Rád spomínam na okamih, keď som ako dvanásťročný nadejný bežec išiel radšej do hudobnej školy ( hral som na klavír, čo ma síce nebavilo, ale otec muzikant mal so mnou asi iné plány ako športové...), lebo sme mali na tréningu kontrolné preteky v chôdzi na 3 km. Nevedel som si predstaviť "krútiť zadkom" bez prestávky skoro osem okruhov na štadióne (atletická dráha v KNM má dodnes 380 m), takisto, ako som si neskôr, keď som sa už chôdzi venoval, nevedel predstaviť 10 km či 20 km, o 50 tich ani nehovoriac.
Postupne, ako som sa cez okresné, krajské, slovenské a československé mládežnícke tituly prepracoval k seniorskej reprezentácii a aj k tej 50 tke, v roku 1998 som prijal ďalšiu výzvu, a to chodecké preteky na 100 km.
Mal som po Majstrovstvách Európy na konci sezóny, preto som sa potešil pozvaniu z Talianska. Nevedel som si síce miečo ako 100 km predstaviť, ale prečo nie? Každá skúsenosť je predsa dobrá, povedal som si...:-)
Ako sa čím viac blížil termín pretekov, tým viac som sa presviedčal, že všetko je aj tak len v hlave, psychika a podobne a takto som to zdôrazňoval všetkým okolo seba...
Deň pred štartom pri večeri a pár deci vína som sa pri stole našej minivýpravy v pohodovej a bojovej nálade opäť upokojoval "argumentmi" , že iní nie sú viac trénovaní, len sú psychicky pripravení, že za tmy o 6:30 hod. vyštartujú a budú chodiť celý deň, a znovu, že všetko je len psychika, v hlave a podobne....
Práve ja som bol , kto povedal, že nevzdáme, ak, tak len v prípade zdravotných problémov...
V samotných pretekoch však na 60. kilometri prišla na mňa taká kríza, že zrazu nebolo motivácie, ktorá by ma prinútila pokračovať. V tom momente som bol na peknom 5. mieste, za ktoré bola vypísaná aj celkom (pre chodca) zaujímavá finančná prémia. Bolo mi to úplne jedno a keby mi niekto v tej chvíli sľuboval aj desaťtkrát viac, niekde by som ho akurát tak poslal.
Jediný moment, ktorý nakoniec rozhodol, že som to nezabalil, bola jediná veta mojej Janky. Dodnes si myslím, že keby tam vtedy nebola, určite nedokončím a možno by som sa na ďaľšiu stovku už nikdy nepostavil...
Najprv sa ma však snažila všetkými možnými spôsobmi a povzbudzujucími slovami sediaceho na obrubníku pri ceste presvedčiť, nech to predsa len skúsim. Poviem úprimne, ak by spomenula nejakú finančnú odmenu, musel by som sa veľmi premáhať, aby som nemal chuť jej dať aj facku...:-)..Mal som slzy v očiach a kopec argumentov, prečo nemôžem - "odišiel mi žalúdok, mám bolesti...nevládzem...som úplne hotový....nechcem sa odrovnať,..o to Ti ide?...sa pozri na mňa... mám v nohách ako nikdy doteraz...vieš si predstaviť, že mám prejsť ešte ďaľších 40km?...ja si neviem ďaľšie dva..." ...a tak ďalej a tak ďalej...
....možno už aj sama rezignovala a pri pohľade na mňa bola možno zmierená, že fakt končím...
Zrazu však z nej vyšla veta, ktorú počujem ešte teraz a ktorá určite aj rozhodla, že som sa predsa len postavil a skúsil ísť ďalej. ........ "Skús ešte, veď si sám stále rozprával, že všetko je len v hlave a v psychike.............
V tom momente akoby sa vo mne všetko otočilo, spomenul som si, ako som si stále robil z toho žarty, a že čo ak možno práve teraz je ten okamih, aby som ukázal, či si stojím za slovom alebo som len "nejaký kecálek niekde pri pive"...
Našťastie, ako som sa postavil a začal kráčať skôr dozadu ako dopredu, som zistil, že zároveň tak isto „rýchlo“ ide popri mne maďar Gyula Dudas, ktorý prežíval možno väčšiu krízu ako ja. Jediný rozdiel medzi nami bol, že Gyula už poznal stavy, aké sú pre ultrachodcov bežné a že pokiaľ je chodec na trati, vždy má šancu s tým niečo urobiť...Ak však vzdá, táto možnosť padá......
Keď som po kilometri dokonca na Gyulu získal malý náskok, povzbudilo ma to, postupne som aj krízu prekonal a na tom 5.mieste nakoniec aj skončil.
Odvtedy som na ďalších chodeckých 100vkách podobných momentov zažil veľa, avšak som presvedčený, že práve skúsenosti z tej prvej ďakujem , že som bol na ďalších celkom úspešný – 5x piaty, 1x štvrtý a 2x tretí .
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára