piatok 17. júla 2009

Každá skúsenosť je dobrá...

Je pravda, že sa občas nechám nahovoriť na všeličo a rád skúšam niečo nové.
Páčia sa mi nové výzvy a keď sa naskytne vhodná príležitosť, rád ju využijem. Takou bolo na záver mojej prvej časti sezóny, v ktorej som hlavne v poslednom období toho absolvoval dosť, 3.kolo českej atletickej ligy v Třinci  - 3000m steeplechase...
Ako chlalani sme si na štadióne preskakovanie či naskakovanie prekážok, ako sme to videli v televízii počas prenosov, skúšali. Odvtedy však, ako som sa začal venovať chôdzi, už nikdy. Nieto vodnú priekopu. Ak, tak akurát preskok cez potok v lese počas bežeckých tréningov
Preto som si moc nevedel predstaviť, ako budem prekážky v Třinci prekonávať.

Po príchode na štadión, kde som ako 16 ročný na majstrovstvách ČSSR vytvoril v chôdzi na 10km čs.rekord mladšieho dorastu výkonom 45:30,4 min a o dva roky na ňom získal svoj druhý chodecký juniorsky titul M-ČSSR, som sa prezliekol a šiel pozrieť k vodnej priekope.

Potešilo ma, že za vodnou prekážkou je dno s umelým povrchon a nie beton, ako na škvárovych dráhach. Hlavou mi preblesklo, aký odraz musia mať špičkoví bežci, keď skáču až za vodnú priekopu, alebo si len namočia kotníky a ďaľším krokom sú na suchu....
Skúšať, ako ju budem zvládať, ma ani nenapadlo, len by som pred štartom zneistil ešte viac a na štart sa možno ani nepostavil.:-).

Nechal som to na „ bude ako bude", snáď sa nejako za ňu dostanem, keď k nej prvýkrát  pribehnem.
Asi desať minút pred štartom mi doniesol predseda klubu TJ TŽ Třinec, za ktorý v tejto sezóne hosťujem, na výber štvoro tretier. Na prvý pohľad mi veľkosťou sedeli jediné, tie som si aj vyskúšal a bol rozhodnutý v nich bežať. inak, Tretry som mal na nohách obuté naposledy v roku 1983. :-)
Až do chvíle, kedy som si tesne pred štartom ako ostatní nevyskúšal naskakovanie na prekážku, som bol celkom v pohode.
Po prvom pokuse, pri ktorom sa mi vďaka nášľapu na chodidlo trochu šmyklo, ma však humor prešiel a uvedomil si, že to nebude taká sranda, ako som si myslel.
Chalani, keď videli moju snahu, sa mi pred štartom ešte snažili poradiť, to už som však vedel, že ťažko z toho niečo využijem. Bol som už pred tým rozhodnutý neriskovať a ak, tak radšej nedobehnúť ako by som sa mal zraniť.
Prvé metre po výstrele som sa teda pochopiteľne nesústredil na nejaké tempo či výkon, ale čakal na prvú prekážku po 200 metroch, ktorú som ešte naskočením  úspešne zvládol.
Len čo som si stačil vydýchnuť, že ju mám šťastne za sebou, bola predo mnou za cieľovou zákrutou ďalšia. Keďže som bežal stále v klbku bežcov, ktorým preskakovanie nerobilo problémy, bál som sa, aby som im nezavadzal a neohrozoval ich.
Trochu som teda spomalil a skrátil krok, ale tým aj rýchlosť. Hoci sa mi na ňu podarilo naskočiť a skočiť dole, bol bol som rozhodnutý ďaľšie zvládať bezpečnejšie, aj keď ešte pomalšie. Ďaľšiu som už preliezol pomocou rúk a odrazením z ľavej nohy s dopadnutím na pravú.
Po týchto dvoch suchých prekážkach bola zrazu predo mnou  vodná priekopa.
Sám som bol zvedavý, čo mi inšktint tesne pred ňou prikáže. Keďže som zas pred ňou spomalil a stratil rýchlosť, na nejaké naskakovanie som už nemal pomyslenie. Jednoducho som ju preliezol, postavil sa na kraj za ňu a snažil sa skočiť čo najďalej. Po doskoku po kolená vo vode som z nej vybehol a pokračoval. Po pár metroch v polovici cieľovej rovinky však už bola ďalšia suchá.
Až vtedy som si uvedomil, na čo som sa to vlastne dal.
Hlavou mi preletelo, že v každom 400 m okruhu sú štyri suché prekážky plus jedna s vodou, spolu  teda počas siedmych okruhov 35....A ja som len v druhom.....
Hoci som žiadny oslňujúci výkon:-) nečakal, bol som rozhodnutý nevzdať. Našiel som si síce pomalý, ale celkom bezpečný spôsob úrekonávania prekážok, ostatné už bolo na bojovnosti a mať to čo najskôr za sebou. Výkonom 11:21,69min som nakoniec dobehol desiaty a získal jeden ligový bod.:-)
Je takmer isté, že sa už na štart steeplu nepostavím.

Som však rád novej skúsenosti, ak aj že som si vyskúšal, aký je steeple náročný, hoci možno na prvý pohľad vyzerá  jednoducho....Tak vyzerá však všetko u niekoho, kto naozaj  vie...:-)

piatok 3. júla 2009

Repete z vlaňajška, ale o deväť minút rýchlejšie...

Keďže som si stále akosi nenašiel čas na pár riadkov svojich dojmov 100vky v Torhoute, zatial aspoň to podstatné v rozhovore pre kysucký regionálny týždenník. Zhodou okolností, o deväť minút rýchlejší čas mi vyniesol presne také isté umiestnenia, ako vlani na SP a ME v Targuinii...
......................................................
Ako sme už informovali, atlét ŠKP Čadca, olympionik Peter Tichý skončil vo Svetovom pohári a neoficiálnych majstrovstvách sveta v behu na 100 kilometrov v Belgicku osobným rekordom 7:12:38 na 16. mieste. V rámci majstrovstiev Európy skončil na 12. mieste. V kategóri nad 40 rokov skončil štvrtý. Úspešnému vytrvalcovi sme položili niekoľko otázok.
.
Ako dlho si sa pripravoval na majstrovstvá sveta?
-Vlastne už od od novembra minulého roku, ako som dobehol svoju prvú stovku v Taliansku.V zime som sa snažil nabehať potrebné množstvo kilometrov, čo je prvým predpokladom úspešného výsledku. V sezóne som behal veľa pretekov, aby som sa zrýchlil. Tak isto kvalitný dom potrebuje najprv pevné základy, bez ktorých nemôže stavať ani prvé, nieto druhé poschodie.
.
Bežalo sa v noci. Už si niekedy takto bežal?
-Z diskotéky kedysi možno áno, v pretekoch to však bolo prvýkrát. Večer som najneskoršie súťažil na MS juniorov v Aténach v roku 1986. Štart chôdze na 10 kilometrov bol v noci o štvrť na jedenásť.
.
Aké si mal medzičasy, popíš priebeh behu. Aká bola trasa?
-Pretekalo sa na piatich 20 kilometrov dlhých okruhoch. Trať bola rovinatá s minimálnym prevýšením. Od štartu som sa držal v konkurencii 210 mužov z 28 krajín v čelnej skupine, keď medzičas na 5km sme mali 19:42 min. Cítil som sa veľmi dobre, napriek tomu som po vlaňajšej skúsenosti trochu spomalil. Každým medzičasom po piatich kilometroch som bol milo prekvapený, v akej pohode udržujem tempo 4 minúty na kilometer. Dvadsiatym kilometrom (1:20:15) i métou maratónu 42 195m (2:48:48h) som prebehol na 13. mieste, takisto aj päťdesiatkou za 3:21:00hod. Bežal som v pohode a naďalej s rezervou, povzbudilo ma, že som sa postupne prepracovával dopredu. Na 60. kilometri som medzičasom 4:03:17hod. prebehol na 7. mieste, dokonca pred majstrom sveta G.Calcaterrom (nakoniec skončil tretí). V tom momente mi preblesklo hlavou, že aj šampióni niekedy nemajú svoj deň. Po pár kilometroch som sa dostal aj pred najlepšieho českého bežca Daniela Orálka, vlaňajšieho víťaza Kysuckého maratónu. Vtedy som bol v celkovom poradí šiesty ako tretí európan. Od 70. kilometra som však začal predsa len pociťovať úbytok síl, okrem iných pretekárov sa na mňa dotiahol aj opäť "prebudený" Calcaterra. Presne po šiestich hodinách som mal na konte 85,7km. Spomenul som si na stovku spred dvoch mesiacov v Nitre, kde som v medzičase vytvoril slovenský rekord v 6hodinovke výkonom 84,492km. Do posledného 20 kilometrového okruhu som vbiehal už so známkami únavy, opäť na 13.mieste, s cieľom hlavne dokončiť, keď už nie výkonom pod sedem hodín, nad ktorým som pôvodne uvažoval, tak aspoň v osobnom rekorde.Ten sa mi nakoniec, hoci ma predbehli ešte ďaľší traja bežci, podarilo výkonom 4:12:38hod. zlepšiť o necelých deväť minút.
.
Máš pocit, že keby si nebežal Kysucký maratón, dosiahol by si lepší čas?
-To je veľmi ťažká otázka. Možno áno, možno nie. Určite to nebolo najideálnejšie riešenie. Avšak musím hľadieť aj na to, že mám rodinu a vlastne žiadny stabilný finančný príjem. Aby som si mohol dovoliť štartovať na podujatiach najvyššieho svetového rangu, musím občas behať po pretekoch viac, ako by som si možno predstavoval. Navyše Kysucký maratón je domáci maratón, chcel som štartovať.
.
Aká bola atmosféra?
-Úžasná a fantastická. Preteky sa konali v rámci 30. ročníka "Flanders night", keď na nohách bol celý región. Okrem SP + ME na 100km sa bežal aj maratón a 10km s počtom vyše tisíc štartujúcich, ďaľších niekoľko tisíc ľudí sa zúčastnilo stokilometrového nočného pochodu celým regiónom, so štartom i cieľom na námestí v Torhoute. V centre mesta, ktorým sme prebiehali, to vyzeralo ako na Silvestra, prebiehali koncerty, ľudia sa bavili a hodovali. Nám bežcom pripravili fantastickú atmosféru, porovnateľnú snáď aj s cyklistickou Tour de France. Naozaj niečo fantastické.
.
Ako si sa cítil na druhý deň? Kedy si po stovke absolvoval ďalšie preteky?
-Oproti minuloročnej novembrovej stovke v Taliansku som bol v neporovnateľne lepšej pohode. Samozrejme, že dolámaný a ubolený som bol, ale nie tak ako vlani. Už o tri dni po návrate domov som bol schopný bežať ďaľšie preteky na behu olympijského dňa. 1km som zvládol za 3:03min, keď som dobehol na celkovom 5. mieste a v kategórii nad 40 rokov druhý.
.
Aké ďalšie preteky ťa ešte čakajú v tomto roku?
-Nebudem nič znásilňovať, z maratónov chcem bežať ešte Rajecký maratón a MMM v Košiciach, potom M-SR v behu na 50km v Žiline a medzitým aj kratšie preteky.
.
Kde budú majstrovstvá sveta na budúci rok? Zúčastníš sa ich?
-Najbližšie MS+ME budú budúci rok v novembri na Gibraltare. Pochopiteľne, chcel by som na nich štartovať, ale všetko bude záležať od okolností a zdravia. Mám rodinu a manželku, ktorá tiež už má pochopiteľne niekedy dosť môjho zanietenia a fanatizmu k niečomu, čomu sa venujem na úkor iných aktivít, ktoré by mi domov doniesli aj niečo viac ako len moje duševné uspokojenie. Ak by som neveril, že mám na to byť v tej najužšej svetovej ultramaratónskej špičke, vykašľal by som sa dávno na to. Ako sa však poznám, viem, že aj teraz budem bojovať ďalej. Hoci som sa už naučil pomoc neočakávať, trochu mi je ľúto, či mám skôr dôvod na úsmev, prečo "nemôžem" dostať podporu od miest, ktoré svojim spôsobom vo svete reprezentujem. V Čadci, hoci som členom klubu v meste, nie som občanom, v Kysuckom Novom Meste síce občanom som, nereprezentujem však mestský klub... O to viac si cením pomoc mojich najvernejších sponzorov, vďaka ktorým som okrem svojej rodiny dosiahol zatiaľ na 12.miesto v Európe a 16. na svete.
Ďakujem za rozhovor. ( Zhováral sa Alojz Stráňava )
Zdroj : e-kysuce.sk