23.štart v Taliansku, prvý bežecký...(I.)

Taliansko je krajina, kde som počas svojej športovej kariéry absolvoval najviac zahraničných štartov a kde sa mi zvyklo celkom dariť. Doteraz to boli všetko chodecké preteky, tie prvé v júni 1990 na 25km so štartom v Ríme spod Kolosea a cieľom v pápežovom víkendovom sídle Castelgandolfo. Skončil som vtedy na treťom mieste.
V ďaších rokoch som v Taliansku pravidelne štartoval na prestížnom svetovom chodeckom mítingu v Sesto San Giovani, prvýkrát v roku 1994 na 30km, v tom istom roku sa mi darilo aj na predpremiére chodeckého EP - medzištátnom desaťstretnutí v Livorne, kde som si vytvoril doteraz platný osobný rekord v chôdzi na 35km – 2:35:37hod. a skončil ôsmy.
V Sesto San Giovani sa mi najviac darilo o dva roky neskôr pred OH v Atlante, keď som bol štvrtý, opäť v osobnom rekorde na 30km - 2:13:48hod.
Posledný krát som v Sesto San Giovani štartoval v roku 2001, o rok neskôr som opäť v Taliansku – tentokrát v Turíne zaznamenal svoj najväčší osobný športový úspech - 8.miesto na SP v chôdzi na 50km.
O dva týždne som sa do Talianska opäť vrátil, aby som si na svojej piatej chodeckej 100vke v Scanzorosciate vybojoval 3.miesto a vytvoril opäť osobný rekord 9:02:00hod., ktorý je doteraz platným slovenským rekordom.
Poslednú svoju chodeckú 100vku som absolvoval pred dvomi rokmi, vlani som v Scanzorosciate prvý krát od roku 1998 chýbal.

Chodeckú kariéru som akoby symbolicky ukončill vlani kde inde ako v Taliansku - v Riccione na veteránskych MS v atletike, kde som získal v kategórii M35 kompletnú sadu medailí – bronz na 5km, striebro na 10km a na záver titul majstra sveta na 20km....
......Všetko ma však svoj koniec.......

......Tak isto, ako má však všetko aj svoj začiatok......
Už dávnejšie ma totiž lákalo po chodeckých 100vkách skúsiť aj bežeckú.
Veril som, že pokiaľ budem zdravý, je len otázkou času, kedy sa na ňu odhodlám.

Skvelá príležitosť sa mi ponúkla v tomto roku v sobotu 8.11. na SP a zároveň ME v Tuscanii-Targuinii, regióne Lazio neďaleko Ríma, ktoré som si už na začiatku roka dal ako jeden z hlavných cieľov roka. Netušil som síce vtedy, že hneď na jar sa „vďaka“ zraneniu na maratóne v Bratislave budú moje myšlienky uberať iným smerom, ale ako som napísal v jednom z mojich príspevkov, z odstupom času sa naozaj ukázalo, že - „asi to takto všetko malo byť“. Jeseň ma zastihla naozaj v správnej pohode.
Na svoju premiérovú bežeckú 100vku som sa tešil ako malé dieťa na novú hračku. Vedel som, že ma na nej podobne ako pri chodeckých čakajú aj ťažké chvíle, nevedel som len, kedy....
Aká teda bola moja prvá bežecká stovka?
Keby som to mal vyjadriť dvomi slovami, tak – pekná a náročná....Zaslúži si však slov trochu viac, takže:

9:30hod. – pol hodiny pred štartom – počas rozcvičky v priestore štartu si dávam do usporiadateľskeho auta vo vreci SVK označené fľaše s vlastným nápojom, na ktorých je moje číslo 119 a príslušný kilometer občerstovacej stanice. Už vyzlečení v dresoch sme si s Jankom Bujňákom a Ľubom Hrmom stihli urobiť spoločné predštartové foto.

9:45hod - posledné chvíle pred štartom, kedy je ešte možné si odskočiť odľahčiť sa. Pri preskakovaní zábradlia smerom do zóny štartu cítim, ako mi z hlavy spadli okuliare. Zohnem sa pre ne a zisťujem, že sú zlomené. Moc času zohnať druhé nieje, pýtam sa ešte pre istotu našich chalanov – Ľuba Hrma a Jančiho Bujňáka, či náhodou nejaké nemajú. Neostalo mi iné, ako buď bežať bez nich, alebo sa pokúsiť o malý zázrak a pokusiť sa ich nejako zlepiť. Vbehol som teda na poštu na druhej strane námestia a pri okienku som peknú mladú slečnu poprosil, či nemá nejaké lepidlo alebo lepiacu pásku. Priesvitnou páskou sa mi rám zo sklom podarilo spojiť , aby to ako tak držalo.
Vybehol som rýchlo z pošty a cez dav divákov som sa predral k priestoru, ktorý bol určený na zoraďovanie na štartovú čiaru.
Postavil som sa do druhej rady a netrpezlivo čakal na odratávanie poslednej minúty do štartu.

10:00hod. – po štartovom výstrele a za mohutného talianskeho temperamentného povzbudzovania sa masa viac ako 300bežcov rozbehla smerom cez centrum starobylého mestečka Tuscania, kde sme absolvovali malý okruh po kockovej dlažbe. Vnímal som divákov okolo trate, zároveň si všímal a dával pozor, aby som sa na nerovnej ceste nepotkol a nespadol.

10:05hod – vybiehame z centra na výpadovku z mesta, odkiaľ na nás čakalo 37km na okruh dlhý 14,2km, ktorým každý, kto chcel dobehnúť do cieľa, musel absolovovať 4 krát.

10:20hod – občerstvovačku na piatom kilometri si moc nevšímam, svoj nápoj som si dal až na 15ty. Stihol som však zaregistrovať, že nájsť si a zobrať zo stola svoj nápoj bez toho, aby som tam mal niekoho, kto by mi ho podal, nebude až také jednoduché. Stolov na počet 50tich krajín je málo a hoci sú tabuľky s názvami jednotlivých výprav zoradené podľa abecedy, sú veľmi husto. Hľadať svoju fľašu v tempe 4min/km považujem v tej chvíli za hľadanie ihly v kope sena.

10:40hod. – na 10.km bežím v čelnej skupine asi 20bežcov,v ktorej sú všetci favoriti. Cítim sa veľmi dobre, tempo sa mi zdá pohodové.Viem však, že to je vlastne len začiatok a momenálne pocity ešte nič neznamenajú. Snažím sa ich však sledovať, zároveň verím, že takéto budú čo najdlhšie.

Zo skupinky sa z ničoho nič odtrhne Japonec, ktorý mi pripomína jazdca na Tour de France, ktorý sa pustí do sólo úniku. Buď je taký dobrý a verí si, alebo nevie čo je 100km , myslím si. Aj mňa napadla myšlienka, že by nebol problém bežať rýchlejšie, ale čo potom neskôr...
Nakoniec, uzavrel som myšlienku tým, že prečo nebežia rýchlejšie borci, ktorí to vedia možno oveľa rýchlejšie...

11:00hod – na 15.km mám prvýkrát svoje občerstvenie, podáva mi ho Marián Michalík, ktorý sa od štartu presunul našim autom. Stihol som mu povedať, že sa mi beží v pohode, akurát že fľašu zo stola na ďalšej občerstvovačke na 20.km si stihnem sám asi ťažko zobrať. Všetci zo špičky majú na každej občerstvovačke svoj servis, ktorý im fľaše podáva do rúk. Marián mi odpovedal, že sa bude snažiť sa na ďaľšiu občerstvovačku autom dostať.

11:20hod – 20.tym kilometrom sme prebehli v medzičase 1:17:57hod. teda omnoho rýhlejšie, ako som mal pôvodne v úmysle. Bol som v kľude, strážil som si svoje pocity a cítil som, že bežím stále zadržane. Krajina, ktorou sme bežali, bola veľmi pekná, akurát som si uvedomil, že od štartu sme vlastne ešte vôbec nebežali po rovine. Buď tiahlo do kopca, alebo tiahlo z kopca. Fľašu s mojim nápojom mi na občerstvovačke Marián v pohode podal a pripomenul, že najbližšie so mnou bude až na 33.km, keď sa napojíme na okruh. Zobral som si teda fľašu so sebou a pomaly z nej popíjal , kým nebola prázdna.Potom som ju odhodil.

11:40hod – tesne za štvrtinou trate (25km-1:36:50hod) bol prudký asi 600m zbeh dole z kopca, kde som začal cítiť, že sa začína pretekať. V duchu som si povedal, že je to akosi skoro. Dovtedy, hoci do kopca nebehám moc rád a ani to veľmi neviem, som bol milo prekvapený, že mi to vôbec nerobí problém. V skupinke som sa totiž díval radšej na chrbát niekoho z bežcov predomnou , takže to, že bežíme do kopca, som ani nevnímal. Dôležité pre mňa bolo,že som cítil v nohách silu. V tomto zbehu sa na chvíľku skupinka roztrhla, po ďaľších asi 500m sa však znovu stmelila.

12:00hod – v čase obeda sme sa ocitli na 30.km (1:56:23hod) a konečne na kúsku roviny. Skupina sa scvrkla na 13 bežcov, v korej som sa mi stále bežalo fajn. Vnímal som medzičas, o ktorom by som pred štartom nemal odvahu ani hovoriť, všímal som si však aj svoje pocity. Porovnával som ich z predchádzajúcimi chodeckými 100vkami a veril , že je všetko v najlepšom poriadku. Len tak zo žartu som si ešte povedal, že aj keby náhodou prišli neskôr nejaké problémy, pri behu sa budem predsa len trápiť kratšie ako pri chodeckej 100vke....Ani som sa nenazdal, zbadal som na odbočke na okruh občerstvovačku na 33.km, kde ma už čakal Marián. Podal mi fľašu a prvýkrát energetický gél, stihol pripomenúť ešte, že už bude stať len tam – teda každých 14,2km.

12:30hod. – pred 40.tym kilometrom som prvýkrát zacítil následky zo zbehov z kopcov a to miernou svalovicou na predné stehná. Spomenul som si na Neslušské vrchy, keď sa peši vraciame z rodinnej chalupy. Tiež mám podobné pocity večer.To ma však nečaká ešte skoro 60km behu. Prvykrát mám potrebu si odskočiť vyprázdniť trochu mechúr. Považujem to za vhodný okamih, lebo skupina, v ktorej som sa dovtedy cítil v pohode, sa opäť začína trhať a ja cítim, že pokračovať v nasadenom tempe naďalej by už bolo pre mňa nasilu.

12:45hod – okruh je konečne celkom na rovine, akurát jeden výbeh na most a zbeh z neho. Bežím sám asi 60m za skupinkou a pred sebou vidím veľkú tabuľu s nápisom 42195m. Spomenul som si na Liptovský maratón, ktorý sa bežal presne v ten istý deň, tiež so štartom o 10:00hod. Pozrel som sa po krajine a veľmi mi aj Liptov pripomínala. Métou maratónu som prebehol v čase 2:44:24hod a len tak ma napadla myšlienka, na aké umiestnenie by takýto výkon na maratóne, na ktorom som v rokoch 2003, 2005 a 2006 vyhral, stačil.
V momente som však takéto myšlienky pustil z hlavy a vrátil sa do reality. Pred sebou ma čakal totiž ešte jeden celý maratón a necelých 16km k tomu......Tie už boli trochu o niečom inom........:-)

....o tom však niekedy nabudúce...