Moje bežecké a chodecké začiatky (12)

Keď ma napadla myšlienka písať o svojich športových začiatkoch, nemal som predstavu, ako a dokedy budem pokračovať. Písal som spontánne ako sa mi oživili spomienky a snažil sa vystihnúť momenty prečo práve beh či chôdza.
V poslednom pokračovaní som sa dostal do obdobia, keď som rovnako ako v tomto roku môj syn Peťo prestúpil zo žiackej kategórie do dorasteneckej. Na rozdiel od Peťa, hoci má nielen podľa mňa na chôdzu lepšie, hlavne technické predpoklady, som však ja už v jeho veku vedel, že sa chcem chôdzi venovať seriózne a v budúcnosti v nej niečo dosiahnúť…
Tak isto ako mám aj dnes predstavu, hoci chodeckých cieľov sa to už prirodzene netýka, čo chcem ako čerstvý štyridsiatnik (narodeniny mám až o mesiac:-) v budúcnosti....
Pochopiteľne, cesta k vrcholným svetovým podujatiam, kde sa mi podarilo zažiť neopísateľný pocit z príchodu do cieľa na divákmi zaplnený 100 tisícový štadión, ako som to mal pred očami na obrázkoch z časopisov na stene detskej izby, trvala dlho, bez chcenia, viery a postupných malých krokov by sa mi určite tento chlapčenský sen nesplnil…
Jedným z takýchto krôčikov bola aj Záhorácka dvadsiatka, chodecké preteky, ktoré boli každoročne sviatkom nielen pre všetkých československých chodcov, ale aj celý Borský Mikuláš.
Dovtedy som toto významné medzinárodné podujatie na Záhorí sledoval len v televízii, preto som sa na prvý štart veľmi tešil. Len týždeň predtým som vo svojej premiére na 5km trati v Dubnici nad Váhom výkonom 23:35min porazil všetkých, aj o rok starších dorastencov a tak som na Záhorie cestoval aj so zdravým sebavedomím...
Celé "Búre" ako sa Borský Mikuláš familiárne nazýva boli už deň pred pretekmi vyzdobené plagátmi či vlajočkami zúčastnených krajín a nebolo snáď v obci "búrana", ktorý by bol v deň pretekov  oblečený inak ako sviatočne.
Počas predštartovej rozcvičky som si na dvore Základnej školy v blízkosti pretekového okruhu obzeral mramorový obelisk s menami všetkých víťazov mužov a opäť som trochu zasníval predstavou byť raz na tom obelisku tiež.

V tom sa mi z ničoho nič spoza chrbta prihovoril reprezentačný tréner Juraj Benčík a poblahoželal mi k výbornému výkonu v Dubnici:
-„Veľmi pekný výkon, takisto v Dudinciach na desiatke som si všimol, že nám vyrastá nádejný chodec. Z kysučanov to najďalej dotiahol zatial Pavol Jati, keď budeš poctivo trénovať, ˇurčite ho môžeš prekonať. Dnes to bude ťažké, je veľmi teplo, preto si treba správne rozložiť sily a nezačať od štartu príliš rýchlo.“
Že bude práve Juraj Benčík tým, kto neskôr výrazne ovplyvní moju chodeckú kariéru (negatívne či pozitívne), som vtedy tušiť nemohol.…O tom však možno niekedy, ak ma napadne vo svojich spomienkach pokračovať a pripomenúť si aj tie „pikantnejšie“ obdobia:-).
V Borskom Mikuláši som vtedy možno aj pod vplyvom týchto povzbudivých slov J. Benčíka či eufórie z diváckej atmosféry pri trati výkonom 23:06min zvíťazil. Na druhom mieste skončil dovtedy v československu dva roky neporazený Jaroslav Kollár z Trenčína, až tretí bol obhajca prvenstva z roku 1983 Dietmar Stein z Nemecka. Toto víťazstvo bolo pre mňa prvým medzinárodným chodeckým úspechom, ktorý mi opäť len dodal chuť do ďaľšieho tréningu...
Kto by vtedy, keď som na ten obelisk s menami víťazov Záhoráckej dvadsiatky pozeral, tušil, že o 19 rokov neskôr , akoby symbolicky po 34.ročníku, vo svojich 34.rokoch na sklonku vrcholovej chodeckej kariéry, popri olympijskom víťazovi 1988 Jozefovi Pribilincovi, majstrovi Európy 1990 Pavlovi Blažekovi či viacnásobnom medailistovi z halových majstrovstiev Európy a Sveta Romanovi Mrázekovi na ňom pribudne aj to moje.......

.......Na záver len toľko, že - aj detské sny a túžby sa zvyknú občas, skôr či neskôr splniť. Len ich treba mať stále pred očami a veriť im.......
Moje bežecké a chodecké začiatky (1.-12.)
preteky v roku 1984...... + 1985.... +1986.... +1987........Súčasnosť...

Moje bežecké a chodecké začiatky (11)

Začiatkom marca 1984 som dostal pozvánku na svoje prvé sústredenie Centra talentovanej mládeže v Dudinciach, kde som sa zoznámil aj s inými mladými slovenskými chodcami.
V tomto známom kúpeľnom mestečku som o tri týždne štartoval aj vo svojich prvých pretekoch v dorasteneckej kategórii - a to hneď na 10km.
Na sústredení bolo super, hneď po príchode som mal možnosť v parku vidieť trénovať nejlepších československých chodcov, medzi nimi aj kysučana Pavla Jatiho.
 Palo bol pre mňa niečo ako chodecká ikona, začínal  v Kysuckom Novom Meste na štadióne kde ja a v tom čase bol už členom Dukly Banská Bystrica.
-„Ahoj mladý, počul som už o Tebe...Na Kysuciach vraj vyrastá nový talent. Som hrdý, že si tu, len makaj, budem Ti držať palce “ - povedal mi tesne po svojom tréningu ešte zadýchaný práve Palo Jati.
Bolo to pre mňa niečo neskutočné, prihovoril sa mi československý reprezentant, naviac kysučan, ktorý je na mňa hrdý.
Pri návrate zo svojho prvého tréningu som pred zotavovňou Hviezda, kde sme bývali, zahliadol niekoho, kvôli komu sa mi prvý týždenný tréningový pobyt v Dudinciach páčil ešte viac. A nakoniec - nielen prvý, do Dudiniec sme ako chodci chodili v následujúcich rokoch  často:-)
Volala sa Klaudia, bola veľmi pekná a myslím, že ostatní chalani aj závideli, že si za objekt záujmu vybrala práve mňa...
Na 3.ročník Dudinskej päťdesiatky, ktorej hlavnú kategóriu na 50km vyhral práve Palo Jati, som sa teda tešil nielen na preteky, ale aj kvôli stretnutiu s Klaudiou...
Výkon 48:06 min, ktorý som na 10 km nakoniec dosiahol, bol najlepším československým výkonom histórie 15-ročného dorastenca a prekvapil nielen mňa...
Viac ako výkon ma však zaujímala Klaudia a tak som sa rozhodol, že  v Dudinciach ostanem až do nedele.

S ubytovaním som problém nemal, v hoteli Tehliar mi ho vybavil tréner československej reprezentácie Juraj Benčík, ktorý v ňom trávil sústredenie so svojimi zverencami Dukly.

Problém bol, že ma dal ubytovať bez toho, aby ma na recepcii hotela zapísali v knihe hostí.

Kým som sa ja teda večer zabával na diskotéke, moji rodičia mali starosť, keď som po pretekoch v sobotu ani do neskorého večera domov neprišiel. Z recepcie hotela im totiž povedali že všetci slovenskí pretekári odišli už na obed .
Nakoniec som cestoval z Dudiniec po dlhom lúčení s mojou prvou láskou v nedeľu poobede s predstavou, akú budú mať z môjho výkonu doma radosť.

Spokojný som pri dverách nášho bytu zazvonil o siedmej večer a prv, ako som stihol pozdraviť, som zacítil otcovú dlaň na líci….
Až s odstupom mi došlo čo musel s mamou prežívať, keď ani po oslovení VB (verejnej bezpečnosti:-), teda  polície  absolútne netušili, kde som a čo so mnou je.

...Kdeže boli mobilné telefóny....ale asi aj keby boli ako 15-ročnému "tínedžérovi" mi myšlienky blúdili inde ako dať o sebe vedieť rodičom:..:-)

.....pokračovanie.......

Moje bežecké a chodecké začiatky (1.-12.)

preteky v roku 1984.............................................................Súčasnosť......

Moje bežecké a chodecké začiatky (10)

Titul žiackeho majstra Slovenska 1983 v chôdzi na 3km ma povzbudil a dodal mi chuť do následujúcej zimnej prípravy, po ktorej som bol „už“ 15 ročný mladší dorastenec. Tréning, na rozdiel od minulých rokov zameraný oveľa viac na chôdzu, som už bral zodpovednejšie, nakoniec, v staršej kategórii ma čakali už aj dlhšie trate. Myslím , že práve toto bolo obdobie, kedy som sa rozhodol, že sa chcem chôdzi venovať naplno.
V septembri 1983 som nastúpil na štvorročné SOU-s v Kysuckom Novom Meste v obore mechanik-nastavovač. Škola bola hneď za štadiónom, takže z domu som to mal naozaj blízko. S učením som väčšie problémy nemal, hoci k najlepším študentom som tiež nepatril. Často som školu reprezentoval na rôznych športových súťažiach, v zime aj v behu na lyžiach.
Dokonca raz v celoslovenskom finále v pretekoch brannej zdatnosti, hoci malokalibrovku som v ruke držal prvýkrát a streľba z nej mi nehovorila už vôbec nič.
Na krajskom kole sa strieľalo zo vzduchovky a hoci ani v nej som nebol žiadnym preborníkom, postup som pre školu vybojoval hlavne  bežeckým výkonom.
V celoslovenskom finále to už však na najlepších nestačilo, hoci fyzicky som si v hlbokom snehu siahol na dušičku možno viac ako neskôr na OH 1996 v Atlante.:-).
Začal som síce dobre, keď som však pri prvej streľbe v prvom trojkilometrovom kole videl, že z piatich rán mi napriek veľkému sústredeniu padol iba jeden terčík, v ďalších dvoch som náboje vystrieľal čo najrýchlejšie len tak na náhodu a radšej som bežal ako o život.
Šancu byť medzi najlepšími som sice takto nemal, ale aspoň som sa ulial zo školy, čo bolo nielen pre mňa v tom veku tiež nezanedbatelnou výhodou...
Na zimnej učňovskej olympiáde v Dolnom Kubíne to už bolo lepšie. Súťažil som v behu na lyžiach, teda žiadne „zdržiavanie“ so streľbou. Štartovali sme po jednom s minútovým odstupom. Kondične som bol pripravený veľmi dobre a mal som aj ambície na víťazstvo. Vôbec som sa nezaťažoval tým, že oproti súperom na špičkových lyžiach som mal na nohách zo školy požíčané drevené „Idealky“. Napriek tomu som si veril, veď som bol predsa „majster Slovenska“, čo po tom, že v chôdzi. Behať som vedel tiež celkom slušne.
Ráno na izbe som namazal lyže na zimu pod mínus 5°C jediným voskom, čo som mal a odhodlane sa postavil na štart.
Od začiatku som síce cítil, že lyže mi nekĺžu, ako som si predstavoval, netušil som však ešte, čo ma čaká.
V priebehu dvoch hodín od rána, kedy som lyže navoskoval, sa totiž prudko oteplilo a sneh bol veľmi ťažký a mokrý. Po asi dvoch kilometroch v úseku z kopca, kde ostatní šli v zjazdovom postoji a v zákrute dávali pozor, aby ich nevyhodilo zo stopy, mne lyže zastavili. Sneh sa mi nalepil na bežky tak, že ani zoškrabať nešiel. Keď som videl, že po každom odraze som v okamihu stál, vyzul som lyže, zobral ich do ruky aj s palicami a utekal po svojich.
Vedúcim našej výpravy Otovi Šidlovi a Markovi Vojsovičovi, keď ma videli, skoro oči z jamok vypadli.
-„Peťo, čo sa stalo, zlomila sa Ti lyža či čo?“ - počul som Otov hlas zo svahu, kde obaja stáli.
- “Houby, veď ani z kopca tie lyže nejdú, lepí to strašne, sa na to môžem vykopať“… - a už som len postrehol, ako sa schuti obaja na mne bavia. Mne však do smiechu nebolo. Na lyžiach som z päťkilometrovej trate absolvoval možno polovicu, druhú som sa zabárajúc v snehu po svojich doslova prebrodil. Lyže som si na nohy nasadil opäť asi 100m pred cieľom, za ním som so slzami v očiach na pokraji vyčerpania padol k zemi.
Večer pri vyhodnotení som sa dozvedel, že som skončil celkovo piaty, pár sekúnd za medailou….
Až s odstupom času som si uvedomil, aký hodnotný výkon som vlastne podal, veď medailisti boli všetko registrovaní bežci z Dolného Kubína s kvalitou bežeckou výstrojou.
V máji na letnej olympiáde učňovskej mládeže všeobecného strojárstva v Považskej Bystrici som bol však už vo svojom živle.
V behu na 3km som dobehol tesne druhý v osobnom rekorde 9:34,1min, keď som prehral súboj o prvé miesto až v poslednej rovinke o pár centimetrov. Posledný kilometer som bežal za 3:01min., napriek tomu ma 2.miesto mrzelo. Trochu som sa vtedy uspokojil tým, že možno rozhodlo, že som bežal v ťažkých botaskách a môj súper v tretrách, navyše bol odo mňa o dva roky starší…
Na večernej diskotéke po slavnostnom ukončení olympiády, na ktorú sme sa všetci tešili, som mal však už myšlienky určite inde ako na atletickej dráhe…Dievčat na nej bolo pekných veľa, čo ma ako každého zdravého pätnásťročného chalana pochopiteľne zaujimalo.

....pokračovanie....

Moje bežecké a chodecké začiatky (1.-12.) ......... Súčasnosť.....

Moje bežecké a chodecké začiatky (8.) ...(1982)

Po majstrovstvách Slovenska v Považskej Bystrici som ešte zoparkrát chodecký štart kvôli bodom na žiackych súťažiach družstiev v atletike skúsil. Stále som však netušil, že sa chôdzi začnem už onedlho venovať ako hlavnej disciplíne.

Keď odišiel tréner Srholec z Kysuckého Nového Mesta do Prahy, krátke obdobie nás trénoval jeho syn Jaro, čoraz viac už však Milan Skokan a Juraj Čuntala.
Športová chôdza si ma „získala“ v lete 1982, keď som v telke sledoval ME v atletike v Aténach preteky chodcov na 20km.

Sedel som prilepený k obrazovke, keď na druhom a treťom mieste dopochodovali z dvojkilometrového okruhu na zaplnený štadión dvaja čechoslováci Jozef Pribilinec a Pavol Blažek.
Ešte v ten podvečer som šiel na štadión a nadšene skúšal chodeckú techniku .
Na jednom z jesenných tréningov ma už tréner Milan Skokan priradil k chodcom Mirovi Kocúrovi, Mirovi Harvanovi a "Žeňovi" Havrančíkovi. Šli sme v úsekoch 6x300m, čo bol zároveň môj prvý rýchly chodecký tréning a hoci som chalanom nestačil, celkom ma to bavilo.
Dobrý pocit z náročného tréningu mi na chvíľu o necelú hodinu pokazil sused z našej bytovky, ktorý sa počas tréningu prechádzal športovým areálom a veselo  už klábosil so svojimi štamgastami   na posede pred bytovkou .
Keď som prechádzal okolo nich domov,  pred všetkými sa mi prihovoril:
-“No Peter, ako som Ťa dnes videl, z teba veru chodec nikdy nebude...“.
Zahanbil som sa,  bezmocný zo seba dostať slovo som len  cítil, ako som očervenel a bol rád, keď som sa vo vchode stratil z ich dohľadu .
Ako som šiel po schodoch,  aj som zapochyboval a zamyslel sa, že možno má sused aj pravdu.

O chvíľu mi však zo steny  detskej izby, kde som mal ponalepované atletické obrázky z časopisov Štart a Stadión , padli do oka práve tie z ME v Atenách , na ktorých boli pri preberaní medailí na stupňoch víťazov strieborný Jožo Pribilinec , zlatý španiel Jose Marin a bronzový Palo Blažek. Vedľa nej záber postavou  veľmi nízkeho Jose Marina tesne pred cieľovou čiarou s rukami  nad hlavou.
Zadíval som sa na tú fotku a trochu zasníval…
-„Zažiť raz niečo podobné, vojsť na štadión plný divákov…To musí byť pocit..."
Spomenul som si ešte na susedove slová a kdesi vo svojom vnútri si povedal, že snáď mu niekedy raz  ukážem že nemal pravdu....
Nikdy doteraz som mu túto príhodu z detstva nepripomenul, som  rád, že ešte žije, hoci mu tiež zopár krížikov pribudlo:-)... Býva stále v bytovke, kde moji rodičia a vždy, keď sa stretneme, sa  mi nezabudne pochváliť, že o mne kdesi čítal či videl v televízii...A že sleduje moje úspechy
Z toho mám určite lepší pocit, ako mu pripomínať, že sa niekedy dávno  možno trochu  mýlil...
....pokračovanie....

Moje bežecké a chodecké začiatky (1.-12.) .................Súčasnosť .......

Moje bežecké a chodecké začiatky (7)

Atletika a hlavne beh si ma postupne získal tak, že keď mi Števo Slezák povedal, že už berú na futbal, ani som neuvažoval, že behať prestanem a odídem z atletického oddielu.

Kým pre Števa sa teda bežecká kariéra skončila a ďalej šiel po stopách svojho otca, ktorý v tom čase hral za Kysucké Nové Mesto, ja som chcel byť čím ďalej viac dobrým bežcom - ako Sebastian Coe či Mirus Jifter...
Na tréningoch sme všetci prešli každou atletickou disciplínou, snáď len skokom o žrdi nie, na ktorú sme ako jedinú nemali podmienky.

Často sme mávali kontrolné preteky, ktorých výsledky tréner Srholec vždy na konci roka spracoval v oddielových tabuľkách…

Na atletiku som nahovoril viacerých chalanov z ulice, medzi nimi aj kamaráta z vedľajšej bytovky Mira Kocúra. Strávili sme spolu celé detstvo a veľa toho aj navyvádzali, z čoho mali radosť:-) hlavne všetci susedia.

Žili sme však predovšetkým športom, na sídlisku sme vymýšľali dokonca aj atletické súťaže, napr. na skok do výšky sme z drevených latiek zatlčených do zeme urobili stojany, od 60 cm výšky po centimetri popritĺkali klince na ktoré sme povesili laťku :-) ako doskočisko nám služila kopa sena. Skúšali sme skákať obkročmo - stredlom ako Jaščenko, najčastejšie sme však skákali nožničkami. Keď sme mali veľa sena, tak aj na flop, teda chrbtom k laťke sme našli odvahu. Ešte dnes mám pred očami víťazný skok Gerda Wessiga z NDR na OH v Moskve, ako flopom prekonal o centimeter práve Jaščenkov svetový rekord na 236 cm.
Na vrh guľou nám namiesto gule stačil kameň, ktorý sme vybrali z rozbitého obrubníka pri ceste, na disk zas ploský kameň z rieky Kysuca. Techniku sme napodobňovali, ako sme videli v televízii.
Keď sme sa na jar v roku 1981 na dozvedeli, že na najbližšom tréningu budeme mať kontrolné preteky v chôdzi na 3 km, hovorím Mirovi:
-„Povedz trenérovi, že nemôžem prísť, lebo mám hudobnú“ - naozaj som ju aj mal, ale v tom čase som už bez toho, aby to otec vedel, do hudobnej chodil len tak naoko. Mal som učiteľa, ktorý vedel, že ma to nebaví a že by som do ĽŠU najradšej nechodil vôbec. Keď videl, že chodím na hodiny nepripravený, sám mi povedal:
-„Vieš čo Peter, toto nemá význam, viem, že aj tak máš plnú hlavu atletiky, príď mi tu len vtedy, keď budeš niečo vedieť“, a do žiackej knižky za predchádzajúce absencie na hodine napísal len - ŽDO - žiak dodatočne ospravedlnený.
Nie že by ma samotná hra na klavír až tak nebavila, učil som sa celkom rýchlo, ale nenávidel som tie rôzne stupnice a etudy. Takého Chopina som sa učil napríklad rád. S učiteľom Langerom som sa neskôr dohodol, že budem chodiť len na tie hodiny, kde nacvičujem skladbu na koncert. Látku na postupové skúšky do ďalšieho ročníka som nacvičoval skoro celý rok:-)....Aj tak som robil dvakrát reparát....

Otec mi žiacku nekontroloval, mama, čo sa týka klavíra, mi vždy podpísala všetko, čo som jej nastrčil. Keď som mal cvičiť na klavír a otec nebol doma, hral som pred ňou dokola to isté, čo som vedel. Využíval som, že nemá prehľad, sluch však mala dobrý - všetko sa jej páčilo:-).

Otec so mnou cvičil raz, na to nezabudnem. Bolo to skoro celú noc a to vtedy, keď sa dozvedel, že robím opravné skúšky, ktoré som mal druhý deň. Tajil som to do poslednej chvíle, žiacku knižku som nenápadne hodil za klavír....Avšak našla sa....
Ten deň, keď sme mali na tréningu tú kontrolku v chôdzi na 3km, som však išiel radšej do hudobnej, nevedel som si totiž predstaviť, že by som mohol vydržať vrtieť zadkom skoro 8 okruhov na štadióne (škvárová dráha v KNM má dodnes 385 m).
Večer po tréningu som prišiel k Mirovi a zvedavo som na neho spustil:
-„Tak čo, čo vravel tréner, nepýtal sa prečo som nebol na tréningu? Koľko Vás bolo? Celé si to vydržal?“.
Miro skončil druhý za Mirom Harvanom, ktorý bol v tom čase slovenskou "žiackou chodeckou hviezdou". Neskôr na M-SSR v Považskej Bystrici, v roku 1982, kde som už aj ja štartoval v chôdzi , obsadili obaja prvé dve miesta. Ja som skončil siedmy.

Stále som sa však videl v budúcnosti hlavne ako Sebastian Coe, o chôdzi som ani neuvažoval. Veď so siedmym miestom som sa po pretekoch na izbe v ubytovni pri oboch medailistov som sa pred dievčatami hanbil...

Miro Harvan bol s titulom majststra Slovenska pred nimi hviezdou, nakoniec, ako mi aj o pár rokov povedal tréner Juraj Benčík pri neviem akej príležitosti – „Peťo, len víťaz ženám srdcia láme“

Pokračovanie...
Moje bežecké a chodecké začiatky (1)

Moje bežecké a chodecké začiatky (2)

Moje bežecké a chodecké začiatky (3)
Moje bežecké a chodecké začiatky (4)

Moje bežecké a chodecké začiatky(5)

Moje bežecké a chodecké začiatky (6)
Súčasnosť

Moje bežecké a chodecké začiatky (6)

Zážitok zo Zlatej tretry v Ostrave mi dodal ešte viac chuti do tréningu. Na jesenných Majstrovstvách Stredoslovenského kraja v Žiline som v behu na 600m nastupoval ako jeden z favoritov na titul. Laco bežal v prvom z dvoch rozbehov, ja v druhom…
-„Tréner, nerozbehli to akosi pomaly?“ – spýtal som sa trénera, neuvedomujúc si, že mne to vlastne mohlo len vyhovovať.
-„To teda rozbehli“, a len čo to dopovedal, podišiel bližšie k zábradliu, aby na Laca doslova zreval:
-„ Laco,to čo je za flákanie?! Kopni do toho, dôležitý je čas, sú dva rozbehy!“.
V okamihu bolo vidno ako Laco „odbrzdil“, postupne sa posunul zo štvrtého miesta na druhé, na ktorom bežal do poslednej zákruty. Posledných 100m už bežal prvý a asi so sekundovým náskokom vyhral výkonom 1:44,0min..
O pár minut som sa postavil na štart druhého rozbehu ja, v ktorom nás bol 16. Od začiatku som na rozdiel od Laca zvolil rýchle tempo, možno až prirýchle. Rozbeh som s prehľadom vyhral síce s 30m náskokom, v cieli mi však namerali – 1:44,1min. Opäť tesne druhý…A za kým iným, ako Lacom...
Až neskôr som sa dozvedel od môjho o niekoľko rokov chodeckého trénera Milana Skokana, ktorý sa v tom čase začal venovať trénerstvu v našom klube, že Laco okolo neho počas môjho rozbehu nervózne pobehoval a hlavne v cieli netrpezlivo zisťoval, aký čas som dosiahol. Určite sa mu uľavilo…
Laco veľmi nerád prehrával, nakoniec, kto by prehrával rád? – ale prehru so mnou Laco znášal veľmi ťažko - radšej bol 10ty, ale predomnou ako druhý za mnou.
Milan Skokan neskôr rád spomínal aj na jednu z mnohých zábavných príhod s Lacom, a to keď som ho porazil na majstrovstvách stredoslovenského kraja v atletike družstiev v Martine,tiež v behu na 600m.
-„Makám ako fretka skoro celú trať a vo finiši ma Pefo na cieľovej čiare vyfajčil ako starú fajku“, - táto veta mi zneje v ušiach aj po rokoch, Milan ju vedel perfektne reprodukovať.
Čerešničkou na torte na spomínaných majstrovstvách v Žiline bola pre nás s Lacom hodinu po našej 600vke bežecká štafeta na 4x60m ,do ktorej zloženia sme sa dostali úplne náhodou len preto, lebo naši dvaja najlepší šprintéri chýbali. Nedávali sme si žiadnu šancu, Laco ani ja sme medzi žiadnych veľkých šprintérov totiž nepatrili.
-„To možeme kašľať na to, nemá žiadny význam bežať ,iba čo si klince na tretrách otupím“, bol názor Mariána Taranu, výborného šprintéra, dialkára a neskôr hlavne výškara, ktorý bol v tom čase zvyknutý vo svojich disciplínach väčšinou len na víťazstvá.
-„Prečo,skúsime to, keď sme už tu,veď o čo ide, nakoniec, je to posledná disciplína“, skúsil som na Mariána.
-„Maroš, ja s Pefom pobežíme prvé dva úseky, Rado Bača tretí a Ty posledný. Možno nám dovtedy aj tak štafetový kolík spadne, takže tie klince na tretrách nakoniec ušanuješ“, pridal sa Laco.
Nakoniec nám kolík nielenže nespadol, ale do cieľa s ním Marián dobehol na 2.mieste.
Veľmi rád by som videl video z nášho behu. Hoci sme s Lacom štafetové odovzdávky nikdy nenacvičovali, podľa trenérových slov nám vraj vyšli lepšie ako štafete USA… Asi to bude pravda, inak si tento môj (náš) jediný šprintérsky úspech vysvetliť neviem.…

....pokračovanie....

Moje bežecké a chodecké začiatky (5)

Po prvých pretekoch v Staškove som postupne získal viacero bežeckých víťazstiev, prvé v Dobrej u Frýdku už v novembri 1979.
Počas ďaľších dvoch rokov sme v kategóriach najmladších a mladších žiakov s Lacom patrili medzi najlepších na Slovensku, keď takmer na každých pretekoch sme sa umiestňovali na 1-2.mieste, častejšie sa však z víťazstva tešil Laco. Bol som niečo ako jeho tieňom. :-)
Medzi jeden z najväčších bežeckých úspechov a zážitkov v žiackej kategórii považujem účasť v predprograme atletického mítingu „Zlatá tretra Európy“ 1981 v Ostrave.
Týždeň pred  Ostravským mítingom boli rozbehy detských kategórii od 600 po 1000 m, v deň veľkého mítingu doobeda finálové behy súťaže, ktorej názov bol podobný veľkému mítingu – len miesto Zlatá tretra mal v názve „Čokoládová“, keď víťaz finále každej kategórie ziskal tortu.
Keď sme s trénerom Srholcom prišli v deň rozbehov na tribúnu Vítkovického štadióna, nevedeli sme sa dočkať, kedy vstúpime na ovál. Tartan sme dovtedy naživo nevideli, nieto ešte na ňom bežať.
-„Aké to asi je po tom tartane“? ,spýtal som sa Laca.
-„Poďme, skúsime“, a už bol Laco na dolných schodoch tribúny.
Otestovali sme pár krokmi a uznali, že to je paráda.
-„Teta, nie ste Vy tá FiFingerová“?, spýtal sa Laco pri guliarskom kruhu Heleny Fibingerovej, ktorú sme dovtedy videli len v televízii.
-„To teda nejsem, jsem Fibingerová. Nevidíte, že trénuju?“,otočila sa a viac nám pozornosť nevenovala, sústredila sa ďalej na nácvik techniky vrhu guľou..
-„Ty brďo, ona sa s nami rozprávala, to  chalani neuveria“, povedal som Lacovi.
-„ Ich problém...Poď, ideme sa prezliecť, ,a to si predstav že ak postupime do finále uvidíme aj iné hviezdy, černochov ako Juantorena či Kedir…
Na štarte našej kategórie do 12 rokov sa zišlo v behu na 600m cca 160 bežcov. Boli sme rozdelení do 14 rozbehov po 11-12. Do finále postupovalo 10 najrýchlejších časov. Laco a ja sme nakoniec postúpili z 1. a 2. miesta., čo nás do finále zaradilo medzi favoritov „ze Slovenska“. Nebolo nám všetko jedno, hlavne, keď sme svoje mená počuli tesne pred štartom z rozhlasu na štadióne.
Nakoniec sme finišovali na 2.a 3. mieste za 1:44,4 min a 1:44,7 min,zvíťazil taký vysoký chalan, ktorý od štartu vyrazil dopredu a hoci sme ho v závere sťahovali, pár desatín nám chýbalo.
Z Kysučanov si tortu za víťazstvo z Ostravy viezol domov Marián Budoš, ktorý vyhral v kategórii starších žiakov v behu na 1000m. Domov ju však nedoniesol, zjedli sme ju vo vlaku pri nočnej ceste. Ostali sme totiž s trénerom do večera na míting dospelých , odkiaľ sme si doniesli zo sledovania slavných svetových atlétov kopec zážitkov.Určite aj tie nás motivovali k ďaľšiemu tréningu…
...pokračovanie....

Moje bežecké a chodecké začiatky (4)

Keď som sa pár dní pred svojimi prvými pretekmi (1.9.1979) dozvedel, že pôjdem „až“ do Staškova (25km od KNM:-) , nevedel som sa dočkať. Noc pred nimi som ani zaspať nemohol.
Nakoniec chýbalo málo a do Staškova by som ani necestoval. V registračnom preukaze mi totiž chýbalo lekárske potvrdenie, čo bolo podmienkou účasti na pretekoch.
Našťastie, odchod sme mali z miesta blízko OÚNZ (okresný ústav národného zdravia:-) a preto jedinou šancou bolo skúsiť potvrdenie získať pred odchodom na pohotovostnej službe, keďže bola sobota….
-„Pefo, idem s Tebou, na pohotovosti musí niekto byť, možno to stihneme“, ponúkol mi pomoc najlepší žiacky bežec, o rok starší Marián Budoš (od r.1990 žije v Austrálii).
Rozbehli sme sa smerom k budove OÚNZ snáď rýchlejšie, ako o pár hodín na pretekoch.V duchu som sa modlil, aby to vyšlo. Spomenul som si, ako som sa na ulici aj doma chválil, že idem na preteky a mátala ma myšlienka, ako by sa mi chalani na ulici a sestry doma smiali….
V poslednej chvíli sme to s Mariánom nakoniec stihli. Zadýchaný som sadol do autobusu úplne dozadu ako jeden síce z najmladších, ale v kategórii 10ročných bežcov v oddieli za necelý polrok trénovania už „ostrieľaný borec“:-).
Na štarte v kategórii najmladších žiakov behu na 600m som stál snáď nervóznejší ako o niekoľko rokov na svetových podujatach.
Po výstrele som vybehol prvých 200 m s asi 10 metrovým náskokom na prvom mieste, postupne ma však predbehol asi o dve hlavy vyšší " chalan, po ňom druhý a asi 80m pred cieľom aj môj najväčší oddielový "rival" Laco Halama , ktorý nakoniec finišoval, hoci tesne, ako víťaz. Nakoniec som skončil teda tesne za stupňom víťazov a smutne pozeral, ako si prví traja preberajú diplomy a vecné ceny - gumenú loptu, lietajuci tanier a Laco spoločenskú hru "Človeče  nezlob se":-)
Laco bol postavou v oddieli síce najmenší, o to viac však viditeľný, bolo ho všade, kde sa niečo dialo. Bol jednoducho lídrom a prirodzeným zabávačom.V autobuse cestou späť hneď svoju výhru rozbalil a figúrkami ma podpichoval, z čoho mal ohromnú radosť…Naopak, mne bolo stále toho pocitu stáť „na bedni“,o ktorý som v posledných metroch v prišiel, ľúto…
-„Tak čo,vyhral si?“ spýtali sa sestry večer, keď som prišiel domov.
Hanbil som sa,  preglgol horkú slinu a so sklopenými očami hanblivo priznal -„štvrtý som bol, kúsok za tretím“…
- „mhmm…“- bez väčšieho záujmu sa ma ešte na niečo pýtať, po chvíli ma však predsa len snažili trochu utešiť - „Nevadí, nabudúce to bude lepšie..“- a naďalej sledovali v telke "veľký revuálny program NDR" Ein Kessel Buntes ,kde akurát spievala skupina BoneyM….

....pokračovanie...

.

Moje bežecké a chodecké začiatky (1)

Moje bežecké a chodecké začiatky (2)

Moje bežecké a chodecké začiatky (3)

Moje bežecké a chodecké začiatky (3)

Od prvého tréningu som patril k jedným s najpravidelnejšou dochádzkou a hoci som mal len 10rokov, začal som hltať každú informáciu o atletike a bežcoch ako Sebastian Coe, Mirus Jifter, Alberto Juantorena, Steve Ovett. Zošit s výstrižkami obrázkov formúl, ktoré som dovtedy zbieral, som zrazu vymenil za obrázky bežcov, ktorými som polepil pol steny detskej izby. Počas tréningových kontrolných pretekov, ktoré sme u trénera Srholca robili často, sme si dávali mená bežcov, v ktorých sme sa videli. Mojim „favoritom“ bol Sebastian Coe, od začiatku sa mi páčil pre jeho ľahký krok a zrýchlenie v posledných metroch – finiš. Slovo, ktoré som ešte donedávna nepoznal.

Po troch týždňoch tréningov som sa doma pochválil, že chodím na atletiku a že by som potreboval botasky na tréning. Neviem,či bol otec z toho nadšený, lebo ako známy hudobník, vo mne videl skôr svojho nasledovníka ako nejakého bežca. Dva roky som už navštevoval Ľudovú školu umenia v hre na klavír. Pokiaľ som nebol na prvom tréningu, celkom som tam aj pravidelne chodil.

Jedno poobedie ma otec milo prekvapil. Po vyučovaní sme šli na rodinný výlet neďaleko  mesta do lesa . Ufuľanému od ohňa mi povedal, nech sa idem do potoka umyť, potom mi dal do ruky krabicu s cenovkou - 23Kčs. Boli v nej tenisky –biele, s tenkou podrážkou, podobné, ako boli neskôr populárne číny, ibaže polovičné, pod kotníky. Hneď som si ich obul a v ten deň už z nôh nedal. Večer som si ich položil k posteli a s pohľadom na ne spokojne zaspal.

-„Pefo,ukáž aký si teda bežec a obehni aspoň tri kola okolo Leninky“ – vyprovokoval ma jeden zo starších chalanov v jedno poobedie pred partiou na ulici. (Leninka sme volali okruh tromi ulicami, nevedel som ešte, že meria 1025m a už vtedy sa na ňom organizovali preteky - Beh Oslobodenia.

-„Aj desať dám“ – zakontroval som, ani si neuvedomujúc čo som vlastne povedal.

-„Tak to určite, ani na bicykli“,pozrel sa na ostatných a opäť na mňa.

-„Neveríte?Veď už trénujem, aha mám aj nové tenisky a pôjdem aj na preteky“,nedal som sa.

-„Dobre,dáme stávku.Keď odbehneš tých 10kôl“, opäť s úškrnom na ostatných, „máš od každého ruskú zmrzlinu, ak nie, všetkých nás budeš chodiť týždeň ráno budiť do školy a zaviazovať pred zápasmi šnúrky do kopačiek“.Myslel tým na futbalové zápasy, ktoré partie starších chalanov hrali medzi ulicami - mňa ako najmladšieho postavili vždy do brány . Bol som na to hrdý,veď tí chalani boli o 4-5rokov starší a ja som bol jediný z „krpcov“, ktorý sa dostal do zostavy. V bráne som bol sice malý, ale vedel som sa hádzať pod nohy tak, že chalani mali z toho niekedy poriadne nervy :-) .ešte viac pri hokeji, kde sme mali bránku z dvoch veľkých kameňov.

-„Dobre", povedal som odhodlane, "a koľko mám na to času?“, začal som vyjednávať…

-„Koľko chceš, ale kým sa zotmie a pôjdeme domo, musíš mať za sebou desať kôl. Zastaviť môžeš na jednu minútu v každom kole, počas neho nie“.

-„Dobre, idem na to“, a vyložil som si najprv pravú, potom ľavú nohu na zábradlie, aby som si silnejšie zaviazal šnúrky v teniskách. Rozbehol som sa od domu svižne, ale za prvou zákrutou som radšej zvolnil, uvedomil som si totiž, že desať kôl je fakt dosť…Po prvom kole som sa spýtal, koľko meria jedno kolo.

-„Pefo, už to máš bližšie ako do Žiliny, kolo má kilometer.“,stále si chalani robili srandu, neveriac, že to zabehnem. Nebolo mi všetko jedno, ale veril som, že stávku vyhrám. Neviem, či by som sa do toho pustil, keby mi chalani pred tým povedali, že jeden okruh má 1km. Odbehnúť 10km sa mi totiž zdalo nepredstaviteľné.Veď to bolo ako do veľkej Žiliny.Prvýkrát som pri chalanoch zastavil po šiestom okruhu,v každom ďaľšom na pár sekúnd tiež. Ku koncu som už cítil únavu, ale povzbuzovaný už aj susedmi z našej i okolitých bytoviek,, som dokončil desiate kolo a užíval si slová uznania. Kto z ulice si môže povedať, že odbehol diaľku ako z Kysuce do Žiliny. To bolo v tej chvíli pre mňa viac ako tých päť ruských zmrzlín, na ktoré som sa tiež samozrejme tešil.

Na druhý deň, keď som si pred futbalom zaviazoval na kopačkách šnúrky, mi s nohou klepalo tak ,že mi skoro narazila do brady.Prvýkrát som aj pocítil, čo je to odtlak na päte, kvôli ktorému som si iné, ako stáť v bráne, ani predstaviť nevedel.
V tých teniskách som chodil na tréningy ďalšie 3mesiace, pomaly sa blížil dátum 1.9.1979 - moje prvé bežecké preteky....

.
Moje bežecké a chodecké začiatky (1)
Moje bežecké a chodecké začiatky (2)

Moje bežecké a chodecké začiatky (2)

Prišli sme v utorok so Števom na štadión o čosi skôr, veď z domu som to mal peši tri minúty. Postupne sa schádzali mladší aj starší bežci, niektorí v takých istých teplákových súpravach, ako mal na sebe Števo…
-“Ahoj“, pozdravil nás jeden z nich, bežiaci po škvárovej dráhe zo zákruty. Bol starší, placho som odzdravil, ale asi to ani nepočul, lebo kým môj pozdrav k nemu doletel, vybiehal už zo zákruty na rovinku do ďalšieho kola…
-“To je Hollák, v sobotu na pretekoch vyhral, to si mal vidieť ten finiš“......Nechcel som vyzerať ako blbec a pýtať sa, čo finiš znamená, nič mi to slovo nehovorilo.
O malú chvíľu do brány štadióna vošiel starší pán. Všetkých, asi 25 detí sa v okamihu zhrnulo okolo striedačkových futbalových kabiniek. Bol to tréner Jaroslav Srholec st. Stál som vzadu a len nesmelo počúval, ako z veľkého zošita číta mená a zapisuje si účasť na tréningu. Keď prečítal všetkých, zdvihol hlavu, pohľadom nás všetkých  premeral a hrubým hlasom sa prihovoril:
-“Vidím, že je tu niekto, koho som nečítal, a ani nevidel“, pozrel sa na mňa, schovávajuceho sa za Števom.
-„A ty sa nám predstavíš?“. Očervenel som, Števo odstúpil a ja len  sledoval som ako sa všetci  ku mne otočili.
-“Dobrý deň“,povedal som  nesmelo....
-“To je Pefo“, otočím sa, od koho to však bolo, som ani nestihol zaregistrovať.
- „Tuto Števo Slezák mi povedal, že ak chcem, môžem prísť na tréning, tak som tu“...
-„Výborne, to ma teší. Ako sa voláš a do ktorej školy chodíš?“
-„Peter Tichý, som štvrták na Nálepkovej."
-„Vitaj teda medzi nami, ako vidíš, sme veľký kolektív, určite sa s viacerými už poznáš zo školy alebo ulice. Ak chceš naozaj pravidelne trénovať a rodičia budú súhlasiť, donesieš čo najskôr fotografiu a 6 korún na takýto atletický preukaz“ - zároveň vytiahol z vrecka saka asi osem žltých kartičiek s fotografiami a malými známkami nalepenými v nich.
-“No, a teraz už rozklus tri kolá, potom ako vždy rozcvička, bežecká abeceda, skoky a poskoky, rovinky 6x50m. Máte sa dnes na čo tešiť, dáme si kontrolné preteky na 300metrov....“
Pokračovanie.....

.

Moje bežecké a chodecké začiatky (1)