chvíli na Waterford Crystal Grand Prix v Dubline podarilo a v Sydney neskôr podal celkom slušný výkon. Po prejdení cieľom v mix zone som sa stretol s Valentinom, ktorého diskvalifikovali necelých 5km pred cieľom, keď bol stále v hre o medailu. Bol pochopiteľne smutný, v Sydney chcel totiž úspešne ukončiť svoju úspešnú chodeckú kariéru.
Poslednou jeho dokončenou 50tkou bola teda nakoniec práve 50tka v Dudinciach v marci 2000. Odvtedy do uplynulej nedele rýchlejší chodec v tomto kúpeľnom meste na 50km nebol.

Rekordy sú však na to, aby sa prekonávali, a tak prišlo aj na ten Valentina Kononena.

Francúz Yohann Diniz, ktorý od začiatku udával vysoké tempo, v závere dokázal ešte zrýchliť až na rekordný výkon 3:38:45hod. Yohann šliapal od začiatku sám, uvoľnene a občas s úsmevom na tvári, ktorým nešetril ani po prejdení cieľom. Určite všetkým chodeckým "fajšmejkrom" pripravil krásny zážitok.

Na radosť slovenskej chodeckej komunity a divákov pripravil podobný zážitok aj slovenský chodec Matej Toth. Nielen ľahkosťou kroku a taktikou, ktorou sa držal len s malým odstupom za majstrom Europy 2006, ale nakoniec aj vytvorením slovenského rekordu, ktorý držal od roku 1987! práve z Dudiniec Pavol Szikora.

Matej už ako žiak a neskôr dorastenec či junior ukázal, že je v ňom veľký potenciál. Pamätám si ho ešte ako 15-16 ročného chlapca, ktorý na sústredeniach vo Vysokých Tatrách zvládal veľké tréningové dávky, nad ktorými som nielen ja ako päťdesiatkár krútil hlavou. Matejov talent, cieľavedomosť a húževnatosť mu priniesla najprv v roku 2000 dorastenecký rekord na 5km:-), neskôr kvalitné výkony na 20km či 6.miesto na ME 2006, a nakoniec v nedeľu logické zúžitkovanie a zladenie  rýchlosti s vytrvalosťou. Slovo "nakoniec" v žiadnom prípade nemyslím doslovne. Verím totiž, že Maťo ešte nielen slovenskej chôdzi, ale aj celej slovenskej atletike a jej fanúšikom pripraví svojimi výkonmi veľa radosti a pekných zážitkov aj na vrcholných svetových podujatiach. V tom mu úprimne, a nielen jemu budem držať palce.