Moje bežecké a chodecké začiatky (11)

Začiatkom marca 1984 som dostal pozvánku na svoje prvé sústredenie Centra talentovanej mládeže v Dudinciach, kde som sa zoznámil aj s inými mladými slovenskými chodcami.
V tomto známom kúpeľnom mestečku som o tri týždne štartoval aj vo svojich prvých pretekoch v dorasteneckej kategórii - a to hneď na 10km.
Na sústredení bolo super, hneď po príchode som mal možnosť v parku vidieť trénovať nejlepších československých chodcov, medzi nimi aj kysučana Pavla Jatiho.
 Palo bol pre mňa niečo ako chodecká ikona, začínal  v Kysuckom Novom Meste na štadióne kde ja a v tom čase bol už členom Dukly Banská Bystrica.
-„Ahoj mladý, počul som už o Tebe...Na Kysuciach vraj vyrastá nový talent. Som hrdý, že si tu, len makaj, budem Ti držať palce “ - povedal mi tesne po svojom tréningu ešte zadýchaný práve Palo Jati.
Bolo to pre mňa niečo neskutočné, prihovoril sa mi československý reprezentant, naviac kysučan, ktorý je na mňa hrdý.
Pri návrate zo svojho prvého tréningu som pred zotavovňou Hviezda, kde sme bývali, zahliadol niekoho, kvôli komu sa mi prvý týždenný tréningový pobyt v Dudinciach páčil ešte viac. A nakoniec - nielen prvý, do Dudiniec sme ako chodci chodili v následujúcich rokoch  často:-)
Volala sa Klaudia, bola veľmi pekná a myslím, že ostatní chalani aj závideli, že si za objekt záujmu vybrala práve mňa...
Na 3.ročník Dudinskej päťdesiatky, ktorej hlavnú kategóriu na 50km vyhral práve Palo Jati, som sa teda tešil nielen na preteky, ale aj kvôli stretnutiu s Klaudiou...
Výkon 48:06 min, ktorý som na 10 km nakoniec dosiahol, bol najlepším československým výkonom histórie 15-ročného dorastenca a prekvapil nielen mňa...
Viac ako výkon ma však zaujímala Klaudia a tak som sa rozhodol, že  v Dudinciach ostanem až do nedele.

S ubytovaním som problém nemal, v hoteli Tehliar mi ho vybavil tréner československej reprezentácie Juraj Benčík, ktorý v ňom trávil sústredenie so svojimi zverencami Dukly.

Problém bol, že ma dal ubytovať bez toho, aby ma na recepcii hotela zapísali v knihe hostí.

Kým som sa ja teda večer zabával na diskotéke, moji rodičia mali starosť, keď som po pretekoch v sobotu ani do neskorého večera domov neprišiel. Z recepcie hotela im totiž povedali že všetci slovenskí pretekári odišli už na obed .
Nakoniec som cestoval z Dudiniec po dlhom lúčení s mojou prvou láskou v nedeľu poobede s predstavou, akú budú mať z môjho výkonu doma radosť.

Spokojný som pri dverách nášho bytu zazvonil o siedmej večer a prv, ako som stihol pozdraviť, som zacítil otcovú dlaň na líci….
Až s odstupom mi došlo čo musel s mamou prežívať, keď ani po oslovení VB (verejnej bezpečnosti:-), teda  polície  absolútne netušili, kde som a čo so mnou je.

...Kdeže boli mobilné telefóny....ale asi aj keby boli ako 15-ročnému "tínedžérovi" mi myšlienky blúdili inde ako dať o sebe vedieť rodičom:..:-)

.....pokračovanie.......

Moje bežecké a chodecké začiatky (1.-12.)

preteky v roku 1984.............................................................Súčasnosť......