štvrtok 4. decembra 2008

Moje bežecké a chodecké začiatky (8.) ...(1982)

Po majstrovstvách Slovenska v Považskej Bystrici som ešte zoparkrát chodecký štart kvôli bodom na žiackych súťažiach družstiev v atletike skúsil. Stále som však netušil, že sa chôdzi začnem už onedlho venovať ako hlavnej disciplíne.
Keď odišiel tréner Srholec z Kysuckého Nového Mesta do Prahy, krátke obdobie nás trénoval jeho syn Jaro, čoraz viac už však Milan Skokan a Juraj Čuntala.
Športová chôdza si ma „získala“ v lete 1982, keď som v telke sledoval ME v atletike v Aténach preteky chodcov na 20km.
Sedel som prilepený k obrazovke, keď na druhom a treťom mieste dopochodovali z dvojkilometrového okruhu na zaplnený štadión dvaja čechoslováci Jozef Pribilinec a Pavol Blažek.
Ešte v ten podvečer som šiel na štadión a nadšene skúšal chodeckú techniku .
Na jednom z jesenných tréningov ma už tréner Milan Skokan priradil k chodcom Mirovi Kocúrovi, Mirovi Harvanovi a "Žeňovi" Havrančíkovi. Šli sme v úsekoch 6x300m, čo bol zároveň môj prvý rýchly chodecký tréning a hoci som chalanom nestačil, celkom ma to bavilo.
Dobrý pocit z náročného tréningu mi na chvíľu o necelú hodinu pokazil sused z našej bytovky, ktorý sa počas tréningu prechádzal športovým areálom a veselo  už klábosil so svojimi štamgastami   na posede pred bytovkou .
Keď som prechádzal okolo nich domov,  pred všetkými sa mi prihovoril:
-“No Peter, ako som Ťa dnes videl, z teba veru chodec nikdy nebude...“.
Zahanbil som sa,  bezmocný zo seba dostať slovo som len  cítil, ako som očervenel a bol rád, keď som sa vo vchode stratil z ich dohľadu .
Ako som šiel po schodoch,  aj som zapochyboval a zamyslel sa, že možno má sused aj pravdu.
O chvíľu mi však zo steny  detskej izby, kde som mal ponalepované atletické obrázky z časopisov Štart a Stadión , padli do oka práve tie z ME v Atenách , na ktorých boli pri preberaní medailí na stupňoch víťazov strieborný Jožo Pribilinec , zlatý španiel Jose Marin a bronzový Palo Blažek. Vedľa nej záber postavou  veľmi nízkeho Jose Marina tesne pred cieľovou čiarou s rukami  nad hlavou.
Zadíval som sa na tú fotku a trochu zasníval…
-„Zažiť raz niečo podobné, vojsť na štadión plný divákov…To musí byť pocit..."
Spomenul som si ešte na susedove slová a kdesi vo svojom vnútri si povedal, že snáď mu niekedy raz  ukážem že nemal pravdu....
Nikdy doteraz som mu túto príhodu z detstva nepripomenul, som  rád, že ešte žije, hoci mu tiež zopár krížikov pribudlo:-)... Býva stále v bytovke, kde moji rodičia a vždy, keď sa stretneme, sa  mi nezabudne pochváliť, že o mne kdesi čítal či videl v televízii...A že sleduje moje úspechy
Z toho mám určite lepší pocit, ako mu pripomínať, že sa niekedy dávno  možno trochu  mýlil...
....pokračovanie....

Moje bežecké a chodecké začiatky (1.-12.) .................Súčasnosť .......

Žiadne komentáre: