Sekunda, ktorú Laco žije dvadsať rokov...

Keď som si pred tri a pol rokom začal písať vlastný blog, nemal som zrovna ľahké obdobie.

Bol som už dlhšiu dobu bez zamestnania, naviac sa mi opäť objavili aj problémy s medzistavcovými platničkami, kvôli ktorým ma prvýkrát napadala aj myšlienka, že sa budem musieť behania vzdať.

Na druhej strane, nie raz som sa presvedčil, aké dôležité je nielen v športe nevzdávať sa a veriť, že po každom daždi raz výjde slnko... Ak mám ostať pri športe, pre mňa to v tej chvíli bolo nájsť úplne normálnu radosť, hoci len rekreačného bežeckého pohybu...Aké smiešne...

Nakoniec, sme už raz takí, že často považujeme práve svoje problémy za tie najväčšie.....Ležíme s chrípkou pár dní a myslíme že ideme zomrieť...

Doteraz často, keď som prežíval zdravotne či psychicky zložité obdobie, som si spomenul na kamaráta, s ktorým som s atletikou pred 32 rokmi začínal...

Lackovi Halamovi totiž na rozdiel mojich len odtrénovaných či odpretekaných 110 tisíc kilometrov za posledných dvadsať rokov osud nedoprial čo i len jeden normálny krok...

Veľa sme spolu od detstva prežili, nakoniec, aj poslednú októbrovú nedeľu 1991, v závere ktorej sa v sekunde jeho životný rozlet zastavil, sme boli od rána do večera spolu...

S Lacom sme sa vo svojich desiatich rokoch, niekedy na jar 1979 začali venovať atletike a postupne sme sa do nej zamilovali natoľko, že sme si v nej rýchlo našli svoje vzory, ktorým sme sa chceli podobať.

Kým mňa v trinástich oslovila popri behu aj športová chôdza, v ktorej som sa po ročnom chodeckom tréningu stal žiackym majstrom Slovenska, z Laca sa stal postupne výborny bežec so sľubnou perspektívou.

Okrem viacerych mladežníckych titulov Slovenska a Československa vo svojich 21 rokoch zabehol 5000 m na dráhe za 14:11 min. Na tie preteky - atletické kritérium SNP v Banskej Bystrici si veľmi dobre spomínam, okrem iných v nich vo finiši zdolal neskoršieho dvojnásobného olympionika a držiteľa všetkých slovenských rekordov od 2000 m po maratón Roba Štefka.

Laco bol vždy maximalista, ktorý vedel čo chce a bol pre svoje bežecké ciele ochotný podriadiť tréningu toľko, ako som videl u málokoho...

Vo voľných chvíľach si však vedel naplno vychutnávať aj život, vždy som obdivoval jeho zmysel pre humor a schopnosť zabávať spoločnosť.

Žiaľ, nielen športovú kariéru, ale čo je oveľa dôležitejšie, celý jeho a život jeho najbližších zmenila jediná sekunda, keď na Citroene ZX, ktorý si už vtedy "vybehal" na pretekoch vo Francúzsku, narazil do zvodidiel kruhového nadjazdu Rondel v Žiline.

Od osudného momentu bude zajtra presne 20 rokov, čo Lacovi nebolo dopriané nielen sa z invalidného vozíčka postaviť, ale ani chytiť niečo medzi prsty, aby rozlíšil, či je to teplé alebo studené. Laco ma totiž postihnutú aj motoriku oboch rúk.

Bolo by absurdné sa pýtať, čo by dal za to, aby sa vrátil osudný moment poslednej októbrovej nedeľňajšej noci 1991 späť....Alebo či sa so svojim osudom zmieril...Určite viem že nie, nato ho poznám moc dobre, ako aj, že sa s ním nezmieri do konca života. Takisto by som sa asi nikdy nezmieril, neviem, či sa to vôbec dá...Dá sa len naučiť s ním žiť...

Od apríla tohto roku, odkedy pracujem na Mestskej krytej plavárni v Žiline, prechádzam dvakrát denne, či už autom, na bicykli alebo behom do zamestnania práve pod nadjazd, na ktorého zvodidlách Laco na svojom červenom Citroene havaroval... Vždy, keď tadiaľ prechádzam a myslím na neho, nielenže sa modlím a som vďačný za každú šancu, ktorú som v živote dostal, ale čím ďalej viac si aj uvedomujem, aké dôležité je tešiť sa z každodenných maličkostí, ktoré zdraví často ani nevnímame...Alebo ich považujeme za úplnú samozrejmosť...