Cez utrpenie ku hviezdam...

Cez víkend sa Čeboksaroch (RUS) konal ďaľší ročník svetového pohára v chôdzi, ktorý bol doslova koncertom svetových výkonov.Rus Denis Nižegorodov vytvoril svetový rekord na 50km (3:34:14 hod), junior Alexej Bartsaykin vytvoril juniorsky svetový rekord na 10km (39:57 min), Olga Kaniskinova zaostala za svetovým rekordom na 20km o sekundu (1:25:44 hod), J.Francisco Fernandez prekonal rekord SP (1:18:15 hod ),rovnako ako aj juniorka Tatiana Kalmykova na 10km (42:44 min). Slovensko malo na SP v Čeboksaroch tiež svoju reprezentáciu ,hoci tentokrát len v skromnom zastúpení, prvý krát bez obsadenia jediného družstva. Okrem výkonu Mateja Tótha , ktorý si v chôdzi na 20km vytvoril osobný rekord (1:21:24 hod) a v súťaži jednotlivcov obsadil 17.miesto, bolo však vystúpenie slovenskej reprezentácie skôr symbolické. Podľa môjho názoru je to škoda,lebo chodecké súťaže družstiev sú v chodeckom svete prestížnou záležitosťou, kde sa ešte v nedávnej minulosti mohla svojimi umiestneniami slovenská chôdza pochváliť. Na to však, aby bola opäť šanca podobné úspechy si pripomenúť,by sa však musel zmeniť názor kompetentných činovníkov a slovenských chodcov aspoň do jednej tímovej súťaže prihlásiť. Robí tak celý svet, dokonca aj krajiny,ktoré donedávna nemohli ani zďaleka slovenskej chôdzi konkurovať. Už dlhšie mám obavy, že neobsadzovaním tímových chodeckých súťaží onedlho stratí motiváciu aj tých posledných pár chodeckých fanatikov,pre ktorých môžu byť práve takéto súťaže vzpruhou a odrazovým mostíkom k vrcholným svetovým podujatiam. Nad tým sa však musia zamyslieť tí, ktorí majú do toho čo povedať, ja som už svoj názor na túto tému nie raz vyjadril.Veď ktorý mladý pretekár sa v minulosti dostal hneď na ME, MS či OH? Väčšinou všetci najprv prešli účasťou a skúsenosťami práve súťažami ako EP či SP družstiev, (česť výnimkam :-)
Keď už sa teda momentálne nemôžem tešiť z úspechov chôdze slovenskej, nič mi nebráni,aby som si ako fanúšik nevychutnal tu svetovú. To sa mi , hoci tentokrát len pri obrazovke, podarilo cez víkend dokonale.
Práve s Denisom Nižegorodovom som sa stretol na sklonku svojej reprezentačnej chodeckej kariéry v Paríži na MS 2003 , kde začala vychádzať jeho hviezda. V najrýchlejších pretekoch v histórii,v ktorých famózny Robert Korzeniowski vytvoril svetový rekord výkonom 3:36:03hod, obsadil Denis senzačným výkonom 3:38:46hod, akým by dovtedy zvíťazil na hociktorom vrcholnom podujatí , "až" 5.miesto. V nasledujúcom, olympijskom roku 2004, pred OH v Aténach prekonal tento mladý ruský chodec časom 3:35:29h svetový rekord Roberta Korzeniowského, avšak pre chýbajúcu dopingovú kontrolu jeho výkon svetová atletická federácia za svetový rekord uznať nemohla. Svoju výnimočnosť Denis potvrdil na viacerych podujatiach,okrem iných aj víťazstvom na SP 2006 v La Coruni.
Doteraz mám pred očami jeho heroický výkon na OH 2004 v Aténach, kde ho po odvážnom sóle v závere postihla neuveriteľná kríza, keď posledný kilometer doslova križoval cestu z jednej strany na druhú, v kŕčoch sa nie raz potkol o obrubník a spadol, aby nakoniec absolútne vyčerpaný došiel do cieľa na 2.mieste,za kým iným,ako za Robertom Korzeniowskim. Ten práve v Aténach získal svoje štvrté olympijské víťazstvo a ukončil tak svoju neskutočne úspešnú kariéru.
Dnes, po štyroch rokoch , opäť pred OH , sa Denis už ako ostrieľaný borec s výbornou chodeckou technikou znovu prezentoval najrýchlejším časom v histórii 3:34:14h. Na rozdiel od roku 2004 ho teraz Denis vytvoril na pretekoch, ktoré pochopiteľne spĺňajú na uznanie jeho výkonu za svetový rekord všetky podmienky.Veľmi mu budem držať v lete na OH palce, aby sa mu po neuveriteľne odtrpenom pochodovaní k striebornem stupienku spred štyroch rokov v Aténach podarilo vystúpil tentokrát na ten zlatý. Stal by sa tak nielen najrýchlejším chodcom na 50km v histórii, ale zároveň aj prvým chodcom-50tkárom, ktorému by sa v jednom roku podarilo zvíťaziť na dvoch svetových vrcholných podujatiach v jednom roku.Predpoklady všetky na to má, navyše za štyri roky od Atén vyzrel už aj psychicky...Psychika totiž v Pekingu v boji o zlato bude rozhodovať.

SP - Cheboksary - viac tu

Keď sekunda zmení život.

O tom, že život vie niekedy veci pekne zamotať, som sa nie raz presvedčil na vlastnej koži. Našťastie, boli to také, nad ktorými sa s odstupom dívam s nadhľadom a nad nimi pousmejem. V dnešnej dobe sme sa naučili brať všetko veľmi rýchlo ako samozrejmosť a ak sa vyskytne nejaký problém, vždy ten svoj považujeme za ten najväčší. Ležíme pár dní s chrípkou a myslíme, že ideme zomrieť. Nie raz som bol nešťastný, keď som sa v tréningu trápil a nešlo mi to podľa predstáv, alebo som nemohol trénovať kvôli zraneniu či chorobe. Absolútne banality.....
Včera som sa vrátil z Mníchova, kde som bol s dvomi športovcami na klasifikácii IBSA kvôli zaradeniu zdravotného postihnutia. Oboch spája hendikep slabozrakosti a ambície štartovať na svetových vrcholných podujatiach telesne či zdravotne hendikepovaných športovcov - Juraja Šeríka v maratóne a Peťu Kozičkovú v zjazdovom lyžovaní . Ďuriho poznám dlhšie, s Peťou a jej životným príbehom som mal príležitosť zoznámiť sa osobne teraz. Úprimne priznám, že ma chytil za srdce a opäť mi len pripomenul, nad akými hlúposťami sa človek niekedy zaťažuje a trápi. Nakoniec, čítajte tu.
.

Doteraz vždy, keď som mal ťažké chvíle, som si spomenul a spomeniem na kamaráta, s ktorým som s atletikou skoro pred 30 timi rokmi začínal. Veľa sme spolu prežili, nakoniec aj v osudný deň, v závere ktorého sa v sekunde jeho život otočil naruby, sme boli od rána do večera spolu.

.

Lacko Halama sa od desiatich rokov tak isto ako ja zamiloval do atletiky. Kým ja som sa v trinástich začal venovať chôdzi, z Laca sa stal výborny bežec s veľkou perspektívou.

V 21 rokoch zabehol 5000 m na dráhe za 14:11 min. Na tie preteky v Banskej Bystrici si veľmi dobre spomínam, porazil v nich vo finiši neskoršieho dvojnásobného olympionika a držiteľa všetkých slovenských rekordov od 2000 m po maratón Roba Štefka.

Laco bol vždy maximalista, ktorý vedel, čo chce a ktorý bol ochotný tréningu podriadiť všetko. Vedel si však naplno vychutnávať aj život, vždy som obdivoval jeho zmysel pre humor a schopnosť zabávať spoločnosť.

Žiaľ, nielen športovú kariéru, ale čo je oveľa dôležitejšie, celý jeho život aj život jeho najbližších zmenila jediná sekunda, keď jeho citroen ZX, ktorý si už vtedy "vybehal" na pretekoch vo Francúzsku narazil do zvodidiel kruhového nadjazdu Rondel v Žiline.

Od osudného momentu ubehlo viac ako 17 rokov, počas ktorých mu nebolo dopriané urobiť čo len jediný krok alebo chytiť niečo do rúk, aby rozlíšil, či je to teplé alebo studené. Laco ma totiž postihnutú aj motoriku oboch rúk.

Bolo by absurdné sa pýtať, čo by dal za to, aby sa vrátila spomenutá sekunda poslednej októbrovej nedele 1991 späť....Alebo či sa s tým zmieril...

Určite viem, že nie, nato ho poznám moc dobre, ako aj, že sa s tým nezmieri do konca života. Tiež by som sa s tým určite nikdy nezmieril. Neviem, či sa to vôbec dá... Dá sa len naučiť s tým žiť...

Preto tak, ako som Laca uznával ako bežca, obdivujem ako bojuje s neporovnateľne ťažším súperom ako ja na chodeckých či bežeckých tratiach. Rovnako ako obdivujem Peťu a Janku s ich novými rodičmi, či všetkých, ktorí nemajú v živote toľko šťastia byť zdraví, ale napriek tomu sa vedia dívať na svet s úsmevom....