Na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach som štartoval doteraz dvakrát. Hneď na tom prvom v roku 2004, som, ako sa vraví, vyťažil z minima maximum a vlastne vtedy ešte viac z chodeckej ako bežeckej prípravy som si zlepšil osobný rekord na 2:27:53hod., ktorý stačil dokonca aj na titul majster Slovenka.
Odvtedy som sa síce viackrát k hranici 2:30hod. priblížil, k osobnému rekordu však viac ako vlani na Považskom maratóne na tartane v Novom Meste nad Váhom (2:29:53hod) nie.
Vlani, pred mojim druhým štartom na MMM som veril, že v mojich silách zlepšiť si maratónsky osobný rekord z predchádzajúceho štartu v Košiciach je.
To, že mi to nakoniec nevyšlo, ma však nesklamalo. Na rekordy, či najlepšie osobné výkony je okrem dobrej pripravenosti totiž dôležitá aj priaznivá súhra okolností, o to viac vo veku, keď už krivka výkonnosti nejde tak prudko hore ako zamlada. Našťastie som si to vlani včas v priebehu pretekov uvedomil a pred bezhlavým naháňaním za výkonom proti vetru som uprednostnil taktický súboj o umiestnenie. To mi nakoniec vynieslo 2.miesto v rámci M-SR, v absolútnom poradí jedenáste, keď okrem majstra SR, celkovo deviateho Imra Pástora boli v desiatke samí africkí bežci.
Dnes, tri dni pred mojim tretím štartom na MMM mi myšlienky opäť behajú po osobnom rekorde. Ak aj nie už si ho zrovna zlepšiť, tak minimálne sa k nemu aspoň priblížiť. Vedú ma k tomu priaznivé okolnosti počas celého roka, keď sa mi vyhýbali zranenia i choroby, množstvo nabehaných kilometrov v tréningu i pretekoch, aké som doteraz nikdy nenabehal, a verím, že aj nazbierané skúsenosti, ktoré by som snáď mohol vedieť využiť.
Jediné, čo by snáď mohlo byť trochu proti mne, je vek, v ktorom je po dlhoročnej športovej kariére prekonávanie osobných rekordov viac zriedkavé ako časté.
Odvtedy som sa síce viackrát k hranici 2:30hod. priblížil, k osobnému rekordu však viac ako vlani na Považskom maratóne na tartane v Novom Meste nad Váhom (2:29:53hod) nie.
Vlani, pred mojim druhým štartom na MMM som veril, že v mojich silách zlepšiť si maratónsky osobný rekord z predchádzajúceho štartu v Košiciach je.
To, že mi to nakoniec nevyšlo, ma však nesklamalo. Na rekordy, či najlepšie osobné výkony je okrem dobrej pripravenosti totiž dôležitá aj priaznivá súhra okolností, o to viac vo veku, keď už krivka výkonnosti nejde tak prudko hore ako zamlada. Našťastie som si to vlani včas v priebehu pretekov uvedomil a pred bezhlavým naháňaním za výkonom proti vetru som uprednostnil taktický súboj o umiestnenie. To mi nakoniec vynieslo 2.miesto v rámci M-SR, v absolútnom poradí jedenáste, keď okrem majstra SR, celkovo deviateho Imra Pástora boli v desiatke samí africkí bežci.
Dnes, tri dni pred mojim tretím štartom na MMM mi myšlienky opäť behajú po osobnom rekorde. Ak aj nie už si ho zrovna zlepšiť, tak minimálne sa k nemu aspoň priblížiť. Vedú ma k tomu priaznivé okolnosti počas celého roka, keď sa mi vyhýbali zranenia i choroby, množstvo nabehaných kilometrov v tréningu i pretekoch, aké som doteraz nikdy nenabehal, a verím, že aj nazbierané skúsenosti, ktoré by som snáď mohol vedieť využiť.
Jediné, čo by snáď mohlo byť trochu proti mne, je vek, v ktorom je po dlhoročnej športovej kariére prekonávanie osobných rekordov viac zriedkavé ako časté.
Nie zbytočne sa však zvykne s trochou nadsádzky vravievať, že "výnimky potvrdzujú pravidlo"
A práve tu som sa nechal inšpirovať výnikajúcim španielskym chodcom, mimochodom mojim rovesníkom, s ktorým som sa v rokoch 1994 - 2003 stretával na všetkých vrcholných svetových podujatiach ako MS,ME,OH, SP či EP.
Volá sa Jesus Angel Garcia Bragado a štartoval už na Svetovom pohári v chôdzi na 50km v roku 1991. O rok neskôr na svojich prvých OH v Barcelone, v roku 1993 sa stal v Štuttgarte majstrom sveta. Na svojich piatych OH štartoval vlani v Pekingu, keď skončil tesne za medailou štvrtý.V tomto roku na MS v Berlíne si však všetko vynahradil, keď sa mu podarilo získať bronz, a to dokonca výkonom o 4 sekundy lepším ako pri zisku titulu majstra sveta spred šestnástich rokov, len necelé dve minúty za svojim osobným rekordom z roku 1997. Obdivuhodná dlhoročná stabilita výkonnosti na absolútnej svetovej úrovni. Nakoniec, stručná vizitka jeho fenomenálnej kariery je tu.
To však nieje o Jesusovi to podstatné, čo ma k myšlienkam na svoj maratónsky osobný rekord naviedlo. Sú to jeho osobné rekordy v chôdzi na 10km na dráhe a 20km na ceste, ktoré si, hoci sa to zdá priam neuveriteľne, vytvoril v tomto roku, len dva, resp. štyri mesiace pred dovŕšením svojich štyridsiatych narodenín...Určite by niečo podobné nedokázal, keby neveril, že je to možné...
A práve tu som sa nechal inšpirovať výnikajúcim španielskym chodcom, mimochodom mojim rovesníkom, s ktorým som sa v rokoch 1994 - 2003 stretával na všetkých vrcholných svetových podujatiach ako MS,ME,OH, SP či EP.
Volá sa Jesus Angel Garcia Bragado a štartoval už na Svetovom pohári v chôdzi na 50km v roku 1991. O rok neskôr na svojich prvých OH v Barcelone, v roku 1993 sa stal v Štuttgarte majstrom sveta. Na svojich piatych OH štartoval vlani v Pekingu, keď skončil tesne za medailou štvrtý.V tomto roku na MS v Berlíne si však všetko vynahradil, keď sa mu podarilo získať bronz, a to dokonca výkonom o 4 sekundy lepším ako pri zisku titulu majstra sveta spred šestnástich rokov, len necelé dve minúty za svojim osobným rekordom z roku 1997. Obdivuhodná dlhoročná stabilita výkonnosti na absolútnej svetovej úrovni. Nakoniec, stručná vizitka jeho fenomenálnej kariery je tu.
To však nieje o Jesusovi to podstatné, čo ma k myšlienkam na svoj maratónsky osobný rekord naviedlo. Sú to jeho osobné rekordy v chôdzi na 10km na dráhe a 20km na ceste, ktoré si, hoci sa to zdá priam neuveriteľne, vytvoril v tomto roku, len dva, resp. štyri mesiace pred dovŕšením svojich štyridsiatych narodenín...Určite by niečo podobné nedokázal, keby neveril, že je to možné...
Takisto verím aj ja, že sa, hoci pol roka po štyridsiatke, môžem k svojmu osobnému maratónskemu osobáku spred piatich rokov minimálne aspoň priblížiť....