Maličkosť, ale poteší....

Včera ubehol akurát mesiac, ako sa mi moje telo vzpriečilo a povedalo dosť...Ani meter viac... Nebralo ohľad na to, že bežím na slušný výkon aj umiestnenie v maratóne, na ktorý som sa celú zimu pripravoval. Zbytočne ho chcela hlava presvedčiť... Keď nie ,tak nie...
Dnes, s odstupom času sa na to dívam ináč – nakoniec, ako vždy. Má vlastne pravdu, veď čo z toho má...?

Že si moja duša ulahodí a hlava bude v zápätí plánovať, kde ho bude najbližšie trápiť ďalej? Tak by to, aspoň ako sa poznám, s najväčšou pravdepodobnosťou bolo.

Keď nie teda hlava, tak mi telo muselo dať jasne najavo, že by som ho už mohol aj trochu šetriť. Za takmer 30 rokov športovej kariéry, ale hlavne posledných 18 rokov má už toho dosť...
Celý mesiac mi nedovolilo nič, len návštevovať odborníka na chrbticu, absolvovať sériu chiropraktických zákrokov a cvičiť podľa jeho rád. Dvakrát som netrpezlivý chcel skúsil behať. Ako to dopadlo? Po 500 m som sa znechutený vrátil domov krokom s bolesťami. Keď nie, tak nie...

Alebo presnejšie - ešte nie...

Až dnes, zdá sa, zasvietilo na do mnou opäť slnko, hoci zatial len spoza oblakov. Ja som ho však videl - a nakreslil aj dcére do pamätníčka:-)
Tak, ako som kedysi považoval 8 km za vzdialenosť, kedy sa neoplatí na tréning ani obliekať, tak som sa dnes tešil z maličkosti, ako z nohy na nohu voľne pobehnúť 2 km. Vôbec ma netrápi, že tempom, akým som neabsolvoval v minulosti ani najpomalšie chodecké tréningy. Už len poznať po viac ako mesiaci znova pocit odrazu z jednej nohy a dopad na druhú bez bolesti je úžasný zážitok. Kedysi, keď som sa hnal predovšetkým za výkonmi, by som to považoval za bezvýznamnú maličkosť, dnes si to vážim čím ďalej viac.

Verím však, že opäť bude lepšie a slnko neostane len pod oblakom, ale výjde na celú oblohu a ja si s odstupom času, ako už neraz poviem , že možno to práve takto všetko malo byť...
... z aktualít viac tu ...