Všetko je otázka priorít...

O čo ťažšie obdobie som prežíval na začiatku tohto roka a celú jar, o to viac som si beh užíval v lete až dodnes a verím, že ešte dlho budem.
V marci, keď som na behanie nemal ani pomyslenie mi vo fitness+wellness centre pri cvičení chrbtice kamarát povedal: "Vieš, Peťo, môžeš mať vôľu akú chceš, konečný verdikt nám aj tak vždy vyriekne telo.."

Krátko som sa zamyslel nad poslednými piatimi rokmi, počas ktorých som si neraz myslel, že mi telo už väčšiu bežeckú záťaž nedovolía po týchto skúsenostiach som povedal, že absolútne súhlasím, len kedy vieme okamih toho "konečného verdiktu."Som totiž presvedčený, že pokiaľ ho pripustí hlava, nájde si naň v slabších chvíľach dôvod hocikedy...

Na druhej strane som rád, že hoci ma vždy lákali a stále lákajú nové výzvy, poznám svoje priority a už aj hranicu, ktorú kvôli bežeckým výkonom prekročiť nemienim...Mám beh totiž natoľko rád, že vzdanie sa pocitu radosti z neho či po ňom by som považoval za svoju najväčšiu osobnú bežeckú prehru...

O tom,čo mi (ne)vyšlo v roku 2011,ale aj o mojich ďaľších športových plánoch či výzvach viac v rozhovore pre MY Kysucké Noviny Z aktualít viac na web stránke

Sekunda, ktorú Laco žije dvadsať rokov...

Keď som si pred tri a pol rokom začal písať vlastný blog, nemal som zrovna ľahké obdobie.
Bol som už dlhšiu dobu bez zamestnania, naviac sa mi opäť objavili aj problémy s medzistavcovými platničkami, kvôli ktorým ma prvýkrát napadala aj myšlienka, že sa budem musieť behania vzdať.
Na druhej strane, nie raz som sa presvedčil, aké dôležité je nielen v športe nevzdávať sa a veriť, že po každom daždi raz výjde slnko... Ak mám ostať pri športe, pre mňa to v tej chvíli bolo nájsť úplne normálnu radosť, hoci len rekreačného bežeckého pohybu...Aké smiešne...
Nakoniec, sme už raz takí, že často považujeme práve svoje problémy za tie najväčšie.....Ležíme s chrípkou pár dní a myslíme že ideme zomrieť...
Doteraz často, keď som prežíval zdravotne či psychicky zložité obdobie, som si spomenul na kamaráta, s ktorým som s atletikou pred 32 rokmi začínal...
Lackovi Halamovi totiž na rozdiel mojich len odtrénovaných či odpretekaných 110 tisíc kilometrov za posledných dvadsať rokov osud nedoprial čo i len jeden normálny krok...
Veľa sme spolu od detstva prežili, nakoniec, aj poslednú októbrovú nedeľu 1991, v závere ktorej sa v sekunde jeho životný rozlet zastavil, sme boli od rána do večera spolu...
.
S Lacom sme sa vo svojich desiatich rokoch, niekedy na jar 1979 začali venovať atletike a postupne sme sa do nej zamilovali natoľko, že sme si v nej rýchlo našli svoje vzory, ktorým sme sa chceli podobať.
Kým mňa v trinástich oslovila popri behu aj športová chôdza, v ktorej som sa po ročnom chodeckom tréningu stal žiackym majstrom Slovenska, z Laca sa stal postupne výborny bežec so sľubnou perspektívou.
Okrem viacerych mladežníckych titulov Slovenska a Československa vo svojich 21 rokoch zabehol 5000 m na dráhe za 14:11 min. Na tie preteky - atletické kritérium SNP v Banskej Bystrici si veľmi dobre spomínam, okrem iných v nich vo finiši zdolal neskoršieho dvojnásobného olympionika a držiteľa všetkých slovenských rekordov od 2000 m po maratón Roba Štefka.
Laco bol vždy maximalista, ktorý vedel čo chce a bol pre svoje bežecké ciele ochotný podriadiť tréningu toľko, ako som videl u málokoho...
Vo voľných chvíľach si však vedel naplno vychutnávať aj život, vždy som obdivoval jeho zmysel pre humor a schopnosť zabávať spoločnosť.
Žiaľ, nielen športovú kariéru, ale čo je oveľa dôležitejšie, celý jeho a život jeho najbližších zmenila jediná sekunda, keď na Citroene ZX, ktorý si už vtedy "vybehal" na pretekoch vo Francúzsku, narazil do zvodidiel kruhového nadjazdu Rondel v Žiline.
Od osudného momentu bude zajtra presne 20 rokov, čo Lacovi nebolo dopriané nielen sa z invalidného vozíčka postaviť, ale ani chytiť niečo medzi prsty, aby rozlíšil, či je to teplé alebo studené. Laco ma totiž postihnutú aj motoriku oboch rúk.
Bolo by absurdné sa pýtať, čo by dal za to, aby sa vrátil osudný moment poslednej októbrovej nedeľňajšej noci 1991 späť....Alebo či sa so svojim osudom zmieril...Určite viem že nie, nato ho poznám moc dobre, ako aj, že sa s ním nezmieri do konca života. Takisto by som sa asi nikdy nezmieril, neviem, či sa to vôbec dá...Dá sa len naučiť s ním žiť...
Od apríla tohto roku, odkedy pracujem na Mestskej krytej plavárni v Žiline, prechádzam dvakrát denne, či už autom, na bicykli alebo behom do zamestnania práve pod nadjazd, na ktorého zvodidlách Laco na svojom červenom Citroene havaroval... Vždy, keď tadiaľ prechádzam a myslím na neho, nielenže sa modlím a som vďačný za každú šancu, ktorú som v živote dostal, ale čím ďalej viac si aj uvedomujem, aké dôležité je tešiť sa z každodenných maličkostí, ktoré zdraví často ani nevnímame...Alebo ich považujeme za úplnú samozrejmosť...

Viem, že budem opäť silný...

Keď som pred viac ako tromi tromi mesiacmi v spomienke na svojho prvého atletického trénera v závere napísal, že len čas ukáže, či sa na štart ešte nejakého maratónu postavím, dobre som vedel, na čo myslím. Prežíval som totiž nielen zdravotne či fyzicky, ale hlavne v osobnom živote psychicky veľmi náročné obdobie.
O tom, čo mi opäť pomohlo nájsť psychickú pohodu, ale aj o mojich ďaľších športových plánoch viac v rozhovore pre Žilinský večerník, ktorého časť je v následujúcich riadkoch...

ŽV: Ako si trávil posledné obdobie? Je obdobie maratónov, zúčastnil si sa na nejakom, resp. plánuješ sa zúčastniť?
Po dlhodobých zdravotných problémoch s krížami a posunutými platničkami, ktoré ma postihli v závere minulého roka som vlastne celú jar chodil po vyšetreniach a po ozónovej injekcii som hlavne cvičením len rehabilitoval. Na behanie som nemal ani pomyslenia, nehovoriac o nejakom maratóne. Úprimne - po tridsiatich rokoch športovej kariéry a aj nazretí do svojej zdravotnej karty som bol zmierený aj s tým, že s pretekaním si dám už pokoj. O to viac, keď v poslednom polroku ma postretli situácie, ktoré sú pre mňa v osobnom živote omnoho dôležitejšie ako športové výkony. Jednoducho mojim bežeckým prianím bolo len opäť nájsť z behu dobrý pocit, čo je možné len bez bolesti a radosti z pohybu. Myslím, že to sa mi vďaka trpezlivosti, skúsenostiam či viere podarilo a hoci to naozaj nebolo ľahké, som rád, že aj vďaka novému zamestnaniu som opäť našiel psychickú pohodu a okrem pár odbehnutých krátkych bežeckých pretekov Bežeckej ligy Žiliny dostávam opäť pomaly chuť aj na maratón...Už onedlho je ďalší ročník Rajeckého maratónu a keďže práve ten bol v roku 1992 mojim prvým maratónom, už teraz sa naň teším...

ŽV: V posledných troch rokoch si okrem iného štartoval aj na MS v 100 km behu, ako to bude tento rok?
Práve bežecká stovka je mojou snáď jedinou výkonnostnou bežeckou výzvou či motiváciou. Po dvoch na MS v rokoch 2008 a 2009 som sa na vlaňajších MS v Gibraltári, kde som ešte na 80. kilometri bežal deviaty na výkon pod 7 hodín, podcenením doplňovania energie totiž posledných 20km nezvládol a hoci som nevzdal, dotrápil som sa ďaleko za svojim očakávaním na 36.mieste za 7:35:26hod... Pôvodne som hneď po Gibraltári v novembri 2010 začal zimnú prípravu s jediným tohtoročným cieľom, ktorým sú práve septembrové MS na 100km vo Winschotene. Keďže zranenie ma však bežecky vyradilo na dosť dlho a len postupne zvyšujem svoje tréningové dávky, zatiaľ svoje ambície nechcem ani odhadovať...

ŽV: Tráviš stále toľko času na bežeckých tratiach, alebo už sa skôr viac venuješ oddychu?

Ešte prednedávnom som si myslel, ako som na behu závislý a nevedel som si bez neho predstaviť ani pár dní.... Život je však otázka priorít, preto som rád, že aj vďaka signálom tela poznám svoje hranice, ktoré kvôli behu či bežeckým výkonom prekročiť nechcem. Telo pre bežný život budem potrebovať totiž ešte snáď dosť dlho:-). Pravdou však je, že od malička je zvyknuté športovať a preto asi aj skutočným oddychom, čím viac hlavne hlavne psychickým, je pre mňa samotný pohyb. Ak ho nemám, necítim sa duševne v pohode, čo je omnoho horšie ako fyzická unava...Z tej sa stačí dobre vyspať :-).

ŽV: Vieme o tebe, že okrem atletiky už je z teba aj plavec, resp. plavčík.......
Áno, od polovice apríla na žilinskej plavárni, kde som sa okrem iného naučil ako päťročný plávať a počas celej športovej kariéry na nej v rámci regenerácie či po zraneniach čo-to aj odplával, pôsobím v pozícii plavca - záchranára. Myslím, že práve nové zamestnanie je pre mňa tým najlepším, čo ma mohlo za posledné roky stretnúť. Veľmi si vážim možnosť pracovať v oblasti či prostredí, ktoré sú môjmu srdcu blízke a hoci je práca plavčíka veľmi zodpovedná a hlavne psychicky náročnejšia, ako by sa na prvý pohľad niekedy mohlo zdať, veľmi ma baví a napĺňa spokojnosťou. A keď sme už pri športe, možno aj vďaka novému zamestnaniu som si našiel aj ďalšiu novú výzvu, kvôli ktorej som si celkom rád zvykol aj na veľmi skoré ranné vstávanie, ktoré som nikdy nemal rád:-). Okrem toho totiž, že do práce z KNM (14km) som posledný mesiac začal cestovať na bicykli, postupne už aj behom a môžem využiť aj plávanie, celkom ma láka skúsiť triatlon...Ten najbližší je práve v Žiline týždeň po Rajeckom maratóne 20. 8., zatiaľ v kategórii neregistrovaných, nevylučujem však, že niekedy v budúcnosti si aspoň raz skúsim aj Ironman (3,8 km plávanie, 180 km cyklistika a bežecký maratón 42,2 km).

Veď vravím, že vždy som mal rád nové výzvy.....:-)))))
.
Celý článok v Žilinskom večerníku tu ........Z aktualít viac tu

Opäť ďaľší nový začiatok s novou výzvou.....

...Zatiaľ snáď len toľko, že tak, ako som vždy rád prijímal či stále prijímam nové výzvy (už vidím ďaľšiu:-) a šiel vytrvalo za svojimi cieľmi, verím, že aj môj syn má v tomto niečo po mne...
Naopak, mne by sa v minulosti hodilo mať jeho chodeckú techniku, na ktorej hoci som vždy pracoval ako som najlepšie vedel, s pochvalou u rozhodcov som sa stretával menej ako často:-)

Každý začiatok má aj svoj koniec...

Keď som ako desaťročný chlapec prišiel v máji 1979 na štadión v Kysuckom Novom Meste na svoj prvý bežecký tréning, bral som to len ako zabitie voľného času, kým sa budem môcť prihlásiť do futbalového oddielu...Tam brali totiž až od dvanástich.
Počas tých dvoch rokov som sa však aj vďaka nášmu trénerovi Jaroslavovi Srholcovi, ktorého rukami aspoň na chvíľu prešiel snáď každý môj rovesník v meste tak do atletiky zamiloval, že o “prestupe” k futbalu som už ani neuvažoval. Hoci tréner v roku 1981 odišiel bývať do Prahy, neskôr sme sa stretávali na chodeckých pretekoch, najčastejšie v Prahe a Poděbradoch, kde bol často v úlohe rozhodcu.

Naposledy sme sa spolu rozprávali pred tromi rokmi počas skoro hodinového telefonátu, neskôr mi ešte napísal dopis asi na päť strán, v ktorom mi poslal aj zopár fotiek seba a svojich vnučiek... Aj po 70 tke bol stále veľmi aktívny, veľa obchodne cestoval hlavne do Nemecka, kde mal dlhodoročné výborné vzťahy, vďaka ktorým sme už ako deti v NDR absolvovali niekoľko bežeckých pretekov....

Žiaľ, tak ako sa naposledy v telefonickom rozhovore tešil, že raz uvidí pretekať aj môjho syna, mi bude pán Srholec chýbať nielen zajtra v Poděbradoch, kam sa na Peťa idem pozrieť, ale čo je smutnejšie, nestretneme sa už nikdy. Pán Srholec totiž nečakane na sklonku minulého roku po krátkej, ale ťažkej chorobe vo veku nedožitých 77 rokov zomrel...

Neviem, či je to osud, lebo na náhody som nikdy moc neveril, jeho odchod však aspoň pre mňa znamená okrem smútku na duši aj určitú symboliku. Môj úplne prvý tréner, ktorý mi dal lásku k atletike na celý život, zomieral práve v minútach, keď som ja dobiehal do cieľa svojho zatiaľ posledného maratónu - vianočného v Žiline 18.12.2010 o 11:30h..... Či bol pre mňa v necelých 42 rokoch (maratón - 42km :-) aj úplne posledný, ukáže čas, pravdou je, že po 32 rokoch pretekania mi aj telo v posledných mesiacoch dosť výrazne naznačuje, že má už toho dosť.....:-)

Zranenia ma naučili svoje telo poslúchať...

Tak ako som sa ešte v závere minulého roku cítil fajn a veril, že sa mi konečne podarí absolvovať celú zimnú prípravu bez zdravotných problémov, tak som musel na začiatku tohto postupne svoje predsavzatia na rok 2011 začať korigovať...

Problémy s chrbticou sa totiž po výsledkoch magnetickej rezonancie ukázali trochu širšie ako som si pôvodne myslel, po nazretí do zdravotnej karty aj zopár rokov späť ma to však vôbec neprekvapuje.:-))). Predsa, len roky vrcholového športu a takmer 140 tisíc kilometrov asi nejaké stopy na stavcoch či platničkách zanechali, čo v posledných rokoch pociťujem hlavne v zime. V zdravotnej karte som okrem iných našiel napríklad aj záznam, ktorý ma celkom pobavil, a to hlavne kvôli dátumu 9.9.1991 a poslednej vete v ňom.

“Ide o vrcholového športovca - chodca s intenzívnym treningovým zaťažením niekoľko rokov. V priebehu dlhoročnej prípravy sa u neho často objavujú zranenia svalov, natiahnutia či ruptúry na dolných končatinách, pre ktoré bol opakovane liečený na Ústave telovýchovného lekárstva. V poslednej dobe sa sťažuje aj na bolesti v L chrbtici.” Najlepšie je, že všetko bola pravda, nakoniec, už vtedy som mal za sebou jedenásť rokov, z toho šesť naozaj intenzívneho tréningu. Nehovoriac o intenzívnosti v ďaľších rokoch, kedy som svoje telo chôdzou či behom určite nešetril. Asi nie náhodou mám aj záznamov v karte najviac práve z z chrbtice a oblasti krížov.

.

Hoci sa mi ich stav po takmer troch mesiacoch vyšetrení, chiropraktických cvičení vo fitness+ wellness centre či doma a rehabilitácii zlepšil natoľko, že som začal opäť pomaly behať, na rýchlejšie behanie to zatiaľ nestačí. Preto ďaľšia možnosť, ktorej verím, že mi opäť vráti najprv hlavne radosť z behu a možno neskôr aj výkony, je ozonoterapia ( injekčné aplikovanie zmesi ozónu a kyslíka), v mojom prípade do oblasti ľavej medzistavcovej platničky. Prvý zákrok mám práve za sebou, či prinesie zlepšenie, ukáže len čas...

Neostáva mi len veriť, že najbližších sedem dní, počas ktorých mám telo nechať v kľude, potom opäť cvičiť a rehabilitovať, po dvoch týždňoch postupne zaťažovať prinesiezlepšenie a ja si opäť budem môcť povedať, že aj táto nová skúsenosť bola na niečo dobrá a mala svoj význam...

Donútila ma totiž opäť si pripomenúť hranicu, ktorú som nikdy kvôli výkonom prekročiť nechcel ani nechcem a význam cvičenia, posilovania a strečingu. Chtiac nechtiac musím priznať, že práve tie som v posledných rokoch viac ako zanedbával.....Veď jediný strečing bol pre mňa snáď už len pri zaviazovaní šnúrok na maratónkach pred behaním..:-)

....z aktualít

Opäť zrazený k zemi. Už ani nerátam koľkýkrát.:-)

Zdá sa, že som opäť dobehal, na ako dlho, ukáže čas.
Momentálne nebehám desiaty deň a zatiaľ to po dnešnej druhej návšteve u chiroterapeuta nevyzerá, že by sa na tom v najbližších dňoch niečo zmenilo…
A to som chcel od nového roku na tomto mieste vždy na konci týždňa v krátkosti zhrnúť, čo som za dané obdobie odbehal...
Človek mieni, život mení…
Skoro tri roky som nevedel, čo problémy s krížami či chrbticou sú, pritom paradoxne práve kvôli nim som si na jar 2008 myslel, že sú pre mňa signálom, aby som si dal už s bežeckými ambíciami pokoj.
Tak ako som sa vtedy už celkom zmieril maximálne s rekreačným behaním, tak mi dnes ďaľších nielen 15 tisíc kilometrov, ale aj 31 maratónov či 4 stovky, 3 päťdesiatky a množstvo kratších pretekov, ktoré mám odvtedy v nohách pripadá ako pekný sen.

O to krajší, keď si spomeniem na svoje pocity spred roka a to, čo všetko mi nakoniec moje bežecké sudičky dopriali od júna do decembra….
Žiaľ, január 2011 sa pre mňa opäť ako vlani začal zdravotnými problémami - po rokoch 2006 a 2008 sa mi totiž opäť ozvali bolesti zadného (tentokrát ľavého) stehenného svalu, ktoré mi spôsobujú vyskočené platničky či stavec S5 v dolnej časti chrbtice .
Zatiaľ neviem akým signálom či posolstvom sú tieto nepríjemnosti tentokrát, pravdou však je, že ak by to mal byť ďaľší signál na koniec mojim pretekárskym ambíciam, psychicky som naň pripravený už dlhšie. Čakám už len, kedy sa s ním stotožní aj moje telo….:-)
Možno práve preto som si behanie v posledných mesiacoch užíval bez ohľadu na dosiahnuté výkony. Tie považujem čoraz viac za bonus naviac, na druhej strane však aj za impulz k novým výzvam od svojich bežeckých sudičiek, ktoré akoby ešte nechceli, aby som sa zmieril už len s rekreačným behaním.
Jediné asi, čo by mi bolo možno trochu ľúto, ak by ten koniec prišiel práve teraz, keď som prvýkrát po ôsmich rokoch našiel motiváciu a chuť podriadiť celú sezónu jedinému cieľu a výzve, ktorú som pred dvomi mesiacmi našiel v Gibraltári . Na MS + ME 2011 vo Winschotene (9.9.2011) som začal totiž s prípravou prakticky hneď po príchode z Gibraltáru.

Ak mi to však moje (chodecko)bežecké sudičky nedoprajú, nebudem sa na ne hnevať, naopak, už za všetko, čo mi dopriali doteraz, im budem vďačný do smrti...:-)

MS + ME v behu na 100km - Gibraltár 2010

Trochu s odstupom času po návrate z Gibraltáru, keď som ďaľšie dva týždne ešte využil počasie a bežeckú pohodu na preteky, som sa konečne rozhodol napísať zo svojej štvrtej bežeckej stovky zopár dojmov.
Práve tá Gibraltárska bola totiž po dlhej dobe podujatím, snáď prvým od SP v chôdzi 2002, na ktoré som sa aspoň v lete naozaj zodpovedne pripravoval .
Po toľkých rokoch, nehovoriac o zdravotných problémoch poslednej zimy a jari by som nepovedal, že v sebe ešte nájdem motiváciu či chuť v športe niečo dokázať.
.

Napriek tomu, že mi MS + ME v Gibraltári nakoniec nevyšli podľa predstav, našiel som po nich v ultrabehu ešte väčšiu motiváciu a inšpiráciu ako doteraz.

Po skúsenosti z nich som totiž presvedčený, že k užšej svetovej špičke na bežeckej 100vke či výkonu pod 7 hodín mi momentálne nebráni, čo ma veľmi teší, zdravie, ani chuť, ale viac skúsenosti….

Nie skúseností ako takých, za roky, čo som sa venoval chôdzi, či posledné maratónu, ich mám z tréningu a pretekov určite dosť, zdá sa však, že na významný úspech v ultra, v aký verím, je to stále asi málo…
.

O tom, že som na juh Pyrenejského ostrova do krajinky s rozlohou 6,5km², patriacej Spojenému kráľovstvu, cestoval s vysokými ambíciami, som sa nikde netajil, nakoniec, celú svoju polročnú prípravu som priebežne zverejňoval aj na svojej webovej stránke.

Názor, či boli moje ciele na základe odtrénovaného reálne, si môže urobiť každý sám, pre mňa je podstatné, že som o ich reálnosti presvedčený ja sám… Nič na tom nemení ani dosiahnutý výkon (7:35:28hod), ktorý je z mojich doteraz štyroch bežeckých stoviek najslabší. Naopak, verím po ňom ešte viac, a to aj vďaka pocitu, aký som v pretekoch zažil prvýkrát.

Možno práve nezvládnutých posledných 20km môže byť ďaľším krokom k úspechu v najbližšej 100vke.
.

Ako teda z môjho pohľadu prebiehala zatiaľ tá posledná na MS + ME v Gibraltári?
Štart bol ešte za tmy o 6:30h v doku necelých 200m od veľkej výletnej lode Princes Danae, kde boli ubytovaní všetci účastníci MS+ME. Po krátkom rozkluse, kedy som len z lode preklusal do priestoru štartu a krátkej rozvcičke si vedúci našej výpravy Marián Michalík urobil foto repre SVK družstva, hoci nekomletného. Ondro Evin sa venoval svojim predštartovým rituálom a spoločné foto asi do neho nezapadalo…:-)
.

Od štartu som sa držal v početnej asi 20 člennej vedúcej skupine. Na 5 kilometrový okruh sme sa mali dostať asi po troch kilometroch, po absolvovaní jednej malej cca 1,3 km slučky.

Aký zmätok však nastal , keď nás omylom sprievodná motorka nasmerovala po prvej slučke ešte do jednej, som na svetovom podujatí ešte nezažil.
Doslova ako na trhu sme sa všetci vpredu asi pol minúty dohadovali, kde máme vlastne bežať, až sme sa nakoniec pustili aj do druhého malého okruhu. Samozrejme, celé, so ženami asi 250 členné štartové pole za nami.
Po tomto nečakanom spestrení si prvých ranných minút po štarte sme sa dostali konečne na trať v meste (štáte), kde sme mali absolvovať 19 okruhov. Tabule na sledovanie medzičasov boli síce na každom desiatom kilometri, pre nás však veľký význam nemali, keďže kvôli okruhu naviac nezohľadňovali skutočný stav.
V priebehu prvých 20 tich kilometrov mi Marián Michalík oznámil, že o túto vzdialenosť bude posunutý cieľ.

Rozmýšľal som chvíľu, akým spôsobom to chcú organizátori vyriešiť, lebo posunutie cieľa sa mi zdalo aj vzhľadom k čipovému zaznamenávanou medzičasov komplikované, dlho som si však s tým hlavu nelámal. Viac som si sledoval pocity, aby som bežal čo najviac v pohode a bol hlavne trpezlivý. Práve na netrpezlivosť som nie raz v predchádzajúcich, či chodeckých, ale aj bežeckých stovkách doplatil…
Priebežne som sledoval na digitálnej tabuli v priestore cieľa aspoň jednotlivé medzičasy okruhov, kde pri mene vždy naskočil celkový čas, čas posledného absolvovaného okruhu a poradie.
Nenechal som sa ovplyvňovať tempom žiadneho zo súperov či skupiniek, v ktorých som podchvíľou bežal, stále som sa sústredil len na to, aby tempo čo najviac vyhovovalo mojim pocitom.

.

Celkom ma potešilo, keď sa ku mne okolo 20.km pridal poliak Jaroslaw Janicki, jeden z favoritov na titul, doteraz na bežeckej 100 vke 4 x druhý na MS a víťaz mnohých významných ultrabežeckých podujatí. Spýtal sa ma, či „eto grupa pred nami pierša“?, na čo som mu odpovedal, že áno, grupa pierša, pred ňou len nejaký švéd...Obhajca striebra z minuloročných MS v Torhoute Jonas Buud to však nebol, ten bežal v skupinke asi 50 metrov pred nami. V poradí sme boli v tom čase okolo 15. miesta.
Vedel som, že Jarek iné ako medailové ambície určite nemá, preto ma ani napriek tomu, že som sa cítil veľmi dobre, nenapadlo, aby som inicioval stíhanie vedúcej skupiny, ktorá bola asi 100m pred nami. Keď to nepovažuje za potrebné Jarek, natož aby to bolo zapotreby mne…:-)...
.

Bežali sme spolu ďaľších 10 km, počas ktorých Jarek často sledoval svoje hodiny. Nešlo mu do hlavy, že máme tak pomalé medzičasy, na čo som sa mu snažil vysvetliť, že je to spôsobené omylom, keď sme bežali ráno jeden 1,3 km okruh naviac a preto ak chce vedieť medzičas na 20, 30 či 40 km, musí si cca 5 minút z toho, čo mu ukazujú hodinky, odrátať.

.

Keď sme prebiehali okolo tabule maratónu (42,2 km), nečakane sa ma Jarek po tom, ako opäť kukol na svoje stopky spýtal, či „eto maratón či iščo adin okrug“?...Prekvapilo ma to preto, lebo sme bežali ešte len niečo cez 2:33hod. a pri tempe 4 min/km maratón vychádza na 2:48 hod…. „Iščo adin okrug“, odpovedal som a trochu zauvažoval, prečo sa ma takú jasnú vec pýta...Iné, ako to, že asi stále akosi nepochopil, že sme omylom utekali hneď ráno 1,3km naviac, ma nenapadlo. Nemýlil som sa, v zápätí opäť Jarek zapochyboval „Eto jak možno, my biegam tempo 4 minuty kilometer, a to maraton budet povyše 2:53….? To bardzo nepasuje…"

Opäť som sa mu snažil čo najzrozumitelnejšie svojou slovensko-ruštino-polštinouJ vysvetliť, že „Jarek, eto patamu što po startu byl problem, my biegali 1,3 km, što my nemali biegať. Maraton nebudet 2:53, ili 2:48. Spakojno, eto ja dumaju bardzo dobrže tempo, nie?“…Zauvažoval som nahlas a možno aj takto chcel seba utvrdiť, že bežíme veľmi rozumne….

Jarek bol však zjavne stále v akejsi nepohode a asi aj iného názoru, lebo približne po kilometri trochu zrýchlil a vzdialil sa mi asi na 50 - 60metrov.

.

O ďaľšie tri kilometre som ho však dobehol a okolo cedule 42,2km sme opäť prebehli spolu. Pozrel sa na svoje stopky a zas som len postrehol jeho nepokojný výraz. Stále akoby nechápal, že ak chce vedieť skutočný medzičas maratónu, musí si od nameraného pri tabuli 42,2 km odrátať cca 5 minút, čo bol približný čas 1,3 km okruhu odbehnutého naviac ráno.

Bol som stále pocitovo vo veľkej bežeckej, ale hlavne psychickej pohode, na čom určite mala svoj podiel aj skutočnosť, že všetkých súperov predomnou som mal stále na dlhších rovinkách na dohľad.
.

Na okruhu bolo jedno nepríjemné asi 400m stúpanie, do ktorého sa vybiehalo z doku a ktorého prevýšenie malo 40 metrov. Absolvovať ho 19 krát dalo určite každému zabrať, nehovoriac po obedňajšom náhlom oteplení, pribúdajúcich kilometroch či únave….

Po jeho vybehnutí bola aj jedna s osviežovacích staníc, na ktorej som si vždy zobral fľašu s čistou vodou a po ktorej (asi kilometer za ceduľou maratónu) začal za mnou Jarek zaostávať…

Chvíľu nato Jarek zišiel definitívne z trate, čo som zaregistroval asi o desať kilometrov, keď už sedel pri občerstovačke a pomáhal pri servise ostatným polským bežcom na trati. Jednoducho, taký je šport a nie vždy všetko ide podľa predstáv.

.

Päťdesiatym kilometrom som prebehol pri odčítaní cca 5 minút asi za 3:19 hod, teda približne rovnako ako tri týždne pred tým na Dni supervytrvalca v Žiline, kde som bral 50 km predovšetkým ako posledný kvalitný tréning pred MS.
Vedel som, že z hľadiska konečného výkonu sľubný medzičas na 50. či na 60. kilometri nič neznamená, všetko sa totiž začína minimálne od 70 teho. O tom som sa dokonale presvedčil už pri svojej prvej bežeckej stovke pred dvomi rokmi:-)...

Až po 70 tom kilometri medzičas, ale hlavne pocity už niečo naznačiť môžu….Teda aspoň doteraz som si to myslel.....:-)
.

Nič sa na nich nemenilo ani v následujúcich kilometroch, stále som si dával pozor, aby som ani jeden meter neplytval silami navyše.

Na každej osviežovačke som sa napil čistej vody, na občerstvovačke som sa vždy napil iontového nápoja, ktorý som si s pribúdajúcimi slnečnými lúčmi viac riedil čistou vodou.
Niekedy v 13. okruhu som postrehol, že na trati sú usporiadatelia s vestami a pomocou kolečka na vymeriavanie vzdialenosti robia na ceste nejaké značky. Napadlo ma, že je to asi kvôli posunutiu tých 1,3 km, ktoré sme bežali naviac.
V následujúcom okruhu som zrazu na tom istom mieste po druhej strane cesty stretal oproti bežiacich pretekárov, medzi nimi aj Daniela Orálka. Nešlo mi do hlavy, čo tam robia, keďže dovtedy sa utekalo len jednosmerne, po asi 300m som však pochopil, keď aj mňa otočili a poslali späť. Organizátori tých naviac odbehnutých ranných 1,3 km vyriešili tým, že jeden okruh o tú istú vzdialenosť skrátili, takže od 70.km už zodpovedali tabule (10, 20, 30……80, 90km) konečne aj skutočne odbehnutej vzdialenosti. Trochu som si vydýchol, vyriešili to celkom dobre hlavne preto, že to skrátili vypustením toho nepríjemného 400 m úseku hore kopcom...:-)
.

Sedemdesiatym kilometrom som prebehol stále s výbornými pocitmi a dobrej nálade za 4:40:17 h, čo stále zodpovedalo tempu cca 4 min/km. V duchu som si povedal len, že fajn, teraz mi už na výkon pod 7 hod. stačí bežať tempom 4:40 min/km, čo sa mi v tej chvíli zdalo ako nemožné niečo také nezvládnuť…Nenechal som sa vyprovokovať ani povzbudením vedúceho českej výpravy Ota Seitla, že bežím aj vyzerám veľmi dobre, či informáciou, že Dao (Daniel Orálek) je vo veľkej kríze sto metrov predomnou a za chvíľu som pri ňom.
Spomenul som si len na to, o čom sme sa rozprávali spolu večer pred štartom, že treba byť trpezlivý a že 100 vka sa začína až od 70.km…. Teraz som práve na tejto méte, s pocitmi rezerv, aké som doteraz na 70.km nikdy necítil, naviac bez akýchkoľvek úponových bolestí, napriek tomu som mu odpovedal, že stále je to ešte ďaleko a niet sa kde naháňať…Oto len súhlasne prikývol a poznamenal "jasne, ješte stále máš čas"...
O pár sto metrov som obiehal s krízou bojujúceho Daniela, ktorého v podobných stavoch už poznám a trochu som si aj spomenul na vlaňajšie MS v Torhoute, keď som ho podobne obiehal už okolo 60.km. Hoci neskôr postihla veľká kríza aj mňa, obdivoval som, ako sa asi s ešte väčšou musel popasovať on, keď bol v cieli výkonom 7:28h ešte o 16 minút neskôr.

Asi o kilometer mi Marián oznámil, že som celkovo deviaty a kúsok predomnou dvaja Japonci. Samozrejme, že ma to povzbudilo, nepodľahol som však eufórii a namiesto toho, aby som zvýšil úsilie, radšej som s vedomím, že mi na výkon pod 7 hodín stačí bežať omnoho pomalšie, trochu zvolnil.

Opäť som sa upokojil, že ak som už teraz deviaty, bežím s rezervou a pohode, načo sa budem naháňať a riskovať, že ma to neskôr zloží… Také stavy už sú mi dostatočne známe…:-)... Sľúbil som si predsa, že si tentokrát posledných 20-30 km vychutnám. Nepreženiem, ale takéto myšlienky som mal ešte na 75.km.
Napriek odskočeniu si na malú potrebu s vedomím dostatočnej rezervy som päťkilometrový úsek od 70. - 75. km absolvoval stále v priemere 4:15 min/km.
.

„Super“ povedal som si tentokrát nahlas s vierou, že snáď konečne mi už v ambíciach, s akými som sem cestoval, nič nestojí v ceste.

Vôbec mi nevadilo, že sa mi začína vzdiaľovať Nemec André Collet (v cieli nakoniec šiesty), ktorý dovtedy bežal zdanlivo veľmi nevyrovnane, skoro 50 km chvíľu predomnou, chvíľu za mnou…

Od 75.km však už len predo mnou, nehovoriac od 77.- 78.km, kedy som zrazu z ničoho nič akoby narazil do steny. Doteraz totiž únava alebo nejaké problémy vždy prichádzali postupne a ak ma to "zložilo", bolo to ak som ignoroval tieto príznaky a chcel tempo držať nasilu. Teraz som si na to dával pozor, takisto ako bol aj trpezlivý a čakal na posledných 20km .

.

Tých som sa síce dočkal, ale že budú o tom, že mi každý krok vpred bude neuveriteľnou prekážkou, som si naozaj nepredstavoval...:-)))…

Marián mi na margo Andreho večer po pretekoch povedal, že v okruhu od 75. do 80. km čakal, kto z nás dvoch bude vpredu. Keď však okolo neho prebehol André a ja minútu, dve, ani tri minúty nič, vedel, že je zle… Ja som sa objavil až po štyroch, a to ešte nebol zďaleka koniec. Po pár minútach sa okolo mňa prehnal Dan, ktorému sa z krízy podarilo dostať a už n pohľad vyzeral veľmi dobre...

.

Ďaľší 5 kilometrový úsek (80.-85.km) som striedal beh s chôdzou na úrovni 26 minút, nasledujúci (85.-90.km), už tušiac, že sa mi ambície dnes naplniť nepodarí, už skôr chôdzu z behom na úrovni 31 minút a predposledný (90.-95km), kedy mi to už bolo všetko jedno, som prekráčal takmer celý za skoro 36 minút.

.

V tej chvíli som už vedel , že niekde sa musela stať chyba, vzdanie som si však napriek beznádeje na slušný výkon nepripúšťal. Skôr naopak, fyzicky som bol síce ešte na trati Gibraltárskej 100 vky, myšlienkami však už na najbližšej niekedy v budúcom roku. O to viac, keď som zaregistroval, ako sa okolo mňa ako víchor prehnal opäť Dan, tentokrát už o celý okruh vpredu, ktorý finišoval do cieľa. Pozrel som na hodinky a bolo mi jasné, že mu to konečne aj na vrcholnom podujatí výjde - bojoval o popredné umiestnenie výkonom tesne pod 7 hodín.

.

Naopak, ja som bral poslednú hodinu ako školu ultrabehu a chcel skúsiť nájsť spôsob sa zo stavu, aký som doteraz nezažil, dostať.
.

Po „vbiehaní“ do posledného okruhu som pri občerstvovačke poprosil Mariána, nech mi z batoha vyberie tri musli tyčinky. V priebehu kilometra som všetky pochrúmal a uvedomil si, aký som hladný, o pár metrov ďalej som si zo stola zobral čo som tam videl, dokonca aj pomaranč, čo ma v živote doteraz nenapadlo...
Spomenul som si na priebeh celého dňa a došlo mi, že okrem riedkého ionťáku a polovice banána som počas siedmych hodín nič iné do seba nedal. Až do toho 75. km som sa totiž stále cítil výborne, bez akýchkoľvek príznakov prichádzajúcej krízy či tráviacich ťažkostí, nechcel som preto riskovať že mi niečo na žalúdok nesadne a spôsobí zbytočné problémy. Nebolo by to tiež prvýkrát...
.

Záverečný okruh bol len o absolvovaní s cieľom nevzdať, napriek tomu bol opäť znovu viac o behu ako chôdzi. Umiestnenie ma absolútne nezaujímalo, o tom, že som bol klasifikovaný v rámci MS na 36. a ME na 27. mieste som sa dozvedel až na druhý deň pri nahliadnutí do výsledkovej listiny.
.

Pochopiteľne, tak ako som sa pýtal ja sám seba, prečo som príjimanie energie počas pretekov podcenil, stretol som sa aj s prekvapenými reakciami, ako sa mi to ako skúsenému vytrvalcovi mohlo stať.

Áno, mohlo, ako som na začiatku napísal, skúsenosti , hoci aj úspešného chodeckého vytrvalca či maratónca na úspech v ultrabehu nemusia zďaleka stačiť. Aj to je ďaľší z dôvodov, prečo ma ultrabeh láka - pre niekoho možno nudné a stereotypné „nekonečné“ behanie, pre mňa však fascinujúce hľadanie a spoznávanie nielen samého seba, ale aj cesty k naplneniu svojich (vnútorných) predsavzatí.
DaO (Daniel Orálek) , ktorý ma tak trochu k ultrabehu inšpiroval (hoci na predchádzajúcich dvoch MS v Targuinii a Torhoute sa darilo viac mne), hľadal túto cestu viac ako desať rokov. Počas nich vytrápených a boľavých 100viek absolvoval určite viac ako zatiaľ za dva roky ja. Som presvedčený o tom, a myslím, že aj Dan, že každá z nich mu niečo dala a vždy posunula vyššie – konečne v tomto roku na jar k vytúženému výkonu pod 7 hodín ( 6:58:07h), a naposledy práve v Gibraltári k 11.miestu na MS (6:58:26h).

Výsledky : Muži MS, .....Ženy MS,..... Muži ME, ......Ženy ME,

.

Priebežne moje poradie v jednotlivých úsekoch:

30km:MS-16.....ME-11.

40km:MS-15.....ME-11.

50km:MS-15.....ME-10.

60km:MS-10.....ME-5.

70km-MS-11.....ME-6.(4:40:17h),

80km-MS-12.....ME-8.

90km:MS-25.....ME-16.

100km:MS-36.,.ME-27

Foto z MS + ME - Gibraltár 2010

Všetko,čo sa v našom živote deje, má svoj význam

O tom, čo všetko dokáže viera a aká dôležitá je schopnosť nevzdávať sa, ma okrem mnohých iných skúsenosti utvrdila aj tá presne spred desiatich rokov pred OH v Sydney. Aj vďaka nej možno dnes stále rád príjimam nové výzvy spoznať svoje hranice, hoci už dávnejšie sa netýkajú chôdze.
Tretí rok mi je takouto výzvou bežecká 100vka.

Tá najbližšia v Gibraltári už budúcu nedeľu má vďaka zimnej a jarnej časti roka, keď som sa zdravotne a psychicky trápil podobne ako veľkú časť olympijského roku 2000, veľa spoločné.

Kým som si totiž svoju druhú účasť na OH vybojoval, musel som siahnúť naozaj hlboko do svojich duševných či morálnych rezerv, nehovoriac o tých tesne pred uzávierkou nominácie.
Predstavte si takúto situáciu:
Po viacerých nepríjemnostiach (strata zamestnania, s tým súvisiaca aj strata podmienok na prípravu, nevydarený prestup do iného športového klubu), zdravotných peripetiách, ktoré Vás na celú zimu a jar dostanú do neistôt a psychickej nepohody, z nich následne prameniacich (štyroch!) neúspešných pokusoch kvalifikovať sa na OH stojíte pred absolútne poslednou možnosťou, ktorou sú preteky v posledný deň olympijskej nominácie.
Vo štvrtok ráno prídete na letisko a v šoku sa dozviete, že v cestovnom pase nemáte potrebné vstupné vízum a že do lietadla nemôžete nastúpiť. Nič na tom nemení fakt, že Vás pred tým v cestovnej kancelárii, ktorá Vám letenku predala niekoľko krát ubezpečili, že pokiaľ neletíte cez Londýn ale priamo do Dublinu, nepotrebujete ho.
O pár minút sa dozviete, že írske veľvyslanectvo je najbližšie vo Viedni a že vybaviť britské či írske vízum trvá bežne zhruba dva týždne.
V počiatočnej beznádeji a zmätku v hlave ako naschvál siahnete po novinách, ktoré ste si skoro ráno kúpili a prečítate si v nich rozhovor so slovenským motocyklovým pretekárom, ktorý pred mesiacom zhodou okolností práve do Írska nemohol vycestovať, lebo vízum nedostal vôbec. Sľubná perspektíva, nie?...
Po vstupe do cestovnej kancelárie, kde ste si letenku kúpili a po zdôvodnení, prečo ste ráno neodleteli, sa stretnete s prekvapivou otázkou: „A to ste nevedeli, že do Írska potrebujete víza?.“ Vysvetľovať, že vás pred tým v tej istej istej cestovnej kancelárii niekoľkokrát telefonicky ubezpečili, že vízum vám nieje treba a že bez neho by ste si letenku predsa nekupovali, by bolo efektívne asi ako mŕtvemu kabát.
Po ôsmich hodinách „mašinérie“ vybavovania rôznych potvrdení od výpisu účtu z banky, potvrdenie zamestnávateľa či pozvania na preteky, všetko telefonátmi a faxami cez Slovenský či Írsky olympijský výbor a atletické zväzy, obe veľvyslanectvá či organizátorov pretekov v Dubline stojíte s malou dušičkou stále bez istoty, či na druhý deň (piatok) o 13:00 hod potrebné vízum vo Viedni dostanete, pred ďaľším problémom.

Je ním nájsť taký letecký spoj do Dublinu, aby ste stihli štart pretekov v sobotu ráno o 8:00 h...
Po polhodine hľadania Vám spoza okienka CK pokojne povedia, že jeden let cez Rím našli, okrem dvakrát vyššej sumy predchádzajúcej letenky to má však háčik – prílet do Dublinu je v sobotu 10:00 h. Pre zjavne športu neznalú mladú slečnu z CK hodinka sem tam nehrá rolu, pre Vás je tato možnosť prijateľná ako ponúknuť smädnému pohár morskej slanej vody.
Po ďaľšom z iks telefonátov generálnej sekretárky Slovenského atletického zväzu našťastie konečne mladej slečne za okienkom dôjde, že nie ste turista, ktorému je jedno, či bude v Dubline ráno alebo naobed, nakoniec sa teda predsa len jeden let cez Frankfurt s príletom do Dublinu v piatok tesne pred polnocou nájde. Ste však postavení pred ďaľšiu, nie ľahkú otázku....
Dať po tom všetkom, čo ste za predchádzjúci polrok bezvýsledného snaženia, nehovoriac o poslednom stresujúcom dni prežili, za letenku, ktorú možno nevyužijete, lebo víza na druhý deň vo Viedni dostať nemusíte, ďaľších 22 tisíc korún?

Získanie víza totiž záleží od jedinej osoby a od toho, či v piatok o 13 tej bude mať náladu ho takto výnimočne udeliť.
Verte, že ďaľšia otázka, či v prípade šťastného získania víz stihnete aj odlet lietadla z Viedne (11:05 h) do Frankfurtu a odtiaľ do Dublinu, je v tej chvíli pre Vás asi tak bezpredmetná, ako zamýšľanie sa, či po štyroch neúspešných pokusoch v Dudinciach, Poděbradoch, Naumburgu a Eisenhutenstadte máte práve v Dubline šancu uspieť....Jednoducho, ak by ste nemali silnú túžbu a neverili v úspech , tých 22 tisíc by asi dosť ovplyvnilo vaše rozhodnutie...Moje určite...

Ešte teraz mi znie v ušiach otázka: „Tak čo, beriete ten let cez Frankfurt alebo nie? Rozhodnite sa, o tri minúty zatvárame, naviac je piatok“....Samozrejme, už bez možnosti storna letenky...
Pri následnom krátkom telefonáte s Jankou sa mi v pár sekundách v hlave pobili všetky pocity od beznádeje a bezmocnosti až po vieru a túžbu ešte v športe niečo dokázať. Veď čo ak to je poslednýkrát?
Rozhodla jediná myšlienka - nech si v budúcnosti tento moment nevyčítam a neprenasleduje ma pocit, že som to aspoň neskúsil.
Dodnes som vďačný, že moje rozhodnutie Janka nechala na mne, hoci v tom telefóne som z nej moc optimizmu necítil...Úprimne však, navonok som moc optimizmom nesršal asi ani ja...
Samozrejme, bez ľudí ako novinár Gabriel Bogdányi a jeho expresnému zisteniu pre mňa dôležitých kontaktov a informácii, atléta Andreja Bendu, ktorý mi v časovej tiesni pomohol s dopravou či orientáciou v Bratislave a hlavne sekretárky SAZ Anny Kirnovej, ktorá okrem všetkých vybavovačiek okolo víz bola v piatok pre ne vo Viedni so mnou a nakoniec ma pol hodiny pred odletom doviezla aj na letisko vo Schwechate, by som v Dubline určite neštartoval...
V samotných pretekoch, napriek nevyspatým dvom nociam, drobným zdravotným problémom pred štartom či dvom napomienkam za techniku už na pätnástom kilometri, som si za celých 50 km ani raz nepripustil, že by mohol byť môj „výlet“ do Dublinu po všetkých „skúškach“, ktorým ma osud pred ním vystavil, neúspešný.
A keby aj bol, som si istý, že by ma nikdy neprenasledoval pocit, že som nebojoval dovtedy, kým bola hoci len minimálna šanca....

...........................................................................................................

PS: najlepší slovenský výkon roka a 17.miesto na OH bolo už len logickým vyústením znovunájdenej pohody a psychického uvolnenia, ktoré po návrate z predolympijského sústredenia v Mexiku mohlo narušiť už len máločo...............Ak, tak len nahnevať...

Medzinárodný maratón mieru - nie výkon je už pre mňa podstatný, tým je vnútorný dobrý pocit.

Tak ako som s chuťou a odhodlaním na Medzinárodný maratón mieru do Košíc cestoval, tak som bol v jeho cieli aj napriek tomu, že som pred ním veril aj v kvalitnejší výkon, spokojný.

Čo je pre mňa dôležité, teší ma, že ani s odstupom času nemám pocit, že by som v danej chvíli a za daných okolností nedosiahol, čo bolo v mojich silách. Na jednej strane sa mi nebežalo tak ideálne, ako by som si možno vedel predstaviť, na druhej však vzhľadom k tomu, že som dva dni pred štartom zasoplený od nosa cez uši až po oči ležiac v posteli pchal do seba cesnak a nadájal sa čajmi, sťažovať si tiež nemôžem. Mať menej skúsenosti, asi by som podobným vplyvom ak aj hneď nepodľahol, určiteby moju vnútornú psychickú pohodu minimálne nalomili. Ešte cestou do Košíc padli za obeť môjmu"detoxikačnému materiálu":-) dva balíky vreckoviek.

Podobné stavy však už poznám a beriem ich ako skutočnosť, keď je organizmus po kvalitnej príprave „vyšpičkovaný“ a energia sa „sústredí“ do očakávaného maximálneho pretekového vypätia a preto je jeho imunita sčasti oslabená...Vtedy stačí málo, aby sa ho choroba chytila....

Nie raz si pri takýchto stavoch spomeniem na posledný týždeň pred štartom chodeckej 50tky na OH v Sydney 2000, kedy som bol každý deň u lekára výpravy MUDr. Tibora Marčeka s prianím, nech chorobu udržíme pod pokrievkou do piatku 29.9. ráno, potom je to už jedno. Pochopiteľne, stále sa snažiac byť pozitívne naladený, veriac, že moje celoročné úsilie nemôže zmariť predsa nejaká viróza. Myslím, že môj výkon nachladnutie vtedy negatívne neovplyvnilo, som však presvedčený, že by ho určite ovplyvnilo negatívne myslenie.

Po pretekoch, v ktorých som zo seba dostal naozaj maximum (veď na OH sa aj patrí:-), som večer dobolené telo, úplne stratené hlasivky a zvýšenú teplotu liečil v Slovenskom olympijskom dome radou od predsedníčky SAZ, vtedy ešte podpredsedníčou SOV „Faji“ Márie Mračnovej a to Bošáckou slivovicou....Ako inak, pomohla....:-)

O vplyve pozitívneho či negatívneho myslenia ma vtedy presvedčili aj nálady či prejav Roba Štefka, s ktorým som v olympijskej dedine na izbe býval, keď podľa môjho názoru, pri všetkej úcte a obdive k Robovým výkonom, už na štart olympijského maratónu s porazeneckou náladou nastupoval.....Neprekvapilo ma preto, keď maratón nakoniec nedokončil a predovšetkým vnútorny boj viac so sebou ako s traťou či súpermi, vzdal.

Myslím, že aj táto skúsenosť spred desiatich rokov mi dala neskôr veľa a snažil sa ich využiť aj teraz na MMM.

Prvé kilometre som rozbehol podľa predstáv na výkon okolo 2:30h, žiaľ, skupinka s vedúcou keňankou, ktorej robil „vodiča“ hlavne Marcel Matanin a boli v nej aj Dan Orálek či Imro Magyar, od 3.km ešte zrýchlila na 3:25/km, čo mi už bolo prirýchle. Ďalší bežci ostali s odstupom za mnou, takže som ostal sám.

Po desiatom kilometri (35:23 min), hoci som sa tesne pred ním dostal pred najrýchlejšiu 1/2maratónkyňu Katku Berešovú, som pochopil, že udržať nasadené tempo v mojich silách asi nebude, preto som sa čím ďalej viac sústredil na čo najlepšie umiestnenie v rámci majstrovstiev SR...

Na 15km som sa dotiahol najprv na Imra Magyara, ktorému na moje prekvapenie príliš skoro začali oťažievať nohy, pár desiatok metrov aj na malú skupinku polmaratóncov. Zo slušnosti som sa spýtal, či im nebude vadiť, ak sa s nimi chvíľu "odvieziem", vzápätí ma napadlo, ako by bolo super bežať takto v skupinke aspoň 30km....V Košiciach som to šťastie doteraz nemal, neostáva mi len veriť, že nabudúce....

Polmaratónom som prebehol v medzičase 1:15:46hod tušiac, že vzhľadom k rýchlejšiemu začiatku na svoju momentálnu kvalitatívnu maratónsku trénovanosť bude druhá polovica viac o boji ako vychutnávaní si jubilejnej 100. maratónskej akcie:-)

Napriek spomaleniu o 3:24min som sa posunul v poradí z 15.miesta v prvej polovici na celkové 10.miesto v cieli, čo ma určite potešilo, keďže posledné dva roky (2008 a 2009) som bol 11.:-(. V rámci majstrovstiev SR som dobehol takisto ako vlani aj predvlani za Imrom Pástorom (Marcel Matanin, ktorý dobehol 20sekúnd predomnou, nebol na M-SR prihlásený) na 2.mieste.

Hoci výkon 2:35:00h je z doterajších mojich štyroch štartov na MMM najpomalší, teší ma, že aj necelé tri týždne po MMM vo mne prevláda ten istý pocit ako pár dní pred štartom MMM – a to je vzhľadom k môjmu tohtoročnému predsavzatiu uspieť v novembri na MS+ME na 100km pocit vnútornej spokojnosti.

Z prípravy na ne viac tu

Na MMM s čistým svedomím...

Uplynulý mesiac mi dal čo sa týka spoznania svojho organizmu a možností priblížiť sa k svojim najlepším maratónskym výkonom veľa.

Osobne ma teší, že som dozrel do fázy, kedy sa výkonom viac bráni môj organizmus ako hlava.
Na chuti či odhodlaní pripraviť sa systematicky ešte aspoň na jeden kvalitný maratón mi nič neubralo, pohybový aparát je však už po toľkých rokoch predsa len iného názoru.

Jasne mi pri každom čo i len náznaku kvalitnejšieho či rýchlejšieho tréningu, ktoré by si hlava či srdcové chlopne možno priali, dávalo najavo, že ak nechcem dopadnúť ako naposledy, nech ho len pekne poslúcham a nepokúčam sa zas na ňom skúšať svoj prah bolesti. Jednoducho vyhovuje mu už viac pohodlnejší pomalší beh a keď, tak občas fartlek či rovinky, kedy si zažiada.....
Napriek tomu som so svojou prípravou na tohtoročný Medzinárodný maratón mieru spokojný a na nedeľu sa teším.

Nikdy pre mňa pred pretekmi, na ktoré som sa cielene pripravoval, nebolo dôležitejšie, ako pocit, že som nič počas celého obdobia nezanedbal a v rámci možností spravil pre úspech najlepšie ako som vedel. Preto nemám výčitky ani teraz a nebudem sklamaný, ak sa mi nepodarí dosiahnúť výkon, ktorý som ešte donedávna behal celkom bez problémov. Sklamalo by ma jediné - ak by som „musel“ vzdať kvôli zdravotnému hendikepu. Slabší výkon s vnútorným pocitom, že som na trati vydal, čo vo mne momentálne je, mi v súčasnosti už určite náladu či radosť z behania nepokazí...
Nakoniec, vystižnejšie ako v básničke Mira eN Kriška sa to snáď ani napísať nedá:-)
.
Pretekár je smrteľný tvor
Zmenšovanie to je osud

Vedie s telom nerovný spor
nevidiac Zubatej kosu
.
Ktorá ho furt umenšuje
Skracuje mu krídla zlaté
Až raz povie koniec tu je
Bež medzi tie nekrídlaté
.
JedeN ide Podriadi sa
Druhý končí s pretekaním
Nezlomí pečate prísah
o pomalom utekaní.....
Viac o mojich ambíciach na MMM v Žilinskom večerníku tu

Opäť chuť na rýchly maratón

Zdá sa, že moje bežecké sudičky majú so mnou predsa len ešte nejaké plány.

Keď som začiatkom júna po pozviechaní sa z doteraz jedného z najťažších období dobehol do cieľa Kysuckého maratónu, napriek aspoň pre mňa prekvapivo dobrému výsledku som si nedával ďalej žiadne výkonnostné ciele.
Mojim prianím bolo len mať radosť z behu či chôdze a užívať si ich čo najdlhšie, lebo viem, ako by mi chýbali.

Príučka, ktorú som zranením vlani na jeseň dostal, bola dostatočne silná, aby som sa, ak nechcem dopadnúť prinajlepšom rovnako, poučil..
Je koniec augusta a ja som rád, že som napriek čoraz väčšej bežeckej pohode nepodľahol pretekaniu ako napríklad vlani .
Nakoniec necítil som ani potrebu, o hľadaní motivácie sebe alebo niekomu niečo dokazovať ani nehovoriac.

O to viac som si našiel záľubu behať len tak po terénoch a horách v okolí Kysuckého Nového Mesta...Viac ako pretekom som dával prednosť vybehnutiu si napríklad na Neslušské vrchy, kde ma na chalupe „čakalo“ vždy vychladené pivo. Nebolo pre mňa väčšou motivácou ako vycupkať posledný prudký kopec bez prejdenia do chôdze, lebo len v tom prípade som mal "nárok" na slastný pocit pri otváraní orosenej fľašky piva a prvý (druhý, tretí.....:-) hlt z nej. Bez nevybehnutia som mal nárok maximálne na čistú vodu, v lepšom prípade na minerálku.....Jednoducho správna motivácia je výborným prostriedkom nevzdávať sa – a to určite neplatí len v športe....
Okrem výbehov na chalupu som si dlhšie behy užíval na okruhových maratónoch Žilinský Hamburg, ktoré som naopak zvykol absolvovať rôznym tempom podľa toho ako som sa cítil a ako mi chutilo. Takto som ich absolvoval od júna až päť a kým vždy dobehli do cieľa aj ostatní „hamburgáči“, využil som čas na poplávanie si v bazéne neďalekej plavárne.
No môže pivo, hoci nealkoholické, keďže som vždy autom, po takomto dopoludní v kruhu takisto bežeckých nadšencov ako ja nechutiť? :-)
Postupne som sa takto nenásilne dostával do čoraz väčšej pohody, až sa blížil maratón v Rajci, na ktorý som sa tešil bez ohľadu na výkon či umiestnenie už len preto, že je to jednoducho RAJECKÝ MARATÓN...

Tento rok možno o to viac, že som sa práve na podujatí, ktoré bolo mojím prvým bežeckým maratónom, rozhodol venovať cenu pre prvomaratóncov – pohár pre najrýchlejšieho muža i ženu.
Hoci výkon ani umiestnenie neboli pre mňa už najdôležitejšou prioritou, mojim pochopiteľným prianím (predsa len som od júna odbehal viac ako tesne po zranení) bolo bežať rýchlejšie ako na Kysuckom a Záhoráckom maratóne, či rýchlejšie ako v roku 1992 prvýkrát v Rajci... Každý lepší výkon som považoval za bonus či dar od svojich sudičiek, rovnako ako za dar považujem, že si opäť môžem zdravý a bez bolesti beh či chôdzu, ktoré sa mi v desiatich rokoch stali celoživotnou vášňou, vychutnávať....
Neboli by to však práve moje bežecké sudičky, keby nechceli opäť inak, lebo po tohtoročnej zime a jari som na tréning kvôli výkonom naozaj už v úmysle myslieť nemal.....
...A možno by som ani nemyslel, keby neprišlo vyhlasovanie a oceňovanie najrýchlejších maratóncov v Rajci....
Ako inak mám totiž chápať fakt, že ja, pre koho začínali byť dosiahnuté výkony čím ďalej menej dôležité, naučil sa a behá už len podľa chuti, nepotrebuje ani hodinky či stopky, dobehne do cieľa svojho obľúbeného maratónu na mieste, za ktoré bola z osem hodnotených cien vypísaná jediná nefinančná – za 2.miesto v absolútnom poradí športové hodinky Garmin forerunner 110.
Tak ako som bol v prvom momente presvedčený, že ich predám, tak som bol o tri dni, ledy som ich vyskúšal, rozhodnutý, že si ich (na rozdiel od práčky, ktorú som taktiež ako jedinú vecnú cenu dostal za víťazstvo v kategóri M40:-) nechám.

Najprv som na nich ocenil hlavne GPS a zakreslovanie trasy, kadiaľ často v neznámom teréne behávam, do mapy aj s výškovým prevýšením, postupne som sa oboznámil s inými funkciami ako meranie pulzu či sledovanie tempa priamo pri behu a po ňom podrobné zhodnotenie všetkých týchto ukazovateľov v počítači.

Musím uznať, že sa mi behanie s novými hodinkami stalo opäť o niečo väčšou hrou, vďaka ktorej som znovu v sebe oživil aj myšlienky na spoznanie svojich maratónskych rezerv...Veď čo ak sú tie moje sudičky presvedčené, že ešte nejaké mám a chcú, aby som sa ešte aspoň raz o siahnutie do nich pokúsil....?...
Ideálnejšiu možnosť, ako októbrový Medzinárodný maratón mieru v Košiciach, na ktorom som si zabehol aj svoj doteraz platný osobný rekord v roku 2004 a tešil sa aj z víťazstva na Rajeckom maratóne, si predstaviť neviem..:-)

.

Rajecký maratón - výsledky

Kysucký maratón , Záhorácky maratón, Rajecký maratón - foto

Viac na webstránke v aktualitách , o príprave na MMM tu

Môj prvý maratón - rovno z kúpaliska

Aj keď je to už zopár rokov, na svoj prvý bežecký maratón si spomínam veľmi dobre...Odbehol som ho totiž neplánovane a trochu nečakane aj pre mňa samého.

Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo mi Rajecký maratón prirástol k srdcu a kde sa každý rok rád vraciam.

Mal som 23 rokov a za sebou už viacero dlhších tratí, hoci v športovej chôdzi, ktorej som sa od žiackeho veku venoval.
Ako Kysučan to nemám do Rajca ďaleko, chodieval som tam v lete na termálne kúpalisko. Keďže v ten deň bol na tamojšom námestí aj jarmok, prečo nespojiť príjemné s užitočným....?:-)
Na štart Rajeckého maratónu 1992 som sa nakoniec postavil po dvoch mesiacoch skoro ničnerobenia,keď som bol znechutený z neúspechu v kvalifikácii na OH do Barcelony v chôdzi na 50km. Celú zimnú prípravu som totiž oddrel ako nikdy predtým....
Do Barcelony šli vtedy starší a skúsenejší - Palovia Szikora a Blažek a Roman Mrázek, ja som si musel štyri roky počkať......
V Rajci som bol už od rána na kúpalisku s tým, že poobede sa pôjdem pozrieť na jarmok a štart (býval vtedy o 16:00hod) či dobeh maratónu.
Nakoniec mi to predsa nedalo a na štart sa postavil s tým, že sa 10-15km prebehnem.
Bolo veľmi horúco, vlastné občerstvenie som si nepripravoval žiadne - načo aj na tých pár km, myslel som si. Janke - mali sme mesiac pred svadbou - na štarte vravím, nech ma autom počká na 10.tom kilometri, kde s najväčšou pravdepodobnosťou skončím. Na desiatom kilomtri som sa cítil na prekvapenie celkom fajn, tak som sa rozhodol, že dobehnem aspoň po 15ty, nech počká tam. Potom som ju však poslal aj na 20ty a na obrátku...
Po obrátke zas, veď to je dole kopcom, takže na 25ťku dobehnem a konečne sadnem do auta. V Čičmanoch po obrátke jedna z krojovaných dievčat určite len v tom najlepšom úmysle na mňa vyliala vedro vody. Všetko mi stieklo do starých ťažkých maratóniek, ktoré som nosil už len do hory alebo k vode.
Janku s autom som napriek tomu poslal o ďalších 5km ďalej. Keď som zaváhal a nenastúpil ani na 30.km, hoci už som začínal mať toho plné zuby, Janka mi z okna zakričala, že ma počká v cieli... Kým som stačil niečo zakričať, videl som už len zadné blikajúce výstražné svetlá a vzdiaľujúce sa auto....Veď čo je to 12km, že? Od toho momentu sa pre mňa len začali naozajstné maratónske ťažké chvíle.
Každý krok mi bol pribudajúcimi metrami utrpením, nohy som čím ďalej viac za sebou len ťahal, snažiac sa odraziť a pôsobiť aspoň trochu bežecky...
Určite musel byť dobrý pohľad na mňa.. Pripadal som si trochu ako chodec, ktorý nedopína kolená...Účel však svätí prostriedky:-)....
Silou vôle som sa nakoniec došmatlal do cieľa možno aj "vďaka" kamarátovi Petrovi Gajdošovi, ktorý pôvodne občerstvoval iného bežca. Ten však už po 15tom kilometri vzdal a tak hecoval z bicykla hlavne v závere mňa, nech dobehnem, že "bežím" na slušný čas. Mne to už bolo absolútne jedno, na 38km som už však vzdať nechcel...
Hoci sa mi cieľ zdal posledné dva kilometre v nekonečne, na preplnené námestie v Rajci som sa predsa len v ´tej pravej maratónskej eufórii za povzbudzovania vďačných rajčanov doťapkal. Umiestnenie ma absolútne nezaujimalo, až v cieli som sa dozvedel, že so dobehol trinásty za 2:47:23h.
Každý, kto dobehol maratón, pozná ten pocit uspokojenia za cieľovou čiarou. Na jednej strane únava či bolesť, na druhej strane šťastie a radosť.
Horšie to so mnou bolo na druhý deň, keď som chcel vstať z postele. Ako som urobil prvý krok, skoro mi lýtko roztrhlo, nehovoriac o schádzaní dole schodmi. Za pár dní som bol však v poriadku a po svadbe som sa začal opäť serioznejšie hýbať.
Druhý svoj maratón som bežal až o desať rokov, ešte bližšie z domu, a to Kysucký maratón v Čadci v roku 2002. Ten už bol trochu iný, predsa len, za ten čas som nazbieral opäť viac skúsenosti, hoci z chodeckých "maratónov" na 50 či 100km,...Tie som nakoniec zúročil aj pri svojom druhom štarte na Rajeckom maratóne v roku 2004:-).

Výsledky doterajších 26 ročníkov Rajeckého maratónu, na ktorého zajtrajší štart sa po rokoch 1992, 2004, 2005, 2007, 2008, 2009 opäť teším - tu

Kým dokážem vstať,úder nieje stále dosť tvrdý

Po dlhšej odmlke, počas ktorej som sa hlavne kvôli svojmu synovi opäť na chvíľu vrátil k chôdzi nielen v spomienkach, ale aj aktívne, mám konečne chuť napísať aj niečo o svojom, tentokrát na rozdiel "reštartu" ani neviem už koľkému postaveniu sa zo zeme po tvrdom "direkte".

Veľmi sa podobá tomu spred dvoch rokov, s nezanedbateľným rozdielom ďaľších absolvovaných cca 11tisíc kilometrov v nohách...

Určite aj to je jeden z dôvodov, prečo mi trvalo dlhšie, kým sa mi po ňom podarilo vstať, tým druhým, a to si žiaľ musím priznať, je, že som sa z neho dostatočne nepoučil a množstvom absolvovaných pretekov príliš rýchlo naň zabudol....

Všetko zlé je však na niečo dobré, pokiaľ si z toho človek niečo zoberie....

Preto okrem skutočnosti, že moje žvásty na tomto blogu môže čítať, kto má chuť a nájde si na ne čas, vidím v ich písaní význam hlavne pre seba..
S odstupom času, pri ich čítaní a pripomenutí si myšlienok, čo sa mi v hlave odohrávalo pri nejednom vstávaní na prvý pohľad niekedy definitívnom knokaute a ako sa mi to podarilo, vždy cítim prílev pozitívnej energie.

.

Som presvedčený, že doteraz každá z prekážok, a určite sa netýkali len zranení a športu, cez ktoré som doteraz skôr či neskôr preskočil alebo preliezol:-), ma posunuli v niečom o kúsok ďalej, či už skúsenosťami, psychicky alebo morálne.

Práve skúsenosti, dobrú psychiku a silnú morálku totiž ja osobne považujem za prvý predpoklad úspešnosti v hociktorom športe. Fyzicky trénovať veľa totiž dokáže každý, nie každý však dokáže mať (pri dôležitých súťažiach v správny okamih) minimálne!!! v rovnováhe svoje duševné a fyzické dispozície......

.
Keď som sa pred niečo viac ako dvomi mesiacmi, pár dní po mojom „reštarte s 5kg nadváhy“ stretol v saune s riaditeľom Kysuckého maratónu Milanom Polákom, spýtal sa ma, či pobežím začiatkom júna Kysucký maratón.
Hoci som sa po chodeckých Poděbradoch cítil opäť pozitívnejšie naladený, o čo i len kratších bežeckých pretekoch som ani nerozmýšľal, nieto o nejakom maratóne.
Povedal som len, že momentálne neplánujem, som rád, že po dlhšom zranení sa cítim konečne zdravotne lepšie a môžem aspoň voľne klusať. Všetkému že nechávam voľný priebeh a že v súčasnosti, kedy sa mi už aj tak dlhšie ani nechce systematicky trénovať, mi je beh skôr antidepresívom ako vnútornou potrebou dosahovať čo najlepšie výkonony či víťazstvá. Tie považujem čím ďalej viac za bonusy, ktoré síce určite potešia, nemyslím si však už, že mi budú chýbať...Mojou túžbou je behať čo najdlhšie, hoci len toľko, aby som mal väčšiu chuť na pivo a nepriberal,. Na behu či chôdzi som jednoducho závislý a viem, že by mi k vnútornej psychickej pohode chýbali...
.

Na druhej strane mi ale nedalo nepovedať, že už som sa vďaka skúsenostiam naučil "nikdy nehovoriť nikdy" a aj necelé dva mesiace je dlhá doba, aby som účasť na Kysuckom maratóne definitívne vylúčil. Ak sa preto moje telo s hlavou zhodne, že chcú opäť okúsiť bežeckú pretekovú atmosféru, ako si v Poděbradoch vypýtali po dlhom čase chodeckú, určite sa nebudem brániť... Ako dlho však potrvá, kým telo hlave povie, že už chce, neriešim, v súčasnosti ho úplne uspokojuje pomalý beh či chôdza, ktorá naviac po zranení triesla a brušného svalu celkom vyhovuje aj im.
Rozlúčili sme sa s tým, že ak budem zdravý, niečo dovtedy pobehám a budem mať chuť, na Kysucký maratón určite rád prídem....

.

Od tej chvíle som naň až po pár dní pred ním nemyslel, takisto ako ani na kratšie bežecké preteky, ktoré mi takisto jednoducho nechýbali...
.

Naďalej som si podľa chuti a počasia klusal alebo chodil cca 8-12kilometrov, až sa priblížil termín chodeckého mítingu v Banskej Bystrici, kde mal môj Peťo potvrdiť svoju nomináciu na európsku kvalifikáciu olympijských hier mládeže. Našiel som si preto motiváciu, ktorou bolo postaviť sa na štart chodeckých pretekov prvýkrát so svojim synom a možno aj takto symbolicky si s ním zmerať sily na klubovom štadióne, kde som v jeho veku v tom istom klube ako on pôsobil...
.

Po pár chodeckých tréningoch predovšetkým na techniku som sa nakoniec na mítingu výkonom 47:08 na 10km presvedčil, že telo si za dlhé roky chodeckej kariéry predsa len čosi ešte pamätá. Určite aj to mi dodalo opäť viac optimizmu a hoci som bol tentokrát ešte od Peťa rýchlejší, čo ma potešilo viac, bol fakt, že ani chodecká preteková záťaž môjmu pohybovému aparátu neublížila.....
.

Napriek tomu som ani v následujúcich týždňoch nepociťoval potrebu trénovať viac ani ísť na preteky, možno aj preto, že okrem stále, hoci čoraz menej pobolievajúcemu brušnému svalstvu mi myseľ zamestnávali aj iné nepríjemné okolnosti, s ktorými som si musel poradiť predovšetkým sám...Beh a chôdza boli pri ich riešení len neuveriteľným balzamom na moju dušu a čistejšiu myseľ..
.

Som rád, že mám toto pre mňa „zamračené a pochmúrne“ obdobie za sebou a aj po dlhotrvajúcich dažďoch sa s príchodom slnečných dní začalo slnko usmievať aj na do mnou.
Dnes, hoci posledný polrok považujem za nielen zdravotne, ale aj psychicky jeden z najtvrdších direktov, aké som doteraz dostal, verím, že práve vďaka jeho „prežitiu“ môžem byť opäť silnejší. Musím však konečne dôraznejšie pripomenúť svojej hlave, aby s pribúdajúcim vekom čoraz viac počúvala predovšetkým moje telo. Naposledy totiž jeho jasné signály ignorovala, čo asi inak, ako doteraz v kariére najdlhším STOP!!! dopadnúť nemohlo...

.

Ako som napísal na začiatku, všetko zlé je na niečo dobré, ak si z toho človek niečo zoberie. Preto túto STOP-ku považujem za dostatočné varovanie, z ktorého sa mám, zdá sa, našťastie stále kedy aj dostatočne poučiť...Inak neverím, že by mi bolo dopriané postaviť sa na štart a nakoniec aj úspešne zvládnuť celý maratón, ako inak, naozaj už aj ten domáci Kysucký....

O ňom zatiaľ zopár slov na mojej webstránke v aktualitách tu , viac neskôr aj na blogu...

Veľké víťazstvá nikdy nie sú dielom náhody

Pred dvadsiatimi siedmimi rokmi, kedy sa Jozef Pribilinec v nórskom Bergene tešil z víťazstva na SP v chôdzi na 20km a na 1.MS v Helsinkách vybojoval striebro, som ja získal prvý žiacky titul majstra Slovenska.
Určite aj tieto momenty ma v rozhodovaní, či sa mám ďalej venovať behu alebo chôdzi, dosť ovplyvnili. Takisto verím, že úspechy nielen Jozefa Pribilinca, ale aj ďaľších, vtedy ešte československých reprezentantov boli veľkou motiváciou pre viacerych chodcov mojej generácie.
Okrem iných svetových vrcholných podujatí som neskôr, po roku 1993 už v drese Slovenska štyrikrát štartoval aj na SP a hoci sa mi na každom z nich podarilo dosiahnúť na 50km vždy svoj najlepší výkon sezóny (Peking 1995 - 3:55:29h, Poděbrady 1997 - 3:51:30h, Mezidon 1999 - 3:52:09h, Turín 2002 -3:52:36h,) najvyššie som vo výsledkovej listine figuroval v Turíne na 8.mieste. Do uplynulej soboty bolo práve ono na SP najlepším umiestnením slovenského chodca v ére samostatnosti SR a zároveň aj najlepšie na 50km v celej histórii SP.
To, že ho skôr či neskôr vylepší práve chodec, ktorý vlani na jar zlepšil slovenský rekord Pavla Szikoru na 50km z roku 1987 a v lete na MS v Berlíne skončil v Top 10tke na 20 aj 50km, určite nieje takým prekvapením ako to, že sa na SP stane jeho víťazom.
Zhodou okolností sa Matej Tóth práve v spomínanom roku 1983, kedy na Svetovom pohári Jozef Pribilinec triumfoval narodil, po dvadsiatich siedmich rokoch je práve on druhým slovenským chodcom, ktorý sa môže z takého istého úspechu tešiť.
Ďaľšou zaujímavou zhodou okolností v spojitosti s Matejovým triumfom a zatiaľ jediným slovenským olympijským víťazom (1988) Jozefom Pribilincom je okrem spoločného ich trénera Juraja Benčíka aj skutočnosť, ktorá už určite neurobila takú radosť fanúšikom krajiny, ktorá tohtoročný SP organizovala.
Maťo zvíťazil totiž v Mexiku, kde je chôdza takmer národným športom, a to heroickým finišom, keď kilometer pred cieľom predstihol celé preteky s náskokom vedúceho domáceho Horacia Navu.

Takisto ako na jar 1985, teda presne pred 25timi rokmi Jozef Pribilinec, keď pol roka po OH v Los Angeles, na ktorých pre nezmyselný politický bojkot neštartovali športovci socialistických krajín, porazil na mexickej pôde olympijského víťaza domáceho Ernesta Canta a vrátil mu takto aj prehru z MS.

Vôbec nieje podstatné, že Pribilinec nad Cantom zvíťazil vtedy na 20km trati, Tóth na Navom teraz na 50tke. Pre horkokrvných mexičanov to bola v oboch prípadoch určite horká slovenská pilulka:-)
Kto sa pohybuje dlhšie v slovenskom chodeckom dianí a sleduje kariéru Mateja Tótha od jeho žiackeho veku, určite mi dá za pravdu, že v sebe skrýval od začiatku veľký potenciál a bolo len otázkou, či vydrží veľkú tréningovú záťaž v mladom veku až do dospelosti.
Maťo je síce veľký talent, čo je však pre výkonnostný rast a úspech oveľa dôležitejšie, ako som ho od jeho 16-17rokov sledoval, bol ochotný pre dosiahnutie svojich cieľov dávať svojmu športu viac ako možno aj od neho väčšie talenty.

Preto nebolo žiadnou náhodou, že práve Maťo ako 17ročný v roku 2000 zlepšil najprv (zhodou okolností môj:-) 14rokov starý slovenský dorastenecký rekord na 5km (20:42,7min - dodnes platný), v roku 2002 – teda (opäť zhodou okolností:-) v roku môjho najväčšieho úspechu na SP zlepšil 23ročný slovenský juniorsky rekord práve J.Pribilinca na 10km (40:52,16min - stále aktuálny), vlani veľmi hodnotný 22ročný slovenský mužský rekord P.Szikoru na 50km (3:41:32hod). Hlavne ten posledný, takisto aktuálny zatiaľ „vyšperkoval“ teraz úspechom, od ktorého je u chodeckej odbornosti uznávané viac snáď už len olympijské zlato.

Jožkovi Pribilincovi sa to podarilo v dvadsiatich ôsmich rokoch, Maťo Tóth, hoci už teraz dosiahol toho dosť, má stále tie najlepšie pred sebou, o dva roky na OH v Londýne bude mať dvadsaťdeväť..:-).

Už teraz ma však teší, že tak, ako boli pre moju generáciu motiváciou úspechy Jozefa Pribilinca, Pavla Blažeka, Romana Mrázeka či Pavla Szikoru, tak aj z Mateja Tótha sa stáva osobnosť, ktorá môže byť svojim prístupom, výkonmi a úspechmi nielen vzorom, ale hlavne hnacím motorom pre začínajúcich adeptov či mladých chodcov dnes...

Určite aj pre môjho syna Peťa, ak bude chcieť. Jeho, keď už som tých pár zhod okolností spomenul, práve tak ako mňa, tiež v 17tich rokoch čaká prvé významne medzinárodné svetové podujatie - kým ja som štartoval v roku 1986 v Aténach na premiérových majstrovstvách sveta juniorov, na neho už tento piatok čaká v Moskve europská kvalifikácia na premiérové olympijské hry mládeže v Singapure.

............................................................................................Aktuality

Po prvej účasti v Poděbradoch som vedel, že chcem byť raz úspešným päťdesiatkárom

Na začiatku svojej chodeckej kariéry som mal svoj sen. Bolo ním aspoň raz prísť do cieľa chodeckých pretekov vrcholného svetového podujatia na divákmi zaplnený atletický štadión, ako som to mal na obrázkoch na stene detskej izby či sledoval pri televíznych prenosoch.
Okrem nich sa športová chôdza dostala na obrazovky československej televízie ešte minimálne dvakrát do roka. Bolo to pri záznamoch dvoch najvýznamnejších chodeckých pretekov v Československu – na Slovensku Záhoráckej dvadsiatky v Borskom Mikuláši, na ktorú som si zaspomínal po svojej poslednej účasti vlani., druhými boli aj vo svete známe chodecké preteky v Čechách na 50 kilometrov Praha – Poděbrady.

Práve na mojich pár účasti na nich ma napadlo si trochu oživiť spomienky pred dvomi týždňami, keď som bol v Poděbradoch kvôli môjmu synovi, ktorému sa tam podarilo splniť limit na svoje prvé významné medzinárodné podujatie - európsku kvalifikáciu na olympijské hry mládeže do 17rokov.
Na tom istom mieste som totiž v roku 1989, necelý mesiac pred koncom dvojročnej základnej vojenskej služby v ASVŠ Dukla Banská Bystrica ako 20 ročný prešiel cieľom svojej prvej chodeckej 50tky, v tom roku posledný krát na klasickej trati z Prahy do Poděbrad.
Prvýkrát som pred ňou vyskúšal aj sacharidovú superkompenzačnú diétu, ktorej podstatou je pred náročným vytrvalostným výkonom zvýšenie zásob glykogénu v organizme.
Neskôr, ale aj teraz sa musím len pousmiať, akým spôsobom som ju vtedy absolvoval. Nakoniec však nie asi zle:-)
Vedel som len, že prvé tri dni, ktoré začali náročným vytrvalostným tréningom nemám jesť nielenže sladké, ale nič, čo sacharidy čo i len trochu obsahuje. Tie sú však skoro všade – v cestovinách, ryži, zemiakoch, pečive, jedol som teda len salámu, mäso, syry a vajcia, pil minerálku a nesladený čaj. Tretí deň bolo moje telo už tak „grogy“, že z "vylaďovacieho":-) tréningu 3x2km, kedy som ani naplno nezvládal tempo v akom som chcel ísť o tri dni celú päťdesiatku, sa na štvrté poschodie dukláckej ubytovne dotackalo takmer po štyroch. Výťah sme ako vojaci záklaďáci používať nemohli, ten bol len pre "vyššie šarže"...:-(.O to viac som sa tešil na nasledujúce tri dni, kedy som mal naopak do prganizmu dostať namiesto bielkovín a tukov cukry.
Ešte pred obedom som skoro so zahmlenými očami na izbe zhltol čokoládu a o pár minút v jedálni najskôr sladký puding, až po ňom „normálne“ jedlo, teda, ak sa ním na Dukle obľúbená ovocná polievka dala nazvať...:-)

Do Prahy som prišiel nočným vlakom deň pred štartom ráno, kedy som sa už počas „cukrovania“ cítil určite lepšie, ako pri "hladovaní" bez cukrov...
Keď však cukrovať, tak cukrovať, povedal som si a ako prvé som namieril do najbližšej cukrárne na Václavskom námestí. Kúpil som tri okrúhle balenia diskokeksov a od 10:00hod, kedy začal v jednom z kín na Václaváku prvý film, som chodil po skončení jedného predstavenia na ďaľšie. Počas štyroch filmov som pochrúmal v každom kine jedno balenie – medzitým nejaký zmrzlinový pohar v cukrárni.
Večer som sa po príchode na ubytovňu pred sobotňajším štartom snažil aspoň trochu trochu rozchodiť a rozcvičiť. Veľmi ma boleli holene a cítil som sa spuchnutý, akoby som mal zrazu sto kíl.
Presne takisto som sa cítil aj v sobotu ráno na štarte, ako aj prvých desať kilometrov, ktoré sme absolvovali v uliciach Prahy smerom na výpadovku z mesta.

Začal som pomaly, tempom tesne pod 6min/km niekde v druhej polovici štartového poľa. Prvých 10km som mal za 57:22min, potešilo ma však, že ma aspoň holene prestali bolieť.
Postupne som sa rozišiel, po pár dlhých rovinách za Prahou som bol zrazu na 20tom kilometri – 1:48:01hod a za chvíľu aj v polovici za 2:12:31hod. Prepočítal som si medzičas posledného 5km úseku a vyšlo mi, že ho idem pod 5min/km.
Potešilo ma, že polovicu mám už za sebou a cítim sa omnoho lepšie ako počas prvých desiatich kilometrov, kedy ma to vôbec nebavilo.

Ďalší 5km úsek som opäť zrýchlil na 23:46min, čo ma opäť len povzbudilo, hlavne, keď som začal predchádzať jedného pretekára za druhým.
V nasadenom tempe som pokračoval aj v ďaľšom 5 kilometrovom úseku za 23:43min, od 35.-40.km som šliapal dokonca za 23:01min, čoho som sa až zľakol, bol bol som však ako v tranze, kedy som nevnímal ani stupňujúcu sa únavu.

Posledných desať kilometrov som už nasadené tempo síce nevydržal, (40.-45km za 24:23min), v poradí som sa však stále posúval dopredu , okrem iných som na 46.km predišiel aj neskoršieho majstra Europy z Helsínk 1994 Valerija Spicyna, ktorý sa po rýchlej prvej polovici v závere veľmi trápil.

Posledné kilometre boli už aj pre mňa nekonečné (45.-50km za 25:52min), po pri príchode na lázeňsku kolonádu v Poděbradoch som však pocítil neopísateľný pocit šťastia. V cieli ma klasifikovali výkonom 4:14:22hod. na celkovom piatom mieste ako piateho čechoslováka....
Z čoho som mal však najväčšiu radosť, bolo zistenie, že druhú polovicu som mal o trinásť minút rýchlejšiu (2:01:51hod) ako prvú a že sa mi zrazu ani výkon pod štyri hodiny nedal nereálny...
Či k môjmu zrýchleniu v druhej polovici pomohla vtedy aj sacharidová superkompenzačná diéta, neviem, ale som presvedčený, že určite neuškodila.

V následujúcom roku 1990 na „Poděbradskej padesátke“, keď sa na rozdiel predchádzajúcich rokov súťažilo už len v Poděbradoch na 1250m okruhu v „lázenskem“ parku , som prvýkrát ( a nie posledný) pocítil, že v drese iných ako „tých správnych“ klubov či klubu, resp. pod vedením iných ako „tých správnych“ trénerov či trénera, je aj v individuálnom športe úspech omnoho ťažšie dosiahnuteľný.

Po končení základnej vojenskej služby a prestupe na jeseň 1989 z ASVŠ Dukla BB do vychodoslovenského klubu Slavoj Trebišov, kde zo sľubovaných výborných podmienok neostal po novembri 1989 ani „kameň na kameni“ som v Poděbradoch štartoval po nádejnych výkonoch na Záhoráckej 20tke (1:27:52hod.- 3.m. na M-SSR) a po chodeckých pretekoch na 25km v Ríme, kde som skončil tretí za 1:57:10hod.

Napriek tomu som v Poděbradoch od štartu začal začal opatrne, bez konkrétnej predstavy, aký výkon chcem dosiahnúť. V tom období ma viac trápili existenčné problémy ako výkony a hoci chôdze som sa vzdať nechcel, v hlave sa mi miešali rôzne myšlienky...
Mojou predstavou bolo však absolvovať prvých 25km v tempe po 5min/km, v druhej polovici sa uvidí....:-)

Úvodných 5 kilometrov za 25:53min bolo znovu s nepríjemnými pocitmi nerozchodenia a bolesťami holenných kostí . Spomenul som si na svoju prvú 50tku spred roka a snažil sa utešiť, že asi to tak má po sacharidovej superkompenzačnej diéte byť...
Na druhej strane ma to naozaj vôbec nebavilo a veľmi skoro som sa začal pohrávať s myšlienkou preteky vzdať.
Možno našťastie, neviem, sa mi však práve na tieto preteky prišli prvýkrát pozrieť aj sestra s manželom, ktorí bývali v neďalekých Tepliciach a dokonca aj rodičia s babičkou, u ktorej boli v Jimramove na návšteve.
Poviem úprimne, v tej chvíli ma to netešilo a bojoval som so svojou hlavou, ktorej sa zrazu vôbec nechcelo...Podarilo sa mi ju teda aspoň presvedčiť, že keď už takú diaľku kvôli mne skoro celá rodina prišla, bolo by hlúpe vzdať niekde na začiatku a že im doprajem pohľad na mňa aspoň do dvadsiatky.
Tou, napriek tomu, že sa mi stále nešlo ideálne, som prešiel v mierne zvýšenom tempe za 1:40:29hod. Nohy sa mi však už začali zdať ľahšie, odznela aj bolesť holení a opäť som cítil, že sa mi vracia nálada a tým aj chuť.
Polovicou trate som prešiel za 2:04:25hod a spočítal si, že len pri udržaní tempa to bude zlepšenie osobného rekordu o päť minút.

Nasledujúcich 5km za 24:29min, dokonca s niekoľkosekundovým odskočením na malú potrebu ma presvedčilo, že dnes to inak ako kvalitným výkonom dopadnúť nemôže.
Výborná divácka atmosféra na kolonáde v priestore štartu a cieľa, kde som mal aj svojich najbližších, ma postupne dostala do správnej pretekovej eufóriie a čím ďalej viac som sa tešil práve na momenty prechádzania z jedného okruhu do ďaľšieho. Pri zrýchlenom tempe v druhej polovici to bolo pri 1250m pre mňa každých cca päť a pol minúty.

Od 30.km kilometra som jednotlivé päťkilometrové úseky zvládol za 23:21 , 23:00 , 23:19 a 23:12min, v závere som si atmosféru popri trati doslova vychutnával.
V cieli som príjimal gratulácie, dokonca aj od rozhodcov a tešil sa jednak z osobného rekordu 4:01:46h, ako aj celkového 6.miesta a v rámci M-ČSSR dokonca z miesta bronzového....
Okrem československého rekordéra na 50km Paliho Szikoru (3:55:04hod) a Števa Malíka (3:59:10hod) sa mi podarilo byť rýchlejší ako všetci ostatní reprezentanti, ktorí usilovali o splnenie limitu na ME v Splite, medzi nimi aj pretekári Dukly B.Bystrica.....
Tešil som sa však len necelú polhodinku, kým som pri príchode na vyhlasovanie už osprchovaný nestretol Števa Malíka:
„Pefo, diskli Ťa“...- povedal mi Števo ako prvé a mňa sa mocnil zvláštny pocit. Neveriac som sa zmohol len na:
„Pišta, si rob prdel vieš z koho........“
„Naozaj, je mi to ľúto, ale nozaj Ťa vyhodili, asi Ti terčík už nestihli ukázať pred dojdením do cieľa “, snažil sa mi Pišta zdôvodniť..
„To nie je možné, za celých štyridsať okruhov som trikrát ani napomienku nedostal, nemohli ma len tak vyhodiť. Dokonca ani v cieli mi červený terčík nikto neukázal“...- stále akoby som nechcel veriť, že pri takej hustote rozhodcov na 1250m okruhu nebolo dostatok času, aby mi červený terčík ukázali ešte na trati, prípadne tesne po prejdení cieľom, čo sa bežne v chôdzi stáva.
Dodnes preto nie som presvedčený, že bolo všetko „košér“ či v duchu fair play, skôr si myslím, že pred tými dvadsiatimi rokmi zasiahla šedá eminencia a rozhodlo práve to, že reprezentujem nejaký bezvýznamný klub niekde z východu Slovenska. Verím, že v prípade oddielovej príslušnosti klubu, odkiaľ som po zakladnej vojenskej službe odišiel, by som túto horkú pilulku stráviť nemusel.
Aj taká je však niekedy športová chôdza a každý, kto sa jej vrcholovo venuje, vie, na čo myslím.....
Mrzelo ma to síce ešte nejaký čas, už na druhý deň som si však sám pre seba povedal:
„Nevadí, všetci videli, že som výkon regulérne dosiahol na trati a určite budem mať možnosť ešte presvedčiť, že chodiť viem nielen rýchlo, ale aj technicky dobre." Zobral som to ako motiváciu a snažil sa viac tým nezaťažovať. Dôležité pre mňa bolo, že som bol vnútorne presvedčený, že mám na to byť v blízkej budúcnosti jedným z najlepších chodeckých päťdesiatkárov v československu reprezentujúci svoju krajinu na svetovom vrcholnom podujatí.
Kvôli rozdeleniu československa som to už síce nestihol, v drese Slovenska som si však toto svoje predsavzatie, aj keď až o štyri roky, napriek rôznym nepriaznivým okolnostiam vďaka svojej viere a zanietenosti k chôdzi aj neskôr nejeden krát splnil.
Dokonca aj vo svojom najbližšom štarte v Poděbradoch v roku 1997, kde slovenská chôdza dosiahla svoj doteraz najväčší tímový úspech a to 2.miesto na Svetovom pohári práve na 50km trati. O ňom už však niekedy nabudúce....
Výsledky+medzičasy chodeckej 50tky Praha - Poděbrady 1989 tu
Výsledky + moje medzičasy "Poděbradskej padesátky" 1990 tu
Výsledky SP 1997 v Poděbradoch - jednotlivci 50km tu ..Družstvá tu