piatok 21. septembra 2012

Telo si odvyká rýchlo....Ale nezabúda...

....len tak sa prebehnúť...Aké jednoduché a zároveň zložité, aspoň po siedmich týždňoch kľudu. Nech rozmýšľam ako rozmýšľam, dlhšie obdobie bez behania či s tak málo pohybom ako teraz po autobusovo - bicyklovom úraze som nemal odvtedy, ako sa naučili moje nohy chodiť:-)
Pri všetkých úrazoch či zraneniach doteraz som sa podľa možností vždy snažil robiť aspoň niečo, aby som  z fyzickej kondície stratil čo najmenej a tak sa čo najrýchlejšie vrátil k výkonnosti pred zranením. Nemohol som chodiť či behať, posilňoval som, plával, prípadne krútil pedálmi na stacionárnom bicykli...
Teraz pri zlomenej kľúčnej kosti a odreninách? Prvé tri týždne som s bolesťami zafixovaný presedel alebo preležal, ďaľšie tri  okrem krátkych vychádziek stále s fixačnou ortézou som tiež nebol schopný viac...
Jednoducho "psychický teror".:-)
Až po ďaľšej röntgenovej kontrole  v minulom týždni som od lekára dostal povolenie rameno ľahko rozhýbavať cvičením, bez prudších pohybov, najlepšie vo vode. Kľúčna kosť bola totiž zlomená trochu komplikovane - rozštiepena s výlomami a posunutím, takže zrastá pomalšie ako bežná zlomenina. Keď k tomu prirátam natiahnutia či natrhnutía mäkkých tkanív v ramene, aj cvičenie s minimálnym rozsahom pohybu je na začiatku neskutočne náročné ...

V posledných dňoch som sa však opäť posunul ďalej, od pondelka som bez ortézy, včera  mi rehabilitačná lekárka odobrila aj behať.
Pochopiteľne ma to potešilo, prvotné nadšenie mi však zrazil moment, ako som to skúsil, keď ma po pár bežeckých krokoch  bolesti triesel a zadných stehenných svalov ďalej nepustili...
Mal som ich stuhnuté, poskracované, cítil som sa zrazu  ako v tele obalenom hrdzou,  a tak som namiesto prvého behania po siedmich týždňoch radšej sadol do auta  a šiel do Žiliny na plaváreň...
V bazéne som okrem cvičenia a zopár plaveckých záberoch v štýle psíka imitoval aj bežecký pohyb, čo sa mi nie raz pri zraneniach osvedčilo. Voda totiž výborne nadľahčuje, takže aj mojich počas pohybovej nečinnosti nalepených päť kíl "slaniny" triesla ani kĺby necítili:-)

Dnes doobeda som spravil prvé bežecké kroky aj v prírode, po tiež skôr beh imitujúcich ako bežeckých sto metroch cez bolesť som v neďalekom lesíku nakoniec "nabehal":-) 3km v tempe 6:30/km...

Nuž, začiatky bývajú vždy ťažké, ale aj na tento, ani neviem už koľký, sa opäť teším. Viem, že tak ako minulý týždeň po prvej dlhšej vychádzke, aj po dnešnom dvadsaťminútovom "behu" budem mať svalovicu, tú však, rovnako ako bolesť pri cvičení ramena beriem už ako signál, že " čo bolí, to silnie"...:-)
Všetko ostatné chce svoj čas...

streda 5. septembra 2012

Už som bol asi dlho v pohode..:-)

Kto občas zablúdi na môj blog, určite si všimol, že v poslednom roku apol som naň toho moc nepísal. Niežeby nebolo o čom, naopak, toto obdobie som mal natoľko pestré, že okrem doplnenia aktualít na webovej stránke mi lenivosť viac písať už akosi nedovolila.
Momentálne, keďže ma opäť trochu (dosť:-) pribzdili zdravotne problémy, som sa rozhodol aspoň stručne zhrnúť posledných šestnásť mesiacov v nasledujúcich riadkoch.

Po už ani neviem koľkom zotavení sa z bolestí chrbtice a posunutých platničiek (naposledy pomocou ozónovej injekcie) som sa teda  od mája 2011 opäť rozbehal.
Za podstatnejší, avšak určite najpozitívnejší okamih však považujem deň, keď som po siedmich rokoch chodenia na úrad práce nastúpil do nového zamestnania...

Aj dnes, po takmer roku apol ma teší, že po čerstvom absolvovaní kurzu vodného záchranára som dal prednosť možnosti pracovať na Mestskej krytej plavárni  v Žiline pred podpisom pracovnej zmluvy v rovnaký deň - mestskej polícii v Kysuckom Novom Meste.
Hoci po dlhoročnej kariére vrcholového športovca, keď okrem športu som doteraz poriadne iné ani nerobil si túto možnosť "preladenia sa" od mesta KNM určite cením, predsa len nakoniec rozhodlo moje srdce a to, čo mi je pochopiteľne bližšie.

Po opatrných pár desiatkach kilometroch pre začiatkom leta 2011 a kratších pretekoch v rámci Bežeckej ligy Žiliny  som sa aj vďaka novej práci postupne dostal opäť do psychickej pohody.
Na Kysuckom maratóne som si síce ešte odbehol len minimaratón s deťmi (3km), po ňom som však záťaž už postupne zvyšoval.

Prvými „vážnejšími“ a dlhšími pretekmi bol v auguste Rajecký maratón (2:43:51h), ktorý som považoval hlavne ako kvalitný test pred septembrovými MS + ME v behu na 100km. Práve tie som si  po predchádzajúcich  MS + ME na Gibraltári, kým som sa nezranil, určil za bežeckú prioritou roka.

Týždeň po maratóne v Rajci som si skúsil prvykrát aj triatlon v Žiline a musím uznať, že som si z neho odniesol viac zážitkov. A to nielen vďaka umiestneniu (v šprintriatlone plávanie - 0,75km, cyklistika - 20km, beh - 5km zo 160štarujúcich celkovo trinásty, v kategórii M40 druhý) ale hlavne novej cyklistickej skúsenosti a pádu "ala Tour de France", keď som hneď v prvej zákrute pod kopcom nevybral zákrutu a letel cez zvodilá...O ňom však neskôr.....:-)

Našťastie okrem bolestivo narazených rebier sa zošité rany na hrudi a ruke rýchlo hojili, takže pred septembrovými  MS + ME v behu na100km vo Wischotene som ešte stihol aj niečo pobehať. Nie síce toľko, aby som si dával také predsavzatia ako na predchádzajúcich MS, avšak cenným pre SR družstvo som si veril byť aj napriek tomu. Mojou vytrvalostnou bežeckou „prípravou“ boli vlastne len dvojtýžňové "presuny"  z domu do práce a späť, čo znamenalo denne cca 27km...

Vo Winschotene sa mi prvé tri apol hodiny bežalo až prekvapivo dobre (maratón tesne pod 3hod.), pred 50tym kilometrom sa však okrem postupne ubúdajúcich síl ozvali aj bolesti ľavého stehenného svalu, ktoré naznačovali opäť moje „platničkové“ problémy.
V tom momente som bol rozhodnutý svoje úsilie po piatom desaťkilometrovom okruhu ukončiť, keď som na pár minút pri našom občerstvovacom stole aj zastavil. Po chvíli státia a cvičenia mi však hlava vnukla myšlienku nevzdávať a tak som sa, hoci krokom vybral do ďaľšieho okruhu. Aj v ňom som nie raz zastavil, chvíľami kráčal a skúšal si nájsť čo najvhodnejší a šetrnejší štýl behu. Možno sa niekto pýta, aký malo pre mňa význam bez šance na kvalitný výsledok dokončiť celú 100vku. Jedinou mojou odpoveďou  je, že nerád vzdávam a hoci vo svojom doteraz najslabšom bežeckom čase na 100km -nevzdanie sa mi dalo ako každé ultrapreteky ďaľší zážitok a novú skúsenosť. Spomedzi sedmičky slovenských reprezentantov mi 8:41h stačilo nakoniec na druhý najlepší výkon, keď okrem Slava Lindvaia, ktorý sa na trati trápil ešte o viac ako dve hodiny dlhšie ako ja, nemali svoj deň ani Rudo Lorenčík, Peťo Polák a Ľubo Hrmo, ktorí skončili predčasne medzi 60.-80.km...

Po MS sa našťastie vážnejšie problémy s platničkmi nepotvrdili, tie menšie ma aspoň donútili pripomenúť si opäť chiropraktické cvičenia, ktoré mi vlani tak pomohli vrátiť sa po zranení k behaniu...
Celkom rýchla regenerácia mi dovolila okrem iného vyhrať Kysuckú (16510m) a štvrtý rok po sebe Martinskú hodinovku (16599m), týždeň pred Medzinárodným maratónom mieru v Košiciach som si dokonca opäť zapretekal aj v chôdzi, keď v Bacúchu sa mi výkonom 23:40min podarilo vyhrať kategóriu veteránov na 5km...

Začiatkom októbra som si v Košiciach na MMM  po roku 2004 zopakoval v absolútnom poradí 9.te a v rámci majstrovstiev SR v maratóne štvrtý rok po sebe 2.miesto (2:39:51h), o dva týždne takisto štvrtý rok po sebe sa mi podarilo zvíťaziť na Dni Supervytrvalca  a zároveň získať štvrtý titul M-SR v behu na 50km (3:16:31h)...

Celá jeseň aj začiatok zimy boli naďalej v znamení nielen bežeckej, ale aj pracovnej pohody, za zmienku možno stojí ešte 5.víťazstvo na decembrovom Vianočnom maratóne v Žiline (2:56:38h) či Silvestrovský beh na tartane v Dubnici nadVáhom, kde som bežal 5km dokonca dvakrát. Najprv vo veteránskej kategórii M40, v ktorej som výkonom 17:22min dobehol druhý, o pár minút neskôr v kategórii do 40rokov, kde mi na víťazstvo stačilo 17:17min...

Do Nového roku 2012 som si nedával žiadne špeciálne predsavzatia, tým hlavným bolo udržať si naďalej nielen fyzickú, ale hlavne pracovnú a rodinnú pohodu. Napokon, čo viac som si mohol priať, aby som si bežecké či chodecké preteky bez ohľadu na výkony užíval.?

V januári - februári som začal tradične bežeckou ligou Žiliny na 1. a 2.zimnom kritériu, po štyroch rokoch si odbehol opäť chodbový maratón na 134m okruhu Prievidzskej základnej školy, kde som časom 2:51:14 dobehol druhý za špičkovým triatlonistom - ironmanom čechom Petrom Vabrouškom.

Po dvojročnej absencii na Bratislava city maratóne som sa naň začiatkom apríla tešil, nečakane som sa však týždeň pre ním postavil aj na štart chodeckej Dudinskej päťdesiatky. Z dvoch chodeckých voľných desaťkilometrových tréningov som síce nemal predstavu, koľko z celej 50tky absolvujem, mojou predstavou však bolo chodiť pokiaľ ma to bude baviť, nezačne ma niečo bolieť alebo kým mi rozhodcovia neukážu červený terčík za nevyhovojúcu chodeckú techniku. Na novom 1km okruhu, ktorý mal premiéru pred budúcoročným Európskym pohárom v chôdzi sa na štart 50km postavilo 110mužov z 36krajín, čo bolo pre mňa ďalším dôvodom si preteky užiť a trochu si pripomenúť svoje chodecké časy:-)..
Pochopiteľne nie výkonmi, na tie si už radšej počkám u môjho Peťa..

O to viac ma prekvapilo, a úprimne priznám aj potešilo dojdenie až do cieľa nielen bez jedinej napomienky za techniku, ale aj po jedenástich rokoch opäť na medailovej pozícii v rámci majstrovstiev Slovenska. To, že mi na 3.miesto stačil výkon (4:56:26h) o viac ako hodinu za osobným rekordom (Dudince 1996 - 3:51:22h) je už z pohľadu slovenskej chôdze síce trochu smutnejšie, ale to už nie je môj problém...

Od apríla som zimné cestovanie autom do práce a späť opäť vymenil za bicykel a okrem plávania, behania aj chôdzou či občas cvičením vo fitnescentre sa podľa predstáv udržiaval v dobrej fyzickej aj psychickej kondícii...
Skoro každý týždeň som absolvoval nejaké preteky, okrem tých v rámci Bežeckej ligy Žiliny to boli od apríla hlavne spomenutý maratón v Bratislave (2:44:09h), MS+ME v behu na 100km v Taliansku (7:51:14h) či Kysucký maratón v Čadci (2:51:44h)....

Ak poviem, že som si nielen beh, chôdzu, plávanie či rôzne rodinné akcie, ale aj svoju prácu vychutnával, tak to myslím doslovne. Naozaj som bol po skoro ôsmich rokoch bez stabilného zamestnania konečne spokojný a šťastný...

Na môj vkus mi však priazeň osudu trvala asi už dosť dlho a hoci nemôžem povedať, že som nešťastný, k úplnej spokojnosti mi predsa len opäť čosi chýba....
Nielenže som sa ešte pred niečo viac ako mesiacom tešil na Rajecký maratón, na ktorom som si presne pred dvadsiatmi rokmi tri týždne pred svadbou odbil svoju maratónsku premiéru, či opäť Žilinský triatlon , tentokrát na olympijskych vzdialenostiach (1,5km, 40km, 10km), ale okrem iného opäť aj na októbrový MMM v Košiciach či Deň Supervytrvalca v Žiline...

Ako sa vraví, človek mieni – život mení. U mňa moje plány zmarilo jedno z mnohých cestovaní na bicykli do práce. Presnejšie autobus, ktorý sa pri vjazde do Žiliny vyhýbal predbiehajúcemu kamiónu, nedobrzdil a zozadu ma v 70km rýchlosti narazil pravým predným náraznikom...Bol to tak nečakaný moment, že po pozbieraní sa zo zeme a intuitívnom skontrolovaní odrenín či nakoľko som mobilný, si pamätám len, že som bol akurát naštvaný, že prídem neskoro do práce, ak vôbec budem môcť ísť...Po naložení bicykla do autobusu, keď som sa šoférom nechal odviesť na plaváreň, som totiž čím ďalej viac pociťoval bolesť a nehybnosť pravého ramena. Našťastie som si po vymotaní sa aj s bicyklom z autobusu od šoféra vypýtal kontaktné údaje, predsa len ak by bolo treba.. Určite bol takisto v šoku a bol rád, že chodím po svojich, inak by sa ma asi nepýtal čo má robiť a rovno by ma zaviezol do nemocnice. Myslím, že takisto ako ja veril, že ako som sa po páde zo zeme pozviechal, do autobusu s bicyklom nastúpil aj vystúpil a odišiel schodmi do vestibulu MKP, tak bude mať aj keď nie príjemne začatý deň, predsa len bez ďaľších následkov...
Tie som si začínal uvedomovať až v sanitke, ako som sa z čoraz väčšou a hlavne identifikateľnou bolesťou pravej kľúčnej kosti dostával zo šoku. Definitívne mi však skutočnosť, že som mal vlastne šťastie v nešťastí došlo hlavne vtedy, keď som po príchode z nemocnice videl prasknutú prilbu...Už chápem profi cyklistov, keď aj po nepeknom páde dokončia etapu doráňaní, trébars aj so zlomenou končatinou či kľúčnou kosťou. Horšie to je na druhý deň...
Nakoniec, vlaňajší let cez zvodidlá na Žilinskom triatlone som tiež neriešil počas pretekov, ale až zdravotná služba v cieli, ktorá ma hneď zaviezla do nemocnice. Po zošití tržnej rany sa mi už na rtg rebier čakať nechcelo, myšlienkami som bol už späť ma triatlone, kde som sa tešil v cieli  na pivo....aj guľáš, nech som úplný:-)

Našťastie, ako môžem byť rád, že po vlaňajšom „triatlonovom“ páde mám na tele len pamiatku v podobe cca 8cm jazvy cez zošívanú prsnú bradavku, neostáva mi iné ako sa tešiť, že najnovší „busový“ sa zaobišiel „len“s trieštivo zlomenou kľúčnou kosťou s posunom....
 ...a veriť, že zatiaľ po mesiaci  kľudu budem čo najskôr opäť fit. Neskutočne mi totiž chýba nielen pohyb, ale aj prostredie, kde som vlani začal novú životnú etapu...

Viac na http://www.tichypefo.wbs.cz/AKTUALITY.html