Kým je šanca, vždy ma zmysel bojovať.

O tom, čo dokáže viera a ako dôležité je nevzdávať sa, ma okrem  iného utvrdila aj skúsenosť z pred OH v Sydney 2000..

Kým som si totiž druhú účasť na OH vybojoval, musel som siahnúť hlboko hlavne do morálnych rezerv, fyzicky som nepochyboval že na to mám..
Predstavte si takúto situáciu:-)
Po viacerých nepríjemnostiach (strata zamestnania a tým aj podmienok na športovú prípravu, nevydarený prestup do nového klubu, k tomu zdravotné problémy ktoré Vás trápia celú zimu.. Na to následne štyroch! neúspešných pokusoch kvalifikovať sa na OH stojíte pred absolútne poslednou možnosťou, ktorou sú sobotňajšie preteky v posledný deň olympijskej nominácie.

Vo štvrtok ráno prídete na letisko a pri pasovej kontrole sa dozviete, že v pase nemáte vstupné vízum do Írska a teda do lietadla nastúpiť nemôžete.Nepomáha vysvetľovanie, že Vás pred tým v cestovnej kancelárii, ktorá Vám letenku predala niekoľkokrát ubezpečovali, že ak do Dublinu neletíte s medzipristátim v Londýne, nepotrebujete ho.
O pár minút sa dozviete, že írske veľvyslanectvo je najbližšie vo Viedni a vybaviť britské či írske vízum trvá bežne zhruba dva týždne.
V  zmätku v hlave ako naschvál siahnete po novinách, ktoré ste si ráno kúpili a natrafíte na rozhovor so slovenským motocyklovým pretekárom, ktorému sa pred mesiacom zhodou okolností práve do Írska  vycestovať nepodarilo, lebo vízum nedostal vôbec. 

Sľubná perspektíva, nie?...

O necelých dvadsať minút sa v cestovnej kancelárii, ktorá Vám letenku predala a zdôvodnení, prečo ste ráno neodleteli, stretnete so šokujúcou otázkou:
„A to ste nevedeli, že do Írska potrebujete víza?.“
Vysvetľovať, že Vás predtým v tej istej cestovke niekoľkokrát telefonicky ubezpečovali že vízum vám nieje treba a že bez neho by ste si letenku predsa nekupovali, by bolo efektívne asi ako mŕtvemu kabát.
Po ôsmich hodinách  vybavovania rôznych potvrdení od výpisu účtu z banky, potvrdenie zamestnávateľa či pozvania na preteky, všetko telefonátmi a faxami cez Slovenský či Írsky olympijský výbor a narodné atletické zväzy, veľvyslanectvá či organizátorov pretekov v Dubline stojíte s malou dušičkou stále bez istoty, či na druhý deň (piatok) vo Viedni vízum dostanete, pred ďaľším problémom.

Je ním nájsť letecký spoj do Dublinu, aby ste stihli štart pretekov v sobotu ráno o 8:00 h...
Po polhodine hľadania Vám spoza okienka CK už slečna povie, že jeden let cez Rím sa našiel - avšak nielenže za raz toľko vyššiu sumu- ale hlavne "malým" háčikom -prílet do Dublinu sobota 10:05 h.
Pre mladú slečnu hodinka hore-dole Irán-Irak všetko jedno, pre Vás  tákáto možnosť prijateľná ako pre smädného pohár morskej slanej vody.
Po ďaľšom z iks telefonátov generálnej sekretárky Slovenského atletického zväzu Anky Kirnovej našťastie konečne slečne za okienkom dôjde, že nie ste turista, ktorému je jedno či bude v Dubline ráno či naobed, nakoniec sa teda predsa len jeden let cez Frankfurt s príletom do Dublinu v piatok o polnoci nájde.
Ďaľšie, nie ľahké rozhodnutie Vás čaká na otázku:
Dať po všetkom, čo ste za predchádzjúci polrok problémov, psychickej nepohody, neistôt a bezvýsledného snaženia, nehovoriac o poslednom stresujúcom dni prežili, za letenku, ktorú možno nevyužijete, lebo víza na druhý deň vo Viedni dostať nemusíte, ďaľších 22 tisíc korún?

Všetko totiž záleží od jedinej osoby, či  bude mať v piatok o 13:30h náladu vstupné vízum do Írska takto výnimočne udeliť. Aspoň takú dostala generálna sekretárka SAZ telefonickú odpoveď z írského vyľvyslanectva vo Viedni...

Verte, že ďaľšia otázka, či v prípade získania víz stihnete aj odlet lietadla z Viedne (14:30 h) do Frankfurtu a odtiaľ do Dublinu, je v tej chvíli pre Vás asi ako zamýšľanie či po štyroch neúspešných pokusoch v Dudinciach, Poděbradoch, Naumburgu a Eisenhutenstadte máte práve v Dubline šancu uspieť. Jednoducho, ak by ste nemali silnú túžbu a neverili v seba, tých 22 tisíc by dosť ovplyvnilo Vaše rozhodnutie...

Aspoň moje určite...

Ešte dnes mi znie v ušiach: „Tak čo, beriete ten let cez Frankfurt alebo nie? Za chvíľu zatvárame, naviac je piatok“....Samozrejme, už bez možnosti storna letenky...

Pri krátkom telefonáte s manželkou sa mi  v hlave bili všetky pocity od beznádeje, bezmocnosti či zúfalosti až po vieru a túžbu ešte v športe niečo dokázať. Veď čo ak to je poslednýkrát?
Nakoniec rozhodlo jediné - nech si v budúcnosti tento moment nevyčítam a neprenasleduje ma pocit, že som to aspoň neskúsil... 

Samozrejme, bez pomoci  priateľov ako novinár Gabo Bogdányi a jeho rýchlym zisteneniam dôležitých informácii a kontaktov, atléta Andreja Bendu, ktorý mi v časovom strese pomohol s dopravou či orientáciou v Bratislave a hlavne sekretárky SAZ Anny Kirnovej, ktorá okrem všetkého okolo víz bola v piatok pre ne vo Viedni so mnou a nakoniec ma tesne pred odletom doviezla aj na letisko vo Schwechate, by som v Dubline určite neštartoval...
V samotných pretekoch, napriek nevyspatým dvom nociam, menším zdravotným problémom  pred štartom či dvom napomienkam za techniku už na pätnástom kilometri, som si za celých 50 km ani raz nepripustil, že by mohol byť môj  jednodňový „výlet“ do Dublinu  neúspešný...

A keby aj dnes som si istý, že by ma nikdy neprenasledoval pocit, že som nebojoval dovtedy, kým bola čo len minimálna šanca....

...........................................................................................................
PS: najlepší slovenský výkon roka a 17.miesto na OH bolo už len logickým vyústením znovunájdenej pohody a psychického uvolnenia, ktoré po návrate z predolympijského sústredenia v Mexiku mohlo narušiť už len máločo...............Ak, tak len nahnevať...

MMM - nie podľa predstáv, ale s dobrým pocitom.

Tak ako som s chuťou a odhodlaním na Medzinárodný maratón mieru do Košíc cestoval, tak som bol v jeho cieli aj napriek tomu, že som pred ním veril aj v kvalitnejší výkon, spokojný.

Čo je pre mňa dôležité, teší ma, že ani s odstupom času nemám pocit, že by som v danej chvíli a za daných okolností nedosiahol, čo bolo v mojich silách. Na jednej strane sa mi nebežalo tak ideálne, ako by som si možno vedel predstaviť, na druhej však vzhľadom k tomu, že som dva dni pred štartom zasoplený od nosa cez uši až po oči ležiac v posteli pchal do seba cesnak a nadájal sa čajmi, sťažovať si tiež nemôžem. Mať menej skúsenosti, asi by som podobným vplyvom ak aj hneď nepodľahol, určiteby moju vnútornú psychickú pohodu minimálne nalomili. Ešte cestou do Košíc padli za obeť môjmu"detoxikačnému materiálu":-) dva balíky vreckoviek.

Podobné stavy však už poznám a beriem ich ako skutočnosť, keď je organizmus po kvalitnej príprave „vyšpičkovaný“ a energia sa „sústredí“ do očakávaného maximálneho pretekového vypätia a preto je jeho imunita sčasti oslabená...Vtedy stačí málo, aby sa ho choroba chytila....

Nie raz si pri takýchto stavoch spomeniem na posledný týždeň pred štartom chodeckej 50tky na OH v Sydney 2000, kedy som bol každý deň u lekára výpravy MUDr. Tibora Marčeka s prianím, nech chorobu udržíme pod pokrievkou do piatku 29.9. ráno, potom je to už jedno. Pochopiteľne, stále sa snažiac byť pozitívne naladený, veriac, že moje celoročné úsilie nemôže zmariť predsa nejaká viróza. Myslím, že môj výkon nachladnutie vtedy negatívne neovplyvnilo, som však presvedčený, že by ho určite ovplyvnilo negatívne myslenie.

Po pretekoch, v ktorých som zo seba dostal naozaj maximum (veď na OH sa aj patrí:-), som večer dobolené telo, úplne stratené hlasivky a zvýšenú teplotu liečil v Slovenskom olympijskom dome radou od predsedníčky SAZ, vtedy ešte podpredsedníčou SOV „Faji“ Márie Mračnovej a to Bošáckou slivovicou....Ako inak, pomohla....:-)

O vplyve pozitívneho či negatívneho myslenia ma vtedy presvedčili aj nálady či prejav Roba Štefka, s ktorým som v olympijskej dedine na izbe býval, keď podľa môjho názoru, pri všetkej úcte a obdive k Robovým výkonom, už na štart olympijského maratónu s porazeneckou náladou nastupoval.....Neprekvapilo ma preto, keď maratón nakoniec nedokončil a predovšetkým vnútorny boj viac so sebou ako s traťou či súpermi, vzdal.

Myslím, že aj táto skúsenosť spred desiatich rokov mi dala neskôr veľa a snažil sa ich využiť aj teraz na MMM.

Prvé kilometre som rozbehol podľa predstáv na výkon okolo 2:30h, žiaľ, skupinka s vedúcou keňankou, ktorej robil „vodiča“ hlavne Marcel Matanin a boli v nej aj Dan Orálek či Imro Magyar, od 3.km ešte zrýchlila na 3:25/km, čo mi už bolo prirýchle. Ďalší bežci ostali s odstupom za mnou, takže som ostal sám.

Po desiatom kilometri (35:23 min), hoci som sa tesne pred ním dostal pred najrýchlejšiu 1/2maratónkyňu Katku Berešovú, som pochopil, že udržať nasadené tempo v mojich silách asi nebude, preto som sa čím ďalej viac sústredil na čo najlepšie umiestnenie v rámci majstrovstiev SR...

Na 15km som sa dotiahol najprv na Imra Magyara, ktorému na moje prekvapenie príliš skoro začali oťažievať nohy, pár desiatok metrov aj na malú skupinku polmaratóncov. Zo slušnosti som sa spýtal, či im nebude vadiť, ak sa s nimi chvíľu "odvieziem", vzápätí ma napadlo, ako by bolo super bežať takto v skupinke aspoň 30km....V Košiciach som to šťastie doteraz nemal, neostáva mi len veriť, že nabudúce....

Polmaratónom som prebehol v medzičase 1:15:46hod tušiac, že vzhľadom k rýchlejšiemu začiatku na svoju momentálnu kvalitatívnu maratónsku trénovanosť bude druhá polovica viac o boji ako vychutnávaní si jubilejnej 100. maratónskej akcie:-)

Napriek spomaleniu o 3:24min som sa posunul v poradí z 15.miesta v prvej polovici na celkové 10.miesto v cieli, čo ma určite potešilo, keďže posledné dva roky (2008 a 2009) som bol 11.:-(. V rámci majstrovstiev SR som dobehol takisto ako vlani aj predvlani za Imrom Pástorom (Marcel Matanin, ktorý dobehol 20sekúnd predomnou, nebol na M-SR prihlásený) na 2.mieste.

Hoci výkon 2:35:00h je z doterajších mojich štyroch štartov na MMM najpomalší, teší ma, že aj necelé tri týždne po MMM vo mne prevláda ten istý pocit ako pár dní pred štartom MMM – a to je vzhľadom k môjmu tohtoročnému predsavzatiu uspieť v novembri na MS+ME na 100km pocit vnútornej spokojnosti.

Z prípravy na ne viac tu