Moje bežecké a chodecké začiatky (12)

Keď ma napadla myšlienka písať o svojich športových začiatkoch, nemal som predstavu, ako a dokedy budem pokračovať. Písal som spontánne ako sa mi oživili spomienky a snažil sa vystihnúť momenty prečo práve beh či chôdza.
V poslednom pokračovaní som sa dostal do obdobia, keď som rovnako ako v tomto roku môj syn Peťo prestúpil zo žiackej kategórie do dorasteneckej. Na rozdiel od Peťa, hoci má nielen podľa mňa na chôdzu lepšie, hlavne technické predpoklady, som však ja už v jeho veku vedel, že sa chcem chôdzi venovať seriózne a v budúcnosti v nej niečo dosiahnúť…
Tak isto ako mám aj dnes predstavu, hoci chodeckých cieľov sa to už prirodzene netýka, čo chcem ako čerstvý štyridsiatnik (narodeniny mám až o mesiac:-) v budúcnosti....
Pochopiteľne, cesta k vrcholným svetovým podujatiam, kde sa mi podarilo zažiť neopísateľný pocit z príchodu do cieľa na divákmi zaplnený 100 tisícový štadión, ako som to mal pred očami na obrázkoch z časopisov na stene detskej izby, trvala dlho, bez chcenia, viery a postupných malých krokov by sa mi určite tento chlapčenský sen nesplnil…
Jedným z takýchto krôčikov bola aj Záhorácka dvadsiatka, chodecké preteky, ktoré boli každoročne sviatkom nielen pre všetkých československých chodcov, ale aj celý Borský Mikuláš.
Dovtedy som toto významné medzinárodné podujatie na Záhorí sledoval len v televízii, preto som sa na prvý štart veľmi tešil. Len týždeň predtým som vo svojej premiére na 5km trati v Dubnici nad Váhom výkonom 23:35min porazil všetkých, aj o rok starších dorastencov a tak som na Záhorie cestoval aj so zdravým sebavedomím...
Celé "Búre" ako sa Borský Mikuláš familiárne nazýva boli už deň pred pretekmi vyzdobené plagátmi či vlajočkami zúčastnených krajín a nebolo snáď v obci "búrana", ktorý by bol v deň pretekov  oblečený inak ako sviatočne.
Počas predštartovej rozcvičky som si na dvore Základnej školy v blízkosti pretekového okruhu obzeral mramorový obelisk s menami všetkých víťazov mužov a opäť som trochu zasníval predstavou byť raz na tom obelisku tiež.

V tom sa mi z ničoho nič spoza chrbta prihovoril reprezentačný tréner Juraj Benčík a poblahoželal mi k výbornému výkonu v Dubnici:
-„Veľmi pekný výkon, takisto v Dudinciach na desiatke som si všimol, že nám vyrastá nádejný chodec. Z kysučanov to najďalej dotiahol zatial Pavol Jati, keď budeš poctivo trénovať, ˇurčite ho môžeš prekonať. Dnes to bude ťažké, je veľmi teplo, preto si treba správne rozložiť sily a nezačať od štartu príliš rýchlo.“
Že bude práve Juraj Benčík tým, kto neskôr výrazne ovplyvní moju chodeckú kariéru (negatívne či pozitívne), som vtedy tušiť nemohol.…O tom však možno niekedy, ak ma napadne vo svojich spomienkach pokračovať a pripomenúť si aj tie „pikantnejšie“ obdobia:-).
V Borskom Mikuláši som vtedy možno aj pod vplyvom týchto povzbudivých slov J. Benčíka či eufórie z diváckej atmosféry pri trati výkonom 23:06min zvíťazil. Na druhom mieste skončil dovtedy v československu dva roky neporazený Jaroslav Kollár z Trenčína, až tretí bol obhajca prvenstva z roku 1983 Dietmar Stein z Nemecka. Toto víťazstvo bolo pre mňa prvým medzinárodným chodeckým úspechom, ktorý mi opäť len dodal chuť do ďaľšieho tréningu...
Kto by vtedy, keď som na ten obelisk s menami víťazov Záhoráckej dvadsiatky pozeral, tušil, že o 19 rokov neskôr , akoby symbolicky po 34.ročníku, vo svojich 34.rokoch na sklonku vrcholovej chodeckej kariéry, popri olympijskom víťazovi 1988 Jozefovi Pribilincovi, majstrovi Európy 1990 Pavlovi Blažekovi či viacnásobnom medailistovi z halových majstrovstiev Európy a Sveta Romanovi Mrázekovi na ňom pribudne aj to moje.......

.......Na záver len toľko, že - aj detské sny a túžby sa zvyknú občas, skôr či neskôr splniť. Len ich treba mať stále pred očami a veriť im.......
Moje bežecké a chodecké začiatky (1.-12.)
preteky v roku 1984...... + 1985.... +1986.... +1987........Súčasnosť...