Kto občas zablúdi na môj blog, určite si všimol, že v poslednom roku apol som naň toho moc nepísal. Niežeby nebolo o čom, naopak, toto obdobie som mal natoľko pestré, že okrem doplnenia
aktualít na webovej stránke mi lenivosť viac písať už akosi nedovolila.
Momentálne, keďže ma opäť trochu (dosť:-) pribzdili zdravotne problémy, som sa rozhodol aspoň stručne zhrnúť posledných šestnásť mesiacov v nasledujúcich riadkoch.
Po už ani neviem koľkom zotavení sa z bolestí chrbtice a posunutých platničiek (
naposledy pomocou ozónovej injekcie) som sa teda
od mája 2011 opäť rozbehal.
Za podstatnejší, avšak určite najpozitívnejší okamih však považujem deň, keď som po siedmich rokoch chodenia na úrad práce nastúpil do nového zamestnania...
Aj dnes, po takmer roku apol ma teší, že po čerstvom absolvovaní kurzu vodného záchranára som dal prednosť možnosti pracovať na
Mestskej krytej plavárni v Žiline pred podpisom pracovnej zmluvy v rovnaký deň - mestskej polícii v Kysuckom Novom Meste.
Hoci po dlhoročnej kariére vrcholového športovca, keď okrem športu som doteraz poriadne iné ani nerobil si túto možnosť "preladenia sa" od mesta KNM určite cením, predsa len nakoniec rozhodlo moje srdce a to, čo mi je pochopiteľne bližšie.
Po opatrných pár desiatkach kilometroch
pre začiatkom leta 2011 a kratších pretekoch v rámci
Bežeckej ligy Žiliny som sa aj vďaka
novej práci postupne dostal opäť do psychickej pohody.
Na Kysuckom maratóne som si síce ešte odbehol len minimaratón s deťmi (3km), po ňom som však záťaž už postupne zvyšoval.
Prvými „vážnejšími“ a dlhšími pretekmi bol
v auguste Rajecký maratón (2:43:51h), ktorý som považoval hlavne ako kvalitný test pred septembrovými MS
+ ME v behu na 100km. Práve tie som si po predchádzajúcich
MS + ME na Gibraltári, kým som sa nezranil, určil za bežeckú prioritou roka.
Týždeň po maratóne v Rajci som si skúsil prvykrát aj
triatlon v Žiline a musím uznať, že som si z neho odniesol viac zážitkov. A to nielen vďaka umiestneniu (v šprintriatlone plávanie - 0,75km, cyklistika - 20km, beh - 5km zo 160štarujúcich celkovo trinásty, v kategórii M40 druhý) ale hlavne novej cyklistickej skúsenosti a pádu "ala Tour de France", keď som hneď v prvej zákrute pod kopcom nevybral zákrutu a letel cez zvodilá...O ňom však neskôr.....:-)
Našťastie okrem bolestivo narazených rebier sa
zošité rany na hrudi a ruke rýchlo hojili, takže pred septembrovými MS
+ ME v behu na100km vo Wischotene som ešte stihol aj niečo pobehať. Nie síce toľko, aby som si dával také predsavzatia ako na predchádzajúcich MS, avšak cenným pre SR družstvo som si veril byť aj napriek tomu. Mojou vytrvalostnou bežeckou „prípravou“ boli vlastne len dvojtýžňové "presuny" z domu do práce a späť, čo znamenalo denne cca 27km...
Vo Winschotene sa mi prvé tri apol hodiny bežalo až prekvapivo dobre (maratón tesne pod 3hod.), pred 50tym kilometrom sa však okrem postupne ubúdajúcich síl ozvali aj bolesti ľavého stehenného svalu, ktoré naznačovali opäť moje „platničkové“ problémy.
V tom momente som bol rozhodnutý svoje úsilie po piatom desaťkilometrovom okruhu ukončiť, keď som na pár minút pri našom občerstvovacom stole aj zastavil. Po chvíli státia a cvičenia mi však hlava vnukla myšlienku nevzdávať a tak som sa, hoci krokom vybral do ďaľšieho okruhu. Aj v ňom som nie raz zastavil, chvíľami kráčal a skúšal si nájsť čo najvhodnejší a šetrnejší štýl behu. Možno sa niekto pýta, aký malo pre mňa význam bez šance na kvalitný výsledok dokončiť celú 100vku. Jedinou mojou odpoveďou je, že nerád vzdávam a hoci vo svojom
doteraz najslabšom bežeckom čase na 100km -nevzdanie sa mi dalo ako každé ultrapreteky ďaľší zážitok a novú skúsenosť. Spomedzi sedmičky slovenských reprezentantov mi 8:41h stačilo nakoniec na druhý najlepší výkon, keď okrem Slava Lindvaia, ktorý sa na trati trápil ešte o viac ako dve hodiny dlhšie ako ja, nemali svoj deň ani Rudo Lorenčík, Peťo Polák a Ľubo Hrmo, ktorí skončili predčasne medzi 60.-80.km...
Po MS sa našťastie vážnejšie problémy s platničkmi nepotvrdili, tie menšie ma aspoň donútili pripomenúť si opäť chiropraktické cvičenia, ktoré mi vlani tak pomohli vrátiť sa po zranení k behaniu...
Celkom rýchla regenerácia mi dovolila okrem iného vyhrať Kysuckú (16510m) a štvrtý rok po sebe
Martinskú hodinovku (16599m), týždeň pred Medzinárodným maratónom mieru v Košiciach som si dokonca opäť
zapretekal aj v chôdzi, keď v Bacúchu sa mi výkonom 23:40min podarilo vyhrať kategóriu veteránov na 5km...
Začiatkom októbra som si v
Košiciach na MMM po roku
2004 zopakoval v absolútnom poradí 9.te a v rámci majstrovstiev SR v maratóne štvrtý rok po sebe 2.miesto (2:39:51h), o dva týždne takisto štvrtý rok po sebe sa mi podarilo zvíťaziť na
Dni Supervytrvalca a zároveň získať štvrtý titul M-SR v behu na 50km (3:16:31h)...
Celá jeseň aj začiatok zimy boli naďalej v znamení nielen bežeckej, ale aj pracovnej pohody, za zmienku možno stojí ešte 5.víťazstvo na decembrovom
Vianočnom maratóne v Žiline (2:56:38h) či Silvestrovský beh na tartane v Dubnici nadVáhom, kde som bežal
5km dokonca dvakrát. Najprv vo veteránskej kategórii M40, v ktorej som výkonom 17:22min dobehol druhý, o pár minút neskôr v kategórii do 40rokov, kde mi na víťazstvo stačilo 17:17min...
Do Nového roku 2012 som si nedával žiadne špeciálne predsavzatia, tým hlavným bolo udržať si naďalej nielen fyzickú, ale hlavne pracovnú a rodinnú pohodu. Napokon, čo viac som si mohol priať, aby som si bežecké či chodecké preteky bez ohľadu na výkony užíval.?
Po dvojročnej absencii na Bratislava city maratóne som sa naň
začiatkom apríla tešil, nečakane som sa však týždeň pre ním postavil aj na štart
chodeckej Dudinskej päťdesiatky. Z dvoch chodeckých voľných desaťkilometrových tréningov som síce nemal predstavu, koľko z celej 50tky absolvujem, mojou predstavou však bolo chodiť pokiaľ ma to bude baviť, nezačne ma niečo bolieť alebo kým mi rozhodcovia neukážu červený terčík za nevyhovojúcu chodeckú techniku. Na novom 1km okruhu, ktorý mal premiéru pred budúcoročným Európskym pohárom v chôdzi sa
na štart 50km postavilo 110mužov z 36krajín, čo bolo pre mňa ďalším dôvodom si preteky užiť a trochu si pripomenúť svoje chodecké časy:-)..
Pochopiteľne nie výkonmi, na tie si už radšej počkám
u môjho Peťa..
O to viac ma prekvapilo, a úprimne priznám aj potešilo dojdenie až do cieľa nielen bez jedinej napomienky za techniku, ale aj po jedenástich rokoch opäť na medailovej pozícii v rámci majstrovstiev Slovenska. To, že mi
na 3.miesto stačil výkon (4:56:26h) o viac ako hodinu za osobným rekordom (
Dudince 1996 - 3:51:22h) je už z pohľadu slovenskej chôdze síce trochu smutnejšie, ale to už nie je môj problém...
Od apríla som zimné cestovanie autom do práce a späť opäť vymenil za bicykel a okrem plávania, behania aj chôdzou či občas cvičením vo fitnescentre sa podľa predstáv udržiaval v dobrej fyzickej aj psychickej kondícii...
Ak poviem, že som si nielen beh, chôdzu, plávanie či rôzne
rodinné akcie, ale aj svoju prácu vychutnával, tak to myslím doslovne. Naozaj som bol po skoro ôsmich rokoch bez stabilného zamestnania konečne spokojný a šťastný...
Na môj vkus mi však priazeň osudu trvala asi už dosť dlho a hoci nemôžem povedať, že som nešťastný, k úplnej spokojnosti mi predsa len opäť čosi chýba....
Nielenže som sa ešte pred niečo viac ako mesiacom tešil na Rajecký maratón, na ktorom som si presne pred dvadsiatmi rokmi tri týždne pred svadbou odbil
svoju maratónsku premiéru, či opäť
Žilinský triatlon , tentokrát na olympijskych vzdialenostiach (1,5km, 40km, 10km), ale okrem iného opäť aj na októbrový MMM v Košiciach či Deň Supervytrvalca v Žiline...
Ako sa vraví, človek mieni – život mení. U mňa moje plány zmarilo jedno z mnohých cestovaní na bicykli do práce. Presnejšie autobus, ktorý sa pri vjazde do Žiliny vyhýbal predbiehajúcemu kamiónu, nedobrzdil a zozadu ma v 70km rýchlosti narazil pravým predným náraznikom...Bol to tak nečakaný moment, že po pozbieraní sa zo zeme a intuitívnom skontrolovaní odrenín či nakoľko som mobilný, si pamätám len, že som bol akurát naštvaný, že prídem neskoro do práce, ak vôbec budem môcť ísť...Po naložení bicykla do autobusu, keď som sa šoférom nechal odviesť na plaváreň, som totiž čím ďalej viac pociťoval bolesť a nehybnosť pravého ramena. Našťastie som si po vymotaní sa aj s bicyklom z autobusu od šoféra vypýtal kontaktné údaje, predsa len ak by bolo treba.. Určite bol takisto v šoku a bol rád, že chodím po svojich, inak by sa ma asi nepýtal čo má robiť a rovno by ma zaviezol do nemocnice. Myslím, že takisto ako ja veril, že ako som sa po páde zo zeme pozviechal, do autobusu s bicyklom nastúpil aj vystúpil a odišiel schodmi do vestibulu MKP, tak bude mať aj keď nie príjemne začatý deň, predsa len bez ďaľších následkov...
Tie som si začínal uvedomovať až v sanitke, ako som sa z čoraz väčšou a hlavne identifikateľnou bolesťou pravej kľúčnej kosti dostával zo šoku. Definitívne mi však skutočnosť, že som mal vlastne šťastie v nešťastí došlo hlavne vtedy, keď som po príchode z nemocnice videl prasknutú prilbu...Už chápem profi cyklistov, keď aj po nepeknom páde dokončia etapu doráňaní, trébars aj so zlomenou končatinou či kľúčnou kosťou. Horšie to je na druhý deň...
Nakoniec, vlaňajší let cez zvodidlá na Žilinskom triatlone som tiež
neriešil počas pretekov, ale až zdravotná služba v cieli, ktorá ma hneď zaviezla do nemocnice.
Po zošití tržnej rany sa mi už na rtg rebier čakať nechcelo, myšlienkami som bol už späť ma triatlone, kde som sa tešil v cieli na pivo....aj guľáš, nech som úplný:-)
Našťastie, ako môžem byť rád, že po vlaňajšom „triatlonovom“ páde mám na tele len pamiatku v podobe cca 8cm jazvy cez zošívanú prsnú bradavku, neostáva mi iné ako sa tešiť, že najnovší „busový“ sa zaobišiel „len“s trieštivo zlomenou kľúčnou kosťou s posunom....
...a veriť, že zatiaľ po mesiaci kľudu budem čo najskôr opäť fit. Neskutočne mi totiž chýba nielen pohyb, ale aj prostredie, kde som vlani začal
novú životnú etapu...
Viac na
http://www.tichypefo.wbs.cz/AKTUALITY.html
....len tak sa prebehnúť...Aké jednoduché a zároveň zložité, aspoň po siedmich týždňoch kľudu. Nech rozmýšľam ako rozmýšľam, dlhšie obdobie bez behania či s tak málo pohybom ako teraz po autobusovo - bicyklovom úraze som nemal odvtedy, ako sa naučili moje nohy chodiť:-)
V bazéne som okrem cvičenia a zopár plaveckých záberoch v štýle psíka imitoval aj bežecký pohyb, čo sa mi nie raz pri zraneniach osvedčilo. Voda totiž výborne nadľahčuje, takže aj mojich počas pohybovej nečinnosti nalepených päť kíl "slaniny" triesla ani kĺby necítili:-) 
