Telo si odvyká rýchlo....Ale nezabúda...

....len tak sa prebehnúť...Aké jednoduché a zároveň zložité, aspoň po siedmich týždňoch kľudu. Nech rozmýšľam ako rozmýšľam, dlhšie obdobie bez behania či s tak málo pohybom ako teraz po autobusovo - bicyklovom úraze som nemal odvtedy, ako sa naučili moje nohy chodiť:-)

Pri všetkých úrazoch či zraneniach doteraz som sa podľa možností vždy snažil robiť aspoň niečo, aby som  z fyzickej kondície stratil čo najmenej a tak sa čo najrýchlejšie vrátil k výkonnosti pred zranením. Nemohol som chodiť či behať, posilňoval som, plával, prípadne krútil pedálmi na stacionárnom bicykli...

Teraz pri zlomenej kľúčnej kosti a odreninách? Prvé tri týždne som s bolesťami zafixovaný presedel alebo preležal, ďaľšie tri  okrem krátkych vychádziek stále s fixačnou ortézou som tiež nebol schopný viac...
Jednoducho "psychický teror".:-)
Až po ďaľšej röntgenovej kontrole  v minulom týždni som od lekára dostal povolenie rameno ľahko rozhýbavať cvičením, bez prudších pohybov, najlepšie vo vode. Kľúčna kosť bola totiž zlomená trochu komplikovane - rozštiepena s výlomami a posunutím, takže zrastá pomalšie ako bežná zlomenina. Keď k tomu prirátam natiahnutia či natrhnutía mäkkých tkanív v ramene, aj cvičenie s minimálnym rozsahom pohybu je na začiatku neskutočne náročné ...

V posledných dňoch som sa však opäť posunul ďalej, od pondelka som bez ortézy, včera  mi rehabilitačná lekárka odobrila aj behať.

Pochopiteľne ma to potešilo, prvotné nadšenie mi však zrazil moment, ako som to skúsil, keď ma po pár bežeckých krokoch  bolesti triesel a zadných stehenných svalov ďalej nepustili...

Mal som ich stuhnuté, poskracované, cítil som sa zrazu  ako v tele obalenom hrdzou,  a tak som namiesto prvého behania po siedmich týždňoch radšej sadol do auta  a šiel do Žiliny na plaváreň...

V bazéne som okrem cvičenia a zopár plaveckých záberoch v štýle psíka imitoval aj bežecký pohyb, čo sa mi nie raz pri zraneniach osvedčilo. Voda totiž výborne nadľahčuje, takže aj mojich počas pohybovej nečinnosti nalepených päť kíl "slaniny" triesla ani kĺby necítili:-)

Dnes doobeda som spravil prvé bežecké kroky aj v prírode, po tiež skôr beh imitujúcich ako bežeckých sto metroch cez bolesť som v neďalekom lesíku nakoniec "nabehal":-) 3km v tempe 6:30/km...

Nuž, začiatky bývajú vždy ťažké, ale aj na tento, ani neviem už koľký, sa opäť teším. Viem, že tak ako minulý týždeň po prvej dlhšej vychádzke, aj po dnešnom dvadsaťminútovom "behu" budem mať svalovicu, tú však, rovnako ako bolesť pri cvičení ramena beriem už ako signál, že " čo bolí, to silnie"...:-)

Všetko ostatné chce svoj čas...