streda 27. októbra 2010

Kým je šanca, vždy ma zmysel bojovať.

O tom, čo dokáže viera a ako dôležité je nevzdávať sa, ma okrem  iného utvrdila aj skúsenosť z pred OH v Sydney 2000..
Kým som si totiž druhú účasť na OH vybojoval, musel som siahnúť hlboko hlavne do morálnych rezerv, fyzicky som nepochyboval že na to mám..
Predstavte si takúto situáciu:-)
Po viacerých nepríjemnostiach (strata zamestnania a tým aj podmienok na športovú prípravu, nevydarený prestup do nového klubu, k tomu zdravotné problémy ktoré Vás trápia celú zimu.. Na to následne štyroch! neúspešných pokusoch kvalifikovať sa na OH stojíte pred absolútne poslednou možnosťou, ktorou sú sobotňajšie preteky v posledný deň olympijskej nominácie.

Vo štvrtok ráno prídete na letisko a pri pasovej kontrole sa dozviete, že v pase nemáte vstupné vízum do Írska a teda do lietadla nastúpiť nemôžete.Nepomáha vysvetľovanie, že Vás pred tým v cestovnej kancelárii, ktorá Vám letenku predala niekoľkokrát ubezpečovali, že ak do Dublinu neletíte s medzipristátim v Londýne, nepotrebujete ho.
O pár minút sa dozviete, že írske veľvyslanectvo je najbližšie vo Viedni a vybaviť britské či írske vízum trvá bežne zhruba dva týždne.
V  zmätku v hlave ako naschvál siahnete po novinách, ktoré ste si ráno kúpili a natrafíte na rozhovor so slovenským motocyklovým pretekárom, ktorému sa pred mesiacom zhodou okolností práve do Írska  vycestovať nepodarilo, lebo vízum nedostal vôbec. 
Sľubná perspektíva, nie?...

O necelých dvadsať minút sa v cestovnej kancelárii, ktorá Vám letenku predala a zdôvodnení, prečo ste ráno neodleteli, stretnete so šokujúcou otázkou:
„A to ste nevedeli, že do Írska potrebujete víza?.“
Vysvetľovať, že Vás predtým v tej istej cestovke niekoľkokrát telefonicky ubezpečovali že vízum vám nieje treba a že bez neho by ste si letenku predsa nekupovali, by bolo efektívne asi ako mŕtvemu kabát.
Po ôsmich hodinách  vybavovania rôznych potvrdení od výpisu účtu z banky, potvrdenie zamestnávateľa či pozvania na preteky, všetko telefonátmi a faxami cez Slovenský či Írsky olympijský výbor a narodné atletické zväzy, veľvyslanectvá či organizátorov pretekov v Dubline stojíte s malou dušičkou stále bez istoty, či na druhý deň (piatok) vo Viedni vízum dostanete, pred ďaľším problémom.

Je ním nájsť letecký spoj do Dublinu, aby ste stihli štart pretekov v sobotu ráno o 8:00 h...
Po polhodine hľadania Vám spoza okienka CK už slečna povie, že jeden let cez Rím sa našiel - avšak nielenže za raz toľko vyššiu sumu- ale hlavne "malým" háčikom -prílet do Dublinu sobota 10:05 h.
Pre mladú slečnu hodinka hore-dole Irán-Irak všetko jedno, pre Vás  tákáto možnosť prijateľná ako pre smädného pohár morskej slanej vody.
Po ďaľšom z iks telefonátov generálnej sekretárky Slovenského atletického zväzu Anky Kirnovej našťastie konečne slečne za okienkom dôjde, že nie ste turista, ktorému je jedno či bude v Dubline ráno či naobed, nakoniec sa teda predsa len jeden let cez Frankfurt s príletom do Dublinu v piatok o polnoci nájde.
Ďaľšie, nie ľahké rozhodnutie Vás čaká na otázku:
Dať po všetkom, čo ste za predchádzjúci polrok problémov, psychickej nepohody, neistôt a bezvýsledného snaženia, nehovoriac o poslednom stresujúcom dni prežili, za letenku, ktorú možno nevyužijete, lebo víza na druhý deň vo Viedni dostať nemusíte, ďaľších 22 tisíc korún?
Všetko totiž záleží od jedinej osoby, či  bude mať v piatok o 13:30h náladu vstupné vízum do Írska takto výnimočne udeliť. Aspoň takú dostala generálna sekretárka SAZ telefonickú odpoveď z írského vyľvyslanectva vo Viedni...

Verte, že ďaľšia otázka, či v prípade získania víz stihnete aj odlet lietadla z Viedne (14:30 h) do Frankfurtu a odtiaľ do Dublinu, je v tej chvíli pre Vás asi ako zamýšľanie či po štyroch neúspešných pokusoch v Dudinciach, Poděbradoch, Naumburgu a Eisenhutenstadte máte práve v Dubline šancu uspieť. Jednoducho, ak by ste nemali silnú túžbu a neverili v seba, tých 22 tisíc by dosť ovplyvnilo Vaše rozhodnutie...
Aspoň moje určite...

Ešte dnes mi znie v ušiach: „Tak čo, beriete ten let cez Frankfurt alebo nie? Za chvíľu zatvárame, naviac je piatok“....Samozrejme, už bez možnosti storna letenky...
Pri krátkom telefonáte s manželkou sa mi  v hlave bili všetky pocity od beznádeje, bezmocnosti či zúfalosti až po vieru a túžbu ešte v športe niečo dokázať. Veď čo ak to je poslednýkrát?
Nakoniec rozhodlo jediné - nech si v budúcnosti tento moment nevyčítam a neprenasleduje ma pocit, že som to aspoň neskúsil.
Dodnes som vďačný, že rozhodnutie Janka nechala na mne, aj keď v telefóne z nej  optimizmus moc tiež  cítiť nebolo...
Uprimne však - navonok som ním moc nesršal asi ani ja...

Samozrejme, bez pomoci  priateľov ako novinár Gabo Bogdányi a jeho rýchlym zisteneniam dôležitých informácii a kontaktov, atléta Andreja Bendu, ktorý mi v časovom strese pomohol s dopravou či orientáciou v Bratislave a hlavne sekretárky SAZ Anny Kirnovej, ktorá okrem všetkého okolo víz bola v piatok pre ne vo Viedni so mnou a nakoniec ma tesne pred odletom doviezla aj na letisko vo Schwechate, by som v Dubline určite neštartoval...
V samotných pretekoch, napriek nevyspatým dvom nociam, menším zdravotným problémom  pred štartom či dvom napomienkam za techniku už na pätnástom kilometri, som si za celých 50 km ani raz nepripustil, že by mohol byť môj  jednodňový „výlet“ do Dublinu  neúspešný...
A keby aj dnes som si istý, že by ma nikdy neprenasledoval pocit, že som nebojoval dovtedy, kým bola čo len minimálna šanca....
...........................................................................................................
PS: najlepší slovenský výkon roka a 17.miesto na OH bolo už len logickým vyústením znovunájdenej pohody a psychického uvolnenia, ktoré po návrate z predolympijského sústredenia v Mexiku mohlo narušiť už len máločo...............Ak, tak len nahnevať...

2 komentáre:

Gekon Maroš Meško povedal(a)...

Peťo celé akoby neskutočné.
To čo nám život prináša je jedna veľká hromada skúšok. Iba vnútorne najlepším sa darí zvládať aj ozaj veľkú kopu nepriaznivých okolností. Si jeden z nich. Pre to Ťa mnohí a aj ja obddivujeme

Pefo povedal(a)...

Ďakujem Majo, proste ak človek skutočne verí srdcom nevie sa len tak vzdavať..v podstate naozaj prehra len kto to vzdá..