Keď silná vôľa nestačí.

Na tohtoročný maratón v Bratislave som sa veľmi tešil, mestských maratónov som totiž zatial moc nebežal, vlastne len MMM v Košiciach 2004 (2:27:53 h) a vlani Bratislavu.

Hoci mám rád aj menšie maratóny s obrátkou, ktoré majú svoje čaro, na kvalitné výkony mám pre svoju atmosféru radšej mestské maratóny. Predsa len ako chodec som bol zvyknutý na svetových vrcholných podujatiach pretekať na 2 km okruhoch, väčšinou plných divákov.

Vlani som týždeň po Dudinskej chodeckej 50tke (4:18:43 h) bežal na TBC maratóne práve v Bratislave za 2:30:37 h, čo bol nakoniec môj najlepší vlaňajší výkon.

Tearz v zime som celkom pobehal, vyhýbali sa mi aj zranenia či choroby a hoci čisto kvalitných tréningov som moc neabsolvoval, na čas okolo 2:31 h som si veril.

Ako sa však vraví - "človek mieni,život mení".
Od štartu som začal možno trochu rýchlejšie ako som si pôvodne predstavoval, ale neobával som sa. Prvých 10km za 34:44 min zodpovedalo tomu, čo mám v nohách, hoci momentálne ešte asi nie na celý maratón. Po tom, ako sme od 5.km (17:24 min) ostali s Vlastom Bukovjanom sami, sme sa občas proti vetru prestriedali.

Tesne pred 1/2 maratónom som začal cítiť, že pocity nie sú zďaleka také dobré ako vlani, keď som prvou polovicou prebehol za 1:14:08 h. Teraz o minútu pomalšie (1:15:13 h).

Nič to však neznamenalo, cítil som, že v druhej polovici asi nezrýchlim.

Od 25.km, keď už som vedel naisto, že výkon okolo 2:30h - 2:31h nedosiahnem, preto som sa sústredil aspoň na čo najlepšie umiestnenie, keď som stále s náskokom bežal na 8.mieste cca 100m za Vlastom.

Na 33.km ma však z ničoho nič začalo ťahať v pravom stehennom svale. V prvom momente som tomu nepripisoval veľký význam, aj keď som začal tušiť, že posledné kilometre ľahké nebudú. Tie však v maratóne nebývajú ľahké nikdy:-)..... Noha ma začala bolieť čím ďalej viac, a hoci som sa na 34. km pozrel za seba a ďaleko nikoho nevidel, prešiel som do kroku.

Bolesť sa stále stupňovala až do stavu, kedy rozbehnúť sa mi už možné nebolo. Postupne okolo mňa prebehlo zopár bežcov, ktorým som stihol poďakovať za povzbudivé slová a zároveň im popriať úspešné posledné kilometre.

Na 35.km som zastavil úplne. Po pár naťahovacích cvikoch a opäť pár metroch pokusu som sa presvedčil, že bolesti mi nedovoľujú už ani chodecký pohyb, nieto bežecký. Nevidel som inú možnosť, ako sa zmieriť s tým,že maratón dnes nedokončím. Počkal som teda na odvoz do cieľa, kde som sa ako prvým stretol s Vlastom Bukovjanom. Ten mi na moje zdôvodnenie vzdania bez váhania povedal : „Pefo, to není sval, jde to od chrbta“.

Presne ako pred dvomi rokmi, keď som mal tie isté problémy, mi toto Vlasto povedal na Rajeckom maratóne, kde som sa bol len pozrieť. Vtedy som sa po mesiaci a pol bezúspešnej liečby na „natiahnutý sval“ dostal do rúk chiropraktika Laca Radu, po ktorého napravení platničiek som začal po piatich dňoch opäť behať.

Záver roka sa mi potom vcelku vydaril. Najprv v októbri na chodeckej 100vke v Taliansku , o mesiac nato na dvoch maratónoch - v Liptovskom Mikuláši 11.11.2006 a v Trenčianskych Tepliciach 19.11.2006
Je len začiatok sezóny, preto verím, že budem čoskoro opäť zdravotne v poriadku a podobne úspešný budem mať nielen záver roka, kedy chcem bežať svoju prvú 100vku, ale že sa stihnem na ňu aj kvalitne pripraviť a pár maratónov dovtedy absolvovať. V Bratislave som sa tentokrát presvedčil, že ani silná vôľa či motivácia niekedy stačiť nemusia. V prvom rade musí byť zdravie...