utorok 30. novembra 2010

MS + ME v behu na 100km - Gibraltár 2010

Gibraltárske MS+ME boli po dlhej dobe podujatím, snáď prvým od SP v chôdzi 2002, na ktoré som  naozaj zodpovedne pripravoval .
.
Napriek tomu, že mi to v Gibraltári nakoniec nevyšlo podľa predstav, našiel som v ultrabehu ešte väčšiu motiváciu.
Po gibraltarskej skúsenosti  som totiž presvedčený, že k užšej svetovej špičke na bežeckej 100vke či výkonu pod 7 hodín mi momentálne nebráni zdravie ani chuť, len ešte viac skúsenosti….
Nie ako takých, za roky, čo som sa venoval chôdzi, či neskôr maratónu, ich mám z tréningu a pretekov  dosť, zdá sa však, že na významný úspech v ultra, je to stále asi málo…
.
O tom, že som na svoje tretie MS na 100km cestoval s vysokými ambíciami, som sa nikde netajil, nakoniec, či boli moje ciele reálne, si môže urobiť každý sám z tréningu ktorý som mal na svojej webstránke. Pre mňa je podstatné, že som presvedčený ja sám… Nič na tom nemení ani nakoniec dosiahnutý výkon (7:35:28hod), ktorý je z mojich doteraz štyroch bežeckých stoviek najslabší. Naopak, verím po ňom ešte viac, a to aj vďaka pocitu, aký som v pretekoch zažil prvýkrát.
Verím ze i práve kvôli  nezvládnutým posledným 20km môže byť ďaľším krokom zlepšenia v najbližšej 100vke.
.
Ako teda z môjho pohľadu prebiehala tá posledná na MS + ME v Gibraltári?
Štart bol ešte za tmy o 6:30h v doku necelých 200m od veľkej výletnej lode Princes Danae, kde boli ubytovaní všetci účastníci MS+ME. Po krátkom rozkluse, kedy som len z lode preklusal do priestoru štartu a krátkej rozvcičke si vedúci našej výpravy Marián Michalík urobil ešte foto repre SVK družstva,
.
Od štartu som sa držal v asi 20 člennej vedúcej skupine. Na 5 kilometrový okruh sme sa mali dostať po troch kilometroch, po absolvovaní jednej malej cca 1,3 km slučky.
Aký zmätok však nastal , keď nás omylom sprievodná motorka nasmerovala po prvej slučke ešte do jednej, som na svetovom podujatí ešte nezažil.
Doslova ako na trhu sme sa vpredu asi pol minúty dohadovali, kde máme vlastne bežať, až sme sa nakoniec pustili aj do druhého malého okruhu. Samozrejme, všetkých ďalších cca 250 bežcov a bežkýň za nami...
Po tomto nečakanom spestrení si prvých ranných minút sme sa dostali konečne na trať v meste (štáte), kde sme mali absolvovať 19 okruhov. Tabule na sledovanie medzičasov boli síce na každom piatom kilometri, pre nás však veľký význam nemali, keďže kvôli okruhu naviac nezohľadňovali skutočný stav.
V priebehu prvých 20 tich kilometrov mi Marián Michalík oznámil, že o túto vzdialenosť bude posunutý cieľ.
Rozmýšľal som chvíľu, akým spôsobom to chcú organizátori vyriešiť, lebo posunutie cieľa sa mi zdalo aj vzhľadom k čipovému zaznamenávanou medzičasov komplikované, dlho som si však s tým hlavu nelámal. Viac som si sledoval pocity, aby som bežal čo najviac v pohode a bol hlavne trpezlivý. Práve na netrpezlivosť som nie raz v predchádzajúcich stovkách doplatil..
Priebežne som sledoval na digitálnej tabuli v priestore cieľa aspoň jednotlivé medzičasy okruhov, kde pri mene vždy naskočil celkový čas, čas posledného absolvovaného okruhu a poradie.
Nenechal som sa ovplyvňovať tempom žiadneho zo súperov či skupiniek, v ktorých som podchvíľou bežal, stále som sa sústredil len na to, aby tempo čo najviac vyhovovalo mojim pocitom.
.
Celkom ma potešilo, keď sa ku mne okolo 20.km pridal poliak Jaroslaw Janicki, jeden z favoritov na titul, doteraz na bežeckej 100 vke 4 x druhý na MS a víťaz mnohých významných ultrabežeckých podujatí. Spýtal sa ma, či „eto grupa pred nami pierša“?, na čo som mu odpovedal, že áno, pred ňou len nejaký švéd...Obhajca striebra z minuloročných MS v Torhoute Jonas Buud to však nebol, ten bežal v skupinke asi 50 metrov pred nami. V poradí sme boli v tom čase okolo 15. miesta.
Vedel som, že Jarek iné ako medailové ambície určite nemá, preto ma ani nenapadlo, aby som inicioval stíhanie vedúcej skupiny. Keď to nepovažuje za potrebné Jarek, natož aby to bolo zapotreby mne…:-)...
.
Bežali sme spolu ďaľších 10 km, počas ktorých Jarek často sledoval svoje hodiny. Nešlo mu do hlavy, že máme tak pomalé medzičasy, na čo som sa mu snažil vysvetliť, že je to spôsobené omylom, keď sme bežali ráno jeden 1,3 km okruh naviac a preto ak chce vedieť medzičas na 20, 30 či 40 km, musí si cca 5 minút z toho, čo mu ukazujú hodinky, odrátať.
.
Keď sme prebiehali okolo tabule maratónu (42,2 km), nečakane sa ma Jarek po tom, ako opäť kukolspýtal na hodinky spýtal, či „eto maratón či iščo adin okrug“?...Prekvapilo ma to preto, lebo sme bežali ešte len niečo cez 2:33hod. a pri tempe 4 min/km maratón vychádza na 2:48 hod…. „Iščo adin okrug“, odpovedal som a trochu zauvažoval, prečo sa ma takú jasnú vec pýta...až keď zas hneď na to že „Eto jak možno, my biegam tempo 4 minuty kilometer, a to maraton budet povyše 2:53….? To bardzo nepasuje " - som pochopil že nepochopil čo som mu vravel už na 20tom..
Opäť som sa mu teda snažil svojou slovensko-ruštino-polštinou vysvetliť, že „Jarek, eto patamu što po startu byl problem, my biegali 1,3 km, što my nemali biegať. Maraton nebudet 2:53, ili 2:48. Spakojno, eto ja dumaju bardzo dobrže tempo, nie?“….
Jarek bol však zjavne stále v akejsi nepohode a asi aj iného názoru, lebo približne po kilometri trochu zrýchlil a vzdialil sa mi asi na 50 - 60metrov.
.
O ďaľšie tri kilometre som ho však zas dobehol a okolo cedule 42,2km sme opäť prebehli spolu. Pozrel sa na svoje stopky a zas som len postrehol jeho nepokojný výraz. Stále asi nechápal, že ak chce vedieť skutočný medzičas maratónu, musí si od nameraného pri tabuli 42,2 km odrátať cca 5 minút - čas 1,3 km kolá naviac ráno.
Bol som stále pocitovo vo veľkej bežeckej, ale hlavne psychickej pohode, na čom určite mala svoj podiel aj skutočnosť, že aj čelo pretekov som mal stále na dlhších rovinkách na dohľad.
.
Na okruhu bolo jedno nepríjemné asi 400m stúpanie, do ktorého sa vybiehalo z doku a ktorého prevýšenie malo 40 metrov. Absolvovať ho 19 krát dalo určite každému zabrať, nehovoriac po obedňajšom náhlom oteplení, pribúdajúcich kilometroch či únave….
Po jeho vybehnutí bola aj jedna s osviežovacích staníc, na ktorej som si vždy zobral fľašu s čistou vodou a po ktorej (asi kilometer za ceduľou maratónu) začal za mnou Jarek zaostávať…
Chvíľu nato zišiel definitívne z trate, čo som zaregistroval o desať kilometrov, keď už sedel pri občerstovačke a pomáhal pri servise ostatným polským bežcom na trati. 
.
Päťdesiatym kilometrom som prebehol pri odčítaní cca 5 minút asi za 3:19 hod, teda približne rovnako ako tri týždne pred tým na Dni supervytrvalca v Žiline, kde som bral 50 km predovšetkým ako posledný kvalitný tréning pred MS.
Vedel som, že z hľadiska konečného výkonu sľubný medzičas na 50. či na 60. kilometri nič neznamená, všetko sa totiž začína minimálne od 70 teho. O tom som sa dokonale presvedčil už pri svojej prvej bežeckej stovke pred dvomi rokmi:-)...
Až po 70 tom kilometri medzičas, ale hlavne pocity už niečo naznačiť môžu…
.
Nič sa na nich nemenilo ani v následujúcich kilometroch, stále som si dával pozor, aby som ani jeden meter neplytval silami navyše.
Na každej osviežovačke som sa napil čistej vody, na občerstvovačke som sa vždy napil iontového nápoja, ktorý som si s pribúdajúcimi slnečnými lúčmi viac riedil čistou vodou.
Niekedy v 13. okruhu som postrehol, že na trati sú usporiadatelia s vestami a pomocou kolečka na vymeriavanie vzdialenosti robia na ceste nejaké značky. Napadlo ma, že je to asi kvôli posunutiu tých 1,3 km, ktoré sme bežali naviac.
V následujúcom okruhu som zrazu na tom istom mieste po druhej strane cesty stretal oproti bežiacich pretekárov, medzi nimi aj Daniela Orálka. Nešlo mi do hlavy, čo tam robia, keďže dovtedy sa utekalo len jednosmerne, po asi 300m som však pochopil, keď aj mňa otočili a poslali späť. Organizátori tých naviac odbehnutých ranných 1,3 km vyriešili tým, že jeden okruh o tú istú vzdialenosť skrátili, takže od 70.km už zodpovedali tabule (10, 20, 30……80, 90km) konečne aj skutočne odbehnutej vzdialenosti. Trochu som si vydýchol, vyriešili to celkom dobre hlavne preto, že to skrátili vypustením toho nepríjemného 400 m úseku hore kopcom...:-)
.
Sedemdesiatym kilometrom som prebehol stále s výbornými pocitmi a dobrej nálade za 4:40:17 h, čo stále zodpovedalo tempu cca 4 min/km. V duchu som si povedal len, že fajn, teraz mi už na výkon pod 7 hod. stačí bežať tempom 4:40 min/km, čo sa mi v tej chvíli zdalo ako nemožné niečo také nezvládnuť…Nenechal som sa vyprovokovať ani povzbudením vedúceho českej výpravy Ota Seitla, že bežím aj vyzerám veľmi dobre, či informáciou, že Dao (Daniel Orálek) je vo veľkej kríze sto metrov predomnou a za chvíľu som pri ňom.
Spomenul som si len na to, o čom sme sa rozprávali spolu večer pred štartom, že treba byť trpezlivý a že 100 vka sa začína až od 70.km…. Teraz som práve na tejto méte, s pocitmi rezerv, aké som doteraz na 70.km nikdy necítil, naviac bez akýchkoľvek úponových bolestí, napriek tomu som mu odpovedal, že stále je to ešte ďaleko a niet sa kde naháňať…Oto len súhlasne prikývol a poznamenal "jasne, ješte stále máš čas"...
O pár sto metrov som obiehal s krízou bojujúceho Daniela, ktorého v podobných stavoch už poznám a trochu som si aj spomenul na vlaňajšie MS v Torhoute, keď som ho podobne obiehal už okolo 60.km. Hoci neskôr postihla veľká kríza aj mňa, obdivoval som, ako sa asi s ešte väčšou musel popasovať on, keď bol v cieli výkonom 7:28h ešte o 16 minút neskôr.
Asi o kilometer mi Marián oznámil, že som celkovo deviaty a kúsok predomnou dvaja Japonci. Samozrejme, že ma to povzbudilo, nepodľahol som však eufórii a namiesto toho, aby som zvýšil úsilie, radšej som s vedomím, že mi na výkon pod 7 hodín stačí bežať omnoho pomalšie, trochu zvolnil.
Opäť som sa upokojil, že ak som už teraz deviaty, bežím s rezervou a pohode, načo sa budem naháňať a riskovať, že ma to neskôr zloží… Také stavy už sú mi dostatočne známe…:-)... Sľúbil som si predsa, že si tentokrát posledných 20-30 km vychutnám.Takéto myšlienky som mal ešte na 75.km.
Napriek odskočeniu si na malú potrebu s vedomím dostatočnej rezervy som päťkilometrový úsek od 70. - 75. km absolvoval stále v priemere 4:15 min/km.
.
„Super“ povedal som si tentokrát nahlas s vierou, že snáď konečne mi už v ambíciach, s akými som sem cestoval, nič nestojí v ceste.
Vôbec mi nevadilo, že sa mi začína vzdiaľovať Nemec André Collet (v cieli nakoniec šiesty), ktorý dovtedy bežal zdanlivo veľmi nevyrovnane, skoro 50 km chvíľu predomnou, chvíľu za mnou…
Od 75.km však už len predo mnou, nehovoriac od 77.- 78.km, kedy som zrazu z ničoho nič akoby narazil do steny. Doteraz totiž únava alebo nejaké problémy vždy prichádzali postupne a ak ma to "zložilo", bolo to ak som ignoroval tieto príznaky a chcel tempo držať nasilu. Teraz som si na to dával pozor, takisto ako bol aj trpezlivý a čakal na posledných 20km .
.
Tých som sa síce dočkal, ale že budú o tom, že mi každý krok vpred bude neuveriteľnou prekážkou, som si naozaj nepredstavoval...:-)))…
Marián mi na margo Andreho večer po pretekoch povedal, že v okruhu od 75. do 80. km čakal, kto z nás dvoch bude vpredu. Keď však okolo neho prebehol André a ja minútu, dve, ani tri minúty nič, vedel, že je zle… Ja som sa objavil až po štyroch, a to ešte nebol zďaleka koniec. Po pár minútach sa okolo mňa prehnal Dan, ktorému sa z krízy podarilo dostať a už n pohľad vyzeral veľmi dobre...
.
Ďaľší 5 kilometrový úsek (80.-85.km) som striedal beh s chôdzou na úrovni 26 minút, nasledujúci (85.-90.km), už tušiac, že sa mi ambície dnes naplniť nepodarí, už skôr chôdzu z behom na úrovni 31 minút a predposledný (90.-95km), kedy mi to už bolo všetko jedno, som prekráčal takmer celý za skoro 36 minút.
.
V tej chvíli som už vedel , že niekde sa musela stať chyba, vzdanie som si však napriek beznádeje na slušný výkon nepripúšťal. Skôr naopak, fyzicky som bol síce ešte na trati Gibraltárskej 100 vky, myšlienkami však už na najbližšej niekedy v budúcom roku. O to viac, keď som zaregistroval, ako sa okolo mňa ako víchor prehnal opäť Dan, tentokrát už o celý okruh vpredu, ktorý finišoval do cieľa. Pozrel som na hodinky a bolo mi jasné, že mu to konečne aj na vrcholnom podujatí výjde - bojoval o popredné umiestnenie výkonom tesne pod 7 hodín.
.
Naopak, ja som bral poslednú hodinu ako školu ultrabehu a chcel skúsiť nájsť spôsob sa zo stavu, aký som doteraz nezažil, dostať.
.
Po „vbiehaní“ do posledného okruhu som pri občerstvovačke poprosil Mariána, nech mi z batoha vyberie tri musli tyčinky. V priebehu kilometra som všetky pochrúmal a uvedomil si, aký som hladný, o pár metrov ďalej som si zo stola zobral čo som tam videl, dokonca aj pomaranč, čo ma v živote doteraz nenapadlo...
Spomenul som si na priebeh celého dňa a došlo mi, že okrem riedkého ionťáku a polovice banána som počas siedmich hodín nič iné do seba nedal. Až do toho 75. km som sa totiž stále cítil výborne, bez akýchkoľvek príznakov prichádzajúcej krízy či tráviacich ťažkostí, nechcel som preto riskovať že mi niečo na žalúdok nesadne a spôsobí zbytočné problémy. Nebolo by to tiež prvýkrát...
.
Záverečný okruh bol len o absolvovaní , napriek tomu bol opäť znovu viac o behu ako chôdzi. Umiestnenie ma absolútne nezaujímalo, o tom, že som bol klasifikovaný v rámci MS na 36. a ME na 27. mieste som sa dozvedel až na druhý deň pri nahliadnutí do výsledkov.
.
Pochopiteľne, tak ako som sa pýtal ja sám seba, prečo som príjimanie energie počas pretekov podcenil, stretol som sa aj s prekvapenými reakciami, ako sa mi to ako skúsenému vytrvalcovi mohlo stať.
Áno, mohlo, ako som na začiatku napísal, skúsenosti , hoci aj úspešného chodeckého vytrvalca či maratónca na úspech v ultrabehu nemusia zďaleka stačiť. Aj to je ďaľší z dôvodov, prečo ma ultrabeh láka - pre niekoho možno nudné a stereotypné „nekonečné“ behanie, pre mňa však hľadanie a spoznávanie nielen samého seba, ale aj cesty k naplneniu svojich (vnútorných) predsavzatí či snov.
DaO (Daniel Orálek) , ktorý ma tak trochu k ultrabehu inšpiroval (hoci na predchádzajúcich dvoch MS v Targuinii a Torhoute sa darilo viac mne), hľadal túto cestu viac ako desať rokov. Počas nich vytrápených a boľavých 100viek absolvoval určite viac ako zatiaľ za dva roky ja. Som presvedčený o tom, a myslím, že aj Dan, že každá z nich mu niečo dala a vždy posunula ďalej – konečne v tomto roku na jar k vytúženému výkonu pod 7 hodín ( 6:58:07h), a naposledy práve v Gibraltári k 11.miestu na MS (6:58:26h).

Výsledky : Muži MS, .....Ženy MS,..... Muži ME, ......Ženy ME,
.
Priebežne moje poradie v jednotlivých úsekoch:
30km:MS-16.....ME-11.
40km:MS-15.....ME-11.
50km:MS-15.....ME-10.
60km:MS-10.....ME-5.
70km-MS-11.....ME-6.(4:40:17h),
80km-MS-12.....ME-8.
90km:MS-25.....ME-16.
100km:MS-36.,.ME-27

1 komentár:

Anonymný povedal(a)...

Dakujem za vyborny blog. Cital som ti s neskutocnou radostou a prijemnym pocitom. Vela zdaru pri dalsej 100vke.