utorok 16. marca 2010

Nie vždy ide všetko podľa predstáv...

Momentálne nebehám tretí mesiac. Takú dlhú dobu som bol bez chôdze či behu naposledy pred necelými štrnástimi rokmi.
Kým teraz mi však v tréningu bránia zdravotné problémy a dobrý pocit, možno už aj motivácia, vtedy to bolo moje osobné sklamanie z výsledku na OH 1996 v Atlante, kde som na chodeckej päťdesiatke od seba očakával podstatne lepšie umiestnenie ako 32.miesto či výkon 4:10:55hod.
Po vydarenej zimnej príprave, ktorej podstatnú časť som strávil vo Vysokých Tatrách a štyroch týždňoch na svojom prvom sústredení pri mori v Španielsku som sa do Atlanty kvalifikoval v Dudinciach.
Práve Dudinská päťdesiatka bola pre slovenských chodcov prakticky jedinou možnosťou kvalifikácie, pretože pri splnení olympijského limitu viac ako tromi chodcami, o čom v Dudinciach nik nepochyboval, si podľa kritérii SAZ mohli účasť v Atlante zabezpečiť len traja medailisti z M-SR.
Ešte na 45.km som síce bojoval o majstrovský titul, nakoniec som však v závere možno aj s pocitom uspokojenia, neriskujúc prípadnú diskvalifikáciu, podľahol vtedy skúsenejšiemu Romanovi Mrázkovi, ktorý bol nakoniec o 27sek rýchlejší. Výkon 3:51:22hod je však dodnes mojim osobným rekordom. Zhodou okolností práve jediné preteky v kariére, na ktorých sa bol osobne pozrieť aj môj "kustód" Karol Schwartz, boli práve Dudince 1996:-)

Tretím kvalifikovaným limitárom bol Števo Malík, za ním v cieli Peťo Korčok, hoci tiež v splnenom limite, si na olympijský debut musel štyri roky počkať. Ďaľším kandidátom Palimu Blažekovi, Igorovi Kollárovi, Robovi Valíčkovi , Kazovi Verkinovi či Petrovi Malíkovi neostalo iné, ako sa o OH96 pobiť na kratšej 20km trati. Nakoniec sa to na Záhoráckej dvadsiatke podarilo z tejto pätice prvým trom…Dnes sa mi zdá až neskutočné, koľko sme mali oproti dnešku chodcov z olympijskými ambíciami...:-(
Po Dudinciach pre mňa sezóna pokračovala veľmi úspešne, o mesiac neskôr som si v Sesto San Giovanni vytvoril ďaľší osobný rekord, tentokrát na 30km (2:13:48hod), kde som skončil štvrtý pred Jesusom Angelom Garciom, o tri dni neskôr na atletickom mítingu v Košiciach som si zlepšil osobák na 10km (41:33min).
Posledné preteky pred OH som absolvoval dva mesiace pred nimi práve na Záhoráckej dvadsiatke, kde som dopochodoval na piatom mieste za 1:29:14hod.
Málokto by vtedy v Borskom Mikuláši predpokladal, že práve Jefferson Perez, pre prijatie nápoja mimo občerstvovacej stanice diskvalifikovaný, bude o dva mesiace olympijským víťazom chodeckej dvadsiatky.

Zhodou okolností v Atlante sa pre diskvalifikáciu cieľa nedočkal víťaz Záhoráckej dvadsiatky Igor Kollár:-(
Prvý mesiac záverečnej dvojmesačnej prípravy na OH som strávil opäť v Tatrách, druhý, napriek tomu, že ja osobne som mal inú predstavu, už v USA 100 km južne od Atlanty v univerzitnom mestečku La Grange.
Podmienky na prípravu sme mali výborné. Napriek veľmi náročnej klíme (teploty cez 40°C, vlhkosť medzi 90-100%) sa mi trénovalo fantasticky a cítil sa v životnej forme. Posledné tri týždne som si už dával pozor, aby som to s tréningom neprehnal, mal som skúsenosti, že ak mám dlhodobo vydarenú prípravu, v záverečných dvoch-troch týždňoch pred štartom to môžem už len pokaziť.
Napriek tomu som cítil, že čím viac sa blížil koniec olympiády a štart päťdesiatky, ktorá bola dva dni pred koncom, tým viac sa zo mňa vytrácala chuť a iskra. Pochopiteľne, nechcel som si to pripustiť a hoci som robil všetko, aby som sa udržiaval v pohode, vnútorne som to tak necítil. Posledné dni mi pripadali už skôr ako čakanie na popravu a nie vrchol, kde som mal zúročiť všetko doterajšie tréningové úsilie a zúžitkovať životnú formu.
Od štartu som sa cítil nesvoj, stále som však veril, že sa rozídem a bude to dobré. Opak bol pravdou a ja napriek tomu, že som do 20.km udržiaval medzičasy na výkon pod 4hodiny, som sa cítil čoraz horšie.
Od polovice som sa každým kilometrom trápil čím ďalej viac, vedel som, že sa k očakávanému výkonu ani nepriblížim, záver bol už skôr pochodom smrti. Moc si z neho nepamätám, viem len, že som nechcel vzdať a napriek veľkému trápeniu, vedomý si výkonu ďaleko za svojimi možnosťami , som bol rozhodnutý bojovať až do cieľa. Pred očami som mal len túžbu vojsť na zaplnený olympijský štadión, ako som o tom sníval, keď som s chôdzou začínal. Ak by to neboli Olympijské hry, určite by som v Atlante vzdal.
Pochopiteľne , bol som so svojim výkonom sklamaný, o to viac, keď som sa neskôr dozvedel, že všetci svetoví chodci, ktorí v Atlante uspeli, volili záverečnú prípravu v horách a do dejiska OH prišli maximálne desať dní pred štartom, teda presne tak, ako som mal pôvodnú predstavu aj ja. Žiaľ, môj plán mi vtedy Výkonný výbor SAZ neschválil a musel som sa podrobiť spoločnej príprave. Reprezentačný tréner chôdze Juraj Benčík bol názoru, že si treba na náročné klimatické podmienky zvyknúť , ja som naopak doteraz presvedčený, že na dlhý predolympijský pobyt v La Grange som nedoplatil len ja, ale aj všetci slovenskí chodci. Myslím si totiž, že z vyše mesačného pobytu v prostredí s takými vysokými teplotami a vlhkosťou vzduchu boli naše organizmy boli nie aklimatizované, ale vyčerpané, dehydratované a demineralizované. Možno tak žiť v podobnej klíme pár rokov by pomohlo:-)...Nehovoriac o psychickej únave z dlhého odlúčenia od svojich najbližších…


Pri všetkej úcte k Jurajovi Benčíkovi, najsmutnejšie na tom je, aspoň v chôdzi som mal také skúsenosti, že za neúspechy si zodpovedali a pocítili ich vždy len samotní pretekári, za úspechmi však stál vždy aj tréner.


Prvý štart na olympijských hrách mi teda podľa predstav v žiadnom prípade nevyšiel, zážitkov z nich mám však určite dosť.
Hoci momenty a pocit z príchodu na 100tisícový štadión si vzhľadom na stav, v akom som naň vchádzal, moc nepamätám, o to viac mi utkvel v pamäti pohľad nasledujúce ráno do novín USA Today , keď som si v olympijskej dedine v jednej z kaviarni otvoril športovú stranu s výsledkami.
Zaujala ma v strede veľká čiernobiela fotografia dvoch postáv.
Moment, kým som spoznal čo, teda skôr kto na nej je, trval síce zopár sekúnd, pocity si však pamätám ako zovčera.
Najprv som kukol na celkový záber a tvár, potom som šiel od nôh. Maratónkam, hoci nejakým „povedomým“, som najprv nevenoval pozornosť. Keď som zbadal tú istú značku bielych trenírok, len som sa pousmial a spomenul si, že také som mal aj ja.. Potom som pozrel na tielko, to už so mnou síce trochu hrklo, ale stále mi to nedochádzalo. Až keď som zbadal štartové číslo, preblesklo mi hlavou, že tá kombinácia štyroch číslic mi je takisto veľmi povedomá .Rýchlo som skontroloval tvár, ktorú som pri prvom pohľade nepoznal a tľapol sa po vlastnom čele. Stále akoby som tomu nechcel veriť, definitivne som sa z"indetifikoval“, až keď som si prečítal text pod záberom: „
Slowakian walker Peter Tichy collapses after finishing 50kilometer event 32nd, in slightly more than 4 hours“…
Chvíľku som nechápavo na záber pozeral, dopil kávu a so zbalenými novinami pomaly z kaviarne odišiel. Predsa len, mať fotografiu v najväčšom americkom denníku, hoci nie zrovna s rukami víťazoslávne nad hlavou sa nepodarí každý deň …:-)
Omnoho neskôr som dokonca túto momentku, avšak farebnú a z trochu iného uhla, našiel v slovenskej edícii celosvetovej encyklopédie Clive Gifforda „ Najslávnejšie olympiády“, kde som sa ocitol na jednej strane spolu s legendárnymi vytrvalcami – Emilom Zátopkom a Hailem Gebrselassiem.
Hoci mám tú encyklopédiu doma už skoro desať rokov, to , že záber, hoci minimálne, je predsa len iný ako čiernobiely v novinách, som si uvedomil až pred pár dňami.

Jej autor Robert Deutsch z USA Today mi totiž , zhodou okolností práve v deň mojich narodením, poslal jej farebnú verziu.
Osobné sklamanie z výkonu v Atlante som prežíval psychicky ťažko ešte dlho, zbytok sezóny som dokonca úplne zabalil. K tréningu som sa vrátil až o tri mesiace, keď som si opäť všetko zrovnal v hlave a dal pred seba ďaľšie výzvy.
Jednou z nich bolo aj krajšie vychutnanie si príchodu na olympijský štadión o štyri roky v Sydney.

Námaha či odriekanie, nie raz nepriazeň osudu či prekážky mi za ten pocit stáli, veď som si to ako chlapec vysníval.
Prvýkrát som si svoj splnený chlapčenský sen podľa svojich predstáv nevychutnal, preto bolo mojou túžbou si ten okamih zopakovať, pochopitelne tak, aby sa mi tie pocity vryli do pamäti aj inak, ako len pri pohľade na spomínanú fotku z Atlanty...Hoci aj tá sa mi, hlavne s odstupom času, celkom páči:-)))