Malokarpatský maratón - Trnava

V minulosti som v Trnave pretekal trikrát,do uplynulej nedele len na chodeckých tratiach. Prvýkrát v roku 1988 ako vojak Banskobystrickej Dukly keď som ako junior absolvoval svoju prvú chodeckú 20tku (1:36:40h). Druhýkrát o rok neskôr na Trnavskej desiatke (44:31min),tretíkrát mesiac po Budapeštianskych ME v atletike v roku 1998 (41:46min).
Minulý týždeň, tretí deň po MMM som sa rozhodol, že svoju tohtoročnú bežeckú pohodu využijem na prvú účasť na Malokarpatskom maratóne. Veril som, že aj týždeň po Košiciach som schopný podať výkon, ktorý by ma uspokojil.
V stredu pred maratónom som sa o momentálnej solídnej forme presvedčil na 8.zákl. kole Bežeckej ligy Žiliny, keď som po rýchlom 1.km (3:03min) s Mirom Neslušanom vyhral trojku za 9:24min.

Do Trnavy som cestoval s úplne iným cieľom ako týždeň pred tým do Košíc, kde bolo mojou prioritou najprv dosiahnúť kvalitný výkon, potom umiestnenie. Malokarpatský maratón som chcel jednoducho vyhrať, čomu som bol ochotný prispôsobiť taktiku bez ohľadu na výkon. Ten po minulotýždňovom MMM a zajtrajším Dňom supervytrvalca a M-SR v behu na 50km pre mňa tentokrát prioritou nebol
Pred štartom som sa stretol so spíkrom nielen bežeckých, ale hlavne chodeckých pretekov Jožom Polešenským, ktorý ma v dorasteneckom veku v rokoch 1985-1986 trénoval. Prehodili sme pár slov, potom sme sa už venovali každý svojmu :-). On komentovan,ja krátkej  rozcvičke a utekaniu.
Za hlavných súperov na víťazstvo som považoval minuloročného víťaza MKM Rasťa Galoviča a Jana Moravca, ktorý vyhral v roku 2006 a vlani bol druhý.
Za svoju maratónsku premiéru s avizovanou ambíciou pod 2:30hod. si zvolil štart v domácej Trnave Ondrej Puškár, ktorý sa zatiaľ presadil na kratších tratiach , a to hlavne osobnými rekordami na 5km (14:15min) či 10km (pod 30min).
Po štarte som bol prekvapený, aké rýchle tempo nasadili Ondrej s Janom, za nimi Rasťo. Po asi 500metroch bežali s náskokom asi 50m predomnou, ja na čele postupne sa rozťahujúceho štartového poľa. Hoci sa mi tempo zdalo dosť rýchle, nechcel som si chalanov nechať nejak moc újsť a skôr, ako sme vybehli z mesta, som sa na nich dotiahol. Predsa len, proti silnému nárazovému vetru, ktorý na nás prvých 18 km čakal, som bežať opäť sám v žiadnom prípade nechcel. Keďže som nemal v úmysle utekať na výkon, mojim cieľom bolo si len kontrolovať a o víťazstve rozhodnúť až po 30.km.
To som však netušil , že sa preteky budú vyvíjať nakoniec podľa úplne iného scenára, o akom som mal predstavu.
Jano s Ondrejom totiž od 5.km (18:35min) ešte viac zrýchlili a mne s Rasťom sa začali pomaly vzdiaľovať.
Keď mali asi 70-80m náskok, rozhodol som sa i tak, že sa predsa len pustím za nimi a budem si, ako som si predsavzal, čelo kontrolovať. Odbehol som tedal Rasťovi a snažil sa ich dobehnúť. Od tohto momentu sme bežali obaja každý sám až do cieľa.
Na moje prekvapenie, čím som sa viac na Jana s Ondrejom snažil dotiahnúť, tým viac sa mi vzdiaľovali...Proti "veternej stene" som bojoval opäť teda sám, predklonil sa a s prižmurenými očami pozeral tri metre pred seba len tak, aby som videl, či bežím rovno. Nechápal som, keď som zdvihol občas hlavu a Ondreja s Janom videl na dlhých rovinách čoraz ďalej...Až neskôr vôbec...
Našťastie, moja hlava včas vydala nohám signál „takto teda ďalej už nie“ a prikázala im prispôsobiť úsilie maratónskej vzdialenosti a poveternostným podmienkam.
Na 10.km (37:48min) boli chalani niečo viac ako minútu predomnou, na 15.km (57:15min) minútu a pol, na 20.km (1:16:46min) niečo cez dve. Nervózny som z toho nebol, vedel som totiž, že do druhej polovice idem s dostatkom síl a maratón začne byť „zaujimavý“ až niekde po tridsiatom piatom kilometri. Dovtedy je času dosť a náskok zas nie až tak veľký, naviac, keď som na dlhých rovinách opäť zaregistroval, že chalani sa mi už ďalej nevzďaľujú. Bolo len otázkou, či dokážu tempo udržať, alebo Ondrej zaplatí daň za maratónsku neskúsenosť a Janči sa popri ňom popáli a zaplatí daň za netrpezlivosť.
Od 25.km (1:34:35hod) som videl, že sa k obom začínam približovať, Ondrej bežal vtedy asi s 50metrovým náskokom pred Jančim. Tesne pred 30.km som im bol na dosah asi sto metrov, na 30.km (1:52:36hod) som zaregistroval, že Ondrej prežíva značnú krízu a prechádza do kroku.
Na necelom 32.kilomeri som sa dotiahol najprv na Jana, o pár sekúnd na Ondreja.
V tom momente mi bolo jasné, že len niečo nepredvídateľné mi môže víťazstvo prekaziť.

Hoci posledný úsek od 35.km (2:10:37hod) som mal už tiež toho tak akurát dosť, som rád, že sa mi nakoniec náskok pred Rasťom Galovičom, ktorý sa na druhé miesto pred Jana Moravca dostal v poslednom kilometri, podarilo zvýšiť na 5minút a dostal som sa aj pod hranicu 2:40hod (2:39:02).Jano Dobehol kúsok za Rasťom, Ondrej nakoniec tesne pod 3hodiny...

Do zbierky víťazných maratónov mi tak po Liptovskom (2003, 2005, 2006) , Rajeckom (2004) , Záhoráckom (2005), maratóne Perly Karpát (2006), Kysuckom (2007), Považskom (2008), Vianočnom CyS maratóne (2003, 2008) pribudol ďaší – Malokarpatský....Hoci maličkosť, určite poteší....Ako aj to, že si aj v závere tohto roku budem môcť povedať, že sa mi od roku 2003 v každom podarilo byť najrýchlejší aspoň na jednom slovenskom maratóne.

Výsledky 35.ročníka MKM ... + moje aktuality

Medzinárodný maratón mieru - Košice

Nikdy sa pred pretekmi, kde mi ide predovšetkým o umiestnenie, nezaoberám počasím. Považujem to za zbytočné, lebo poprvé ho človek aj tak neovplyvní, podruhé všetci moji súperi majú podmienky rovnaké.

Iné to je v prípade, ak mám v úmysle dosiahnúť výkony blízke svojim osobným maximám. Vtedy dokáže byť práve počasie dosť limitujúcim faktorom a prílišná snaha môže byť niekedy viac na škodu ako na osoh.
Preto snáď jediného, čoho som sa po vlaňajšom MMM pred tothtoročným štartom možno trochu obával, bolo práve počasie a vietor, ktorý v Košiciach zvykne fúkať. Chcel som totiž opäť dosiahnúť výkon blízky môjmu osobnému rekordu 2:27:53hod.,ktorý som si zabehol práve v Košiciach v roku 2004, prípadne sa pokúsiť ho zlepšiť. Bol a som presvedčený, že som mal na to všetky predpoklady, okrem zdravia počas celého roka a množstva nabehaných kilometrov v tréningu či pretekoch som sa aj tesne pred štartom cítil veľmi dobre a veril si.
Po príchode do Košíc, bezproblémovej a rýchlej prezentácii som sa večer stretol na námestí s Danielom Orálkom, o ktorom som presvedčený, že má vzhľadom k svojim výkonom na kratších tratiach a ultrabehoch na lepší výkon, ako je jeho osobné maximum 2:29:30hod. Prehodili sme zopár slov o predchádzajúcich či budúcich našich ultrabehoch, ale aj svojich ambíciach v nedeľu. Keďže sme ich mali približne rovnaké, zhodli sme sa, že by bolo fajn rozbehnúť to spolu. Obaja sme mali v úmysle tempo 3:30/km, čo je presne hranica môjho osobného rekordu tesne pod 2:28h.
Po vlaňajšej skúsenosti, keď som si na MMM tiež veril na lepší výkon, ale v silnom vetre som nenašiel vhodnú skupinku, kde by sa dalo občas trochu skryť a potiahnúť, som sa Danielovej prítomnosti v Košiciach potešil. Keďže som ešte nebol ubytovaný a hlavne bol už hladný, rozlúčili sme sa s tým, že sa uvidíme ráno.
Po pasty párty, na ktorej som „zvlčil“ dva taniere cestovín s mäsovou drťou a zapil dvomi pohármi piva sa naša spoločná výprava ŠKP Čadca ubytovala na internáte na Medickej ulici, kde som si ešte pozrel v televízii druhé semifinálové kolo československej superstar. Hodinu pred polnocou som šiel spať s tým, že vlastné občerstvenie, na ktoré majú nárok maratónci pod 2:30hod., si dávať tentokrát nebudem. Treba ho totiž odovzdať v kancelárii pretekov ráno do 8:00h a na to, aby som kvôli tomu ráno vstával a zaniesol ho tam, som už lenivý:-).Spoliehal som sa teda na občerstvovací servis a nápoje, ktoré poskytoval organizátor. So sebou som bol rozhodnutý niesť si aspoň jeden energetický gél.
V nedeľu ráno, keď som vyšiel z ubytovne, som začal tušiť, že hoci je oproti minulému roku slnečno a príjemná teplota, vietor bude opäť najväčšou prekážkou k naplneniu mojich ambícii...
Ako to teda z môjho pohľadu vyzeralo na trati?
Štart - postavil som sa do druhého radu elitnej skupiny za čiernych chlapcov z Afriky, vedľa mňa Imro Pástor , za mnou Miro Vanko, ktorý bežal 1/2maratón a mal za úlohu pomôcť Imrovi v udávaní tempa na výsledný čas pod 2:20h. Daa (Dan Orálek) som nezaregistroval, spoliehal som však, že po pár sto metroch sa nájdeme a tak ako sme sa dohodli, to potiahneme spolu. Pozdravil som sa ešte s Vladom Lipovským, ktorý stál za mnou, zapriali si veľa šťastia a čakali na štartový výstrel.
300m po štarte za kostolom, kde sa štartové pole spája z dvoch pruhov do jedného, som zahliadol Daa, ako zbieha z toho druhého. Bežal však asi 50m predomnou, čo ma moc nepotešilo, lebo som bol presvedčený, že tie prvé stovky metrov až tak pomalé neboli. Za pravdu mi dal prvý kilometer za 3:26min.
5km – 17:26 min – medzičas presne ako som si predstavoval, Daa som videl stále asi 50-60m predomnou, ale doťahovať ho som v úmysle nemal, viem, čo dokážu porobiť v maratóne prudké zmeny tempa. A to moje bolo presne to, ako som si predstavoval. Zo slovákov boli predo mnou podľa predpokladov obaja Imrovia (Pástor a Magyar), ktorých som videl po štarte len prvé dva kilometre a s ktorými som sa naháňať v úmysle nemal ... Z ďaľších slovenských bežcov som okrem nich v boji o medailové umiestnenie domáceho šampionátu počítal ešte s Maťom Holečkom, ktorý bol od jarného Bratislavského maratónu výkonom 2:31:47h lídrom v tohtoročných slovenských tabuľkách. Toho som pred sebou zatial nezahliadol...
10km – 35:19 min – (17:52) – hoci mierne spomalenie, bol som kľudný, nakoľko som vedel, že po vybehnutí z parku je pomalšie tempo len vďaka protivetru, ktorý som prvýkrát pocítil. Pocitovo som bol v pohode, avšak pri prebiehaní okolo plavárne som si uvedomil, že následujúci dosť dlhý úsek bude len proti vetru. Nanešťastie DaO bol predomnou dosť ďaleko, preto som začal rozmýšľať, čo by bolo najlepšie. Otočil som sa dozadu a asi 50m za mnou zbadal doprovodné auto s časomierou, za ktorým bežala vedúca skupinka žien spolu s pár mužmi, ktorí im mali udávať tempo na 20rokov starý traťový ženský rekord A.Peterkovej 2:31:26h..Rozhodol som sa teda, že proti vetru nebudem bojovať sám, ale počkám na ne....
15km - 53:30min - (18:11) - po desiatom kilometri som teda trochu zvolnil, kým ma skupinka nedobehla a v protivetre sa zaradil na chvíľu na jej chvost. Okrem víťaznej ukrajinky O. Burkovskej a afrických bežkýň v nej bežal aj Maťo Holečko, ukrajinec A.Malyi, ktorý bežal 1/2maratón a poliak G.Szyz, ktorý vlani zvíťazil na MMM v kategórii nad 40rokov...Vlastne dnes tiež už môj súper:-). Po pár desiatkách metroch som si uvedomil, aké výhodné je bežať v skupinke,avšak stále ma to lákalo bežať rýchlejšie. Rozmýšľal som, čo mám urobiť, či zariskovať a opäť zrýchliť a vydať sa za Danom, alebo sa uspokojiť a sústrediť sa opäť "len" na medailové umiestnenie v rámci M-SR, či víťazstvo vo svojej kategórii .
20km - 1:11:06hod - (17:35) - v skupinke sa mi chvíľu bežalo síce fajn, ale neuspokojovalo ma to. Zopárkrát som sa snažil iniciovať vyššie tempo, o to však nikto nejavil záujem. Na úseku bez protivetra mi to teda nakoniec nedalo a rozhodol som sa opäť zrýchliť. Na moje prekvapenie nereagoval ani Maťo.Pomaly som sa blížil opäť do centra a cieľa 1/2maratónu, takže za pochopiteľné som považoval, že so mnou zrýchlil aspoň A.Malyi. Spolu sme dobehli na pešiu zónu plnú ľudí, pred sebou som videl, ako sa približujem konečne k DaO-vi.
21,1km - 1:14:53hod - obrátkou 1/2maratónu som do druhého okruhu prebehol už spoločne s Danielom, veriac, že keď to už nebolo od začiatku, tak si teraz už trochu predsa len pomôžeme....

25km - 1:28:27hod - (17:21) - za vynikajúcej atmosféry povzbudzujúcich divákov a fundovaného spíkrovania komentátora Aliho Jucka som sa na 22.km prvýkrát dostal pred Daa a snažil sa držať optimálne tempo. DaO sa držal za mnou a hoci ma mal snahu na 24.km prestriedať, podľa dychu a bežeckého prejavu som cítil, že už beží nasilu a je asi len otázkou času, kedy z mňou nasadeného tempa upustí.
30km – 1:46:20hod – (17:52) – po vybehnutí z parku sme sa ešte s Daom držali spolu, škoda však, že len potiaľ . Následujúci úsek po 32.km bol totiž najťažší, lebo opäť sa bolo treba popasovať z oproti prvému okruhu ešte viac silnejúcemu vetru.
35km – 2:04:55hod – (18:35) - kto bežal v tomto úseku osamote, určite mu to na výkone či ušetrení síl do posledných kilometrov nepridalo. Ja som to pocítil najpomalšou päťkou, v ktorej som si jeden dvojkilometrový úsek zmeral dokonca za 7:38min. V tej chvíli mi už bolo jasné, že z atakovania svojho osobáku nič nebude, preto som sa zameral len v tej chvílí ešte na 3.m v rámci M-SR či víťazstvo v kategórii nad 40rokov. Potešilo ma, keď som na 33.km za sebou nevidel ani Maťa Holečka, ani G.Szyza.
40km – 2:22:36hod – (17:41) - naopak, povzbudilo ma, keď som tesne po 35.km asi 100m pred sebou zbadal „priblížujúcu“ sa postavu. Nenapadlo ma najprv, že to je Imro Magyar, ktorý tak isto ako vlani prežíval v posledných kilometroch ťažké momenty. Vlani po tom, ako som ho dobiehal, na 37.km vzdal, teraz som sa ho pri obiehaní snažil aspoň trochu morálne povzbudiť informáciou, že za nami ďaleko nikto nieje a nech si už aspoň po bronz z M-SR dobehne.
42,195km – 2:30:08hod – (7:32) – posledné kilometre či metre boli už len o eufórii, ktorú každý, kto aspoň raz Medzinárodný maratón mieru v Košiciach skúsil a úspešne dobehol do cieľa, určite pozná...
U seba verím, že to nebolo poslednýkrát, bez ohľadu na to, či budem behať 2:30hod alebo o hodinu či viac pomalšie. Ak už pre nič iné, tak práve kvôli fantastickej atmosfére, ktorú dokážu diváci pri trati vytvoriť....
moje MMM foto ...+ výsledky muži ...+výsledky M-SR ...+ článok .... +moje aktuality