23.štart v Taliansku, prvý bežecký. (II.)

Nielen o tom, aké rozdielne dokážu byť dve polovice, alebo čo mala spoločné moja prvá bežecká 100vka s prvou chodeckou, ale aj o tom, prečo ma čím ďalej viac láka ultrabeh, je pokračovanie mojich "zážitkov" z priebehu pretekov na SP a ME na 100km
13:00hod. – po troch hodinách od štartu som sa pomaly blížil k polovici, čo považujem za veľmi dôležitý psychologický moment. Nie raz som sa v minulosti na chodeckých 100vkách práve na 50. km, keď som sa cítil v pohode, nechal strhnúť eufóriou a atmosférou divákov pri trati myšlienkou, že polovicu mám za sebou a teraz to už pôjde „len z kopca“. Akosi som si v tom okamihu neuvedomoval, že tá polovica je ešte 50km a tak som začal „pretekať“. Parkrát som na to o 15-20km doplatil....
Presne na takéto momenty, z ktorých som sa už poučil a chcel sa im vyhnúť, som som si spomenul, keď som prebehol 50.tym km za 3:16:31hod.
-„Celkom slušné“, povedal som si nahlas, spomenúc si na nedávny Deň Supervytrvalca v Žiline, kde som bol len o pár sekund rýchlejší. Tam som však bol prebehnutím 50km v cieli.
S odhodlaním a chuťou som pokračoval k občertvovačke, na ktorej bol náš „servismen“ Marián Michalík. Na otázku, či som v pohode, som odpovedal, že zatial celkom áno, len trochu cítim stehná a začalo ma mierne pobolievať pravé trieslo.....Nepovažoval som to však za nič dramatické, čo by mohlo nejako dramaticky negatívne ovplyvniť môj výkon. Podal mi fľašu s nápojom, energetický gél a pokračoval som do ďaľšieho 14km okruhu.
14:00hod – na ultra pretekoch ma okrem iného fascinuje, ako sa v jednotlivých úsekoch trate podľa aktuálnych pocitov prelievajú myšlienky na stupnici od 1-10 smerom hore a späť.
Tie moje pred necelou polhodinou, kedy som rozmýšľal nad výkonom pod 6:50hod., o čase nad 7hodín som ani neuvažoval, sa v priebehu niekoľkých minút zmenili na myšlienky, či budem vôbec schopný dobehnúť do cieľa.
Prebehol som 60.tym kilometrom a mňa bolelo pravé trieslo tak, že som nemohol zdvihnúť nohu. Chtiac nechtiac som si spomenul na svoju prvú chodeckú 100vku v roku 1998, kedy som práve na 60.km prežíval podobné momenty.Tiež som sa na 50.km usmieval, na 60.tom som sedel na obrubníku v bolestiach rozhodnutý skončiť.
O tom, čo ma pred 10timi rokmi zmotivovalo zabojovať, viac tu, o tom, čo to bolo teraz, rozhodlo práve tých 10rokov odvtedy.....A skúsenosti....
14:20hod – k občerstvovačke pred 65.tym km, na ktorej bol opäť Marián, som sa sunul krívajúc a ťahajúc pravú nohu pri zemi. Bolesť pravého triesla bola čoraz väčšia, hľadal som spôsob pohybu, pri ktorom by to bolo čo najviac znesiteľné. Zúfalo som Mariánovi povedal, že ma trieslo veľmi bolí a neviem, čo bude ďalej.
Snáď najlepšie, čo mohol Marián urobiť, bolo, že sa ma nesnažil prehovárať, aby som pokračoval a bojoval. Povedal mi len, aby som prešiel do kroku a chvíľu si oddýchol. Čo bude, uvidíme, ak sa nebude dať, nech skončím....
Opäť som si od neho zobral fľašu s pitím, gél, a zo stola o pár metrov ďalej schmatol zopár kuskov banánov, ktoré som natlačil do seba. Ešte asi 50m som pokračoval krokom, a keď som dopil fľašu, opäť som sa opatrne pokúsil rozbehnúť.
15:10hod – po skoro ďaľšej hodine som sa dostal do poslednej štvrtiny, teda na 75.km. To ma už nebolelo len trieslo a stehná, ale ozývala sa aj únava, ktorá po vyše piatich hodinách príde bez ohľadu na to, či je to beh, športová chôdza, cyklistika alebo obyčajná turistika. Všetko je v takýchto momentoch o hlave a schopnosti vedieť prekonávať únavu, v ultra pretekoch nie raz spojenú s bolesťou.
Psychicky najťažšie na 100vke sú práve okamihy okolo 70-75km, keď už je toho v nohách dosť, na druhej strane do cieľa ešte veľmi ďaleko. Pozitívne myšlienky v hlave sa miešajú s negatívnymi, pri prichádzajúcich krízach si človek začína klásť otázky, či mu toto všetko stojí za to, či musel tak ďaleko cestovať kôli trápeniu sa, či nemohol radšej ostať doma ležať v obývačke a pri vínečku pozerať telku...A či...a tak ďalej......Úspešnejší býva vždy ten, u koho sú pozitívne myšlienky silnejšie ako tie negatívne.
15:35hod. – blížim sa na 80.ty km , pred sebou pozorujem slovenský dres Ľuba Hrma, ktorý má o celý okruh menej. Kráča, hlavu ma sklonenú, vidím, že sa tiež trápi.
-„Neviem Peťo, čo mi je, absolútne sa nemôžem rozbehnúť“ -,počujem, keď ho „obieham“.
-„Ja som tiež v prdeli, bolí ma trieslo, ešte to je pekný kus........Janči je na tom ako?“ - spomenul som si na Janka Bujňáka a na to, že ja sa síce trápim ,každý meter sa mi zdá nekonečno, ale na rozdiel od chalanov mám do cieľa momentálne o 14km menej. Oni si „krásy okruhu“ užijú ešte zďaleka viac....Ak budú chcieť...:-)
-„Za chvíľu ho dobehneš, je kúsok predo mnou“ – a ako to vyslovil, prešiel som rezignovane do kroku aj ja..
-„Tak to teda neviem, suniem sa ako lemra a trpím ako kôň. Som naozaj hotový“,-hovorím skôr preto, aby som si uľavil. Okolo seba totiž vidím, že nie som sám, čo sa trápi. Po necelých šiestich hodinách ma toho už asi každý dosť.
Po pár metroch krokom som sa však opäť rozbehol. Ešte raz som sa obzrel za Ľubom, povzbudil ho a pokračoval v boji s poslednou pätinou trate. Výsledný čas ani umiestnenie ma už vôbec nezaujimali, hoci som vedel, že som stále okolo 12.miesta. Bolo mi to však jedno, mojim cieľom bolo už len šťastne dobehnúť do cieľa. Nielen kôli sebe. S Ľubom a Jančim sme tvorili družstvo, o ktoré sa vzorne staral Marián. Ak nič iné, už len to mi dodávalo silu, aby som zabojoval. Jančiho som dobehol asi o tri kilometre, vzájomne sme sa povzbudili a pokračovali svojim tempom ďalej.O pár metrov ďalej o celý okruh obieham bývalú chodkyňu - Lotyšku Anitu Liepins, s ktorou som sa po minulé roky, ako aj s jej manželom Modrisom, stretával nielen na chodeckých 100vkách v Scanzorosciate, ale aj na vrcholných svetových chodeckých podujatiach či OH. Obom sa v Scanzorosciate podarilo zvíťaziť. Ani by som Anitu nepostrehol, mal som čo robiť sám so sebou, len som počul jej povzbudenie -" Peťo, idi, idi, Ty maladec"...
16:00hod – na občerstvovačke v predposlednom kole som popri Mariánovi opäť prešiel na chvíľu do kroku, aby si trieslo trochu oddýchlo. Zistil som, že to trochu pomáha a ďaľších niekoľko kilometrov je bolesť triesla znesiteľnejšia. Energetický gél som už odmietol, vedel som, že posledných 15km bude už len o morálke....Do rúk som si nabral kusy banánov, postupne som ich zjedol. Chvíľami, aby som zas odbremenil pravé trieslo, som skúsil zaradiť chodeckú techniku. Spomenul som si, že keď som mal pred tromi tromi rokmi v zime pri behaní problémy s trieslami, tak som práve takto trénoval.Teraz som však nemusel dávať na rozdiel od chodeckých pretekov dôraz na správnu techniku a na to, aby som podľa pravidiel dopínal kolená. Červených terčíkov som sa báť nemusel...Jednoducho - „Bež, ako môžeš, ak nemôžeš bežať, kráčaj čo najrýchlejšie“. Športová chôdza v opačnom garde takéto privilégium nepripúšťa...:-)
16:30hod- posledných 10km do cieľa je na ceste značený každý kilometer. Dovtedy som ich nevnímal, teraz som na každý jeden z nich túžobne čakal. Uvedomujem si, že každým úsekom okruhu bežím posledný krát, na rozdiel od Ľuba či Jančiho. Spomenul som si na slová Ľuba Hrma deň pred tým na izbe, keď sme sa o ultratratiach rozprávali.
-„ Vzdať je najjednoduchšie“ - aké jednoduche, aké pravdivé....Po vzdaní už totiž nieje nič.....Ak, tak len neskôr vlastne výčitky svedomia–„Musel som to fakt zabaliť? Naozaj sa už nedalo pokračovať?“.Pravdou je - najľahšie je vzdať a povedať –„naozaj sa nedalo, nemalo to význam“. Kde sa však nachádza tá hranica, kedy sa už „naozaj nedalo, a kedy to naozaj nemá význam, je podľa môjho názoru, pokiaľ ide len o fyzickú indispozíciu, u každého v hlave. U mňa je význam nevzdať sa hoci výkonom či umiestnením v „stratených pretekoch“ už len v tom, že ma to morálne posilní ďalej.
17:00hod – na dlhej rovinke pred poslednou občerstvovačkou, kde stál Marián, cítim, akoby sa mi pod vplyvom blížiaceho konca chvíľami vracala opäť energia a cítim aj celkom svižný krok. Našiel som si dobrý spôsob behu, ako trochu šetriť trieslo a celkom držať svižné tempo. Skoro vôbec som nedvíhal kolená, dával som kratučké, ale celkom rýchle kroky. Nieje to síce pohľad pre učebnice bežeckej techniky, ale zistil som, že v závere ultrabehu je veľmi účinný. Až natoľko, že opäť obieham niekoľkých bežcov, dokonca aj Japonca, s ktorým som si od 45km asi 5krát vymenil poradie. Raz to išlo chvílu lepšie jemu, chvíľu zasa mne.
Na občerstvovačke ma Marián povzbudil, v najhoršom nech už len dokráčam...Zas najlepšie čo mohol urobiť...Darmo, niečo tiež pri ulrabehoch zažil, a omnoho dlhších....
-„Nebudem ja veru kráčať, v závere sa má predsa finišovať nie?.. – pomyslel som si, nahlas som to však nevyslovil, vedel som totiž, že pocity sa dokážu v tejto fáze pretekov meniť v priebehu niekoľko sto metrov. Nahltal som sa znovu banánov a pustil sa do posledných 5km. O ďalší kilometer som zas bol nútený zopár metrov kráčať...Aj kráčanim som však predstihol českého reprezentanta Davida Vydru, ktorý mal takisto ako ja na na bežeckej 100vke premiéru. Len sa ma spýtal, či už idem do cieľa, jeho čakal ešte celý 14km okruh. S Davidom sa poznám od roku 2003 zo sústredenia na Štrbskom plese, keď som sa pripravoval na svoje posledné MS v atletike v Paríži, kde som štartoval na chodeckej 50tke. David vtedy trénoval na triatlonového Ironmana na Havaji. Odvtedy sme sa nevideli, teraz sme sa takto po piatich rokoch stretli na bežeckej 100vke v Taliansku :-)
17:10hod – pribiehal som k miestu na okruhu, kde sa zbieha do mesta a potom už len na námestie do cieľa. Začalo sa stmievať, popri ceste sa postupne rozsvietili tanieriky s voskom, ktoré som si všimol popri celej trati na okruhu už na obed. Nešlo mi vtedy do hlavy, na čo tam sú, myslel som, že je to súčasťou nejakej púte. Veď sme v Taliansku, neďaleko Ríma,Vatikánu.....Teraz mi došlo, na čo tie tanieriky so sviečkami boli pripravené.
Z okruhu do mesta vbieham opäť celkom svižne, teda aspoň mne sa to svižné zdalo. Avšak až dovtedy, kým sa cezo mňa „neprehnal“ nemecký bežec Helmut Dehaut. Teraz už viem, že aj on má posledné 2km do cieľa, dovtedy na okruhu v tom prehľad nebol. Tam obiehal miestami každý každého, všetko záležalo od momentálnych pocitov a prežívania kríz.
17:15hod – v prvom momente, keď ma Helmut obiehal, mi to už bolo jedno, tešil som sa len na cieľ , jedno , či pred ním, alebo za ním. Obdivoval som len, s akou ľahkosťou v kroku cezo mňa „preletel“. Keď bol asi 60m predomnou, zistil som, že viac sa mi nevzďaľuje.
-„Čo takto ešte zabojovať, veď záver sa má finišovať, nie?“ – spomenul som si, čo mi hlavou prebehlo pred pár kilometrami. V momente som sa rozhodol, že to ešte predsa len skúsim, veď za pár minút je po všetkom. Navyše cítim, že nejaké sily ešte mám.

Zavrel som oči a v miernom klesaní som opäť zabral. Videl som, že sa k nemu približujem, vedel som však, že posledný kilometer a hlavne posledných 600m je do prudkého kopca. Dotiahol som sa na neho asi na 20m a rozmýšľal som, či sa mám pokúsiť obehnúť ho teraz alebo počkať a prekvapiť ho až 100m pred cieľom.
17:18hod - čoraz viac ľudí pri trati mi akoby opäť vlievalo energiu, cítil som, ale moc nevnímal, ako mi pri jednom kroku na krivú dlažobnú kocku praskol odtlak na prste pravej nohy a maratónku mi zalialo krvou. V tom okamihu som sa rozhodol netaktizovať, v bolesti som opäť privrel oči, zaťal zuby a v pretekovej eufórii som nasadil „šprintérsku“ rovinku. Cez Helmuta som sa prehnal, po asi 50tich metroch som sa obzrel a zbadal, že už nemal síl zareagovať. Posledné metre na námestí som sa snažil si vychutnať a ďakovným gestom som pozdravil vďačných divákov.
17:21hod - za cieľovou čiarou, ako som sa chcel trochu skrčiť, som zrazu zacítil niečo, čo som doteraz nikdy nepoznal. Nohy ma v stoji udržať nevedeli. Najprv som si za pomoci Mariána sadol, ale keď som začal dostávať aj kŕče do prstov na nohách, tak som si ľahol. Organizátori ma obložili teplovzdušnym igelitom, snažil som sa ich ubezpečiť, že som v poriadku a že za chvíľku to bude ok. Marián mi pomohol sa pomaly zdvihnúť a odkráčať na lavičku.Tam som si pár minút posedel, kým som bol schopný sa obliecť. Samozrejme s pomocou Mariána. Spýtal som sa na chalanov, ako sú na tom...
-„Bežia už spolu, počítam, že ešte také dve hodiny budú na trati, hlavne Ľubo sa trápi“.
17:52hod - ako som sa trochu „povzviechal“ a pomaly kráčal popri cieli k nášmu autu, videl som dobiehať najlepšieho z českých reprezentantov Daniela Orálka, ktorého len pár metrov pred cieľom ešte prekvapil a predbehol nór Gjermund Sorstad.

S Danom sme si neskôr dojmy z trate vymenili. Podobne ako ja sa sa tiež v druhej polovici poriadne vytrápil a hoci v medzičase na maratón bol za mnou len niečo cez 3 minúty, v cieli to bolo vyše polhodiny. Priznal som, že v posledných desiatich kilometroch som očakával, kedy pôjde cezo mňa a bol som prekvapený, že pri mojom "úžasnom" :-) tempe ho za sebou nevidím. Dan chcel tiež ako ja pôvodne bežať pod 7hodín, nakoniec bol rád, že bežal pod osem. Ale nevzdal, to sa na každom ultrabehu cení.

Ako Dan dobehol,nasadol som do auta a šli sme s Mariánom pozrieť chalanov na okruh a aspoň morálne ich podporiť. Bola už tma, pekný bol pohľad na sviečkami po oboch krajoch vysvietenú cestu. Každú chvíľku sa k nám z dlhej rovinky k občerstvovačke približovali bežci so svetielkom na čele, ktoré každý dostal , keď vbiehal za tmy do ďaľšieho okruhu. Dočkali sme sa aj Ľuba s Jančim, bežali spolu.
-„Vidíš, mohol si bežať s nami trochu pomalšie, dostal by si aj Ty takúto čelenku s baterečkou“. – nestratil Ľubo zmysel pre humor, hoci ako neskôr priznal, mal aj také stavy, keď úplne stratil pojem o čase a myslel si, že je na trati aspoň 12hodín...
...Nakoniec, stále by to bola len polovica z 24hodinovky, v ktorej Ľubo získal svoje najväčšie úspechy. V nej dosiahol okrem titulu majstra Europy aj niekoľko medailí z majstrovstiev sveta. O tom, aké stavy práve na 24hodinovkách nie raz zažil , som si naozaj rád vypočul.

Chalani nakoniec dobehli spolu niečo cez dve hodiny za mnou, a hoci Ľubo priznal, že dnes zabehol svoj najpomalší čas na 100vke, oboch som obdivoval. Tak ako aj každého, kto dobiehal neskôr. Pri takomto pohľade som pochopil, že ultrabeh nieje vždy len o výkonoch.

Som veľmi rád, že som na svojej prvej bežeckej 100vke bol práve s takouto partiou. Navyše, zobrať si niečo zo skúseností z ultrabehu od niekoho, ako je Ľubo Hrmo, či Marián Michalík, môže byť pre mna, ak sa rozhodnem niekedy pre niečo dlhšie ako 100km, len užitočné.

Okrem iných skúseností z mojej prvej ultraakcie ma však najviac zaujala veta, ktorú Ľubo vyslovil večer pred štartom:
– „Vzdať je to najľahšie“. Inými slovami podobné ako moje dlhoročné motto - "prehráva ten, kto sa vzdáva".
Možno práve preto ma ultrabeh čím ďalej viac fascinuje. Je totiž nielen o nabehaní množstva kilometrov v tréningu či talente, ale aj o rozmýšľaní a schopnosti improvizovať. Navyše, pomáha poznávať samého seba či naučí bojovať so zdanlivo na prvý pohľad neprekonateľnými prekážkami....A s takými sa v bežnom živote stretáva v súčasnosti človek dosť často.....

Výsledky SP + ME s mojimi medzičasmi po 5km ........ + foto