Cez utrpenie ku hviezdam...

Cez víkend sa Čeboksaroch (RUS) konal ďaľší ročník svetového pohára v chôdzi, ktorý bol doslova koncertom svetových výkonov.Rus Denis Nižegorodov vytvoril svetový rekord na 50km (3:34:14 hod), junior Alexej Bartsaykin vytvoril juniorsky svetový rekord na 10km (39:57 min), Olga Kaniskinova zaostala za svetovým rekordom na 20km o sekundu (1:25:44 hod), J.Francisco Fernandez prekonal rekord SP (1:18:15 hod ),rovnako ako aj juniorka Tatiana Kalmykova na 10km (42:44 min). Slovensko malo na SP v Čeboksaroch tiež svoju reprezentáciu ,hoci tentokrát len v skromnom zastúpení, prvý krát bez obsadenia jediného družstva. Okrem výkonu Mateja Tótha , ktorý si v chôdzi na 20km vytvoril osobný rekord (1:21:24 hod) a v súťaži jednotlivcov obsadil 17.miesto, bolo však vystúpenie slovenskej reprezentácie skôr symbolické. Podľa môjho názoru je to škoda,lebo chodecké súťaže družstiev sú v chodeckom svete prestížnou záležitosťou, kde sa ešte v nedávnej minulosti mohla svojimi umiestneniami slovenská chôdza pochváliť. Na to však, aby bola opäť šanca podobné úspechy si pripomenúť,by sa však musel zmeniť názor kompetentných činovníkov a slovenských chodcov aspoň do jednej tímovej súťaže prihlásiť. Robí tak celý svet, dokonca aj krajiny,ktoré donedávna nemohli ani zďaleka slovenskej chôdzi konkurovať. Už dlhšie mám obavy, že neobsadzovaním tímových chodeckých súťaží onedlho stratí motiváciu aj tých posledných pár chodeckých fanatikov,pre ktorých môžu byť práve takéto súťaže vzpruhou a odrazovým mostíkom k vrcholným svetovým podujatiam. Nad tým sa však musia zamyslieť tí, ktorí majú do toho čo povedať, ja som už svoj názor na túto tému nie raz vyjadril.Veď ktorý mladý pretekár sa v minulosti dostal hneď na ME, MS či OH? Väčšinou všetci najprv prešli účasťou a skúsenosťami práve súťažami ako EP či SP družstiev, (česť výnimkam :-)
Keď už sa teda momentálne nemôžem tešiť z úspechov chôdze slovenskej, nič mi nebráni,aby som si ako fanúšik nevychutnal tu svetovú. To sa mi , hoci tentokrát len pri obrazovke, podarilo cez víkend dokonale.
Práve s Denisom Nižegorodovom som sa stretol na sklonku svojej reprezentačnej chodeckej kariéry v Paríži na MS 2003 , kde začala vychádzať jeho hviezda. V najrýchlejších pretekoch v histórii,v ktorých famózny Robert Korzeniowski vytvoril svetový rekord výkonom 3:36:03hod, obsadil Denis senzačným výkonom 3:38:46hod, akým by dovtedy zvíťazil na hociktorom vrcholnom podujatí , "až" 5.miesto. V nasledujúcom, olympijskom roku 2004, pred OH v Aténach prekonal tento mladý ruský chodec časom 3:35:29h svetový rekord Roberta Korzeniowského, avšak pre chýbajúcu dopingovú kontrolu jeho výkon svetová atletická federácia za svetový rekord uznať nemohla. Svoju výnimočnosť Denis potvrdil na viacerych podujatiach,okrem iných aj víťazstvom na SP 2006 v La Coruni.
Doteraz mám pred očami jeho heroický výkon na OH 2004 v Aténach, kde ho po odvážnom sóle v závere postihla neuveriteľná kríza, keď posledný kilometer doslova križoval cestu z jednej strany na druhú, v kŕčoch sa nie raz potkol o obrubník a spadol, aby nakoniec absolútne vyčerpaný došiel do cieľa na 2.mieste,za kým iným,ako za Robertom Korzeniowskim. Ten práve v Aténach získal svoje štvrté olympijské víťazstvo a ukončil tak svoju neskutočne úspešnú kariéru.
Dnes, po štyroch rokoch , opäť pred OH , sa Denis už ako ostrieľaný borec s výbornou chodeckou technikou znovu prezentoval najrýchlejším časom v histórii 3:34:14h. Na rozdiel od roku 2004 ho teraz Denis vytvoril na pretekoch, ktoré pochopiteľne spĺňajú na uznanie jeho výkonu za svetový rekord všetky podmienky.Veľmi mu budem držať v lete na OH palce, aby sa mu po neuveriteľne odtrpenom pochodovaní k striebornem stupienku spred štyroch rokov v Aténach podarilo vystúpil tentokrát na ten zlatý. Stal by sa tak nielen najrýchlejším chodcom na 50km v histórii, ale zároveň aj prvým chodcom-50tkárom, ktorému by sa v jednom roku podarilo zvíťaziť na dvoch svetových vrcholných podujatiach v jednom roku.Predpoklady všetky na to má, navyše za štyri roky od Atén vyzrel už aj psychicky...Psychika totiž v Pekingu v boji o zlato bude rozhodovať.

SP - Cheboksary - viac tu

Keď sekunda zmení život.

O tom, že život vie niektoré veci pekne zamotať, som sa nie raz presvedčil na vlastnej koži. Našťastie, boli to vlastne také, nad ktorými sa s odstupom času môžem dívať s nadhľadom a pousmiať sa nad nimi. V dnešnej uponáhľanej dobe sme sa naučili brať všetko veľmi rýchlo ako samozrejmosť a ak sa nám vyskytne nejaký problém, vždy ten svoj považujeme ako ten najväčší. Ležíme pár dní s chrípkou a myslíme si ,že ideme pomaly zomrieť. Nie raz som bol nešťastný, keď som sa v tréningu trápil a nešlo mi to podľa predstáv, alebo som nemohol trénovať kôli zraneniu či chorobe. Absolútne banality.... Teda aspoň v porovnaní s tými, ktoré mám momentálne na mysli.
Včera som sa vrátil z Mníchova,kde som bol s dvomi výbornými športovcami na klasifikácii IBSA kôli zaradeniu do skupín zdravotného postihnutia.Oboch spája hendikep slabozrakosti a ambícia štartovať na vrcholných podujatiach telesne či zdravotne hendikepovaných športovcov. Juraja Šeríka v maratóne a Peťu Kozičkovú v zjazdovom lyžovaní. Juraja poznám už dlhšie,s Peťou a jej životným príbehom som mal príležitosť zoznámiť sa osobne teraz.Musím povedať,že ma chytil za srdce a opäť som si len uvedomil, nad akými hlúposťami sa človek niekedy zaťažuje a trápi.Nakoniec,posúďte sami a čítajte tu.
Doteraz vždy, keď som mal ťažké chvíle, som si spomenul a spomeniem na kamaráta, s ktorým som v Kysuckom Novom Meste s atletikou skoro pred 30timi rokmi začínal. Veľa sme spolu prežili, nakoniec aj v osudný deň, v závere ktorého sa v sekunde jeho život otočil naruby, sme boli od rána do večera spolu. Lacko Halama bol bežec, ktorý sa od 10tich rokov tak isto ako ja zamiloval do atletiky, hlavne behu. Kým ja som sa v 13tich začal venovať chôdzi, z Laca sa stal výborny bežec s veľkou perspektívou. V 21 rokoch zabehol 5000m na dráhe za 14:11min. Na tie preteky v B.Bystrici si veľmi dobre spomínam, porazil v nich vo finiši neskoršieho dvojnásobného olympionika a držiteľa všetkých slovenských rekordov od 2000m po maratón Roba Štefka.Laco bol vždy maximalista, ktorý vedel, čo chce a ktorý bol ochotný tréningu podriadiť všetko. Vedel si však naplno vychutnávať aj život, vždy som obdivoval jeho zmysel pre humor a vlohy zabávať spoločnosť. Žiaľ, nielen športovú kariéru, ale čo je oveľa dôležitejšie, celý jeho život a tým aj život jeho najbližších zmenila jediná sekunda, keď jeho citroen ZX aj s ním narazil do zvodidiel kruhového nadjazdu. Od osudného momentu ubehlo vyše 16 rokov, počas ktorých mu nebolo dopriané urobiť čo len jediný krok...Alebo chytiť niečo do rúk a rozlíšiť, či je to teplé alebo studené. Laco ma totiž postihnutú aj motoriku oboch rúk. Bolo by absurdné sa pýtať, čo by dal za to, aby sa vrátila osudná sekunda z posledného oktobrového dňa 1991 späť....Alebo či sa s tým zmieril... Určite viem, že nie, nato ho poznám moc dobre, ako aj to, že sa s tým nezmieri do konca života. Tiež by som sa s tým nikdy nezmieril. Neviem,či sa to vôbec dá... Preto tak,ako som Laca obdivoval ako bežca, obdivujem ho aj ako bojuje s neporovnateľne ťažším súperom ako na bežeckých tratiach. Rovnako ako obdivujem Peťu a Janku s ich novými rodičmi, či všetkých ,ktorí nemajú v živote toľko šťastia byť zdraví, ale napriek tomu sa vedia dívať na svet s úsmevom.

Maličkosť,ale poteší....

Včera ubehol akurát mesiac odvtedy, ako sa mi moje telo vzpriečilo a povedalo dosť... Ani meter viac.... Nebralo ohľad na to, že bežím na celkom slušný výkon aj umiestnenie v maratóne, na ktorý som sa celú zimu pripravoval. Zbytočne ho chcela hlava presvedčiť...Keď nie ,tak nie...
Dnes, s odstupom času sa na to dívam ináč – nakoniec, ako vždy. Má vlastne pravdu,veď čo z toho ono má...? Že si moja duša ulahodí a hlava bude v zápätí snovať plány, kde ho bude najbližšie trápiť ďalej? Tak by to asi, aspoň ako sa poznám, s najväčšou pravdepodobnosťou bolo. Keď nie teda hlava, tak mi telo muselo dať jasne najavo, že by som ho už mohol aj trochu šetriť. Za tých skoro 30 rokov športovej kariéry, ale hlavne posledných 18rokov má už toho dosť...
Celý mesiac mi nedovolilo nič, len návštevovať odborníka na chrbticu, absolvovať sériu chiropraktických zákrokov,počúvať ho a cvičiť podľa jeho rád. Dvakrát som netrpezlivý chcel skúsil behať. Ako to dopadlo? Po 500m som sa zronený a znechutený vrátil domov krokom s bolesťami. Keď nie, tak nie... Alebo presnejšie - ešte nie... Až dnes, zdá sa, zasvietilo na do mnou opäť slnko, hoci zatial len spoza oblakov.Ja som ho však videl -a na žiadosť nakreslil dcére aj do pamätníčka. ..Ani som nevedel, že mám v sebe aj umelecké sklony :-)
Tak, ako som kedysi považoval 8km za vzdialenosť ,kedy sa neoplatí na tréning ani obliekať, tak som sa dnes tešil z takej maličkosti ,ako z nohy na nohu volne pobehnúť 2km. Vôbec ma netrápi, že tempom, akým som neabsolvoval v minulosti ani najpomalšie chodecké tréningy.Už len poznať po vyše mesiaci znova pocit odrazu z jednej nohy a dopad na druhú bez bolesti je úžasný zážitok.Kedysi, keď som sa hnal predovšetkým za výkonmi , by som to považoval za bezvýznamnú maličkosť,dnes si to viem vážiť čím ďalej viac. Verím však, vlastne ako vždy doteraz, že opäť bude lepšie a slnko neostane len pod oblakom či za obzorom, ale výjde na celú oblohu.......A ja si za pol roka, ako už neraz poviem , že možno to takto všetko malo byť... Pred vstupom do veteránskej kategórie M-40 totiž ešte jeden osobný športový cieľ pred sebou mám....O ňom však inokedy.


.... z aktualít viac tu ...

...že by konečná?...

Vraví sa, a verím tomu, že ako sa človek v živote správa,tak sa mu to v živote vráti- skôr či neskôr,v dobrom i zlom. Nie raz ma o tom život presvedčil.Tak isto to platí aj v správaní sa k svojmu telu. Vrcholový športovec ho počas kariéry pochopitelne moc nešetrí,naopak,nie raz ho vystavuje extrémnej záťaži,na ktorú ľudský organizmus pôvodne stvorený nebol.Podobne je to aj v mojom prípade,a to bez ohľadu na to,že som sa vždy snažil regenerácii a životospráve prikladať veľký význam.Vždy som si našiel motiváciu,kôli ktorej som dokázal mať aj pevnú vôľu,občas ísť na pomyseľnú hranu únosnosti. Bez menších zranení a boľačiek sa to neobíde asi nikdy,pokiaľ však nie sú vážne,ktoré športovca vyradia definitívne, vždy sa dá. Je to len o trpezlivosti a chcení sa s prekážkami popasovať. Niečo cez 120tis. km,ktoré mám skoro za 30rokov tréningu v nohách,veľa krát v mrazoch, daždi či vetre (nie v termooblečení ako dnes:-) si raz svoju daň však vypýtať muselo. Po nazretí do svojej zdravotnej karty aj pár rokov dozadu sa teraz až čudujem, ako dlho to moje telo vcelku fajn zvládalo a vydržalo. Prvé príznaky súčasných problémov s krížami som totiž v karte zaznamenal už v roku 1991 a sprevádzali ma počas celej kariéry. Určite mi to neuľahčovala ani moja vrodená "kozmetická" vada na chrbtici -spina bifida,kôli ktorej nemôžem občas obsedieť v jednej polohe ani 50km cestu autom.Verím však,ako obvykle,že po každom daždi raz výjde slnko, a tak, ako momentálne už tri týždne nemôžem voľne pobehnúť ani 2km, verím,že sa na štartovú čiaru ešte postavím,hoci aj nie s výkonnostnými či víťaznými ambíciami. Nevylučujem, že aj na ten maratón. Veď,ako sa vraví...- "Nikdy nehovor nikdy"...? To by som skončil už v roku 1994 ...

...Namiesto úvodu...

...určite každý pozná vetu -"Nikdy nehovor nikdy".Nebudem Vás presviedčať,či naozaj platí. Ak občas navštívite tento blog,možno sa dozviete,prečo jej verím. Už len fakt,že mám vlastnú web stránku,či blog,ma o tom presvedčil. Rovnako ako verím ,že prehráva ten,kto sa vzdáva-a to nielen v športe. Alebo... - silná vôľa...Tiež verím,že ju má skoro každý z nás.Môže byť však akákoľvek silná -bez dostatočnej motivácie ju v sebe nenájdeme.Tak ako niekedy ja....O tom už ale inokedy.Zatial nižšie niečo o mojom prvom maratóne, prvej chodeckej 100 vke,či poslednom (nedokončenom) maratóne.

Keď silná vôľa nestačí.

Na tohtoročný maratón v Bratislave som sa veľmi tešil,okruhových mestských maratónov som totiž zatial moc nebežal,vlastne len MMM v Košiciach 2004 (2:27:53h) a vlani v Bratislave. Hoci mám rád aj menšie maratóny s obrátkou,ktoré majú svoje čaro,na kvalitné výkony mám pre svoju atmosféru radšej mestské maratóny. Predsa len ako chodec som bol dlhé roky zvyknutý pretekať na 2km okruhoch,na významných svetových podujatiach väčšinou plných divákov.Vlani som týždeň po Dudinskej chodeckej 50tke (4:18:43h) bežal na TBC maratóne práve v Bratislave za 2:30:37h,čo bol nakoniec môj najlepší vlaňajší výkon.O to viac som sa tešil na ten tohtoročný,tentokrát pod názvom ČSOB city marathon.V zime som celkom pobehal,vyhýbali sa mi aj zranenia a choroby,a hoci čisto kvalitných tréningov som moc neabsolvoval,na čas okolo 2:31h som si veril.Ako sa však vraví - "človek mieni,život mení".
Od štartu som začal možno trochu rýchlejšie ako som si pôvodne predstavoval,ale neobával som sa.Povedal som si,že buď skúsim bežať na solídny výkon,alebo ak to nepôjde,počkám na môjho slabozrakého kamaráta,ktorý nastupoval s cieľom nielen splniť limit na paralympiádu 2008 v Pekingu,ale aj zabehnúť čo najlepší výkon,lebo účasť v Pekingu mu zabezpečí len čas,ktorým bude mať medailové ambície.Prvých 10km za 34:44min zodpovedalo tomu,čo mám v nohách,hoci momentálne ešte asi nie na celý maratón.Po tom,ako sme od 5.km (17:24min) ostali s Vlastom Bukovjanom sami, sme sa občas proti vetru prestriedali.Tesne pred 1/2maratónom som začal cítiť,že pocity sú nie zďaleka také dobré ako vlani,keď som prvou polovicou trate prebehol za 1:14:08h.Teraz o minútu pomalšie (1:15:13h).Nič to však neznamenalo,hoci mi začínalo byť jasné,že v druhej polovici asi nezrýchlim.Od 25.km,keď už som vedel naisto,že výkon okolo 2:30h-2:31h nezabehnem,som sa sústredil už len na umiestnenie, keď som stále s náskokom bežal na 8.mieste cca 100m za Vlastom. Na 33.km ma však z ničoho nič začalo ťahať v pravom stehennom svale.V prvom momente som tomu nepripisoval veľký význam,aj keď som začal tušiť,že posledné kilometre nebudú ľahké. Tie však v maratóne bývajú ľahké málokedy.....Psychicky som sa teda presmeroval na to,že pokiaľ nevypadnem umiestnetnením z prvej 10tky,budem bojovať a tempo po 4:00-4:10min/km, ktorý myslím že by som uťapkal, na výsledný čas 2:36-2:37hod. bude stačiť.Ak to bude horšie ako 10.miesto, počkám na Juraja, a dobehnem s ním....Noha ma však začala bolieť čím ďalej viac,a hoci som sa na 34.km pozrel za seba a ďaleko nikoho nevidel,prešiel som do kroku.Bolesť sa stále stupňovala a mne začínalo byť jasné,že takto pokračovať nemôžem.Postupne okolo mňa prebehlo zopár bežcov, ktorým ďakujem za povzbudivé slová.Mne v tej chvíli už nešlo o výkon,myslel som na Juraja a na to,či budem schopný aspoň s ním maratón dokončiť.Na 35tom som zastavil,skúsil pocvičiť a čakal na neho.Po pár metroch som sa však presvedčil,že bolesti mi nedovoľujú ani chodecký pohyb,nieto bežecký.Nebolo inej možností,ako sa zmieriť s tým,že maratón nedokončím.Počkal som teda na odvoz do cieľa,kde som sa ako prvým stretol s Vlastom Bukovjanom.Ten mi na moje zdôvodnenie vzdania bez váhania povedal „Pefo,to není sval, jde to od chrbta“.Presne ako pred dvomi rokmi,keď som mal tie isté problémy,mi toto Vlasto povedal na Rajeckom maratóne,kde som sa bol len pozrieť. Vtedy som sa po mesiaci a pol bezúspešnej liečby na „natiahnutý sval“ dostal do rúk chiropraktika z Michaloviec ,po ktorého napravení platničiek som začal po piatich dňoch opäť behať.Záver roka sa mi potom vcelku vydaril.Najprv v októbri na chodeckej 100vke v Taliansku ,o mesiac nato na dvoch maratónoch - 11.11.2006 a 19.11.2006
Je len začiatok sezóny,preto verím,že budem čoskoro opäť zdravotne o.k. a podobne úspešný budem mať nielen záver roka,kedy chcem bežať svoju prvú 100vku,ale že sa stihnem na ňu aj kvalitne pripravit a pár maratónov absolvovať.Keď už nie ináč,tak aspoň s Jurajom,s ktorým boj o účasť na paralympiáde 2008 v Pekingu nevzdávame.Výkonom 2:46:51h. v Bratislave Juraj síce limit s prehľadom splnil a je ním zatial vo svojej skupine zdravotného postihnutia (B2) 6.vo svetových tabuľkách,zatial to však nič neznamená,pretože podľa skúsenosti viem,že nie vždy len výkon o nomináciach rozhoduje.

Od 3km po 100km

Rád spomínam na okamih,keď som ako 12.ročný nadejný bežec išiel radšej do hudobnej školy (chodil som na klavír,čo ma vôbec nebavilo,avšak otec muzikant sa vo mne videl...),lebo sme mali na tréningu kontrolné preteky v chôdzi na 3km (u tr.J.Srholca sme robili kontrolky vo všetkých disciplínach).Nevedel som si totiž predstaviť absolvovať bez prestávky 7 a pol kola na štadióne.Tak ako som si neskôr,keď som sa už venoval chôdzi, nevedel predstaviť 10km,20km, o 50tich ani nehovoriac.Postupne však,ako som sa cez okresné, krajské,slovenské a československé mládežnícke tituly dopracoval k seniorskej reprezentácii a aj k tej 50tke,v roku 1998 som prijal ďalšiu výzvu,a to chodecké preteky na 100km. Bolo to po ME na konci sezóny v novembri,preto som sa potešil pozvaniu z Talianska a novej skúsenosti.V prvom momente som si to nevedel predstaviť,ale vlastne o nič nešlo.Stále som sa presviedčal,že všetko je v hlave,psychika a pod.S odstupom času môžem povedať,že keby som vzdal prvú chodeckú 100vku,na ďalšiu sa možno nikdy nepostavím. Večer pred štartom pri večeri a pár deci vína som stále v kruhu našej výpravy rozprával,že iní sú nie viac trénovaní,len sú psychicky pripravení na to,že za tmy o 6:30hod.vyštartujú a budú chodiť prakticky celý deň,a znovu,že všetko je len v hlave....Práve ja som bol ten,ktorý povedal,že nevzdáme,iba keby naozaj nastali vážne okolnosti...V samotných pretekoch na 60.tom kilometri však prišla na mňa taká kríza,že zrazu nebolo motivácie,ktorá by ma prinútila pokračovať.V tom momente som bol na peknom 5.tom mieste,za čo bola pre mňa aj celkom zaujímává finančná prémia.Bolo mi to úplne jedno a keby mi niekto v tej chvíli sľuboval aj 10x viac,niekde by som ho akurát tak poslal.Jediný moment nakoniec rozhodol,že som to nezabalil a to po všetkých možných pokusoch mojej Janky,keď sa ma sediaceho na obrubníku pri ceste snažila presvedčiť,nech to predsa len skúsim.Mal som slzy v očiach a kopec argumentov,prečo nemôžem- "odišiel mi žalúdok, bolesti,nevládzem,nechcem sa odrovnať,pozri sa na mňa,vieš si predstaviť,že mám prejsť ešte 40km?" a pod.Už možno aj sama rezignovala a pri pohľade na mňa bola zmierená,že končím.Zrazu z nej vyšla veta,ktorý počujem ešte teraz a ktorá nakoniec rozhodla,že som sa z toho obrubníka postavil a skúsil ísť ďalej.Nebolo to nič iné,len pripomenutie,o čom som pred tým stále rozprával – že všetko je v hlave,psychika a podobné „blbosti“. V tom momente akoby sa vo mne všetko otočilo,spomenul som si,ako som si stále robil z toho žarty,a že teraz je možno práve ten okamih,aby som ukázal,či som len nejaký „kecálek pri pive“,alebo si stojím za slovom.Našťastie po tom,ako som sa postavil a začal kráčať skôr dozadu ako dopredu,som zistil,že zároveň tak isto „rýchlo“ ide popri mne maďarský chodec, ktorý prežíval možno väčšiu krízu ako ja.To ma trochu opäť pozdvihlo, postupne som krízu po pár kilometroch prekonal a na tom 5.mieste nakoniec aj skončil.Odvtedy som na ďalších chodeckých 100vkách podobných momentov zažil veľa,ale práve skúsenosti z tej prvej ďakujem za to,že som bol na ďalších siedmych vcelku úspešný – 4x piaty, 1x štvrtý a 2x tretí . O tej poslednej v roku 2006 viac tu