sobota, 22. novembra 2014

Deň Supervytrvalca 2014 - 8.štart, 7.titul, 6.víťazstvo...

Keď som vo svojom poslednom blogovom príspevku po Dni supervytrvalca 2012 písal o svojich  pocitoch "Cez utrpenie ku hviezdam", veril som že mi tie hviezdy doprajú užívať si ich dlhšie ako do konca roka.. Dnes, po dvoch rokoch viem, že hoci som sa k tým najbližším dostal, je ich vo vesmíre oveľa viac ako som si myslel....
Od januára 2013 som sa totiž okrem čoraz častejšie sa mi pripomínajúcich medzistavcových platničiek  nevyhol i rôznym nebežeckým úrazom (napr.aj zlomenine palca na ruke :-)
Najvážnejším z bežeckých bolo vo februári 2013 roztrhnutie zadného stehenného svalu pri krose na Rajeckom Borošovci, z nebežeckých  opäť na bicykli, pripominajúci "autobusový" rok pred tým .....
Aj preto verím, že všetko, čím som za posledné dva roky prešiel ma opäť nielen "zocelilo" a naučilo, ale aj presvedčilo, že tak ako nevieme kde ma vesmír koniec či hranice tak nemá hranice ani viera...
Určite aj to je dôvodom , prečo sa mi podarilo nedávno na MMM v Košiciach zabehnúť svoj najrýchlejší maratón za posledné 3 roky či získať ďaľší titul M-SR v behu na 50km ..Nuž, naozaj hoci si telo rýchlo odvykne, tak nezabúda: ..-:)



Aktuality a preteky 2012-2014

sobota, 27. októbra 2012

Cez utrpenie ku hviezdam...

Titulok k dnešnému príspevku asi najlepšie vystihuje moje súčasné pocity, kedy si behanie či chôdzu opäť s radosťou užívam.
Pri fyzicky i psychicky bolestivom trápení počas liečby zlomeniny kľúčnej kosti či prvých dvoch týždňoch rekonvalescenice som sice vedel, že radosť a dobrý pocit z behu je len otázkou času, že ma však len dva týždne po ich nájdení bude baviť behať triapol hodiny v kuse a získam piaty titul majstra SR v behu na 50km za sebou, som naozaj nečakal.

Na štart Dňa Supervytrvalca a zároveň Majstrovstva SR v behu na 50km som sa totiž postavil s jediným očakávaním – dopriať si ďaľší  z bežeckých zážitkov, ktoré mi stále preteky prinášajú, dokonca čím ďalej viac...

Nad výkonom či umiestnením som po tom, čo som od úrazu odbehal vôbec nerozmýšľal, avšak zvedavosť koľko mi nohy po mesiaci behania doprajú  bola silnejšia, aby som sa aspoň  na štart 944m okruhu postavil…Že z toho bolo nakoniec celých skoro 54 odbehnutých okruhov je pre mňa príjemným prekvapením, 2.miesto v absolútnom poradí za Kosťom Železovom a majstrovský titul SR boli len povestnou čerešničkou na torte :-)

Nakoniec stručná chronológia mojej "prípravy" k sice najpomalšej,  nie však menej potešiteľnej šiestej bežeckej 50tky :
1.8. - úraz po zrážke autobusom - zlomená kľúčna kosť.
26.8.-  prvá krátka vychádzka.
17.9. - prvý pomalý beh - 5km  6:30 min/km
3.10.-  prvý a jediný kratší rýchly beh -Bežecká liga Žiliny - 3km 3:35 min/km.
8.10. - prvý pomalý dlhý beh - 18km 5:33min/km.
10.10.- prvý a jediný dlhší rýchly beh - preteky v Stráňavách - 9,5km  3:50 min/km
20.10. - prvý aj dlhý aj rýchly beh - Deň Supervytrvalca - 50km  4:13 min/km.
Všetko medzitým  pomalý klus či chôdza s očakávaním, kedy si nohy začnú pýtať viac..:-)

Dnes, hoci už vnímam titulok k tomuto príspevku predsa lem trochu inak ako napríklad pred osemnástimi rokmi po ME v Helsinkách, ma teší, že som zvládol nielen ďaľšiu skúšku, ktorú si osud pre mňa pripravil, ale aj, že som sa už ani neviem koľký krát presvedčil, že ak máme v sebe silnú  vieru, sme schopní dosiahnúť viac akosi myslime…Veď nie zbytočne sa vraví  "kto sa nepokúsi - nezažije"…:-)

sobota, 6. októbra 2012

Radosť z behu si treba zaslúžiť.

Vedel som, že ma pri rekonvalescencii po zlomenine kľúčnej kosti nečaká ľahký bežecký začiatok, že mi však telo za celé dva týždne nedopraje ani náznak bežeckej radosti hoci aj z úplne pomalého a voľného klusu by som neveril. Až som sa zamyslel, že konečne začínam chápať, ak niekto povie, že beh je náročný.

Na druhej strane je silnejšie moje presvedčenie, že beh je popri chôdzi  najprirodzenejšia a najjednoduchšia pohybová činnosť. Ak je človek zdravý, stačí len chcieť, postaviť sa zo zadku a o jeho jednoduchosti presvedčiť svoju lenivosť:-)
S ňou našťastie zatiaľ aspoň v peknom počasí zdvihnúť zadok problém nemám, preto viem, že dosiahnutie radosti a dobrého pocitu z behu chce ako vždy len svoj čas.

Ťažšie to už je s nájdením chuti prebehnúť sa svižne, po 33rokoch pretekania sa totiž intenzívnejšej záťaži telo nielenže bráni čím ďalej viac, ale mu aj   omnoho dlhšie trvá, kým sa po rozhýbe, nehovoriac o prioritách, ktoré sa už bežeckých či chodeckých výkonov moc netýkajú.

Neznamená to však, že keď sa postavím na štart pretekov, nesnažím sa podať čo najlepší výkon, na aký v danej chvíli mám.
Pred pár dňami som sa na ďaľšom zo základných kôl Bežeckej ligy Žiliny opäť presvedčil, že len čo padne štartový výstrel, bez ohľadu na to, či mám natrénované alebo nie, „pretekárske srdce“ v sebe stále nezapriem. Hoci som trojkilometrovú trať s vyplazeným jazykom v cieli absolvoval v tempe, v akom som pred pár rokmi behal maratóny, utvrdil som sa o čom som písal naposledy – telo si odvyká rýchlo, ale nezabúda...

piatok, 21. septembra 2012

Telo si odvyká rýchlo....Ale nezabúda...

....len tak sa prebehnúť...Aké jednoduché a zároveň zložité, aspoň po siedmich týždňoch kľudu. Nech rozmýšľam ako rozmýšľam, dlhšie obdobie bez behania či s tak málo pohybom ako teraz po autobusovo - bicyklovom úraze som nemal odvtedy, ako sa naučili moje nohy chodiť:-)
Pri všetkých úrazoch či zraneniach doteraz som sa podľa možností vždy snažil robiť aspoň niečo, aby som  z fyzickej kondície stratil čo najmenej a tak sa čo najrýchlejšie vrátil k výkonnosti pred zranením. Nemohol som chodiť či behať, posilňoval som, plával, prípadne krútil pedálmi na stacionárnom bicykli...
Teraz pri zlomenej kľúčnej kosti a odreninách? Prvé tri týždne som s bolesťami zafixovaný presedel alebo preležal, ďaľšie tri  okrem krátkych vychádziek stále s fixačnou ortézou som tiež nebol schopný viac...
Jednoducho "psychický teror".:-)
Až po ďaľšej röntgenovej kontrole  v minulom týždni som od lekára dostal povolenie rameno ľahko rozhýbavať cvičením, bez prudších pohybov, najlepšie vo vode. Kľúčna kosť bola totiž zlomená trochu komplikovane - rozštiepena s výlomami a posunutím, takže zrastá pomalšie ako bežná zlomenina. Keď k tomu prirátam natiahnutia či natrhnutía mäkkých tkanív v ramene, aj cvičenie s minimálnym rozsahom pohybu je na začiatku neskutočne náročné ...

V posledných dňoch som sa však opäť posunul ďalej, od pondelka som bez ortézy, včera  mi rehabilitačná lekárka odobrila aj behať.
Pochopiteľne ma to potešilo, prvotné nadšenie mi však zrazil moment, ako som to skúsil, keď ma po pár bežeckých krokoch  bolesti triesel a zadných stehenných svalov ďalej nepustili...
Mal som ich stuhnuté, poskracované, cítil som sa zrazu  ako v tele obalenom hrdzou,  a tak som namiesto prvého behania po siedmich týždňoch radšej sadol do auta  a šiel do Žiliny na plaváreň...
V bazéne som okrem cvičenia a zopár plaveckých záberoch v štýle psíka imitoval aj bežecký pohyb, čo sa mi nie raz pri zraneniach osvedčilo. Voda totiž výborne nadľahčuje, takže aj mojich počas pohybovej nečinnosti nalepených päť kíl "slaniny" triesla ani kĺby necítili:-)

Dnes doobeda som spravil prvé bežecké kroky aj v prírode, po tiež skôr beh imitujúcich ako bežeckých sto metroch cez bolesť som v neďalekom lesíku nakoniec "nabehal":-) 3km v tempe 6:30/km...

Nuž, začiatky bývajú vždy ťažké, ale aj na tento, ani neviem už koľký, sa opäť teším. Viem, že tak ako minulý týždeň po prvej dlhšej vychádzke, aj po dnešnom dvadsaťminútovom "behu" budem mať svalovicu, tú však, rovnako ako bolesť pri cvičení ramena beriem už ako signál, že " čo bolí, to silnie"...:-)
Všetko ostatné chce svoj čas...

streda, 5. septembra 2012

Už som bol asi dlho v pohode..:-)

Kto občas zablúdi na môj blog, určite si všimol, že v poslednom roku apol som naň toho moc nepísal. Niežeby nebolo o čom, naopak, toto obdobie som mal natoľko pestré, že okrem doplnenia aktualít na webovej stránke mi lenivosť viac písať už akosi nedovolila.
Momentálne, keďže ma opäť trochu (dosť:-) pribzdili zdravotne problémy, som sa rozhodol aspoň stručne zhrnúť posledných šestnásť mesiacov v nasledujúcich riadkoch.

Po už ani neviem koľkom zotavení sa z bolestí chrbtice a posunutých platničiek (naposledy pomocou ozónovej injekcie) som sa teda  od mája 2011 opäť rozbehal.
Za podstatnejší, avšak určite najpozitívnejší okamih však považujem deň, keď som po siedmich rokoch chodenia na úrad práce nastúpil do nového zamestnania...

Aj dnes, po takmer roku apol ma teší, že po čerstvom absolvovaní kurzu vodného záchranára som dal prednosť možnosti pracovať na Mestskej krytej plavárni  v Žiline pred podpisom pracovnej zmluvy v rovnaký deň - mestskej polícii v Kysuckom Novom Meste.
Hoci po dlhoročnej kariére vrcholového športovca, keď okrem športu som doteraz poriadne iné ani nerobil si túto možnosť "preladenia sa" od mesta KNM určite cením, predsa len nakoniec rozhodlo moje srdce a to, čo mi je pochopiteľne bližšie.

Po opatrných pár desiatkach kilometroch pre začiatkom leta 2011 a kratších pretekoch v rámci Bežeckej ligy Žiliny  som sa aj vďaka novej práci postupne dostal opäť do psychickej pohody.
Na Kysuckom maratóne som si síce ešte odbehol len minimaratón s deťmi (3km), po ňom som však záťaž už postupne zvyšoval.

Prvými „vážnejšími“ a dlhšími pretekmi bol v auguste Rajecký maratón (2:43:51h), ktorý som považoval hlavne ako kvalitný test pred septembrovými MS + ME v behu na 100km. Práve tie som si  po predchádzajúcich  MS + ME na Gibraltári, kým som sa nezranil, určil za bežeckú prioritou roka.

Týždeň po maratóne v Rajci som si skúsil prvykrát aj triatlon v Žiline a musím uznať, že som si z neho odniesol viac zážitkov. A to nielen vďaka umiestneniu (v šprintriatlone plávanie - 0,75km, cyklistika - 20km, beh - 5km zo 160štarujúcich celkovo trinásty, v kategórii M40 druhý) ale hlavne novej cyklistickej skúsenosti a pádu "ala Tour de France", keď som hneď v prvej zákrute pod kopcom nevybral zákrutu a letel cez zvodilá...O ňom však neskôr.....:-)

Našťastie okrem bolestivo narazených rebier sa zošité rany na hrudi a ruke rýchlo hojili, takže pred septembrovými  MS + ME v behu na100km vo Wischotene som ešte stihol aj niečo pobehať. Nie síce toľko, aby som si dával také predsavzatia ako na predchádzajúcich MS, avšak cenným pre SR družstvo som si veril byť aj napriek tomu. Mojou vytrvalostnou bežeckou „prípravou“ boli vlastne len dvojtýžňové "presuny"  z domu do práce a späť, čo znamenalo denne cca 27km...

Vo Winschotene sa mi prvé tri apol hodiny bežalo až prekvapivo dobre (maratón tesne pod 3hod.), pred 50tym kilometrom sa však okrem postupne ubúdajúcich síl ozvali aj bolesti ľavého stehenného svalu, ktoré naznačovali opäť moje „platničkové“ problémy.
V tom momente som bol rozhodnutý svoje úsilie po piatom desaťkilometrovom okruhu ukončiť, keď som na pár minút pri našom občerstvovacom stole aj zastavil. Po chvíli státia a cvičenia mi však hlava vnukla myšlienku nevzdávať a tak som sa, hoci krokom vybral do ďaľšieho okruhu. Aj v ňom som nie raz zastavil, chvíľami kráčal a skúšal si nájsť čo najvhodnejší a šetrnejší štýl behu. Možno sa niekto pýta, aký malo pre mňa význam bez šance na kvalitný výsledok dokončiť celú 100vku. Jedinou mojou odpoveďou  je, že nerád vzdávam a hoci vo svojom doteraz najslabšom bežeckom čase na 100km -nevzdanie sa mi dalo ako každé ultrapreteky ďaľší zážitok a novú skúsenosť. Spomedzi sedmičky slovenských reprezentantov mi 8:41h stačilo nakoniec na druhý najlepší výkon, keď okrem Slava Lindvaia, ktorý sa na trati trápil ešte o viac ako dve hodiny dlhšie ako ja, nemali svoj deň ani Rudo Lorenčík, Peťo Polák a Ľubo Hrmo, ktorí skončili predčasne medzi 60.-80.km...

Po MS sa našťastie vážnejšie problémy s platničkmi nepotvrdili, tie menšie ma aspoň donútili pripomenúť si opäť chiropraktické cvičenia, ktoré mi vlani tak pomohli vrátiť sa po zranení k behaniu...
Celkom rýchla regenerácia mi dovolila okrem iného vyhrať Kysuckú (16510m) a štvrtý rok po sebe Martinskú hodinovku (16599m), týždeň pred Medzinárodným maratónom mieru v Košiciach som si dokonca opäť zapretekal aj v chôdzi, keď v Bacúchu sa mi výkonom 23:40min podarilo vyhrať kategóriu veteránov na 5km...

Začiatkom októbra som si v Košiciach na MMM  po roku 2004 zopakoval v absolútnom poradí 9.te a v rámci majstrovstiev SR v maratóne štvrtý rok po sebe 2.miesto (2:39:51h), o dva týždne takisto štvrtý rok po sebe sa mi podarilo zvíťaziť na Dni Supervytrvalca  a zároveň získať štvrtý titul M-SR v behu na 50km (3:16:31h)...

Celá jeseň aj začiatok zimy boli naďalej v znamení nielen bežeckej, ale aj pracovnej pohody, za zmienku možno stojí ešte 5.víťazstvo na decembrovom Vianočnom maratóne v Žiline (2:56:38h) či Silvestrovský beh na tartane v Dubnici nadVáhom, kde som bežal 5km dokonca dvakrát. Najprv vo veteránskej kategórii M40, v ktorej som výkonom 17:22min dobehol druhý, o pár minút neskôr v kategórii do 40rokov, kde mi na víťazstvo stačilo 17:17min...

Do Nového roku 2012 som si nedával žiadne špeciálne predsavzatia, tým hlavným bolo udržať si naďalej nielen fyzickú, ale hlavne pracovnú a rodinnú pohodu. Napokon, čo viac som si mohol priať, aby som si bežecké či chodecké preteky bez ohľadu na výkony užíval.?

V januári - februári som začal tradične bežeckou ligou Žiliny na 1. a 2.zimnom kritériu, po štyroch rokoch si odbehol opäť chodbový maratón na 134m okruhu Prievidzskej základnej školy, kde som časom 2:51:14 dobehol druhý za špičkovým triatlonistom - ironmanom čechom Petrom Vabrouškom.

Po dvojročnej absencii na Bratislava city maratóne som sa naň začiatkom apríla tešil, nečakane som sa však týždeň pre ním postavil aj na štart chodeckej Dudinskej päťdesiatky. Z dvoch chodeckých voľných desaťkilometrových tréningov som síce nemal predstavu, koľko z celej 50tky absolvujem, mojou predstavou však bolo chodiť pokiaľ ma to bude baviť, nezačne ma niečo bolieť alebo kým mi rozhodcovia neukážu červený terčík za nevyhovojúcu chodeckú techniku. Na novom 1km okruhu, ktorý mal premiéru pred budúcoročným Európskym pohárom v chôdzi sa na štart 50km postavilo 110mužov z 36krajín, čo bolo pre mňa ďalším dôvodom si preteky užiť a trochu si pripomenúť svoje chodecké časy:-)..
Pochopiteľne nie výkonmi, na tie si už radšej počkám u môjho Peťa..

O to viac ma prekvapilo, a úprimne priznám aj potešilo dojdenie až do cieľa nielen bez jedinej napomienky za techniku, ale aj po jedenástich rokoch opäť na medailovej pozícii v rámci majstrovstiev Slovenska. To, že mi na 3.miesto stačil výkon (4:56:26h) o viac ako hodinu za osobným rekordom (Dudince 1996 - 3:51:22h) je už z pohľadu slovenskej chôdze síce trochu smutnejšie, ale to už nie je môj problém...

Od apríla som zimné cestovanie autom do práce a späť opäť vymenil za bicykel a okrem plávania, behania aj chôdzou či občas cvičením vo fitnescentre sa podľa predstáv udržiaval v dobrej fyzickej aj psychickej kondícii...
Skoro každý týždeň som absolvoval nejaké preteky, okrem tých v rámci Bežeckej ligy Žiliny to boli od apríla hlavne spomenutý maratón v Bratislave (2:44:09h), MS+ME v behu na 100km v Taliansku (7:51:14h) či Kysucký maratón v Čadci (2:51:44h)....

Ak poviem, že som si nielen beh, chôdzu, plávanie či rôzne rodinné akcie, ale aj svoju prácu vychutnával, tak to myslím doslovne. Naozaj som bol po skoro ôsmich rokoch bez stabilného zamestnania konečne spokojný a šťastný...

Na môj vkus mi však priazeň osudu trvala asi už dosť dlho a hoci nemôžem povedať, že som nešťastný, k úplnej spokojnosti mi predsa len opäť čosi chýba....
Nielenže som sa ešte pred niečo viac ako mesiacom tešil na Rajecký maratón, na ktorom som si presne pred dvadsiatmi rokmi tri týždne pred svadbou odbil svoju maratónsku premiéru, či opäť Žilinský triatlon , tentokrát na olympijskych vzdialenostiach (1,5km, 40km, 10km), ale okrem iného opäť aj na októbrový MMM v Košiciach či Deň Supervytrvalca v Žiline...

Ako sa vraví, človek mieni – život mení. U mňa moje plány zmarilo jedno z mnohých cestovaní na bicykli do práce. Presnejšie autobus, ktorý sa pri vjazde do Žiliny vyhýbal predbiehajúcemu kamiónu, nedobrzdil a zozadu ma v 70km rýchlosti narazil pravým predným náraznikom...Bol to tak nečakaný moment, že po pozbieraní sa zo zeme a intuitívnom skontrolovaní odrenín či nakoľko som mobilný, si pamätám len, že som bol akurát naštvaný, že prídem neskoro do práce, ak vôbec budem môcť ísť...Po naložení bicykla do autobusu, keď som sa šoférom nechal odviesť na plaváreň, som totiž čím ďalej viac pociťoval bolesť a nehybnosť pravého ramena. Našťastie som si po vymotaní sa aj s bicyklom z autobusu od šoféra vypýtal kontaktné údaje, predsa len ak by bolo treba.. Určite bol takisto v šoku a bol rád, že chodím po svojich, inak by sa ma asi nepýtal čo má robiť a rovno by ma zaviezol do nemocnice. Myslím, že takisto ako ja veril, že ako som sa po páde zo zeme pozviechal, do autobusu s bicyklom nastúpil aj vystúpil a odišiel schodmi do vestibulu MKP, tak bude mať aj keď nie príjemne začatý deň, predsa len bez ďaľších následkov...
Tie som si začínal uvedomovať až v sanitke, ako som sa z čoraz väčšou a hlavne identifikateľnou bolesťou pravej kľúčnej kosti dostával zo šoku. Definitívne mi však skutočnosť, že som mal vlastne šťastie v nešťastí došlo hlavne vtedy, keď som po príchode z nemocnice videl prasknutú prilbu...Už chápem profi cyklistov, keď aj po nepeknom páde dokončia etapu doráňaní, trébars aj so zlomenou končatinou či kľúčnou kosťou. Horšie to je na druhý deň...
Nakoniec, vlaňajší let cez zvodidlá na Žilinskom triatlone som tiež neriešil počas pretekov, ale až zdravotná služba v cieli, ktorá ma hneď zaviezla do nemocnice. Po zošití tržnej rany sa mi už na rtg rebier čakať nechcelo, myšlienkami som bol už späť ma triatlone, kde som sa tešil v cieli  na pivo....aj guľáš, nech som úplný:-)

Našťastie, ako môžem byť rád, že po vlaňajšom „triatlonovom“ páde mám na tele len pamiatku v podobe cca 8cm jazvy cez zošívanú prsnú bradavku, neostáva mi iné ako sa tešiť, že najnovší „busový“ sa zaobišiel „len“s trieštivo zlomenou kľúčnou kosťou s posunom....
 ...a veriť, že zatiaľ po mesiaci  kľudu budem čo najskôr opäť fit. Neskutočne mi totiž chýba nielen pohyb, ale aj prostredie, kde som vlani začal novú životnú etapu...

Viac na http://www.tichypefo.wbs.cz/AKTUALITY.html

pondelok, 6. augusta 2012

Nikdy svoje rozhodnutia neskôr neľutujem...


Pri príležitosti práve prebiehajúcich Olympijských hrách v Londýne som  si v rozhovore pre Žilinský večerník okrem iného v krátkosti pripomeul aj na svoje dve olympijské skúsenosti.
Pred ich začiatkom so mnou počas Behu olympijského dňa detských kategórii v Žiline hodil reč Adam Abafi.



Spomeniete si ešte niekedy na svoj prvý štart pod piatimi kruhmi?

Debutoval som v roku 1996 v Atlante. Bolo to tam nesmierne ťažké, lebo v Spojených štátoch sme boli s chodeckou reprezentáciou už šesť týždňov pred olympijským štartom, naviac v náročných klimatických podmienkach, čo bolo nielen fyzicky, ale aj psychicky mimo domova veľmi náročné. Samotné preteky mi nevyšli zďaleka podľa predstáv, úprimne priznám, keby to nebola súťaž pod piatimi kruhmi, asi by som do cieľa nedošiel.  Z 32.miesta som pociťoval sklamanie, no až postupom času mi dochádzalo, že som vlastne absolvoval olympijské preteky a že to malo svoj význam. Nezlomilo ma to, práve naopak - dostal som novú motiváciu.

Aj napriek tomu, že vám prvá olympiáda nevyšla podľa predstáv, pekných zážitkov ste museli mať nespočetne.

Spomienky sú fantastické. Olympijské hry sú niečo úplne iné ako majstrovstvá sveta či rôzne svetové či európske poháre. Je to aj o tom, že sa človek stretne s inými športovcami z rôznych krajín sveta. Nejde tam teda len o šport ako taký. Obrovským zážitkom je aj kultúrny program a sprievodné akcie. Je to vlastne vyvrcholenie celoživotnej snahy každého športovca. Už ako malý chalan som si dával rôzne ciele a jedným z nich bolo zažiť raz neopakovateľnú atmosféru tohto podujatia.

Ďalší štart ste si pripísali o štyri roky neskôr v Sydney.

Do Austrálie som cestoval už s väčšími skúsenosťami. Mal som za sebou štyri roky, počas ktorých som štartoval na rôznych iných významných svetových podujatiach. Napriek tomu, že som neabsolvoval práve najlepšiu prípravu, bol som najlepší z trojice slovenských chodeckých vytrvalcov, obsadil som sedemnástu priečku. Posledné metre som si neskutočne vychutnával ovácie zaplnených tribún olympijského štadióna, na ktorom 110tisíc divákov potleskom ocenilo výkon každého športovca. Práve vtedy som si spomenul na to, že presne o tomto som sníval ako malý chlapec. V tom momente sa mi v hlave premietla celá moja kariéra. Bol to pre mňa najkrajší športový zážitok v živote.

Ako ste sa vlastne dostali k atletike, konkrétne k chôdzi?

Bola to v podstate náhoda. Keď som mal desať rokov, chcel som hrať futbal, do futbalového oddielu však brali až od dvanástich. Spolužiak ma zavolal teda na atletiku a mne sa veľmi zapáčilo behať a pretekať. Keď som mal dvanásť rokov, tréner ma na súťaži družstiev postavil na štart v chôdzi na 3km. O dva roky som sa stal žiackym majstrom Slovenska v chôdzi. To ma správne „nakoplo“ a o rok som sa stal už majstrom Československa. O rok neskôr som titul obhájil. Potom som sa dostal do Banskej Bystrice a aj do reprezentácie a moja kariéra sa už vyvíjala tým správnym smerom.

Nebanujete, že ste si vybrali práve chôdzu?

Nikdy neľutujem nič, čo bolo. Človek sa vždy rozhoduje tak, čo považuje v danej chvíli za najlepšie. Až čas ukáže, či to bolo dobré rozhodnutie, no vtedy je už zbytočné sa tým zaťažovať, pretože je to minulosť. Snažím sa tešiť z toho, že som vďaka športu zažil množstvo pekných zážitkov. Štafetu teraz po mne prebral môj syn, z čoho mám veľkú radosť. Stále ešte súťažím aj v chôdzi, v súčasnosti však hlavne kvôli synovi. Štartovať budem dovtedy, kým ma to bude baviť a pokiaľ mi vydrží zdravie. Aj teraz v marci som dokonca po jedenástich rokoch získal medailu z Majstrovstiev SR v chôdzi na 50km...

Čo je na chôdzi najťažšie?

Keď máte natrénované, ide všetko ľahšie a človek má z toho skutočnú radosť. Okrem toho, že ste v perfektnej kondícii, musíte dohliadať aj na techniku. Je dôležité držať kontakt so zemou a pri každom došľape na pätu vystierať kolená. Nesmiete sa „zblázniť“ a postupne prejsť do behu, za to je diskvalifikácia. Veľmi veľkú rolu hrá aj psychická pohoda.

Spomínali ste, že váš syn ide vo vašich šľapajach. Na to musíte byť veľmi pyšný.

Samozrejme, nakoniec, ktorého otca nepoteší, keď vo vlastnom synovi vidí aj kus seba?:-)
Množstvo ľudí sa ma pýta, či aj z neho raz vyrastie olympionik. Takto ďaleko by som však nezachádzal. Mňa hlavne teší, že sa venuje nejakému športu a že si našiel spôsob, ako zmysluplne tráviť voľný čas. Peťo do krás športu vnikol prirodzene. Brával som ho zo sebou na preteky a zapáčilo sa mu to. Treba povedať, že on má v porovnaní so mnou omnoho lepšiu techniku. Ja som si všetko musel vydrieť. Do ničoho ho však tlačiť nebudem. Viem, že tento šport je veľká drina a mnohokrát len talent nestačí. Ak sa však rozhodne, že bude chcieť pokračovať na profesionálnej úrovni, moju podporu mať bude, pretože vidím, že má veľký potenciál. Nechcem, aby mi raz vyčítal, že tú možnosť nedostal.

Nezvažovali ste účasť aj v Aténach 2004?

Pre svoje priority som už možno neštartoval na ďalších dvoch olympijských hrách. Fyzicky som sa cítil stále dobre, no prežíval som ťažšie obdobie, bol som dlhšiu dobu bez práce. Okrem toho som už ani nemal vytvorené také dobré podmienky ako predtým. Bol som na dvoch hrách predtým a už sa mi o dosť ťažšie v chôdzi hľadala motivácia. Okrem toho, príprava na ďalšiu olympiádu by bola dosť na úkor rodiny a s tým som sa už vnútorne stotožniť nevedel a ani nechcel. Našiel som si však novú motiváciu a to v maratónskych a ultramaratónskych behoch.
Súťažím však už hlavne pre radosť. Určite by ma potešilo, keby sa môjmu synovi podarilo na OH kvalifikovať o štyri roky v Brazílii a podarilo sa mu dosiahnuť pekný výsledok. Preto svoju energiu už skôr sústredím na neho.

Dá sa porovnať Atlanta 1996 napríklad s Pekingom 2008?

Čo som počul a čítal, tak najlepšie olympijské hry v novodobej histórii boli v roku 2000 v Sydney. Aj čo sa týka úrovne, organizácie, infraštruktúry. Atlanta 1996 bola dosť chaotická, Američania to vtedy pojali dosť komerčne. V Sydney to však malo skutočne výbornú úroveň. Olympijská dedina bola asi kilometer od hlavného diania, všetko bolo pokope. Počas celých hier sa nevyskytol žiaden výrazný problém. Peking bol vraj tiež výborne zorganizovaný, no tam som neštartoval, takže objektívne to posúdiť neviem.

Čo možno očakávať od Londýna 2012?

Myslím si, že to bude pekná olympiáda. Londýn je podľa mňa dobrou voľbou. Všetkým slovenským športovcom budem samozrejme držať palce. Viem, akú veľkú námahu musí človek vynaložiť, aby sa v našich podmienkach presadil. Šport je u nás na pokraji spoločenského záujmu, čo je na škodu. Hlavne individuálny športovci musia byť doslova fanatici. Oni to nerobia pre peniaze, ale preto, lebo ich to baví a robia to so srdcom. Aj mňa sa neraz pýtali, koľko som za štart na hrách dostal. Šport je však o niečom úplne inom. Pokiaľ niekto začne športovať s tým, že od toho čaká veľké peniaze, tak je na začiatku konca.

Nezvažujete, že by ste sa do anglickej metropoly išli pozrieť aj osobne?

Asi nie. Športové zápolenia si vychutnám doma pred televízorom.

Čo momentálne robíte?

Momentálne robím na Mestskej krytej plavárni v Žiline na pozícii plavčíka.Lepšiu prácu pre bývalého vrcholového športovca si momentálne asi ani neviem predstaviť. Pracujem v prostredí, ktoré mi je blízke a mám robotu, ktorá ma baví. Do práce chodím na bicykli alebo behom, z Kysuckého Nového Mesta to mám necelých štrnásť kilometrov. Aj takýmto spôsobom sa snažím udržiavať v kondícii.


Museli ste už niekoho zachraňovať?

Niekto si možno povie, že plavčík to má dobré, lebo celý deň môže pozerať po babách. No treba povedať, že je to práca, kde má človek veľkú zodpovednosť. Je to ťažšie, ako si mnohí ľudia myslia. Ako dlhoročný športovec som sa však naučil pracovať zodpovedne. Stále sa snažím mapovať situáciu v bazéne a jeho okolí a snažím sa zabrániť tomu, aby k nejakej nebezpečnej situácii vôbec došlo. Táto práca ma skutočne napĺňa.

...................................................................Zhováral sa Adam Abafi.

sobota, 24. decembra 2011

Všetko je otázka priorít...

O čo ťažšie obdobie som mal na začiatku roka a celú jar, o to viac som si beh užíval v lete až dodnes a verím, že aj čo najdlhšie budem.
V marci, keď som na behanie nemal ani pomyslenie mi vo fitness+wellness centre pri cvičení chrbtice kamarát povedal: "Vieš  Peťo, môžeš mať vôľu akú chceš, konečný verdikt nám aj tak vždy vyriekne telo.."

Krátko som sa zamyslel a musel som mu dať za pravdu, naozaj je to tak...Otázkou však je, kedy vieme okamih toho "konečného verdiktu." Som presvedčený, že ak ho pripustí hlava, nájde si naň  dôvod hocikedy...

Na druhej strane som rád, že, poznám svoje priority aj hranicu, ktorú kvôli bežeckým výkonom prekročiť nemienim...Beh mám totiž natoľko rád, že vzdanie sa pocitu radosti z neho či po ňom by som považoval za svoju najväčšiu bežeckú prehru...
O tom, čo mi (ne)vyšlo v roku 2011, ale aj  mojich ďaľších športových plánoch  viac nižšie v rozhovore s R. Blažekom pre MY Kysucké Noviny

Keď sme sa presne pred rokom zhovárali, tvojou bežeckou prioritou na tento rok bola stovka na MS v Holandsku. Ako sa ti podarilo naplniť tento cieľ?
Na Silvestrovskom behu v závere minulého roka som sa zranil, takže opäť ako vlani som úvod sezóny musel nútene vynechať. Do apríla som chodil len po vyšetreniach, nemocniciach a rehabilitáciách. Nevedel som, či mi vôbec zdravie dovolí uvažovať o nejakej pretekárskej kariére, takže ciele na MS v Holandsku išli v tom momente bokom.

Bežecká priorita ti tak nevyšla podľa predstáv. Sklamaný?
Vôbec nie. Jednoducho okolnosti sa tak vyvinuli, preto čo sa týka MS na 100 km, som rád, že sa mi nakoniec podarilo dať opäť zdravotne do poriadku natoľko, že som na nich mohol vôbec štartovať. Hoci som pochopiteľne v Holandsku svoje predsezónne výkonnostné ambície nenaplnil, po dobehnutí do cieľa som cítil vnútornú spokojnosť a hrdosť nad svojou bojovnosťou.
O sklamaní by som mohol hovoriť, ak by som cítil, že som pre úspech neurobil za daných okolností maximum. Čo ma však teší omnoho viac ako už v súčasnosti hocijaké športové úspechy je fakt, že som si konečne našiel prácu, ktorá ma vnútorne napĺňa a veľmi baví. Od apríla pracujem ako plavec - záchranár na plavárni v Žiline. Po dlhej dobe mi tak padol kameň zo srdca, mám totiž zamestnanie v prostredí, ktoré je mi ako športovcovi veľmi blízke, a hoci práca plavčíka je hlavne psychicky náročnejšia, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, lepší prechod do civilného života som si ani nemohol predstaviť.

Práca na plavárni má v sebe určite kus zodpovednosti.
Áno, napríklad doteraz som mal dve záchranné akcie, kedy som z vody musel vyťahovať topiacich. Našťastie neboli vážne, tým, že som sledoval dianie v bazéne, oboch som vytiahol, kým ešte neboli úplne pod vodou. Tým, že to bolo v začiatkoch pracovania na plavárni, ma to naučilo byť obozretnejším a neustále pozorne sledovať dianie v bazéne.

Štvrtýkrát si obhájil striebro na M-SR v maratóne a štvrtýkrát si aj titul na 50 km v Žiline. V čom to je?
Úspech vytrvalca nepríde ľahko, veľa mladých bežcov to v dnešnej dobe skôr zabalí Pripraviť sa na maratón nie je otázka pol roka, roka ani dvoch, je to dlhodobá práca. Tým, že som bol kedysi špičkovým chodcom patriacim do svetovej špičky v tomto športe, výkonnosť mi stále stačí, aby som sa vedel udržať na špičke v rámci maratónu na súčasnej slovenskej úrovni. Viem využiť priamo v pretekoch skúsenosti, ktoré som za dlhý čas nazbieral.

S akými cieľmi vstúpiš do novej sezóny?
Prioritou je hlavne nezraniť sa, mať z behu naďalej radosť a stretávať sa pri ňom s mojimi kamarátmi. Po toľkých rokoch sa mi len ťažko hľadá motivácia, aby som sa pripravoval konkrétne na nejaké preteky, naviac, keď mi už aj telo nie raz naznačilo hranice, za ktoré by som nemal ísť.
Keďže som mal však vždy rád nové výzvy, ako vytrvalca ma láka skúsiť dlhý triatlon, taktiež stále sú to aj MS na 100 km, ktoré budú tento rok pre mňa symbolicky v Taliansku, kde som absolvoval v roku 1998 svoju prvú chodeckú a o desať rokov neskôr prvú bežeckú 100vku. Preteky na kratších tratiach ako 20 km budem absolvovať skôr na spestrenie, určite už nie, aby som si alebo niekomu niečo dokazoval. Jednoducho chcem si už behanie v zdraví a pohode vychutnávať.
                                                                               Zhováral sa Radoslav Blažek
Z aktualít viac na web stránke

sobota, 29. októbra 2011

Sekunda, ktorú Laco žije dvadsať rokov...

Keď som si pred tri a pol rokom začal písať vlastný blog, nemal som zrovna ľahké obdobie.
Bol som už dlhšiu dobu bez zamestnania, naviac sa mi opäť objavili aj problémy s medzistavcovými platničkami, kvôli ktorým ma prvýkrát napadala aj myšlienka, že sa budem musieť behania vzdať.
Na druhej strane, nie raz som sa presvedčil, aké dôležité je nielen v športe nevzdávať sa a veriť, že po každom daždi raz výjde slnko... Ak mám ostať pri športe, pre mňa to v tej chvíli bolo nájsť úplne normálnu radosť, hoci len rekreačného bežeckého pohybu...Aké smiešne...
Nakoniec, sme už raz takí, že často považujeme práve svoje problémy za tie najväčšie.....Ležíme s chrípkou pár dní a myslíme že ideme zomrieť...

Doteraz často, keď som prežíval zdravotne či psychicky zložité obdobie, som si spomenul na kamaráta, s ktorým som s atletikou pred 32 rokmi začínal...
Lackovi Halamovi totiž na rozdiel mojich len odtrénovaných či odpretekaných 110 tisíc kilometrov za posledných dvadsať rokov osud nedoprial čo i len jeden normálny krok...
Veľa sme spolu od detstva prežili, nakoniec, aj poslednú októbrovú nedeľu 1991, v závere ktorej sa v sekunde jeho životný rozlet zastavil, sme boli od rána do večera spolu...

S Lacom sme sa vo svojich desiatich rokoch, niekedy na jar 1979 začali venovať atletike a postupne sme sa do nej zamilovali natoľko, že sme si v nej rýchlo našli svoje vzory, ktorým sme sa chceli podobať.
Kým mňa v trinástich oslovila popri behu aj športová chôdza, v ktorej som sa po ročnom chodeckom tréningu stal žiackym majstrom Slovenska, z Laca sa stal postupne výborny bežec so sľubnou perspektívou.
Okrem viacerych mladežníckych titulov Slovenska a Československa vo svojich 21 rokoch zabehol 5000 m na dráhe za 14:11 min. Na tie preteky - atletické kritérium SNP v Banskej Bystrici si veľmi dobre spomínam, okrem iných v nich vo finiši zdolal neskoršieho dvojnásobného olympionika a držiteľa všetkých slovenských rekordov od 2000 m po maratón Roba Štefka.
Laco bol vždy maximalista, ktorý vedel čo chce a bol pre svoje bežecké ciele ochotný podriadiť tréningu toľko, ako som videl u málokoho...

Vo voľných chvíľach si však vedel naplno vychutnávať aj život, vždy som obdivoval jeho zmysel pre humor a schopnosť zabávať spoločnosť.
Žiaľ, nielen športovú kariéru, ale čo je oveľa dôležitejšie, celý jeho a život jeho najbližších zmenila jediná sekunda, keď na Citroene ZX, ktorý si už vtedy "vybehal" na pretekoch vo Francúzsku, narazil do zvodidiel kruhového nadjazdu Rondel v Žiline.

Od osudného momentu bude zajtra presne 20 rokov, čo Lacovi nebolo dopriané nielen sa z invalidného vozíčka postaviť, ale ani chytiť niečo medzi prsty, aby rozlíšil, či je to teplé alebo studené. Laco ma totiž postihnutú aj motoriku oboch rúk.
Bolo by absurdné sa pýtať, čo by dal za to, aby sa vrátil osudný moment poslednej októbrovej nedeľňajšej noci 1991 späť....Alebo či sa so svojim osudom zmieril...Určite viem že nie, nato ho poznám moc dobre, ako aj, že sa s ním nezmieri do konca života. Takisto by som sa asi nikdy nezmieril, neviem, či sa to vôbec dá...Dá sa len naučiť s ním žiť...

Od apríla tohto roku, odkedy pracujem na Mestskej krytej plavárni v Žiline, prechádzam dvakrát denne, či už autom, na bicykli alebo behom do zamestnania práve pod nadjazd, na ktorého zvodidlách Laco na svojom červenom Citroene havaroval... Vždy, keď tadiaľ prechádzam a myslím na neho, nielenže sa modlím a som vďačný za každú šancu, ktorú som v živote dostal, ale čím ďalej viac si aj uvedomujem, aké dôležité je tešiť sa z každodenných maličkostí, ktoré zdraví často ani nevnímame...Alebo ich považujeme za úplnú samozrejmosť...

sobota, 30. júla 2011

Viem, že budem opäť silný...

Keď som pred viac ako tromi tromi mesiacmi v spomienke na svojho prvého atletického trénera v závere napísal, že len čas ukáže, či sa na štart ešte nejakého maratónu postavím, dobre som vedel, na čo myslím. Prežíval som totiž nielen zdravotne či fyzicky, ale hlavne v osobnom živote psychicky veľmi náročné obdobie.
O tom, čo mi opäť pomohlo nájsť psychickú pohodu, ale aj o mojich ďaľších športových plánoch viac v rozhovore pre Žilinský večerník, ktorého časť je v následujúcich riadkoch...


ŽV: Ako si trávil posledné obdobie? Je obdobie maratónov, zúčastnil si sa na nejakom, resp. plánuješ sa zúčastniť?
Po dlhodobých zdravotných problémoch s krížami a posunutými platničkami, ktoré ma postihli v závere minulého roka som vlastne celú jar chodil po vyšetreniach a po ozónovej injekcii som hlavne cvičením len rehabilitoval. Na behanie som nemal ani pomyslenia, nehovoriac o nejakom maratóne. Úprimne - po tridsiatich rokoch športovej kariéry a aj nazretí do svojej zdravotnej karty som bol zmierený aj s tým, že s pretekaním si dám už pokoj. O to viac, keď v poslednom polroku ma postretli situácie, ktoré sú pre mňa v osobnom živote omnoho dôležitejšie ako športové výkony. Jednoducho mojim bežeckým prianím bolo len opäť nájsť z behu dobrý pocit, čo je možné len bez bolesti a radosti z pohybu. Myslím, že to sa mi vďaka trpezlivosti, skúsenostiam či viere podarilo a hoci to naozaj nebolo ľahké, som rád, že aj vďaka novému zamestnaniu som opäť našiel psychickú pohodu a okrem pár odbehnutých krátkych bežeckých pretekov Bežeckej ligy Žiliny dostávam opäť pomaly chuť aj na maratón...Už onedlho je ďalší ročník Rajeckého maratónu a keďže práve ten bol v roku 1992 mojim prvým maratónom, už teraz sa naň teším...


ŽV: V posledných troch rokoch si okrem iného štartoval aj na MS v 100 km behu, ako to bude tento rok?
Práve bežecká stovka je mojou snáď jedinou výkonnostnou bežeckou výzvou či motiváciou. Po dvoch na MS v rokoch 2008 a 2009 som sa na vlaňajších MS v Gibraltári, kde som ešte na 80. kilometri bežal deviaty na výkon pod 7 hodín, podcenením doplňovania energie totiž posledných 20km nezvládol a hoci som nevzdal, dotrápil som sa ďaleko za svojim očakávaním na 36.mieste za 7:35:26hod... Pôvodne som hneď po Gibraltári v novembri 2010 začal zimnú prípravu s jediným tohtoročným cieľom, ktorým sú práve septembrové MS na 100km vo Winschotene. Keďže zranenie ma však bežecky vyradilo na dosť dlho a len postupne zvyšujem svoje tréningové dávky, zatiaľ svoje ambície nechcem ani odhadovať...


ŽV: Tráviš stále toľko času na bežeckých tratiach, alebo už sa skôr viac venuješ oddychu?

Ešte prednedávnom som si myslel, ako som na behu závislý a nevedel som si bez neho predstaviť ani pár dní.... Život je však otázka priorít, preto som rád, že aj vďaka signálom tela poznám svoje hranice, ktoré kvôli behu či bežeckým výkonom prekročiť nechcem. Telo pre bežný život budem potrebovať totiž ešte snáď dosť dlho:-). Pravdou však je, že od malička je zvyknuté športovať a preto asi aj skutočným oddychom, čím viac hlavne hlavne psychickým, je pre mňa samotný pohyb. Ak ho nemám, necítim sa duševne v pohode, čo je omnoho horšie ako fyzická unava...Z tej sa stačí dobre vyspať :-).


ŽV: Vieme o tebe, že okrem atletiky už je z teba aj plavec, resp. plavčík.......
Áno, od polovice apríla na žilinskej plavárni, kde som sa okrem iného naučil ako päťročný plávať a počas celej športovej kariéry na nej v rámci regenerácie či po zraneniach čo-to aj odplával, pôsobím v pozícii plavca - záchranára. Myslím, že práve nové zamestnanie je pre mňa tým najlepším, čo ma mohlo za posledné roky stretnúť. Veľmi si vážim možnosť pracovať v oblasti či prostredí, ktoré sú môjmu srdcu blízke a hoci je práca plavčíka veľmi zodpovedná a hlavne psychicky náročnejšia, ako by sa na prvý pohľad niekedy mohlo zdať, veľmi ma baví a napĺňa spokojnosťou. A keď sme už pri športe, možno aj vďaka novému zamestnaniu som si našiel aj ďalšiu novú výzvu, kvôli ktorej som si celkom rád zvykol aj na veľmi skoré ranné vstávanie, ktoré som nikdy nemal rád:-). Okrem toho totiž, že do práce z KNM (14km) som posledný mesiac začal cestovať na bicykli, postupne už aj behom a môžem využiť aj plávanie, celkom ma láka skúsiť triatlon...Ten najbližší je práve v Žiline týždeň po Rajeckom maratóne 20. 8., zatiaľ v kategórii neregistrovaných, nevylučujem však, že niekedy v budúcnosti si aspoň raz skúsim aj Ironman (3,8 km plávanie, 180 km cyklistika a bežecký maratón 42,2 km).
Veď vravím, že vždy som mal rád nové výzvy.....:-)))))
.
Celý článok v Žilinskom večerníku tu ........Z aktualít viac tu

sobota, 18. júna 2011

...opäť nový začiatok, s novou výzvou.....

...Zatiaľ len toľko, že tak, ako som vždy rád prijímal nové výzvy (už vidím ďaľšiu:-) a vždy šiel za svojim, verím, že aj môj syn Peťo má niečo po mne...
Naopak, mne by sa v minulosti hodilo mať aspoň v chôdzi niečo z neho :-) , a to chodeckú techniku, na ktorej hoci som sa vždy snažil pracovať, s pochvalou u rozhodcov som sa stretával menej ako často:-)

piatok, 8. apríla 2011

Všetko má svoj začiatok aj svoj koniec.

Keď som ako desaťročný chlapec prišiel v máji 1979 na štadión v Kysuckom Novom Meste na svoj prvý bežecký tréning, bral som to len ako zabitie voľného času, kým sa budem môcť prihlásiť do futbalového oddielu...Tam brali totiž až od dvanástich.
Počas tých dvoch rokov som sa však aj vďaka nášmu trénerovi Jaroslavovi Srholcovi, ktorého rukami aspoň na chvíľu prešiel snáď každý môj rovesník v meste tak do atletiky zamiloval, že o “prestupe” k futbalu som už ani neuvažoval. Hoci tréner v roku 1981 odišiel bývať do Prahy, neskôr sme sa stretávali na chodeckých pretekoch, najčastejšie v Prahe a Poděbradoch, kde bol často v úlohe rozhodcu.


Naposledy sme sa spolu rozprávali pred tromi rokmi počas skoro hodinového telefonátu, neskôr mi ešte napísal dopis asi na päť strán, v ktorom mi poslal aj zopár fotiek seba a svojich vnučiek... Aj po 70 tke bol stále veľmi aktívny, veľa obchodne cestoval hlavne do Nemecka, kde mal dlhodoročné výborné vzťahy, vďaka ktorým sme už ako deti v NDR absolvovali niekoľko bežeckých pretekov....


Žiaľ, tak ako sa naposledy v telefonickom rozhovore tešil, že raz uvidí pretekať aj môjho syna, mi bude pán Srholec chýbať nielen zajtra v Poděbradoch, kam sa na Peťa idem pozrieť, ale čo je smutnejšie, nestretneme sa už nikdy. Pán Srholec totiž nečakane na sklonku minulého roku po krátkej, ale ťažkej chorobe vo veku nedožitých 77 rokov zomrel...


Neviem, či je to osud, lebo na náhody som nikdy moc neveril, jeho odchod však aspoň pre mňa znamená okrem smútku na duši aj určitú symboliku. Môj úplne prvý tréner, ktorý mi dal lásku k atletike na celý život, zomieral práve v minútach, keď som ja dobiehal do cieľa svojho zatiaľ posledného maratónu - vianočného v Žiline 18.12.2010 o 11:30h..... Či bol pre mňa v necelých 42 rokoch (maratón - 42km :-) aj úplne posledný, ukáže čas, pravdou je, že po 32 rokoch pretekania mi aj telo v posledných mesiacoch dosť výrazne naznačuje, že má už toho dosť.....:-)

štvrtok, 24. marca 2011

Zranenia ma naučili telo poslúchať.

Tak ako som sa ešte v závere minulého roku cítil fajn a veril, že sa mi konečne podarí absolvovať celú zimnú prípravu bez zdravotných problémov, tak som musel na začiatku tohto postupne svoje predsavzatia na rok 2011 začať korigovať...

Problémy s chrbticou sa totiž po výsledkoch magnetickej rezonancie ukázali trochu širšie ako som si pôvodne myslel, po nazretí do zdravotnej karty aj zopár rokov späť ma to však vôbec neprekvapuje.:-).
Predsa, len roky vrcholového športu a takmer 140 tisíc kilometrov asi nejaké stopy na stavcoch či platničkách zanechali, čo v posledných rokoch pociťujem hlavne v zime. V zdravotnej karte som okrem iných našiel napríklad aj záznam, ktorý ma celkom pobavil, a to hlavne kvôli dátumu 9.9.1991 a poslednej vete v ňom.

“Ide o vrcholového športovca - chodca s intenzívnym treningovým zaťažením niekoľko rokov. V priebehu dlhoročnej prípravy sa u neho často objavujú zranenia svalov, natiahnutia či ruptúry na dolných končatinách, pre ktoré bol opakovane liečený na Ústave telovýchovného lekárstva. V poslednej dobe sa sťažuje aj na bolesti v LS  chrbtici.”
Najlepšie je, že všetko bola pravda, nakoniec, už vtedy som mal za sebou jedenásť rokov, z toho šesť naozaj intenzívneho tréningu. Nehovoriac o intenzívnosti v ďaľších rokoch, kedy som svoje telo chôdzou či behom určite nešetril. Asi nie náhodou mám aj záznamov v karte najviac práve z z chrbtice či oblasti krížov.
.
Hoci sa mi teraz ich stav po takmer troch mesiacoch vyšetrení, chiropraktických cvičení vo fitness+ wellness centre či doma zlepšil natoľko, že som začal opäť pomaly behať, na rýchlejšie behanie to zatiaľ nestačí.
Preto ďaľšia možnosť, ktorej verím, že mi vráti najprv hlavne radosť z behu a možno neskôr aj výkony, je ozonoterapia ( injekčné aplikovanie zmesi ozónu a kyslíka), v mojom prípade do oblasti ľavej medzistavcovej platničky. Prvý zákrok mám práve za sebou, či prinesie zlepšenie, ukáže čas...
Neostáva mi ako veriť, že najbližších sedem dní, počas ktorých mám telo nechať v kľude, potom len cvičiť a rehabilitovať, po dvoch týždňoch pomaly zaťažovať prinesie zlepšenie a ja si opäť budem môcť povedať, že aj táto nová skúsenosť bola na niečo dobrá a mala svoj význam...
Donútila ma totiž opäť si pripomenúť hranicu, ktorú som nikdy kvôli výkonom prekročiť nechcel ani nechcem, ako aj  význam cvičenia, posilovania či strečingu.
Chtiac nechtiac musím priznať, že práve tie som v posledných rokoch viac ako zanedbával.....Veď jediný strečing bol pre mňa snáď už len pri zaviazovaní šnúrok na maratónkach pred behaním..:-)

utorok, 11. januára 2011

Už nerátam koľkýkrát zrazený k zemi...:-)

Zdá sa, že som opäť dobehal, na ako dlho, ukáže čas.
Momentálne nebehám desiaty deň a zatiaľ to po dnešnej druhej návšteve u chiroterapeuta nevyzerá, že by sa na tom v najbližších dňoch niečo zmenilo…
A to som chcel od nového roku na tomto mieste vždy na konci týždňa v krátkosti zhrnúť, čo som za dané obdobie odbehal...

Nuž, človek mieni, život mení…
Skoro tri roky som nevedel, čo problémy s krížami či chrbticou sú, pritom paradoxne práve kvôli nim som si na jar 2008 myslel, že sú pre mňa signálom, aby som si dal už s bežeckými ambíciami pokoj.
Tak ako som sa vtedy už celkom zmieril len s rekreačným behaním, tak mi dnes ďaľších nielen 15 tisíc kilometrov, ale aj 31 maratónov či 4 stovky, 3 päťdesiatky a množstvo kratších pretekov, ktoré mám odvtedy v nohách pripadá ako pekný sen.

O to krajší, keď si spomeniem na  pocity spred roka a to, čo všetko mi nakoniec  bežecké sudičky dopriali od júna do decembra….

Žiaľ, január 2011 sa pre mňa opäť ako vlani začal zdravotnými problémami - po rokoch 2006 a 2008 sa mi totiž znovu ozvali bolesti zadného (tentokrát ľavého) stehna,  ktoré mi spôsobuje posunutie a vyskočenie medzistavcových platničiek a LS5 stavec v dolnej časti chrbtice.

Zatiaľ neviem akým signálom či posolstvom sú tieto nepríjemnosti tentokrát, pravdou však je, že ak by to mal byť ďaľší impulz na koniec pretekárskym ambíciam, psychicky som naň pripravený už dlhšie. Čakám  len, kedy sa s ním stotožní aj moje telo….:-)
Možno práve preto som si behanie v posledných mesiacoch užíval bez ohľadu na výkony, tie považujem čoraz viac už za bonus naviac....:-)

Jediné možno, čo by mi bolo možno trochu ľúto, ak by ten koniec prišiel práve teraz, keď som prvýkrát po ôsmich rokoch našiel motiváciu a chuť podriadiť celú sezónu jedinému cieľu a výzve, ktorú som pred dvomi mesiacmi našiel v Gibraltári . Na MS + ME 2011 vo Winschotene (9.9.2011) som začal totiž s prípravou prakticky hneď po príchode z Gibraltáru.

Ak mi to však moje (chodecko)bežecké sudičky nedoprajú, nebudem sa na ne hnevať, naopak, už za všetko, čo mi dopriali doteraz, im budem vždy vďačný..

utorok, 30. novembra 2010

MS + ME v behu na 100km - Gibraltár 2010

Trochu s odstupom času po návrate z Gibraltáru, keď som ďaľšie dva týždne ešte využil počasie a bežeckú pohodu na preteky, som sa konečne rozhodol napísať zo svojej štvrtej bežeckej stovky zopár dojmov.
Práve tá Gibraltárska bola totiž po dlhej dobe podujatím, snáď prvým od SP v chôdzi 2002, na ktoré som sa aspoň v lete naozaj zodpovedne pripravoval .
Po toľkých rokoch, nehovoriac o zdravotných problémoch poslednej zimy a jari by som nepovedal, že v sebe ešte nájdem motiváciu či chuť v športe niečo dokázať.
.
Napriek tomu, že mi MS + ME v Gibraltári nakoniec nevyšli podľa predstav, našiel som po nich v ultrabehu ešte väčšiu motiváciu a inšpiráciu ako doteraz.
Po skúsenosti z nich som totiž presvedčený, že k užšej svetovej špičke na bežeckej 100vke či výkonu pod 7 hodín mi momentálne nebráni, čo ma veľmi teší, zdravie, ani chuť, ale viac skúsenosti….
Nie skúseností ako takých, za roky, čo som sa venoval chôdzi, či posledné maratónu, ich mám z tréningu a pretekov určite dosť, zdá sa však, že na významný úspech v ultra, v aký verím, je to stále asi málo…
.
O tom, že som na juh Pyrenejského ostrova do krajinky s rozlohou 6,5km², patriacej Spojenému kráľovstvu, cestoval s vysokými ambíciami, som sa nikde netajil, nakoniec, celú svoju polročnú prípravu som priebežne zverejňoval aj na svojej webovej stránke.
Názor, či boli moje ciele na základe odtrénovaného reálne, si môže urobiť každý sám, pre mňa je podstatné, že som o ich reálnosti presvedčený ja sám… Nič na tom nemení ani dosiahnutý výkon (7:35:28hod), ktorý je z mojich doteraz štyroch bežeckých stoviek najslabší. Naopak, verím po ňom ešte viac, a to aj vďaka pocitu, aký som v pretekoch zažil prvýkrát.
Možno práve nezvládnutých posledných 20km môže byť ďaľším krokom k úspechu v najbližšej 100vke.
.
Ako teda z môjho pohľadu prebiehala zatiaľ tá posledná na MS + ME v Gibraltári?
Štart bol ešte za tmy o 6:30h v doku necelých 200m od veľkej výletnej lode Princes Danae, kde boli ubytovaní všetci účastníci MS+ME. Po krátkom rozkluse, kedy som len z lode preklusal do priestoru štartu a krátkej rozvcičke si vedúci našej výpravy Marián Michalík urobil foto repre SVK družstva, hoci nekomletného. Ondro Evin sa venoval svojim predštartovým rituálom a spoločné foto asi do neho nezapadalo…:-)
.
Od štartu som sa držal v početnej asi 20 člennej vedúcej skupine. Na 5 kilometrový okruh sme sa mali dostať asi po troch kilometroch, po absolvovaní jednej malej cca 1,3 km slučky.
Aký zmätok však nastal , keď nás omylom sprievodná motorka nasmerovala po prvej slučke ešte do jednej, som na svetovom podujatí ešte nezažil.
Doslova ako na trhu sme sa všetci vpredu asi pol minúty dohadovali, kde máme vlastne bežať, až sme sa nakoniec pustili aj do druhého malého okruhu. Samozrejme, celé, so ženami asi 250 členné štartové pole za nami.
Po tomto nečakanom spestrení si prvých ranných minút po štarte sme sa dostali konečne na trať v meste (štáte), kde sme mali absolvovať 19 okruhov. Tabule na sledovanie medzičasov boli síce na každom desiatom kilometri, pre nás však veľký význam nemali, keďže kvôli okruhu naviac nezohľadňovali skutočný stav.
V priebehu prvých 20 tich kilometrov mi Marián Michalík oznámil, že o túto vzdialenosť bude posunutý cieľ.
Rozmýšľal som chvíľu, akým spôsobom to chcú organizátori vyriešiť, lebo posunutie cieľa sa mi zdalo aj vzhľadom k čipovému zaznamenávanou medzičasov komplikované, dlho som si však s tým hlavu nelámal. Viac som si sledoval pocity, aby som bežal čo najviac v pohode a bol hlavne trpezlivý. Práve na netrpezlivosť som nie raz v predchádzajúcich, či chodeckých, ale aj bežeckých stovkách doplatil…
Priebežne som sledoval na digitálnej tabuli v priestore cieľa aspoň jednotlivé medzičasy okruhov, kde pri mene vždy naskočil celkový čas, čas posledného absolvovaného okruhu a poradie.
Nenechal som sa ovplyvňovať tempom žiadneho zo súperov či skupiniek, v ktorých som podchvíľou bežal, stále som sa sústredil len na to, aby tempo čo najviac vyhovovalo mojim pocitom.
.
Celkom ma potešilo, keď sa ku mne okolo 20.km pridal poliak Jaroslaw Janicki, jeden z favoritov na titul, doteraz na bežeckej 100 vke 4 x druhý na MS a víťaz mnohých významných ultrabežeckých podujatí. Spýtal sa ma, či „eto grupa pred nami pierša“?, na čo som mu odpovedal, že áno, grupa pierša, pred ňou len nejaký švéd...Obhajca striebra z minuloročných MS v Torhoute Jonas Buud to však nebol, ten bežal v skupinke asi 50 metrov pred nami. V poradí sme boli v tom čase okolo 15. miesta.
Vedel som, že Jarek iné ako medailové ambície určite nemá, preto ma ani napriek tomu, že som sa cítil veľmi dobre, nenapadlo, aby som inicioval stíhanie vedúcej skupiny, ktorá bola asi 100m pred nami. Keď to nepovažuje za potrebné Jarek, natož aby to bolo zapotreby mne…:-)...
.
Bežali sme spolu ďaľších 10 km, počas ktorých Jarek často sledoval svoje hodiny. Nešlo mu do hlavy, že máme tak pomalé medzičasy, na čo som sa mu snažil vysvetliť, že je to spôsobené omylom, keď sme bežali ráno jeden 1,3 km okruh naviac a preto ak chce vedieť medzičas na 20, 30 či 40 km, musí si cca 5 minút z toho, čo mu ukazujú hodinky, odrátať.
.
Keď sme prebiehali okolo tabule maratónu (42,2 km), nečakane sa ma Jarek po tom, ako opäť kukol na svoje stopky spýtal, či „eto maratón či iščo adin okrug“?...Prekvapilo ma to preto, lebo sme bežali ešte len niečo cez 2:33hod. a pri tempe 4 min/km maratón vychádza na 2:48 hod…. „Iščo adin okrug“, odpovedal som a trochu zauvažoval, prečo sa ma takú jasnú vec pýta...Iné, ako to, že asi stále akosi nepochopil, že sme omylom utekali hneď ráno 1,3km naviac, ma nenapadlo. Nemýlil som sa, v zápätí opäť Jarek zapochyboval „Eto jak možno, my biegam tempo 4 minuty kilometer, a to maraton budet povyše 2:53….? To bardzo nepasuje…"
Opäť som sa mu snažil čo najzrozumitelnejšie svojou slovensko-ruštino-polštinouJ vysvetliť, že „Jarek, eto patamu što po startu byl problem, my biegali 1,3 km, što my nemali biegať. Maraton nebudet 2:53, ili 2:48. Spakojno, eto ja dumaju bardzo dobrže tempo, nie?“…Zauvažoval som nahlas a možno aj takto chcel seba utvrdiť, že bežíme veľmi rozumne….
Jarek bol však zjavne stále v akejsi nepohode a asi aj iného názoru, lebo približne po kilometri trochu zrýchlil a vzdialil sa mi asi na 50 - 60metrov.
.
O ďaľšie tri kilometre som ho však dobehol a okolo cedule 42,2km sme opäť prebehli spolu. Pozrel sa na svoje stopky a zas som len postrehol jeho nepokojný výraz. Stále akoby nechápal, že ak chce vedieť skutočný medzičas maratónu, musí si od nameraného pri tabuli 42,2 km odrátať cca 5 minút, čo bol približný čas 1,3 km okruhu odbehnutého naviac ráno.
Bol som stále pocitovo vo veľkej bežeckej, ale hlavne psychickej pohode, na čom určite mala svoj podiel aj skutočnosť, že všetkých súperov predomnou som mal stále na dlhších rovinkách na dohľad.
.
Na okruhu bolo jedno nepríjemné asi 400m stúpanie, do ktorého sa vybiehalo z doku a ktorého prevýšenie malo 40 metrov. Absolvovať ho 19 krát dalo určite každému zabrať, nehovoriac po obedňajšom náhlom oteplení, pribúdajúcich kilometroch či únave….
Po jeho vybehnutí bola aj jedna s osviežovacích staníc, na ktorej som si vždy zobral fľašu s čistou vodou a po ktorej (asi kilometer za ceduľou maratónu) začal za mnou Jarek zaostávať…
Chvíľu nato Jarek zišiel definitívne z trate, čo som zaregistroval asi o desať kilometrov, keď už sedel pri občerstovačke a pomáhal pri servise ostatným polským bežcom na trati. Jednoducho, taký je šport a nie vždy všetko ide podľa predstáv.
.
Päťdesiatym kilometrom som prebehol pri odčítaní cca 5 minút asi za 3:19 hod, teda približne rovnako ako tri týždne pred tým na Dni supervytrvalca v Žiline, kde som bral 50 km predovšetkým ako posledný kvalitný tréning pred MS.
Vedel som, že z hľadiska konečného výkonu sľubný medzičas na 50. či na 60. kilometri nič neznamená, všetko sa totiž začína minimálne od 70 teho. O tom som sa dokonale presvedčil už pri svojej prvej bežeckej stovke pred dvomi rokmi:-)...
Až po 70 tom kilometri medzičas, ale hlavne pocity už niečo naznačiť môžu….Teda aspoň doteraz som si to myslel.....:-)
.
Nič sa na nich nemenilo ani v následujúcich kilometroch, stále som si dával pozor, aby som ani jeden meter neplytval silami navyše.
Na každej osviežovačke som sa napil čistej vody, na občerstvovačke som sa vždy napil iontového nápoja, ktorý som si s pribúdajúcimi slnečnými lúčmi viac riedil čistou vodou.
Niekedy v 13. okruhu som postrehol, že na trati sú usporiadatelia s vestami a pomocou kolečka na vymeriavanie vzdialenosti robia na ceste nejaké značky. Napadlo ma, že je to asi kvôli posunutiu tých 1,3 km, ktoré sme bežali naviac.
V následujúcom okruhu som zrazu na tom istom mieste po druhej strane cesty stretal oproti bežiacich pretekárov, medzi nimi aj Daniela Orálka. Nešlo mi do hlavy, čo tam robia, keďže dovtedy sa utekalo len jednosmerne, po asi 300m som však pochopil, keď aj mňa otočili a poslali späť. Organizátori tých naviac odbehnutých ranných 1,3 km vyriešili tým, že jeden okruh o tú istú vzdialenosť skrátili, takže od 70.km už zodpovedali tabule (10, 20, 30……80, 90km) konečne aj skutočne odbehnutej vzdialenosti. Trochu som si vydýchol, vyriešili to celkom dobre hlavne preto, že to skrátili vypustením toho nepríjemného 400 m úseku hore kopcom...:-)
.
Sedemdesiatym kilometrom som prebehol stále s výbornými pocitmi a dobrej nálade za 4:40:17 h, čo stále zodpovedalo tempu cca 4 min/km. V duchu som si povedal len, že fajn, teraz mi už na výkon pod 7 hod. stačí bežať tempom 4:40 min/km, čo sa mi v tej chvíli zdalo ako nemožné niečo také nezvládnuť…Nenechal som sa vyprovokovať ani povzbudením vedúceho českej výpravy Ota Seitla, že bežím aj vyzerám veľmi dobre, či informáciou, že Dao (Daniel Orálek) je vo veľkej kríze sto metrov predomnou a za chvíľu som pri ňom.
Spomenul som si len na to, o čom sme sa rozprávali spolu večer pred štartom, že treba byť trpezlivý a že 100 vka sa začína až od 70.km…. Teraz som práve na tejto méte, s pocitmi rezerv, aké som doteraz na 70.km nikdy necítil, naviac bez akýchkoľvek úponových bolestí, napriek tomu som mu odpovedal, že stále je to ešte ďaleko a niet sa kde naháňať…Oto len súhlasne prikývol a poznamenal "jasne, ješte stále máš čas"...
O pár sto metrov som obiehal s krízou bojujúceho Daniela, ktorého v podobných stavoch už poznám a trochu som si aj spomenul na vlaňajšie MS v Torhoute, keď som ho podobne obiehal už okolo 60.km. Hoci neskôr postihla veľká kríza aj mňa, obdivoval som, ako sa asi s ešte väčšou musel popasovať on, keď bol v cieli výkonom 7:28h ešte o 16 minút neskôr.
Asi o kilometer mi Marián oznámil, že som celkovo deviaty a kúsok predomnou dvaja Japonci. Samozrejme, že ma to povzbudilo, nepodľahol som však eufórii a namiesto toho, aby som zvýšil úsilie, radšej som s vedomím, že mi na výkon pod 7 hodín stačí bežať omnoho pomalšie, trochu zvolnil.
Opäť som sa upokojil, že ak som už teraz deviaty, bežím s rezervou a pohode, načo sa budem naháňať a riskovať, že ma to neskôr zloží… Také stavy už sú mi dostatočne známe…:-)... Sľúbil som si predsa, že si tentokrát posledných 20-30 km vychutnám. Nepreženiem, ale takéto myšlienky som mal ešte na 75.km.
Napriek odskočeniu si na malú potrebu s vedomím dostatočnej rezervy som päťkilometrový úsek od 70. - 75. km absolvoval stále v priemere 4:15 min/km.
.
„Super“ povedal som si tentokrát nahlas s vierou, že snáď konečne mi už v ambíciach, s akými som sem cestoval, nič nestojí v ceste.
Vôbec mi nevadilo, že sa mi začína vzdiaľovať Nemec André Collet (v cieli nakoniec šiesty), ktorý dovtedy bežal zdanlivo veľmi nevyrovnane, skoro 50 km chvíľu predomnou, chvíľu za mnou…
Od 75.km však už len predo mnou, nehovoriac od 77.- 78.km, kedy som zrazu z ničoho nič akoby narazil do steny. Doteraz totiž únava alebo nejaké problémy vždy prichádzali postupne a ak ma to "zložilo", bolo to ak som ignoroval tieto príznaky a chcel tempo držať nasilu. Teraz som si na to dával pozor, takisto ako bol aj trpezlivý a čakal na posledných 20km .
.
Tých som sa síce dočkal, ale že budú o tom, že mi každý krok vpred bude neuveriteľnou prekážkou, som si naozaj nepredstavoval...:-)))…
Marián mi na margo Andreho večer po pretekoch povedal, že v okruhu od 75. do 80. km čakal, kto z nás dvoch bude vpredu. Keď však okolo neho prebehol André a ja minútu, dve, ani tri minúty nič, vedel, že je zle… Ja som sa objavil až po štyroch, a to ešte nebol zďaleka koniec. Po pár minútach sa okolo mňa prehnal Dan, ktorému sa z krízy podarilo dostať a už n pohľad vyzeral veľmi dobre...
.
Ďaľší 5 kilometrový úsek (80.-85.km) som striedal beh s chôdzou na úrovni 26 minút, nasledujúci (85.-90.km), už tušiac, že sa mi ambície dnes naplniť nepodarí, už skôr chôdzu z behom na úrovni 31 minút a predposledný (90.-95km), kedy mi to už bolo všetko jedno, som prekráčal takmer celý za skoro 36 minút.
.
V tej chvíli som už vedel , že niekde sa musela stať chyba, vzdanie som si však napriek beznádeje na slušný výkon nepripúšťal. Skôr naopak, fyzicky som bol síce ešte na trati Gibraltárskej 100 vky, myšlienkami však už na najbližšej niekedy v budúcom roku. O to viac, keď som zaregistroval, ako sa okolo mňa ako víchor prehnal opäť Dan, tentokrát už o celý okruh vpredu, ktorý finišoval do cieľa. Pozrel som na hodinky a bolo mi jasné, že mu to konečne aj na vrcholnom podujatí výjde - bojoval o popredné umiestnenie výkonom tesne pod 7 hodín.
.
Naopak, ja som bral poslednú hodinu ako školu ultrabehu a chcel skúsiť nájsť spôsob sa zo stavu, aký som doteraz nezažil, dostať.
.
Po „vbiehaní“ do posledného okruhu som pri občerstvovačke poprosil Mariána, nech mi z batoha vyberie tri musli tyčinky. V priebehu kilometra som všetky pochrúmal a uvedomil si, aký som hladný, o pár metrov ďalej som si zo stola zobral čo som tam videl, dokonca aj pomaranč, čo ma v živote doteraz nenapadlo...
Spomenul som si na priebeh celého dňa a došlo mi, že okrem riedkého ionťáku a polovice banána som počas siedmych hodín nič iné do seba nedal. Až do toho 75. km som sa totiž stále cítil výborne, bez akýchkoľvek príznakov prichádzajúcej krízy či tráviacich ťažkostí, nechcel som preto riskovať že mi niečo na žalúdok nesadne a spôsobí zbytočné problémy. Nebolo by to tiež prvýkrát...
.
Záverečný okruh bol len o absolvovaní s cieľom nevzdať, napriek tomu bol opäť znovu viac o behu ako chôdzi. Umiestnenie ma absolútne nezaujímalo, o tom, že som bol klasifikovaný v rámci MS na 36. a ME na 27. mieste som sa dozvedel až na druhý deň pri nahliadnutí do výsledkovej listiny.
.
Pochopiteľne, tak ako som sa pýtal ja sám seba, prečo som príjimanie energie počas pretekov podcenil, stretol som sa aj s prekvapenými reakciami, ako sa mi to ako skúsenému vytrvalcovi mohlo stať.
Áno, mohlo, ako som na začiatku napísal, skúsenosti , hoci aj úspešného chodeckého vytrvalca či maratónca na úspech v ultrabehu nemusia zďaleka stačiť. Aj to je ďaľší z dôvodov, prečo ma ultrabeh láka - pre niekoho možno nudné a stereotypné „nekonečné“ behanie, pre mňa však fascinujúce hľadanie a spoznávanie nielen samého seba, ale aj cesty k naplneniu svojich (vnútorných) predsavzatí.
DaO (Daniel Orálek) , ktorý ma tak trochu k ultrabehu inšpiroval (hoci na predchádzajúcich dvoch MS v Targuinii a Torhoute sa darilo viac mne), hľadal túto cestu viac ako desať rokov. Počas nich vytrápených a boľavých 100viek absolvoval určite viac ako zatiaľ za dva roky ja. Som presvedčený o tom, a myslím, že aj Dan, že každá z nich mu niečo dala a vždy posunula vyššie – konečne v tomto roku na jar k vytúženému výkonu pod 7 hodín ( 6:58:07h), a naposledy práve v Gibraltári k 11.miestu na MS (6:58:26h).

Výsledky : Muži MS, .....Ženy MS,..... Muži ME, ......Ženy ME,
.
Priebežne moje poradie v jednotlivých úsekoch:
30km:MS-16.....ME-11.
40km:MS-15.....ME-11.
50km:MS-15.....ME-10.
60km:MS-10.....ME-5.
70km-MS-11.....ME-6.(4:40:17h),
80km-MS-12.....ME-8.
90km:MS-25.....ME-16.
100km:MS-36.,.ME-27