Keď sekunda zmení život.

O tom, že život vie niekedy veci pekne zamotať, som sa nie raz presvedčil na vlastnej koži. Našťastie, boli to také, nad ktorými sa s odstupom dívam s nadhľadom a nad nimi pousmejem. V dnešnej dobe sme sa naučili brať všetko veľmi rýchlo ako samozrejmosť a ak sa vyskytne nejaký problém, vždy ten svoj považujeme za ten najväčší. Ležíme pár dní s chrípkou a myslíme, že ideme zomrieť. Nie raz som bol nešťastný, keď som sa v tréningu trápil a nešlo mi to podľa predstáv, alebo som nemohol trénovať kvôli zraneniu či chorobe. Absolútne banality.....
Včera som sa vrátil z Mníchova, kde som bol s dvomi športovcami na klasifikácii IBSA kvôli zaradeniu zdravotného postihnutia. Oboch spája hendikep slabozrakosti a ambície štartovať na svetových vrcholných podujatiach telesne či zdravotne hendikepovaných športovcov - Juraja Šeríka v maratóne a Peťu Kozičkovú v zjazdovom lyžovaní . Ďuriho poznám dlhšie, s Peťou a jej životným príbehom som mal príležitosť zoznámiť sa osobne teraz. Úprimne priznám, že ma chytil za srdce a opäť mi len pripomenul, nad akými hlúposťami sa človek niekedy zaťažuje a trápi. Nakoniec, čítajte tu.
.

Doteraz vždy, keď som mal ťažké chvíle, som si spomenul a spomeniem na kamaráta, s ktorým som s atletikou skoro pred 30 timi rokmi začínal. Veľa sme spolu prežili, nakoniec aj v osudný deň, v závere ktorého sa v sekunde jeho život otočil naruby, sme boli od rána do večera spolu.

.

Lacko Halama sa od desiatich rokov tak isto ako ja zamiloval do atletiky. Kým ja som sa v trinástich začal venovať chôdzi, z Laca sa stal výborny bežec s veľkou perspektívou.

V 21 rokoch zabehol 5000 m na dráhe za 14:11 min. Na tie preteky v Banskej Bystrici si veľmi dobre spomínam, porazil v nich vo finiši neskoršieho dvojnásobného olympionika a držiteľa všetkých slovenských rekordov od 2000 m po maratón Roba Štefka.

Laco bol vždy maximalista, ktorý vedel, čo chce a ktorý bol ochotný tréningu podriadiť všetko. Vedel si však naplno vychutnávať aj život, vždy som obdivoval jeho zmysel pre humor a schopnosť zabávať spoločnosť.

Žiaľ, nielen športovú kariéru, ale čo je oveľa dôležitejšie, celý jeho život aj život jeho najbližších zmenila jediná sekunda, keď jeho citroen ZX, ktorý si už vtedy "vybehal" na pretekoch vo Francúzsku narazil do zvodidiel kruhového nadjazdu Rondel v Žiline.

Od osudného momentu ubehlo viac ako 17 rokov, počas ktorých mu nebolo dopriané urobiť čo len jediný krok alebo chytiť niečo do rúk, aby rozlíšil, či je to teplé alebo studené. Laco ma totiž postihnutú aj motoriku oboch rúk.

Bolo by absurdné sa pýtať, čo by dal za to, aby sa vrátila spomenutá sekunda poslednej októbrovej nedele 1991 späť....Alebo či sa s tým zmieril...

Určite viem, že nie, nato ho poznám moc dobre, ako aj, že sa s tým nezmieri do konca života. Tiež by som sa s tým určite nikdy nezmieril. Neviem, či sa to vôbec dá... Dá sa len naučiť s tým žiť...

Preto tak, ako som Laca uznával ako bežca, obdivujem ako bojuje s neporovnateľne ťažším súperom ako ja na chodeckých či bežeckých tratiach. Rovnako ako obdivujem Peťu a Janku s ich novými rodičmi, či všetkých, ktorí nemajú v živote toľko šťastia byť zdraví, ale napriek tomu sa vedia dívať na svet s úsmevom....