Všetko má svoj začiatok aj svoj koniec.

Keď som ako desaťročný chlapec prišiel v máji 1979 na štadión v Kysuckom Novom Meste na svoj prvý bežecký tréning, bral som to len ako zabitie voľného času, kým sa budem môcť prihlásiť do futbalového oddielu...Tam brali totiž až od dvanástich.
Počas tých dvoch rokov som sa však aj vďaka nášmu trénerovi Jaroslavovi Srholcovi, ktorého rukami aspoň na chvíľu prešiel snáď každý môj rovesník v meste tak do atletiky zamiloval, že o “prestupe” k futbalu som už ani neuvažoval. Hoci tréner v roku 1981 odišiel bývať do Prahy, neskôr sme sa stretávali na chodeckých pretekoch, najčastejšie v Prahe a Poděbradoch, kde bol často v úlohe rozhodcu.

Naposledy sme sa spolu rozprávali pred tromi rokmi počas skoro hodinového telefonátu, neskôr mi ešte napísal dopis asi na päť strán, v ktorom mi poslal aj zopár fotiek seba a svojich vnučiek... Aj po 70 tke bol stále veľmi aktívny, veľa obchodne cestoval hlavne do Nemecka, kde mal dlhodoročné výborné vzťahy, vďaka ktorým sme už ako deti v NDR absolvovali niekoľko bežeckých pretekov....

Žiaľ, tak ako sa naposledy v telefonickom rozhovore tešil, že raz uvidí pretekať aj môjho syna, mi bude pán Srholec chýbať nielen zajtra v Poděbradoch, kam sa na Peťa idem pozrieť, ale čo je smutnejšie, nestretneme sa už nikdy. Pán Srholec totiž nečakane na sklonku minulého roku po krátkej, ale ťažkej chorobe vo veku nedožitých 77 rokov zomrel...

Neviem, či je to osud, lebo na náhody som nikdy moc neveril, jeho odchod však aspoň pre mňa znamená okrem smútku na duši aj určitú symboliku. Môj úplne prvý tréner, ktorý mi dal lásku k atletike na celý život, zomieral práve v minútach, keď som ja dobiehal do cieľa svojho zatiaľ posledného maratónu - vianočného v Žiline 18.12.2010 o 11:30h..... Či bol pre mňa v necelých 42 rokoch (maratón - 42km :-) aj úplne posledný, ukáže čas, pravdou je, že po 32 rokoch pretekania mi aj telo v posledných mesiacoch dosť výrazne naznačuje, že má už toho dosť.....:-)