Kým dokážem vstať,úder je stále slabý...

Po dlhšej odmlke, počas ktorej som sa hlavne kvôli svojmu synovi opäť na chvíľu vrátil k chôdzi nielen v spomienkach, ale aj aktívne, mám konečne chuť napísať aj niečo o svojom, tentokrát na rozdiel "reštartu" ani neviem už koľkému postaveniu sa zo zeme po tvrdom "direkte".

Veľmi sa podobá tomu spred dvoch rokov, s nezanedbateľným rozdielom ďaľších absolvovaných cca 11tisíc kilometrov v nohách...

Určite aj to je jeden z dôvodov, prečo mi trvalo dlhšie, kým sa mi po ňom podarilo vstať, tým druhým, a to si žiaľ musím priznať, je, že som sa z neho dostatočne nepoučil a množstvom absolvovaných pretekov príliš rýchlo naň zabudol....

Všetko zlé je však na niečo dobré, pokiaľ si z toho človek niečo zoberie....

Preto okrem skutočnosti, že moje žvásty na tomto blogu môže čítať, kto má chuť a nájde si na ne čas, vidím v ich písaní význam hlavne pre seba..
S odstupom času, pri ich čítaní a pripomenutí si myšlienok, čo sa mi v hlave odohrávalo pri nejednom vstávaní na prvý pohľad niekedy definitívnom knokaute a ako sa mi to podarilo, vždy cítim prílev pozitívnej energie.

.

Som presvedčený, že doteraz každá z prekážok, a určite sa netýkali len zranení a športu, cez ktoré som doteraz skôr či neskôr preskočil alebo preliezol:-), ma posunuli v niečom o kúsok ďalej, či už skúsenosťami, psychicky alebo morálne.

Práve skúsenosti, dobrú psychiku a silnú morálku totiž ja osobne považujem za prvý predpoklad úspešnosti v hociktorom športe. Fyzicky trénovať veľa totiž dokáže každý, nie každý však dokáže mať (pri dôležitých súťažiach v správny okamih) minimálne!!! v rovnováhe svoje duševné a fyzické dispozície......

.Keď som sa pred niečo viac ako dvomi mesiacmi, pár dní po mojom „reštarte s 5kg nadváhy“ stretol v saune s riaditeľom Kysuckého maratónu Milanom Polákom, spýtal sa ma, či pobežím začiatkom júna Kysucký maratón.
Hoci som sa po chodeckých Poděbradoch cítil opäť pozitívnejšie naladený, o čo i len kratších bežeckých pretekoch som ani nerozmýšľal, nieto o nejakom maratóne.
Povedal som len, že momentálne neplánujem, som rád, že po dlhšom zranení sa cítim konečne zdravotne lepšie a môžem aspoň voľne klusať. Všetkému že nechávam voľný priebeh a že v súčasnosti, kedy sa mi už aj tak dlhšie ani nechce systematicky trénovať, mi je beh skôr antidepresívom ako vnútornou potrebou dosahovať čo najlepšie výkonony či víťazstvá. Tie považujem čím ďalej viac za bonusy, ktoré síce určite potešia, nemyslím si však už, že mi budú chýbať...Mojou túžbou je behať čo najdlhšie, hoci len toľko, aby som mal väčšiu chuť na pivo a nepriberal,. Na behu či chôdzi som jednoducho závislý a viem, že by mi k vnútornej psychickej pohode chýbali...
.

Na druhej strane mi ale nedalo nepovedať, že už som sa vďaka skúsenostiam naučil "nikdy nehovoriť nikdy" a aj necelé dva mesiace je dlhá doba, aby som účasť na Kysuckom maratóne definitívne vylúčil. Ak sa preto moje telo s hlavou zhodne, že chcú opäť okúsiť bežeckú pretekovú atmosféru, ako si v Poděbradoch vypýtali po dlhom čase chodeckú, určite sa nebudem brániť... Ako dlho však potrvá, kým telo hlave povie, že už chce, neriešim, v súčasnosti ho úplne uspokojuje pomalý beh či chôdza, ktorá naviac po zranení triesla a brušného svalu celkom vyhovuje aj im.
Rozlúčili sme sa s tým, že ak budem zdravý, niečo dovtedy pobehám a budem mať chuť, na Kysucký maratón určite rád prídem....

.

Od tej chvíle som naň až po pár dní pred ním nemyslel, takisto ako ani na kratšie bežecké preteky, ktoré mi takisto jednoducho nechýbali...
.

Naďalej som si podľa chuti a počasia klusal alebo chodil cca 8-12kilometrov, až sa priblížil termín chodeckého mítingu v Banskej Bystrici, kde mal môj Peťo potvrdiť svoju nomináciu na európsku kvalifikáciu olympijských hier mládeže. Našiel som si preto motiváciu, ktorou bolo postaviť sa na štart chodeckých pretekov prvýkrát so svojim synom a možno aj takto symbolicky si s ním zmerať sily na klubovom štadióne, kde som v jeho veku v tom istom klube ako on pôsobil...
.

Po pár chodeckých tréningoch predovšetkým na techniku som sa nakoniec na mítingu výkonom 47:08 na 10km presvedčil, že telo si za dlhé roky chodeckej kariéry predsa len čosi ešte pamätá. Určite aj to mi dodalo opäť viac optimizmu a hoci som bol tentokrát ešte od Peťa rýchlejší, čo ma potešilo viac, bol fakt, že ani chodecká preteková záťaž môjmu pohybovému aparátu neublížila.....
.

Napriek tomu som ani v následujúcich týždňoch nepociťoval potrebu trénovať viac ani ísť na preteky, možno aj preto, že okrem stále, hoci čoraz menej pobolievajúcemu brušnému svalstvu mi myseľ zamestnávali aj iné nepríjemné okolnosti, s ktorými som si musel poradiť predovšetkým sám...Beh a chôdza boli pri ich riešení len neuveriteľným balzamom na moju dušu a čistejšiu myseľ..
.

Som rád, že mám toto pre mňa „zamračené a pochmúrne“ obdobie za sebou a aj po dlhotrvajúcich dažďoch sa s príchodom slnečných dní začalo slnko usmievať aj na do mnou.
Dnes, hoci posledný polrok považujem za nielen zdravotne, ale aj psychicky jeden z najtvrdších direktov, aké som doteraz dostal, verím, že práve vďaka jeho „prežitiu“ môžem byť opäť silnejší. Musím však konečne dôraznejšie pripomenúť svojej hlave, aby s pribúdajúcim vekom čoraz viac počúvala predovšetkým moje telo. Naposledy totiž jeho jasné signály ignorovala, čo asi inak, ako doteraz v kariére najdlhším STOP!!! dopadnúť nemohlo...

.

Ako som napísal na začiatku, všetko zlé je na niečo dobré, ak si z toho človek niečo zoberie. Preto túto STOP-ku považujem za dostatočné varovanie, z ktorého sa mám, zdá sa, našťastie stále kedy aj dostatočne poučiť...Inak neverím, že by mi bolo dopriané postaviť sa na štart a nakoniec aj úspešne zvládnuť celý maratón, ako inak, naozaj už aj ten domáci Kysucký....

O ňom zatiaľ zopár slov na mojej webstránke v aktualitách tu , viac neskôr aj na blogu...