sobota 27. októbra 2012

Cez utrpenie ku hviezdam...

Titulok k dnešnému príspevku asi najlepšie vystihuje moje súčasné pocity, kedy si behanie či chôdzu opäť s radosťou užívam.
Pri fyzicky i psychicky bolestivom trápení počas liečby zlomeniny kľúčnej kosti či prvých dvoch týždňoch rekonvalescenice som sice vedel, že radosť a dobrý pocit z behu je len otázkou času, že ma však len dva týždne po ich nájdení bude baviť behať triapol hodiny v kuse a získam piaty titul majstra SR v behu na 50km za sebou, som naozaj nečakal.

Na štart Dňa Supervytrvalca a zároveň Majstrovstva SR v behu na 50km som sa totiž postavil s jediným očakávaním – dopriať si ďaľší  z bežeckých zážitkov, ktoré mi stále preteky prinášajú, dokonca čím ďalej viac...

Nad výkonom či umiestnením som po tom, čo som od úrazu odbehal vôbec nerozmýšľal, avšak zvedavosť koľko mi nohy po mesiaci behania doprajú  bola silnejšia, aby som sa aspoň  na štart 944m okruhu postavil…Že z toho bolo nakoniec celých skoro 54 odbehnutých okruhov je pre mňa príjemným prekvapením, 2.miesto v absolútnom poradí za Kosťom Železovom a majstrovský titul SR boli len povestnou čerešničkou na torte :-)

Nakoniec stručná chronológia mojej "prípravy" k sice najpomalšej,  nie však menej potešiteľnej šiestej bežeckej 50tky :
1.8. - úraz po zrážke autobusom - zlomená kľúčna kosť.
26.8.-  prvá krátka vychádzka.
17.9. - prvý pomalý beh - 5km  6:30 min/km
3.10.-  prvý a jediný kratší rýchly beh -Bežecká liga Žiliny - 3km 3:35 min/km.
8.10. - prvý pomalý dlhý beh - 18km 5:33min/km.
10.10.- prvý a jediný dlhší rýchly beh - preteky v Stráňavách - 9,5km  3:50 min/km
20.10. - prvý aj dlhý aj rýchly beh - Deň Supervytrvalca - 50km  4:13 min/km.
Všetko medzitým  pomalý klus či chôdza s očakávaním, kedy si nohy začnú pýtať viac..:-)

Dnes, hoci už vnímam titulok k tomuto príspevku predsa lem trochu inak ako napríklad pred osemnástimi rokmi po ME v Helsinkách, ma teší, že som zvládol nielen ďaľšiu skúšku, ktorú si osud pre mňa pripravil, ale aj, že som sa už ani neviem koľký krát presvedčil, že ak máme v sebe silnú  vieru, sme schopní dosiahnúť viac akosi myslime…Veď nie zbytočne sa vraví  "kto sa nepokúsi - nezažije"…:-)

sobota 6. októbra 2012

Radosť z behu si treba zaslúžiť.

Vedel som, že ma po rekonvalescencii zlomenej kľúčnej kosti nečaká ľahký bežecký začiatok, že mi však telo za celé dva týždne nedopraje ani náznak radosti hoci z úplne pomalého klusu by som asi neveril. 
Až ma napadlo, že, konečne chápem, keď niekto povie, že beh je náročný.

Na druhej strane je silnejšie moje presvedčenie, že beh je popri chôdzi najjednoduchšia a najprirodzenejšia pohybová aktivita...Ak je človek zdravý, stačí proste len zdvihnúť zadok a skusit sa presvedčiť  :-) 
S lenivosťou našťastie aspoň v peknom a slnečnom počasí problém zdvihnúť ten zadok zatiaľ nemám, preto aj nepochybujem že radosť a dobrý pocit z behu chce ako vždy doteraz len svoj čas.

Ťažšie to už je s nájdením chuti prebehnúť sa svižne, po 33rokoch pretekania a intenzívnej záťaži sa telo nielenže bráni čím ďalej viac, ale mu aj    dlhšie trvá kým rozhýbe. Nehovoriac o prioritách, ktoré sa už behu či chôdze  moc netýkajú... 

Neznamená to však, že keď sa postavím na štart pretekov, nesnažím sa podať čo najlepší výkon, na aký v danej chvíli mám.
Pred pár dňami som sa na ďaľšom zo základných kôl Bežeckej ligy Žiliny opäť presvedčil, že len čo padne štartový výstrel, bez ohľadu na to, či mám natrénované alebo nie, „pretekárske srdce“ v sebe stále nezapriem. Hoci som trojkilometrovú trať s vyplazeným jazykom v cieli absolvoval v tempe, v akom som pred pár rokmi behal maratóny, utvrdil som sa o čom som písal naposledy – telo si odvyká rýchlo, ale nezabúda...