Repete z vlaňajška, ale o deväť minút rýchlejšie...

Keďže som si stále akosi nenašiel čas na pár riadkov svojich dojmov 100vky v Torhoute, zatial aspoň to podstatné v rozhovore pre kysucký regionálny týždenník. Zhodou okolností, o deväť minút rýchlejší čas mi vyniesol presne také isté umiestnenia, ako vlani na SP a ME v Targuinii...

......................................................

Ako sme už informovali, atlét ŠKP Čadca, olympionik Peter Tichý skončil vo Svetovom pohári a neoficiálnych majstrovstvách sveta v behu na 100 kilometrov v Belgicku osobným rekordom 7:12:38 na 16. mieste. V rámci majstrovstiev Európy skončil na 12. mieste. V kategóri nad 40 rokov skončil štvrtý. Úspešnému vytrvalcovi sme položili niekoľko otázok.

.

Ako dlho si sa pripravoval na majstrovstvá sveta?

-Vlastne už od od novembra minulého roku, ako som dobehol svoju prvú stovku v Taliansku.V zime som sa snažil nabehať potrebné množstvo kilometrov, čo je prvým predpokladom úspešného výsledku. V sezóne som behal veľa pretekov, aby som sa zrýchlil. Tak isto kvalitný dom potrebuje najprv pevné základy, bez ktorých nemôže stavať ani prvé, nieto druhé poschodie.

.
Bežalo sa v noci. Už si niekedy takto bežal?

-Z diskotéky kedysi možno áno, v pretekoch to však bolo prvýkrát. Večer som najneskoršie súťažil na MS juniorov v Aténach v roku 1986. Štart chôdze na 10 kilometrov bol v noci o štvrť na jedenásť.

.

Aké si mal medzičasy, popíš priebeh behu. Aká bola trasa?

-Pretekalo sa na piatich 20 kilometrov dlhých okruhoch. Trať bola rovinatá s minimálnym prevýšením. Od štartu som sa držal v konkurencii 210 mužov z 28 krajín v čelnej skupine, keď medzičas na 5km sme mali 19:42 min. Cítil som sa veľmi dobre, napriek tomu som po vlaňajšej skúsenosti trochu spomalil. Každým medzičasom po piatich kilometroch som bol milo prekvapený, v akej pohode udržujem tempo 4 minúty na kilometer. Dvadsiatym kilometrom (1:20:15) i métou maratónu 42 195m (2:48:48h) som prebehol na 13. mieste, takisto aj päťdesiatkou za 3:21:00hod. Bežal som v pohode a naďalej s rezervou, povzbudilo ma, že som sa postupne prepracovával dopredu. Na 60. kilometri som medzičasom 4:03:17hod. prebehol na 7. mieste, dokonca pred majstrom sveta G.Calcaterrom (nakoniec skončil tretí). V tom momente mi preblesklo hlavou, že aj šampióni niekedy nemajú svoj deň. Po pár kilometroch som sa dostal aj pred najlepšieho českého bežca Daniela Orálka, vlaňajšieho víťaza Kysuckého maratónu. Vtedy som bol v celkovom poradí šiesty ako tretí európan. Od 70. kilometra som však začal predsa len pociťovať úbytok síl, okrem iných pretekárov sa na mňa dotiahol aj opäť "prebudený" Calcaterra. Presne po šiestich hodinách som mal na konte 85,7km. Spomenul som si na stovku spred dvoch mesiacov v Nitre, kde som v medzičase vytvoril slovenský rekord v 6hodinovke výkonom 84,492km. Do posledného 20 kilometrového okruhu som vbiehal už so známkami únavy, opäť na 13.mieste, s cieľom hlavne dokončiť, keď už nie výkonom pod sedem hodín, nad ktorým som pôvodne uvažoval, tak aspoň v osobnom rekorde.Ten sa mi nakoniec, hoci ma predbehli ešte ďaľší traja bežci, podarilo výkonom 4:12:38hod. zlepšiť o necelých deväť minút.

.
Máš pocit, že keby si nebežal Kysucký maratón, dosiahol by si lepší čas?

-To je veľmi ťažká otázka. Možno áno, možno nie. Určite to nebolo najideálnejšie riešenie. Avšak musím hľadieť aj na to, že mám rodinu a vlastne žiadny stabilný finančný príjem. Aby som si mohol dovoliť štartovať na podujatiach najvyššieho svetového rangu, musím občas behať po pretekoch viac, ako by som si možno predstavoval. Navyše Kysucký maratón je domáci maratón, chcel som štartovať.

.

Aká bola atmosféra?

-Úžasná a fantastická. Preteky sa konali v rámci 30. ročníka "Flanders night", keď na nohách bol celý región. Okrem SP + ME na 100km sa bežal aj maratón a 10km s počtom vyše tisíc štartujúcich, ďaľších niekoľko tisíc ľudí sa zúčastnilo stokilometrového nočného pochodu celým regiónom, so štartom i cieľom na námestí v Torhoute. V centre mesta, ktorým sme prebiehali, to vyzeralo ako na Silvestra, prebiehali koncerty, ľudia sa bavili a hodovali. Nám bežcom pripravili fantastickú atmosféru, porovnateľnú snáď aj s cyklistickou Tour de France. Naozaj niečo fantastické.

.
Ako si sa cítil na druhý deň? Kedy si po stovke absolvoval ďalšie preteky?

-Oproti minuloročnej novembrovej stovke v Taliansku som bol v neporovnateľne lepšej pohode. Samozrejme, že dolámaný a ubolený som bol, ale nie tak ako vlani. Už o tri dni po návrate domov som bol schopný bežať ďaľšie preteky na behu olympijského dňa. 1km som zvládol za 3:03min, keď som dobehol na celkovom 5. mieste a v kategórii nad 40 rokov druhý.

.
Aké ďalšie preteky ťa ešte čakajú v tomto roku?
-Nebudem nič znásilňovať, z maratónov chcem bežať ešte Rajecký maratón a MMM v Košiciach, potom M-SR v behu na 50km v Žiline a medzitým aj kratšie preteky.
.
Kde budú majstrovstvá sveta na budúci rok? Zúčastníš sa ich?

-Najbližšie MS+ME budú budúci rok v novembri na Gibraltare. Pochopiteľne, chcel by som na nich štartovať, ale všetko bude záležať od okolností a zdravia. Mám rodinu a manželku, ktorá tiež už má pochopiteľne niekedy dosť môjho zanietenia a fanatizmu k niečomu, čomu sa venujem na úkor iných aktivít, ktoré by mi domov doniesli aj niečo viac ako len moje duševné uspokojenie. Ak by som neveril, že mám na to byť v tej najužšej svetovej ultramaratónskej špičke, vykašľal by som sa dávno na to. Ako sa však poznám, viem, že aj teraz budem bojovať ďalej. Hoci som sa už naučil pomoc neočakávať, trochu mi je ľúto, či mám skôr dôvod na úsmev, prečo "nemôžem" dostať podporu od miest, ktoré svojim spôsobom vo svete reprezentujem. V Čadci, hoci som členom klubu v meste, nie som občanom, v Kysuckom Novom Meste síce občanom som, nereprezentujem však mestský klub... O to viac si cením pomoc mojich najvernejších sponzorov, vďaka ktorým som okrem svojej rodiny dosiahol zatiaľ na 12.miesto v Európe a 16. na svete.

Ďakujem za rozhovor. ( Zhováral sa Alojz Stráňava )
Zdroj : e-kysuce.sk

Kysucký maratón - šesť dní pred 100vkou

Po ročnej pauze, keď som vlani kvôli zraneniu chýbal, som sa na štart Kysuckého maratónu postavil po siedmykrát. Po piatom mieste v roku 2002, štyroch druhých miestach 2003, 2004, 2005, 2006 sa mi pred dvomi rokmi podarilo „doma“ konečne“ zvíťaziť a splniť si jedno z bežeckých predsavzatí.
Tentokrát som v Čadci vzhľadom blížiaceho štartu SP a ME v behu na 100km v Torhoute, ktoré ma čakali už o 6 dní, nemal však v žiadnom prípade v úmysle bežať naplno.
V posledných dňoch som sa navyše vôbec necítil dobre a preto bolo mojim cieľom hlavne sa dobre pred 100vkou naladiť. Domáci Kysucký maratón bol na to vhodná príležitosť, iný by som určite nebežal.
Keďže som po prvýkrát na KM patril vekom do kategórie nad 40rokov, ktorá nieje o nič ľahšia ako "hlavná" do 40rokov, s najvyššími ambíciami som určite nenastupoval. Najväčším favoritom v nej bol poliak Jaroslaw Janicki, štyrikrát druhý na SP a ME v behu na 100km, druhým bol ukrajinec Kosťa Železovov, ktorý sa na Kysucký maratón pripravoval mesiac vo Vysokých Tatrách. Reálne som svoje ambície zhodnotil na tretie miesto v kategórii, mladší bežci, kde sa takisto zišla veľmi silná konkurencia, ma v tej chvíli nezaujimali. Predsa len, naťahovať sa s Mulugetom Serbessom, Bogdanom Dziubom či Norbertom Perselym nemalo vzhľadom k mojim prioritam žiadny význam..
Začal som preto trochu pomalšie a čakal, ako budú po predchádzajúcich nepohodových dňoch nohy reagovať.

Do 20.km (1:16:01hod) som sa držal v skupinke s Pavlom Horákom a Josefom Sieglom celkom v pohode, občas sme sa hlavne s Pavlom proti silnému vetru prestriedali. Keďže Pavel bol aj mojim súperom v kategórii, sústredil som svoje úsilie na neho a Josefa, ktorého som síce nepoznal, ale predpokladal, že je štyridsiatnik. Že je už päťdesiatnik, som sa dozvedel až v cieli. Klobúk dolu pred jeho výkonom 2:41hod.
Vo vedúcej skupine pred nami, v ktorej boli všetci favoriti o hlavnú cenu v absolútnom poradí, boli aj štyridsiatnici Jaroslaw s Kosťom, s odstupom my traja.
Najprv nám vedúca skupina dosť ušla, prekvapilo ma však, že ďalej sa už nevzďaľovala… Dokonca, keď z našej skupinky začal zaostávať Pavel, sme ju s Josefom sťahovali.
Na 1/2M (1:20:10h) bola skupinka pred nami asi 150m. Po obrátke začal zaostávať za mnou aj Josef a ja som vedel, že za normálych okolností svoje tretie miesto M40 bez problémov udržím. Cítil som sa totiž veľmi dobre.Na 28.km som mal stratu na najlepších 1:40min, vedel som však, že určite bežia zadržane a o víťazstvo a prémiu 1000eur to ešte len rozbalia.
Tak sa stalo. Dvojnásobný víťaz Kysuckého maratónu 2003, 2004 a tohtoročný majster ČR v maratóne pôvodom etiópčan, žijúci už 10 rokov v Prahe Mulugeta Serbessa s Bogdanom Dziubom zvládli druhú polovicu na úrovni 1:10hod...
Ja som si bežal naďalej svoje a nemal v úmysle sa pred blížiacou 100vkou šťaviť, tretie miesto v takisto silnej M40 konkurencii ma úplne uspokojilo.

Avšak až dovtedy, kým som pred sebou nezbadal Kosťu Železova, ako sa k nemu približujem. Vyprovokovalo ma to predsa len k zrýchleniu, úseky od 25-30km som prebehol za 17:11min. a 30-35km, v ktorom som Kosťu dobehol a predbehol , za 17:50min.
Posledné kilometre mi na rozdiel iných rokov ubiehali celkom rýchlo. Aj obec Raková, ktorá sa mi vždy zdala na spiatočnej ceste dvakrát dlhšia ako v prvej polovici, mi ubehla celkom pohodovo. Asi aj preto, že som bol už mysľou o šesť dní ďalej, na SP a ME v behu na 100km v Belgickom Torhoute.
Na štadión som dobehol nakoniec na celkovom 6.mieste, vo svojej kategorii presne tak isto ako štyrikrát pred tým druhý, tentokrát však už o katégóriu o jeden krížik vyššiu:-), čo mi nakoniec vynieslo aj titul majstra SR veteránov od 40-50rokov. Bonusom, avšak oveľa viac potešiteľným, je dovolenkový pobyt v Chorvátsku od CK Jomatour pre najlepšieho Kysučana, ktorý určite rád v auguste využijem.

Výsledky Kysuckého maratónu 2009 + Foto

kým si nájdem čas na pár žvástov o 100vke, zatial krátko o nej tu

Záhorácka dvadsiatka - kedysi sviatok....Dnes?

Záhorácka dvadsiatka bola kedysi nielen československým chodeckým sviatkom, ale aj sviatkom celých Búrov, ako sa familiárne hovorí Borskému Mikulášu.
Uplynulú sobotu si zapísala už štyridsiatu kapitolu, pri ktorej som nechýbal ani ja, zhodou okolností v tomto roku tiež štyridsiatnik:-).
O tom, že sa opäť postavím na štart hlavnej kategórie mužov na 20km, by ma pred pár mesiacmi ani nenapadlo uvažovať.
Vďaka hosťovaniu v českej lige som však nejaké tréningové kilometre zamerané hlavne na techniku nachodil a tak som sa pred dvomi týždňami rozhodol, že okrem ligovej dvadsiatky v Olomouci si skúsim, keď už ide o jubilejný ročník práve tej Záhoráckej a zároveň aj o M-SR, ešte jednu.
Niežeby ma osobne štart na majstrovstvách SR lákal, pre môj materský klub ŠKP Čadca je však každé umiestnenie do 6.miesta v olympijskej disciplíne na domácom šampionáte plusom a na to som si pri dnešnom stave slovenskej chôdze veril.

A nakoniec, ešte jeden dôvod ma na štart jubilejnej Záhoráckej dvadsiatky lákal. Práve v Borskom Mikuláši som s chôdzou na medzinárodnej úrovni ako pätnásťročný začínal presne pred štvrťstoročím.

Pri tejto príležitosti som sa rozhodol pripomenúť si pár vetami každý so svojich štrnástich štartov. Ten posledný, ako som si až večer doma všimol, s akoby symbolickým štartovým číslom, ktoré som úspešne doniesol aj do cieľa:-)

1984 - Dovtedy som tieto významné preteky na Záhorí sledoval len v televízii, preto som sa na svoj prvý štart nesmierne tešil. Len týždeň predtým som si vo svojej premiére na 5km trati v Dubnici nad Váhom výkonom 23:35min vytvoril kvalitný osobný rekord a tak som na Záhorie cestoval správne naladený. Vo fantastickej atmosfére, keď popri celej trati na 1613m okruhu povzbudzovala všetkých snáď celá dedina, som zvíťazil výkonom 23:06min.

1985 – Po druhýkrát som cestoval na Záhorie už ako favorit svojej kategórie s cieľom zlepšiť traťový rekord na 5km. Preteky som takticky trochu nezvládol, keď som vo veľkej horúčave od štartu nasadil veľmi vysoké tempo, ktoré som pochopiteľne až do cieľa neudržal. Hoci som s prehľadom zvíťazil, výkonom 23:03min. mi traťový rekord rumuna Giorgia Fraceteana ušiel o pol minúty.

1989 – po neúčastiach v rokoch 1986,1987 a 1988, kedy som ako československy juniorsky reprezentant v rovnakom čase vždy štartoval na pretekoch v Norskom Fredrikstadte, som sa ako vojak základnej služby v ASVŠ Dukla B.Bystrica postavil na svoj prvý štart v Borskom Mikuláši na 20km. V rekordne obsadenom štartovom poli som do cieľa prišiel trinásty výkonom 1:33:21hod.

1990 – po ukončení vojenčiny v Dukle som trochu nešťastne prestúpil do klubu na východe Slovenska – TJ Slavoj Poľnohospodár Trebišov a po treťom mieste na M-SSR v Dudinciach na 50km som ma M-SSR v Borskom Mikuláši prišiel do cieľa v čase 1:27:52h tiež ako tretí, v celkovom poradí šiesty.

1991 – po krátkej nešťastnej anabáze v Trebišove som sa na ďalší ročník Záhoráckej 20tky postavil v drese TJ VŠT Košice. Po predchádzajúcich troch 20tkach v Olomouci (1:28:10h), Dubnici (diskv. na 18.km) a v Maďarskom Ozde (1:29:14) som tesne po 10.tom kilometri bez šance na kvalitný výsledok vzdal..

1994 – na štart som sa postavil vo veľkej forme rovno po sústredení na Štrbskom plese, kde som sa pripravoval nielen na medzištátne stretnutie v Livorne, ale hlavne na ME v Helsinkách. Od začiatku som šiel na osobný rekord a po 10. kilometri (42:03min) som bol na 14.km diskvalifikovaný.

V Livorne som si o týždeň neskôr na 35km trati vytvoril doteraz platný osobný rekord 2:35:37h, keď od 10-30km som šiel 20km za 1:27:11h

1995 – šesť dní po 50tke v Nemeckom Bopparde (3:59:20h) som v ďaľšom štarte na Záhorí dosiahol svoj doteraz druhý najlepší výkon kariéry 1:25:29h a obsadil 4.miesto.

1996 – posledný štart pred OH v Atlante som bral viacmenej už v rámci prípravy na 50km, v úmornej horúčave som do cieľa dopochodoval časom 1:29:14hod. na 6.mieste, v rámci M-SSR piaty.

1997 – prvú svoju diskvalifikáciu na Záhoráckej dvadsiatke som pocítil práve v tomto ročníku. Po vydarenej jari zavŕšenej 2.miestom na SP družstiev a svojim druhým najrýchlejším časom kariery 50km (3:51:30) som bol po krátkom oddychu na začiatku prípravy na MS v Aténach a na štart som sa postavil len preto, že to bola Záhorácka....

Pri absolútne zlých pocitoch z pohybu ma po 10.km (45:20min) za nedostatky v technike z trate stiahli po troch napomínaniach rozhodcovia, čo ma vôbec nemrzelo...Skôr naopak:-)

1999 – druhá diskvalifikácia na Búroch ma už mrzela, o to viac, že som bol po SP v Mezidone pri chuti a cítil sa dobre. Na rozdiel predchádzjúceho môjho štartu na Z-20tke som šiel aj na celkom slušný výkon a umiestnenie. Z trate som musel nedobrovolne zísť po 10.km (43:19min).

2000 – po rozpade klubu v Košiciach som mal v roku OH v Sydney úplne iné starosti ako uspieť v Borskom Mikuláši. „Vďaka“ môjmu ďaľšiemu klubu ŠK Hitec B.Bystrica a jeho postoju som sa celú zimu a jar psychicky trápil a tak vyzeralo aj moje vystúpenie v Borskom Mikuláši. Na 5.km som rezignovane vzdal. Našťastie, nie v boji o kvalifikáciu a účasť v Sydney.

2003 – o tom, o čom som sníval ako chlapec, sa mi splnilo vo svojich 34.rokoch na 34.ročníku Záhoráckej dvadsiatky. V príprave na svoje tretie MS v Paríži som sa dočkal víťazstva, keď som do 18.km bojoval plece pri pleci s víťazom predchádzajúcich dvoch ročníkov J.Malysom. Necelé dva kilometre pred cieľom som vycítil šancu na víťaztvo, v hlave sa mi premietlo, o čom som kedysi sníval takisto ako snáď každý mladý československý chodec a skúsil ešte zrýchliť...

V Cieli som som si, hoci priemernym výkonom 1:29:54h, mohol pocit z víťazstva vychutnať.
Jednoducho, aj detské sny, ak im človek verí a má stále pred očami, sa skôr či neskôr zvyknú niekedy naplniť....

2005 – ak by som mal medzi všetkými svojími výkonmi na Záhoráckej dvadsiatke vybrať jeden, ktorý ma prekvapil najviac, tak práve ten v roku 2008. Chôdzi som sa venoval už len sporadicky, keď som mal chuť si po náročných bežeckých maratónoch zachodiť. Po celotýždňovom stierkovaní a maľovaní bytu som sa na štart postavil bez väšších ambícii, hlavne si schuti zapretekať. Od začiatku som sa cítil fyzicky, prekvapene aj pohybovo technicky dobre a vyrovnaným tempom cca 4:30min/km som do cieľa dopochodoval výkonom 1:30:17hod na celkovom, aj rámci M-SR piatom mieste.

2009 – čože už povedať o svojom poslednom štarte. Vlastne som ním začal.

Snáď len toľko, že Záhorácka dvadsiatka prešla za 40rokov svojej existencie rôznymi vývojovými krivkami, keď mala svoje hviezdne obdobia, ktoré vyvrcholili tesne pred nežnou revolúciou 1989, rok po olympijskom triumfe Jozefa Pribilinca.

Postupne začala aj pod vplyvom celospoločenskej situácie úroveň tohto , nebojím sa povedať kedysi klenotu slovenskej chôdze klesať, až sa dostala na na bod, keď boli obavy o jej zachovanie. Dôkazom, a chcem veríť, že len dočasnej krízy nielen Záhoráckej dvadsiatky, ale aj malej základne slovenskej chôdze, je len (hrozivých) šesť slovenských mužov na štarte a moje 5.miesto (1:37:39) na M-SR, keď mi na stačilo byť rýchlejší len ako Zdeno Medera (1:43:07h).
Aby som však končil pozitívne, dve veci ma v sobotu potešili. Jednou z nich je aj kedysi úspešný žiak i dorastenec Matej Tóth, ktorý si aj po slovenskom rekorde na 50km v Dudinciach udržuje stabilne vysokú výkonnosť a bolo radosť pozerať na jeho pohodový prejav. Druhou je oproti minulým rokom konečne zvýšený počet detí. Možno práve spomedzi nich raz vyrastie, ak už aj nie rovno druhý Pribilinec, tak aspoň víťaz Záhoráckej dvadsiatky. Aj to budem považovať za úspech. Bude to totiž znamenať, že Záhorácka dvadsiatka, na ktorej som medzinárodnú chodeckú kariéru začínal a kde sa mi po osemnástich rokoch splnil jeden z detských snov, prežila najhoršie......A po najhoršom musí byť už len lepšie...:-)

História+najlepšie výkony Záhoráckej dvadsiatky 1970-2008

Foto Z-20tky 2009

23.máj 1979 - 23.máj 2009 = 128911km

Nikdy som si nepotrpel na oslavy narodenín, hoci aj okrúhlych, aké som napríklad v zdraví oslávil v marci. Oslavovať dožitie 40tky mi pripadá totiž smiešne. Okrem toho, že sa ich človek dožije, sa vlastne ničím výnimočným pričiniť nemusí. Podobné oslavy považujem však ako každá slovač za dobrý dôvod posedieť si v rodinnom kruhu, vypiť a zabaviť sa. Osobne nič viac.
Oveľa viac považujem za dôvod oslavovať niečo, o čo sa musí človek pričiniť vlastnými silami či schopnosťami.Či už v civilnom živote úspechy v škole, práci, ak ostanem pri športe, tak významné víťazstvá alebo osobné úspechy v podobe umiestnení či osobných rekordov.
Verím, že na športové bilancovanie mám ešte času dosť, hoci viem, že najsvetlejšie obdobie, teda určite aspoň to chodecké, mám už niekoľko rokov za sebou.
Nič však nebráni, pokiaľ mi to zdravie dovolí, aby som mal z chôdze či behania takú istú radosť ako pred tridsiatimi rokmi, keď som s atletikou začínal. Všetko je totiž o motivácii a cieľoch, ktoré nemusia byť len o výkonoch.
A práve na týchto tridsať rokov, počas ktorých som v tréningu či pretekoch k dnešnému dňu nabehal a nachodil 128911km a absolvoval viac ako 500 pretekov, po ktorých si v zdraví môžem dávať stále aj výkonnostné ciele, si osobne radšej pripíjam ako na oslavu nejakých narodenín....

Chodecká Trojkoruna 2009

O tom, že budem štartovať na chodeckých pretekoch Praha-Brandýs som bol rozhodnutý hneď na druhý deň po bežeckej 100vke v Nitre. Cítil som sa až prekvapivo dobre a na chodeckú zmenu sa opäť tešil.
O tom však, že budem štartovať nie na jedných, ale hneď troch ani nie 24hodín po sebe následujúcich chodeckých pretekoch, navyše necelý týždeň po stovke, som ešte pár dní pred tým ani netušil...
Najprv mi v utorok napísal Zdeněk Simon, atletický manažér a organizátor chodeckých pretekov Žižkovská desiatka, či by som sa nezúčastnil aj na jeho pretekoch. Prečo nie? Tak či tak prídem do Prahy o deň skôr, aspoň sa pred Brandýsom dobre rozchodím , povedal som si.
V stredu mi prišiel od Zdeňka daľší e-mail a v ňom, či ma neláka celá „Trojkoruna“ – seriál troch po sebe nasledujúcich chodeckých pretekov na 10km – 1.5.v Děčíne na dráhe, 2.5. Žižkovská desiatka na okruhu a 3.5.na trati z Prahy do Brandýsa.
V prvom momente som nad tým moc neuvažoval, cítil som sa však naozaj dobre a asi aj preto ma moc Zdeněk presviedčať nemusel. Spať som kde mal, navyše mi Zdeněk ponúkol, že ma do Dečína a späť do Prahy odvezie autom.

Prečo teda nespojiť príjemné s užitočným a namiesto voľného chodenia doma si nezapretekať na troch podujatiach, kde som nikdy neštartoval ani ako chodec?

O umiestneniach som nerozmýšľal vôbec, mojou prioritou bolo hlavne čo najlepšie sa „naladiť“ na nedeľný Brandýs, ktorý bol súčasťou 1.ligy a kvôli ktorému som do Prahy mal cestovať.
Takže v krátkosti k jednotlivým „tretinám“ chodeckej Trojkoruny...

1.5. – Děčín. – na štarte sa nás vzhľadom k tomu, že preteky na rozdiel od Žižkovskej desiatky a Brandýsa neboli súčasťou žiadnej ligy, zišlo len desať. Na všetky tri preteky v rámci Trojkoruny odvahu našlo spolu so mnou nakoniec len 5 chodcov.
Medzi svojich najväčších , ak to mám nazvať konkurentov v rámci celej trojdielnej série, som pred štartom na základe prihlášok zaradil mladých nádejných chodcov Jakuba Zajíca a Antona Kozelku.
Od štartu som šiel na pocity a bol zvedavý, na aký výkon a umiestnenie mi to bude stačiť. Prvý kilometer tesne nad 5minút bol síce najpomalší zo všetkých následujúcich, ale mne sa moc pomalý nezdal. Preto som šiel s odstupom asi 20metrov na štvorčlennú skupinku, v ktorej boli Jakub Zajíc, Martin Nedvídek, Antonín Kozelka a Miloš Dušek.

Postupne som sa však rozišiel a dotiahol sa, po štvrtom kilometri začal zaostávať Miloš Dušek, chvíľu na to aj Tono Kozelka. Piatym kilometrom som prešiel na čele už sám s Jakubom Zajícom v mezičase 24:27min a začal veriť, že o víťazstve sa rozhodne práve medzi nami. Jakub sa mi snažil robiť trháky a občas sa mi asi na 20m vzdialil, viac už však nie. Keďže sa mi išlo čím ďalej lepšie a od rozhodcov som nemal žiadne napomínanie za techniku, skúsil som na ôsmom kilometri zrychliť ja. Deviaty kilometr za 4:38min Jakub nezachytil a neostávalo mu, ako sa zmieriť s druhým miestom. Do cieľa som dopochodoval za 48:20,8min so 45 sekundovým náskokom, čo znamenalo dobrú východiskovú pozíciu pred druhým dielom v Prahe na Žižkove.
2.5. – Žižkov - po pretekoch v Dečíne som začal uvažovať už aj o umiestnení a pochopiteľne aj o víťazstve celej Trojkoruny, zároveň však myslieť hlavne na nedeľu a „ligový“ Brandýs. Preto bolo mojou sobotnou prioritou držať sa takticky Jakuba Zajíca a čo najšetrnejším spôsobom si ustrážiť trištvrte minútový náskok z Děčína. Naplno som mal v úmysle ísť až v nedeľu, kde sa už šetriť nebolo prečo.
Na štart Žižkovskej desiatky, ktorá bola zároveň aj súčasťou 2.ligy, sa už zišla kvalitnejšia účasť na čele s olymionikmi Milošom Holušom a Jirkom Malysom. Keďže Jirko Malysa je zároveň trénerom Jakuba, pochopiteľne mal záujem, aby sa ma pokúsil poraziť a zrovnať môj náskok. Netajil sa tým pred štartom a ani v samotných pretekoch si zopár vtipne „podpichovačných“ :-) slov neodpustil. Začiatok a prvé dva kilometre boli veľmi pomalé, čo mi pochopiteľne vyhovovalo. Strážil som si Jakuba a zároveň mi tempo nad 5min/km pomohlo dobre sa rozchodiť. Od štvrtého kilometra sme ostali v skupinke už len štyria, okrem mňa Miloš, Jirko a Jakub. Cítil som sa veľmi dobre a hoci sa od tretieho kilometra prudko zrýchlilo, na piatom za 23:45min som bol presvedčený, že sa Jakubovi striasť ma nepodarí. Keď začal na siedmom kilometri zaostávať, bolo už len otázkou času, o koľko sa mne podarí zvýšiť náskok z piatkového Dečína.

Nakoniec som bol do posledného okruhu v hre o celkové víťazstvo a až napomienka v poslednom kilometri rozhodla, že som sa uspokojil s 3.miestom. Napriek tomu som svoj náskok pred Jakubom, ktorý v posledných dvoch kilometroch úplne rezignoval a do cieľa prišiel časom 48:51min, zvýšil na vyše tri minúty.

Výkon 46:47min ma príjemne prekvapil o to viac, že som vedel, že som ho dosiahol s rezervou. Prakticky som ním za predpokladu, že sa nič nepredvídané v nedeľu nestane, rozhodol aj o svojom celkovom víťazstve Trojkoruny.

3.5. – Praha - Brandýs – na záverečný diel série som som teda nastupoval s prakticky nedostihnuteľným náskokom, mohol som sa sústrediť na hlavný cieľ môjho predĺženého víkendu a to zisk čo najyššieho počtu bodov pre TJ Třinec v 1.lige.
V nedeľu, nakoľko preteky Praha - Brandýs boli súčasťou 1.ligy, sa zišla najkvalitnejša konkurencia a na štarte stáli aj oddýchnutí moji najväčší konkurenti v 1.lige Jan Polášek, Roman Říha, Karel Ketner či Zdeno Medera. O nejakej taktike som už nerozmýšľal, bol som rozhodnutý ísť čo to dá…
Po štartovom výstrele hlavne Jan Polášek s Romanom Říhom nasadili tempo, akoby bol cieľ nie na desiatom kilometri, ale po päťsto metroch. S odstupom za nimi spolu so mnou Jirko Malysa, Jan Ketner a David Šnajdr, Zdena Mederu som okrem postavenia na štarte zaregistroval prekvapivo až pri jeho príchode do cieľa dve minúty po mne. Tempo v porovnaní s Děčínom či Žižkovom bolo od začiatku naozaj pekelné, cítil som však pohodu a bol som rozhodnutý ho držať, pokiaľ to len pôjde. Prvý z našej skupinky začal asi na treťom kilometri zaostávať David Šnajdr a od piateho kilometra v mezičase 21:52min, kedy som dostal v úseku dole kopcom napomienku za techniku, aj ja. Myslím, že to bol moment môjho rozhodnutia dôjsť do cieľa na istotu a neriskovať naháňaním sa za trojicou Malysa, Polášek, Říha prípadnú diskvalifikáciu. Za to mi to naozaj nestálo, už aj preto, že o neokruhových chodeckých pretekoch, teda z miesta A do bodu B si z hľadiska fair-play myslím svoje. Však Jirko? :-)

Víťazstvo v Trojkorune som mal prakticky vo vrecku a po zaostávaní Karla Ketnera na siedmom kilometri pekných osem prvoligových bodov za 3.miesto tiež. Víťaz Jirko Malysa získava totiž body v extralige.
Do cieľa som nakoniec došiel podobne ako včera o ďaľšiu minútu a pol rýchlejšie ako predchádzajúci deň, tentokrát v čase 45:12min, čo sa mi nepodarilo ani pred dvomi rokmi na MS veteránov v kategórii M35, keď som striebro za španielom Juanom Porrasom získal výkonom o 30sekúnd pomalším.

Také bolo teda moje „účinkovanie“ v trilógii „Chodecká Trojkoruna 2009“, po ktorej ma okrem dobrého pocitu zapretekania si, získania bodov pre môj hosťujúci klub či finančnej odmeny 1500 českých korún, snáď najviac potešila praktická vecná cena v podobe darčekového balenia šiestich pollitroviek vychladeného Budvaru a pivovým pohárom "Budvar Baby" s fotkou fitness tanečnice.

Domov som logicky doniesol len pohár :-).

Výsledky - Děčín + Žižkov + Brandýs ...+Foto - Žižkovská desiatka

Apríl 2008 - 83km , apríl 2009 - 839km

Tak ako som presne pred rokom prežíval bežecky i psychicky náročné obdobie, o to viac sa cítim dobre teraz a snažím sa to i vychutnávať. Samozrejme, neprišlo to samé a hneď, ale verím, že má na tom zásluhu aj skúsenosť a ponaučenie z predchádzajúcich zdravotných problémov. Málo nabehaných kilometrov v príprave, na druhej strane veľa náročných pretekov naplno bez oddychu v priebehu dvoch rokov, to moc spolu nejde... A spoliehať sa na kilometre v nohách roky predtým môže vydržať tiež len určitý čas... Sú veľmi dôležité, ale aj baterky treba občas dobíjať...

Presne na tomto dobíjaní som pracoval po vystrábení sa zo zdravotných problémov od júna 08, keď som mesačne behal opäť väčšie množstvo kilometrov, hoci väčšinu v pomalom tempe.

Cez 200km týždenne som počas svojej chodeckej kariéry odtrénoval viackrát. Najviac v roku 1997 pred Majstrovstvami sveta, keď som na vysokohorskom sústredení v bulharskom Belmekene absolvoval, prevažne odchodil 240km. Nakoniec som bol na na MS v Aténach, kde som si veľmi veril, v chodeckej 50tke na 32.km diskvalifikovaný, takže celé úsilie v príprave vyšlo nazmar. Aspoň vtedy som to tak vnímal a bol z toho sklamaný....Kto by aj nebol...? Naviac osud chcel tak, že presne ten istý scénar mi pripravil zhodou okolností tiež na MS o dva roky neskôr v Seville či o šesť v Paríži. Chôdza je síce krásny šport, ale občas veľmi nemilosrdný.

Aj najväčšia bolesť však časom prebolí, s odstupom času sa na to dívam s nadhľadom, a ako vždy, zo všetkého zlého sa snažím zobrať aj niečo dobré...

Ani jeden kilometer počas celej svojej kariéry nepovažujem za zbytočný. Naopak.

Dlhoročnému tréningu a množstvu kvalitne nachodených kilometrov môžem byť vďačný, že v súčasnosti mi na udržanie pre mňa uspokojújucej výkonnosti stačí behať podľa chuti, občas so zaradením pár roviniek či fartleku...Takto sa mi to osvedčilo a hlavne ma to takto baví. Naviac, ak pomalý dlhší beh slúži ako výborná regenerácia po pretekoch alebo duševná očista od problémov, pri ktorej sa udržuje potrebný svalový tonus či spevňujú šľachy a úpony... A čo je pre mňa nemenej dôležité, všetko prakticky zadarmo:-)

Toľko nabehaných kilometrov, aj nad 6min/km, som nikdy doteraz nemal a zdá sa, že to prináša aj svoje ovocie. Nielenže sa dobre cítim, ale telo dokáže po pretekoch aj rýchlo regenerovať. Iné vysvetlenie, prečo som napr. druhý deň po bežeckej 100vke v Nitre bol v pohode schopný odbehnúť náročný kopcovitý, hoci len 5,5km dlhý kros, totiž nemám...

Zhodou okolností práve necelými šiestimi kilometrami v Strečne som prekonal svoj doteraz najvyšší počet kilometrov za týždeň spred dvanástich rokov na 246km. Rozdiel je len v pomere chôdza - beh , keď v roku 1997 to bolo 169:71 , minulý týždeň 23:223... A pochopiteľne v intenzite... Tých 23 chodeckých kilometrov v minulom týždni bolo hlavne kvôli hosťovaniu za TJ TŽ Třinec na pretekoch 1.ligy ČR, ale aj výborným spestrením pred uplynulou sobotou, kedy som sa počas niečo vyše siedmych hodin nabehal (hoci tiež aj trochu prešiel :-) dosť. O nich hodím reč neskôr, teraz sa už teším do Prahy na ďaľšie moje chodecké, verím, že nielen komické „vystúpenia“...

Jak za starych časů:-)... pokračovanie z Olomouca

Opäť som bol súčasťou chodeckých pretekov, v ktorých som však snáď po prvýkrát v živote nemal ani šajnu, čo môžem od seba očakávať. Po asi 300m od štartu som sa prepadol niekde okolo celkového 20-25.miesta, viacero chodcov predo mnou však boli juniori a ženy, ktorí štartovali na 10km. Úplne vpredu šliapal tempom, aké by som už ja momentálne asi ani nevyvinul, čerstvý slovenský rekordér na 50km Matej Tóth po boku s Tonom Kučmínom , obaja v dresoch extraligových klubov Dukly Praha a SKP Pardubice.
Snažil som sa prispôsobiť tempo svojim pocitom a nenechať sa hneď na začiatku strhnúť pretekovou atmosférou , čo by sa mi neskôr určite vypomstilo...Tieto preteky som si chcel predovšetkým užiť...
Po prvej 180stupňovej zákrute som s radosťou zistil, že hoci je veľa chodcov predo mnou, oveľa viac je ich za mnou. Práve skutočnosť, že vďaka súťažiam družstiev štartuje na chodeckých pretekoch v Česku oveľa viac pretekárov ako na Slovensku, sa mi páči. Na Slovensku okrem reprezentantov prakticky už žiadnych chodcov ani nemáme...
Na medzičase na druhom kilometri som si uvedomil, že tempom, akým idem, som nechodil ani neviem kedy. Vychádzalo mi to na výsledný výkon okolo 1:41hod, na čo by som pred pretekmi ani nepomyslel, presne takýto výkon mal v úmysle za 1.ligový Zlín hosťujúci Dubničan Zdeno Medera. Toho som po tejto informácii z kandidátov na porazenie automaticky vyradil:-). Medzi ďaľších dvoch patrili nádejný junior Karel Ketner a Jan Polášek, ktorí nedávno zvládli 10km na úrovni 45minút....
Na umiestnenie za nimi som si však už za predpokladu, že sa mi podarí dosiahnúť výkon na úrovni 1:50hod, veril...
Pred štvrtým kilometrom som sa dotiahol na skupinku, v ktorej udával tempo a hral prvé husle práve Jirko Malysa.
„Pefooo, co Ty tady deláš???“:-) , typickým hanáckym dialektom ma rozosmial Jirko.

"Hm, tiež som prekvapený, ako dobre sa mi ide. Uvidím však, dokedy":-)....
Metou 5km sme prešli za 24:35min, čo zodpovedalo výkonu, aký chcel dosiahnúť Zdeno Medera. Chvíľku šliapal s Davidom Šnajdrom asi 20metrov pred nami, ale od 7.km sa zaradil k nám do skupiny a prispôsobil nášmu tempu.
Na desiatom kilometri za 49:07min sa s nami rozlúčila Zuzka Šindlerová , ktorá nám tesne pred jej cieľom stihla poďakovať za spoločnosť a pre ňu vhodné udávanie tempa. Jirko stihol ešte galantne zareagovať, že "neni začo, potešeni bylo na naši strane"...Stopercentná pravda:-)

Po prejdení polovice trate som čoraz viac začínal veriť, že nielenže som schopný nasadené tempo udržať, ale že budem v cieli skôr ako Zdeno Medera či obaja moji mladší súperi v 1.lige Karel Ketner a Jan Polášek. Na moje prekvapenie som od 12.km začal zrýchľovať:
„Pefo, Tebe to dneska teda ide, jak za starych časů“ bol určite minimálne tak ako ja prekvapený Jirko Malysa.
„ To teda hej, rozdiel je akutát v tom, že som zatial bez jednej napomienky, to za "starych časů" nepamätám:-)
Bola to prakticky naša posledná slovná výmena, mojim zrýchlení som totiž celú našu skupinku roztrhal.
Na 15.km za 1:13:10hod (24:03) som šiel s náskokom asi 30metrov pred Jirkom a ostatnými, ktorí začali postupne strácať. Dostal som sa ešte do väčšej pohody a posledných 5km zvládol o minútu rýchlejšie ako predposlednú – za 23:05min.
Do záverečného 1300m okruhu som vchádzal stále s fyzickými rezervami, bez jedinej napomienky za techniku. V cieli ma čakal dobrý pocit nielen zo svojho výkonu a plný počet 11bodov pre TJ Třinec za víťazstvo v 1.lige, ale prekvapivo aj 6.miesto v absolútnom poradí. Prekvapenie, o ktorom som sa dozvedel až p pretekoch, že som sa v rámci Majstrovstiev Moravy a Slezska umiestnil na 3.mieste bolo akousi čerešničkou na torte...Symbolickou o to viac, že som na medailovom stupienku stál spolu s tiež už veteránmi Romanom Bílkom, s ktorým som začínal v juniorskej československej reprezentácii a pred dvadsiatimi rokmi býval počas dvojročnej základnej vojenskej služby v ASVŠ Dukla Banská Bystrica na izbe, a Milošom Holušom, s ktorým sme sa tiež za viac ako dve desaťročia čo-to na vrcholných svetových podujatiach napretekali.
Bola to naozaj pekná veľkonočná sobota....

Výsledky Olomouckej dvadsiatky