Všetko zlé je na niečo dobré.

Zdá sa, že som späť. Teda aspoň čo sa týka behania. Na akej výkonnostnej úrovni, ukáže čas a motivácia. Výkonmi sa zatial nezaťažujem, zďaleka už nie sú pre mňa prioritou.

Viac ako dva mesiace trvalo, kým som sa znovu po problémoch s chrbticou postavil na štartovú čiaru bežeckých pretekov. Pred mesiacom som o niečom podobnom ani neuvažoval, tešil som sa totiž aj z dvoch kilometrov z nohy na nohu, neskôr piatich či ôsmich. V Čadci na Šeríkovom okruhu som sa 31. 5. 2008 otestoval dlhším pomalým behom na 20km. Medzitým som podľa možností klusal maximálne 10 km, len po rovine a mäkkom teréne v lese kúsok z domu.

Nedávno som sa ako vždy od roku 2002 v polovici júna zúčastnil behu okolo Lysej, kde každoročne rád chodievam hlavne kvôli deťom. Tešila sa aj Anetka, žiaľ, ochorela...

Postaviť sa na štart hlavného behu na 6 km som najprv nemal vôbec v úmysle, nakoniec mi to však predsa len nedalo a na poslednú chvíľu som zaprezentoval a po 300 m rozkluse postavil na štart až nečakane kvalitne obsadeného štartového poľa. Trochu som sa obával, či si pri rýchlom behu po asfalte opäť neublížim a nevráti ma to späť do obdobia bez behu, na druhej strane ma lákalo konečne otestovať, či už je chrbtica pripravená aj na viac ako voľný klus. Dva mesiace som bol trpezlivý (inú možnosť som ani nemal) - a tak 2 trojkilometrové okruhy za 10:01 min a 10:09 min som považoval za dobrú odmenu "poslušnosti". Za ešte väčšiu odmenu však považujem, že ani ďaľšie dni môj chrbát nepocítil zlú odozvu a nebránil mi behať. Tie ma veľmi potešili a verím, že aj naznačili, že sa nemusím báť organizmus zaťažiť konečne už aj viac . Utvrdil ma v tom 5 dní po Lysej aj beh olympijského dňa v Žiline , kde som na škvárovej dráhe Žilinskej univerzity 1km odbehol za 2:58,3 min.

Momentálne si nijaký výkonnostný cieľ nedávam, tým najdôležitejším je pre mňa po skúsenostiach za posledné 3 mesiace hlavne radosť a dobrý pocit z behu. Ten by som si chcel udržať čo najdlhšie, pretože beh (či chôdza) sa mi stali za tie roky "drogou", bez ktorej si život už viem ťažko predstaviť. Nerád by som sa jej vzdal kvôli hnaniu sa za výkonmi za každú cenu a to preťažovaním svojho už aj tak dosť opotrebovaného tela.

Nechtiac nedobehnutý maratón v Bratislave a zdravotné problémy po ňom, s odstupom času , vlastne ako väčšinou doteraz , považujem za niečo, čo verím, že tak malo byť....

Viera dokáže oveľa viac, ako si človek niekedy myslí....

Výsledky Behu okolo Lysej + Výsledky BOD v Žiline

Kto vydrží,ten sa dočká...

Kedysi, ešte ako chodec som sa chodil na Kysucký maratón dívať, neskôr, v roku 2002, na sklonku chodeckej kariéry, som sa vo veku 33rokov na štart postavil prvykrát. Bol to môj druhý maratón ( 1. Rajec 1992 :-), a mal som z neho veľmi dobrý pocit. Po zdravotných problémoch v tom roku (helicobacter pilori) som sa totiž na štart postavil z minimálneho tréningu s cieľom odbehnúť maximálne 1/2maraton a potiahnúť kamaráta P.Gajdoša, ktorý patril medzi favoritov v kategórii nad 40rokov. Bežalo sa mi však nečakane ľahko,po obrátke som sa rozbehol a úsek od 25-30km bežal dokonca pod 3:30min/km. V závere som toto prudké zrýchlenie síce pocítil, ale ako sa vraví - keď je hlava blbá, nech trpí celé telo :-). Posledné kilometre som sa teda zbytočne vytrápil, ale vzdať pár kilometrov pred cieľom, navyše z 5. miesta ,ma ani v momente nenapadlo. Po dobehnutí som si povedal, že určite to nebol môj posledný maratón, a že práve v ňom môžem nájsť ešte motiváciu, ktorú som už v chôdzi začínal strácať.Tou motiváciou bolo pre mňa zabehnúť maratón pod 2:30hod. a aspoň raz Kysucký maratón niekedy vyhrať.V tej chvíli som ešte netušil, že o štyri mesiace dosiahnem na SP v Turíne 8.miestom svoj najväčší športový úspech v živote a chodeckú kariéru si o 2 roky opäť len predĺžim. Turínskym výkonom 3:52:36hod v chôdzi na 50km som sa totiž kvalifikoval na MS 2003 v Paríži.
Ubehlo 6 rokov a ja som odvtedy až dovčera nechýbal ani na jednom zo štartov Kysuckého maratónu. Po štyroch druhych miestach po sebe v rokoch 2003 , 2004 , 2005 , 2006 sa mi vlani podarilo konečne zvíťaziť, čo sa v minulosti za 32 ročníkov podarilo len trom kysuckým bežcom. V roku 1983 to bol F.Čečotka, v roku 1990 I.Krkoška a v rokoch 1988 a 1992 Milan Slivka.
V sobotu som od roku 2002 na štarte zo zdravotných dôvodov prvý krát chýbal ,naopak, prvý krát sa na štart postavil ďalší maratónec z Kysúc, ktorý svojimi výkonmi v tomto roku patril medzi favoritov a kandidátov na prvenstvo. Zhodou okolností je zverencom bývalého držiteľa traťového rekordu spred 20tich rokov (prekonaný v r. 2004) M.Slivku, tiež z Kys. N. Mesta Michal Kavacký, ktorý po dvoch víťazstvach na Hornokysuckej 25ťke (2003 a 2006 ) a 1.mieste na 1/2maratóne v rámci Kysuckého maratónu 2006 určite chcel zvíťaziť v Čadci aj na maratónskej trati. Z vlastných skúsenosti viem, že nielen dobrá príprava a kvalitná športová forma je vždy zárukou úspechu , k tomu treba niekedy aj niečo viac , hlavne , ak je športovec v pozícii favorita. Na štarte som si všimol, že štartové číslo 1, ktoré mali organizátori pripravené pravdepodobne pre mňa ako minuloročného víťaza, pridelili práve Michalovi.Tesne pred štartom som ešte Mišovi stihol popriať, aby bežal hlavne hlavou a nepozeral na to, kto zo súperov má aký osobák, tie na Kysuckom maratóne neboli nikdy rozhodujúce. Na Kysuciach už pohoreli oveľa väčší favoriti s kvalitnými osobnými výkonmi . Zo žartu som nadhodil, aby mu tá jednotka nebola ťažká, lebo - a tiež som sa o tom presvedčil- sa s ňou ľahko nebehá. Mne sa ju na rozdiel od Rajeckého maratónu 2005 vlani našťastie do cieľa doniesť ako víťazovi podarilo .Viem,že takýchto momentov na vlastnej koži budem zažívať čoraz menej, možno už nikdy.Vôbec mi to však nie je ľúto, úplne mi k spokojnosti stačí ,že sa mi aspoň raz na domácom Kysuckom maratóne zvíťaziť podarilo. Ak mi zdravie dovolí, určite sa v budúcnosti na jeho štart ešte postavím, hoci aj nie s víťaznými ambíciami...Tie nech už má radšej môj Peťo, ktorému sa práve v sobotu podarilo prvýkrát na detskom minimaratóne v Čadci stáť na stupni najvyššom.
Michalovi teda prvý štart na Kysuckom maratóne podľa predstav nevyšiel, určite očakával po prvej časti sezóny a hlavne výkone na maratóne v Bratislave viac. Verím však, že na budúci rok bude opäť skvele pripravený a o víťazstvo sa pokúsi znova. Má ideálny vek maratónca a všetky predpoklady, aby to minimálne do ďalších piatich rokov stihol (aj viac krát...). Nakoniec, mne sa to podarilo prvý krát tiež až na šiesty pokus v 38mich rokoch, zhodou okolnosti 15 rokov od posledného prvenstva kysuckého bežca. Určite by bol aj Milan Slivka ako tréner rád, ak by sa z víťazstva svojho zverenca mohol tešiť skôr ako pri 20 ročnom jubileu svojho triumfu .Ak by to však Mišo dovtedy aj nestihol , v roku 2012 bude mať stále len 35 rokov. Je len na ňom, či bude chcieť , vydrží a tohto cieľa sa nevzdá.

Výsledky 34.ročníka Kysuckého maratónu

+výsledky predchádzajúcich ročníkov

Cez utrpenie ku hviezdam...

Cez víkend sa Čeboksaroch (RUS) konal ďaľší ročník svetového pohára v chôdzi, ktorý bol doslova koncertom svetových výkonov.Rus Denis Nižegorodov vytvoril svetový rekord na 50km (3:34:14 hod), junior Alexej Bartsaykin vytvoril juniorsky svetový rekord na 10km (39:57 min), Olga Kaniskinova zaostala za svetovým rekordom na 20km o sekundu (1:25:44 hod), J.Francisco Fernandez prekonal rekord SP (1:18:15 hod ),rovnako ako aj juniorka Tatiana Kalmykova na 10km (42:44 min). Slovensko malo na SP v Čeboksaroch tiež svoju reprezentáciu ,hoci tentokrát len v skromnom zastúpení, prvý krát bez obsadenia jediného družstva. Okrem výkonu Mateja Tótha , ktorý si v chôdzi na 20km vytvoril osobný rekord (1:21:24 hod) a v súťaži jednotlivcov obsadil 17.miesto, bolo však vystúpenie slovenskej reprezentácie skôr symbolické. Podľa môjho názoru je to škoda,lebo chodecké súťaže družstiev sú v chodeckom svete prestížnou záležitosťou, kde sa ešte v nedávnej minulosti mohla svojimi umiestneniami slovenská chôdza pochváliť. Na to však, aby bola opäť šanca podobné úspechy si pripomenúť,by sa však musel zmeniť názor kompetentných činovníkov a slovenských chodcov aspoň do jednej tímovej súťaže prihlásiť. Robí tak celý svet, dokonca aj krajiny,ktoré donedávna nemohli ani zďaleka slovenskej chôdzi konkurovať. Už dlhšie mám obavy, že neobsadzovaním tímových chodeckých súťaží onedlho stratí motiváciu aj tých posledných pár chodeckých fanatikov,pre ktorých môžu byť práve takéto súťaže vzpruhou a odrazovým mostíkom k vrcholným svetovým podujatiam. Nad tým sa však musia zamyslieť tí, ktorí majú do toho čo povedať, ja som už svoj názor na túto tému nie raz vyjadril.Veď ktorý mladý pretekár sa v minulosti dostal hneď na ME, MS či OH? Väčšinou všetci najprv prešli účasťou a skúsenosťami práve súťažami ako EP či SP družstiev, (česť výnimkam :-)
Keď už sa teda momentálne nemôžem tešiť z úspechov chôdze slovenskej, nič mi nebráni,aby som si ako fanúšik nevychutnal tu svetovú. To sa mi , hoci tentokrát len pri obrazovke, podarilo cez víkend dokonale.
Práve s Denisom Nižegorodovom som sa stretol na sklonku svojej reprezentačnej chodeckej kariéry v Paríži na MS 2003 , kde začala vychádzať jeho hviezda. V najrýchlejších pretekoch v histórii,v ktorých famózny Robert Korzeniowski vytvoril svetový rekord výkonom 3:36:03hod, obsadil Denis senzačným výkonom 3:38:46hod, akým by dovtedy zvíťazil na hociktorom vrcholnom podujatí , "až" 5.miesto. V nasledujúcom, olympijskom roku 2004, pred OH v Aténach prekonal tento mladý ruský chodec časom 3:35:29h svetový rekord Roberta Korzeniowského, avšak pre chýbajúcu dopingovú kontrolu jeho výkon svetová atletická federácia za svetový rekord uznať nemohla. Svoju výnimočnosť Denis potvrdil na viacerych podujatiach,okrem iných aj víťazstvom na SP 2006 v La Coruni.
Doteraz mám pred očami jeho heroický výkon na OH 2004 v Aténach, kde ho po odvážnom sóle v závere postihla neuveriteľná kríza, keď posledný kilometer doslova križoval cestu z jednej strany na druhú, v kŕčoch sa nie raz potkol o obrubník a spadol, aby nakoniec absolútne vyčerpaný došiel do cieľa na 2.mieste,za kým iným,ako za Robertom Korzeniowskim. Ten práve v Aténach získal svoje štvrté olympijské víťazstvo a ukončil tak svoju neskutočne úspešnú kariéru.
Dnes, po štyroch rokoch , opäť pred OH , sa Denis už ako ostrieľaný borec s výbornou chodeckou technikou znovu prezentoval najrýchlejším časom v histórii 3:34:14h. Na rozdiel od roku 2004 ho teraz Denis vytvoril na pretekoch, ktoré pochopiteľne spĺňajú na uznanie jeho výkonu za svetový rekord všetky podmienky.Veľmi mu budem držať v lete na OH palce, aby sa mu po neuveriteľne odtrpenom pochodovaní k striebornem stupienku spred štyroch rokov v Aténach podarilo vystúpil tentokrát na ten zlatý. Stal by sa tak nielen najrýchlejším chodcom na 50km v histórii, ale zároveň aj prvým chodcom-50tkárom, ktorému by sa v jednom roku podarilo zvíťaziť na dvoch svetových vrcholných podujatiach v jednom roku.Predpoklady všetky na to má, navyše za štyri roky od Atén vyzrel už aj psychicky...Psychika totiž v Pekingu v boji o zlato bude rozhodovať.

SP - Cheboksary - viac tu

Keď sekunda zmení život.

O tom, že život vie niekedy veci pekne zamotať, som sa nie raz presvedčil na vlastnej koži. Našťastie, boli to také, nad ktorými sa s odstupom dívam s nadhľadom a nad nimi pousmejem. V dnešnej dobe sme sa naučili brať všetko veľmi rýchlo ako samozrejmosť a ak sa vyskytne nejaký problém, vždy ten svoj považujeme za ten najväčší. Ležíme pár dní s chrípkou a myslíme, že ideme zomrieť. Nie raz som bol nešťastný, keď som sa v tréningu trápil a nešlo mi to podľa predstáv, alebo som nemohol trénovať kvôli zraneniu či chorobe. Absolútne banality.....
Včera som sa vrátil z Mníchova, kde som bol s dvomi športovcami na klasifikácii IBSA kvôli zaradeniu zdravotného postihnutia. Oboch spája hendikep slabozrakosti a ambície štartovať na svetových vrcholných podujatiach telesne či zdravotne hendikepovaných športovcov - Juraja Šeríka v maratóne a Peťu Kozičkovú v zjazdovom lyžovaní . Ďuriho poznám dlhšie, s Peťou a jej životným príbehom som mal príležitosť zoznámiť sa osobne teraz. Úprimne priznám, že ma chytil za srdce a opäť mi len pripomenul, nad akými hlúposťami sa človek niekedy zaťažuje a trápi. Nakoniec, čítajte tu.
.

Doteraz vždy, keď som mal ťažké chvíle, som si spomenul a spomeniem na kamaráta, s ktorým som s atletikou skoro pred 30 timi rokmi začínal. Veľa sme spolu prežili, nakoniec aj v osudný deň, v závere ktorého sa v sekunde jeho život otočil naruby, sme boli od rána do večera spolu.

.

Lacko Halama sa od desiatich rokov tak isto ako ja zamiloval do atletiky. Kým ja som sa v trinástich začal venovať chôdzi, z Laca sa stal výborny bežec s veľkou perspektívou.

V 21 rokoch zabehol 5000 m na dráhe za 14:11 min. Na tie preteky v Banskej Bystrici si veľmi dobre spomínam, porazil v nich vo finiši neskoršieho dvojnásobného olympionika a držiteľa všetkých slovenských rekordov od 2000 m po maratón Roba Štefka.

Laco bol vždy maximalista, ktorý vedel, čo chce a ktorý bol ochotný tréningu podriadiť všetko. Vedel si však naplno vychutnávať aj život, vždy som obdivoval jeho zmysel pre humor a schopnosť zabávať spoločnosť.

Žiaľ, nielen športovú kariéru, ale čo je oveľa dôležitejšie, celý jeho život aj život jeho najbližších zmenila jediná sekunda, keď jeho citroen ZX, ktorý si už vtedy "vybehal" na pretekoch vo Francúzsku narazil do zvodidiel kruhového nadjazdu Rondel v Žiline.

Od osudného momentu ubehlo viac ako 17 rokov, počas ktorých mu nebolo dopriané urobiť čo len jediný krok alebo chytiť niečo do rúk, aby rozlíšil, či je to teplé alebo studené. Laco ma totiž postihnutú aj motoriku oboch rúk.

Bolo by absurdné sa pýtať, čo by dal za to, aby sa vrátila spomenutá sekunda poslednej októbrovej nedele 1991 späť....Alebo či sa s tým zmieril...

Určite viem, že nie, nato ho poznám moc dobre, ako aj, že sa s tým nezmieri do konca života. Tiež by som sa s tým určite nikdy nezmieril. Neviem, či sa to vôbec dá... Dá sa len naučiť s tým žiť...

Preto tak, ako som Laca uznával ako bežca, obdivujem ako bojuje s neporovnateľne ťažším súperom ako ja na chodeckých či bežeckých tratiach. Rovnako ako obdivujem Peťu a Janku s ich novými rodičmi, či všetkých, ktorí nemajú v živote toľko šťastia byť zdraví, ale napriek tomu sa vedia dívať na svet s úsmevom....

Maličkosť, ale poteší....

Včera ubehol akurát mesiac, ako sa mi moje telo vzpriečilo a povedalo dosť...Ani meter viac... Nebralo ohľad na to, že bežím na slušný výkon aj umiestnenie v maratóne, na ktorý som sa celú zimu pripravoval. Zbytočne ho chcela hlava presvedčiť... Keď nie ,tak nie...
Dnes, s odstupom času sa na to dívam ináč – nakoniec, ako vždy. Má vlastne pravdu, veď čo z toho má...?

Že si moja duša ulahodí a hlava bude v zápätí plánovať, kde ho bude najbližšie trápiť ďalej? Tak by to, aspoň ako sa poznám, s najväčšou pravdepodobnosťou bolo.

Keď nie teda hlava, tak mi telo muselo dať jasne najavo, že by som ho už mohol aj trochu šetriť. Za takmer 30 rokov športovej kariéry, ale hlavne posledných 18 rokov má už toho dosť...
Celý mesiac mi nedovolilo nič, len návštevovať odborníka na chrbticu, absolvovať sériu chiropraktických zákrokov a cvičiť podľa jeho rád. Dvakrát som netrpezlivý chcel skúsil behať. Ako to dopadlo? Po 500 m som sa znechutený vrátil domov krokom s bolesťami. Keď nie, tak nie...

Alebo presnejšie - ešte nie...

Až dnes, zdá sa, zasvietilo na do mnou opäť slnko, hoci zatial len spoza oblakov. Ja som ho však videl - a nakreslil aj dcére do pamätníčka:-)
Tak, ako som kedysi považoval 8 km za vzdialenosť, kedy sa neoplatí na tréning ani obliekať, tak som sa dnes tešil z maličkosti, ako z nohy na nohu voľne pobehnúť 2 km. Vôbec ma netrápi, že tempom, akým som neabsolvoval v minulosti ani najpomalšie chodecké tréningy. Už len poznať po viac ako mesiaci znova pocit odrazu z jednej nohy a dopad na druhú bez bolesti je úžasný zážitok. Kedysi, keď som sa hnal predovšetkým za výkonmi, by som to považoval za bezvýznamnú maličkosť, dnes si to vážim čím ďalej viac.

Verím však, že opäť bude lepšie a slnko neostane len pod oblakom, ale výjde na celú oblohu a ja si s odstupom času, ako už neraz poviem , že možno to práve takto všetko malo byť...
... z aktualít viac tu ...

...že by konečná?...

Vraví sa, že ako sa človek správa, tak sa mu raz vráti - skôr či neskôr, v dobrom i zlom. Nielen v bežnom živote správaním voči iným, ale aj k svojmu telu. Vrcholový športovec ho počas kariéry určite moc nešetrí, naopak, nie raz ho vystavuje záťaži, na ktorú telo pre bežný život stvorené nieje. Podobne je to aj v mojom prípade, hoci regenerácii či životospráve som sa snažil prikladať vždy veľký význam.

Vždy som si však našiel motiváciu, kvôli ktorej som nerozmýšľal o hrane čo je moje telo ochotné akceptovať. Určite sa to bez menších zranení či boľačiek neobíde  nikdy, pokiaľ však nie sú také, ktoré športovca vyradia definitívne, vždy sa dá. Je to o trpezlivosti, viere, skúsenostiach  a chcení sa s prekážkami popasovať.

Niečo cez 120 tisíc km, ktoré mám skoro za tridsať rokov tréningu v nohách, často v mrazoch, daždi či vetre ( kdeže bolo nejaké termoprádlo:-) si raz svoju daň vypýtať muselo. Po nazretí do zdravotnej karty - aj pár rokov dozadu som celkom milo prekvapený, ako  moje telo všetko dlho celkom  v pohode vydržalo.

Prvé príznaky súčasných problémov s krížami či medzistavcovými platničkami som totiž v karte zaznamenal už v roku 1991 a sprevádzali ma počas celej kariéry.

Ako však vždy, aj teraz verím že po každom daždi výjde slnko, a tak, ako momentálne už tri týždne nemôžem voľne preklusnúť ani 2 km, verím, že aj na štartovú čiaru sa ešte postavím, hoci už nie s výkonnostnými či víťaznými ambíciami.

Nevylučujem dokonca, že aj na ten maratón, veď ako sa vraví...- "Nikdy nehovor nikdy"......To by som skončil asi už v roku 1994 ...

Keď silná vôľa nestačí.

Na tohtoročný maratón v Bratislave som sa veľmi tešil, mestských maratónov som totiž zatial moc nebežal, vlastne len MMM v Košiciach 2004 (2:27:53 h) a vlani Bratislavu.

Hoci mám rád aj menšie maratóny s obrátkou, ktoré majú svoje čaro, na kvalitné výkony mám pre svoju atmosféru radšej mestské maratóny. Predsa len ako chodec som bol zvyknutý na svetových vrcholných podujatiach pretekať na 2 km okruhoch, väčšinou plných divákov.

Vlani som týždeň po Dudinskej chodeckej 50tke (4:18:43 h) bežal na TBC maratóne práve v Bratislave za 2:30:37 h, čo bol nakoniec môj najlepší vlaňajší výkon.

Tearz v zime som celkom pobehal, vyhýbali sa mi aj zranenia či choroby a hoci čisto kvalitných tréningov som moc neabsolvoval, na čas okolo 2:31 h som si veril.

Ako sa však vraví - "človek mieni,život mení".
Od štartu som začal možno trochu rýchlejšie ako som si pôvodne predstavoval, ale neobával som sa. Prvých 10km za 34:44 min zodpovedalo tomu, čo mám v nohách, hoci momentálne ešte asi nie na celý maratón. Po tom, ako sme od 5.km (17:24 min) ostali s Vlastom Bukovjanom sami, sme sa občas proti vetru prestriedali.

Tesne pred 1/2 maratónom som začal cítiť, že pocity nie sú zďaleka také dobré ako vlani, keď som prvou polovicou prebehol za 1:14:08 h. Teraz o minútu pomalšie (1:15:13 h).

Nič to však neznamenalo, cítil som, že v druhej polovici asi nezrýchlim.

Od 25.km, keď už som vedel naisto, že výkon okolo 2:30h - 2:31h nedosiahnem, preto som sa sústredil aspoň na čo najlepšie umiestnenie, keď som stále s náskokom bežal na 8.mieste cca 100m za Vlastom.

Na 33.km ma však z ničoho nič začalo ťahať v pravom stehennom svale. V prvom momente som tomu nepripisoval veľký význam, aj keď som začal tušiť, že posledné kilometre ľahké nebudú. Tie však v maratóne nebývajú ľahké nikdy:-)..... Noha ma začala bolieť čím ďalej viac, a hoci som sa na 34. km pozrel za seba a ďaleko nikoho nevidel, prešiel som do kroku.

Bolesť sa stále stupňovala až do stavu, kedy rozbehnúť sa mi už možné nebolo. Postupne okolo mňa prebehlo zopár bežcov, ktorým som stihol poďakovať za povzbudivé slová a zároveň im popriať úspešné posledné kilometre.

Na 35.km som zastavil úplne. Po pár naťahovacích cvikoch a opäť pár metroch pokusu som sa presvedčil, že bolesti mi nedovoľujú už ani chodecký pohyb, nieto bežecký. Nevidel som inú možnosť, ako sa zmieriť s tým,že maratón dnes nedokončím. Počkal som teda na odvoz do cieľa, kde som sa ako prvým stretol s Vlastom Bukovjanom. Ten mi na moje zdôvodnenie vzdania bez váhania povedal : „Pefo, to není sval, jde to od chrbta“.

Presne ako pred dvomi rokmi, keď som mal tie isté problémy, mi toto Vlasto povedal na Rajeckom maratóne, kde som sa bol len pozrieť. Vtedy som sa po mesiaci a pol bezúspešnej liečby na „natiahnutý sval“ dostal do rúk chiropraktika Laca Radu, po ktorého napravení platničiek som začal po piatich dňoch opäť behať.

Záver roka sa mi potom vcelku vydaril. Najprv v októbri na chodeckej 100vke v Taliansku , o mesiac nato na dvoch maratónoch - v Liptovskom Mikuláši 11.11.2006 a v Trenčianskych Tepliciach 19.11.2006
Je len začiatok sezóny, preto verím, že budem čoskoro opäť zdravotne v poriadku a podobne úspešný budem mať nielen záver roka, kedy chcem bežať svoju prvú 100vku, ale že sa stihnem na ňu aj kvalitne pripraviť a pár maratónov dovtedy absolvovať. V Bratislave som sa tentokrát presvedčil, že ani silná vôľa či motivácia niekedy stačiť nemusia. V prvom rade musí byť zdravie...

Moja prvá chodecká 100vka

Rád spomínam na okamih, keď som ako dvanásťročný nadejný bežec išiel radšej do hudobnej školy ( hral som na klavír, čo ma síce nebavilo, ale otec muzikant mal so mnou asi iné plány ako športové...), lebo sme mali na tréningu kontrolné preteky v chôdzi na 3 km. Nevedel som si predstaviť "krútiť zadkom" bez prestávky skoro osem okruhov na štadióne (atletická dráha v KNM má dodnes 380 m), takisto, ako som si neskôr, keď som sa už chôdzi venoval, nevedel predstaviť 10 km či 20 km, o 50 tich ani nehovoriac.

Postupne, ako som sa cez okresné, krajské, slovenské a československé mládežnícke tituly prepracoval k seniorskej reprezentácii a aj k tej 50 tke, v roku 1998 som prijal ďalšiu výzvu, a to chodecké preteky na 100 km.

Mal som po Majstrovstvách Európy na konci sezóny, preto som sa potešil pozvaniu z Talianska. Nevedel som si síce miečo ako 100 km predstaviť, ale prečo nie? Každá skúsenosť je predsa dobrá, povedal som si...:-)

Ako sa čím viac blížil termín pretekov, tým viac som sa presviedčal, že všetko je aj tak len v hlave, psychika a podobne a takto som to zdôrazňoval všetkým okolo seba...

Deň pred štartom pri večeri a pár deci vína som sa pri stole našej minivýpravy v pohodovej a bojovej nálade opäť upokojoval "argumentmi" , že iní nie sú viac trénovaní, len sú psychicky pripravení, že za tmy o 6:30 hod. vyštartujú a budú chodiť celý deň, a znovu, že všetko je len psychika, v hlave a podobne....

Práve ja som bol , kto povedal, že nevzdáme, ak, tak len v prípade zdravotných problémov...

V samotných pretekoch však na 60. kilometri prišla na mňa taká kríza, že zrazu nebolo motivácie, ktorá by ma prinútila pokračovať. V tom momente som bol na peknom 5. mieste, za ktoré bola vypísaná aj celkom (pre chodca) zaujímavá finančná prémia. Bolo mi to úplne jedno a keby mi niekto v tej chvíli sľuboval aj desaťtkrát viac, niekde by som ho akurát tak poslal.

Jediný moment, ktorý nakoniec rozhodol, že som to nezabalil, bola jediná veta mojej Janky. Dodnes si myslím, že keby tam vtedy nebola, určite nedokončím a možno by som sa na ďaľšiu stovku už nikdy nepostavil...

Najprv sa ma však snažila všetkými možnými spôsobmi a povzbudzujucími slovami sediaceho na obrubníku pri ceste presvedčiť, nech to predsa len skúsim. Poviem úprimne, ak by spomenula nejakú finančnú odmenu, musel by som sa veľmi premáhať, aby som nemal chuť jej dať aj facku...:-)..Mal som slzy v očiach a kopec argumentov, prečo nemôžem - "odišiel mi žalúdok, mám bolesti...nevládzem...som úplne hotový....nechcem sa odrovnať,..o to Ti ide?...sa pozri  na mňa... mám v nohách ako nikdy doteraz...vieš si predstaviť, že mám prejsť ešte ďaľších 40km?...ja si neviem ďaľšie dva..." ...a tak ďalej a tak ďalej...

....možno už aj sama rezignovala a pri pohľade na mňa bola možno zmierená, že fakt  končím...

Zrazu však z nej vyšla veta, ktorú počujem ešte teraz a ktorá určite aj rozhodla, že som sa predsa len postavil a skúsil ísť ďalej. ........ "Skús ešte, veď si sám stále rozprával, že všetko je len v hlave a v psychike.............

V tom momente akoby sa vo mne všetko otočilo, spomenul som si, ako som si stále robil z toho žarty, a že čo ak možno práve teraz je ten okamih, aby som ukázal, či si stojím za slovom alebo som len "nejaký kecálek niekde pri pive"...

Našťastie, ako som sa postavil a začal kráčať skôr dozadu ako dopredu, som zistil, že zároveň tak isto „rýchlo“ ide popri mne maďar Gyula Dudas, ktorý prežíval možno väčšiu krízu ako ja. Jediný rozdiel medzi nami bol, že Gyula už poznal stavy, aké sú pre ultrachodcov bežné a že pokiaľ je chodec na trati, vždy má šancu s tým niečo urobiť...Ak však vzdá, táto možnosť padá......

Keď som po kilometri dokonca na Gyulu získal malý náskok, povzbudilo ma to, postupne som aj krízu prekonal a na tom 5.mieste nakoniec aj skončil.

Odvtedy som na ďalších chodeckých 100vkách podobných momentov zažil veľa, avšak som presvedčený, že práve skúsenosti z tej prvej ďakujem , že som bol na ďalších celkom úspešný – 5x piaty, 1x štvrtý a 2x tretí .