Titul žiackeho majstra Slovenska 1983 v chôdzi na 3km ma povzbudil a dodal mi chuť do následujúcej zimnej prípravy, po ktorej som bol „už“ 15 ročný mladší dorastenec. Tréning, na rozdiel od minulých rokov zameraný oveľa viac na chôdzu, som už bral zodpovednejšie, nakoniec, v staršej kategórii ma čakali už aj dlhšie trate. Myslím , že práve toto bolo obdobie, kedy som sa rozhodol, že sa chcem chôdzi venovať naplno.V septembri 1983 som nastúpil na štvorročné SOU-s v Kysuckom Novom Meste v obore mechanik-nastavovač. Škola bola hneď za štadiónom, takže z domu som to mal naozaj blízko. S učením som väčšie problémy nemal, hoci k najlepším študentom som tiež nepatril. Často som školu reprezentoval na rôznych športových súťažiach, v zime aj v behu na lyžiach.
Dokonca raz v celoslovenskom finále v pretekoch brannej zdatnosti, hoci malokalibrovku som v ruke držal prvýkrát a streľba z nej mi nehovorila už vôbec nič.
Na krajskom kole sa strieľalo zo vzduchovky a hoci ani v nej som nebol žiadnym preborníkom, postup som pre školu vybojoval hlavne bežeckým výkonom.
V celoslovenskom finále to už však na najlepších nestačilo, hoci fyzicky som si v hlbokom snehu siahol na dušičku možno viac ako neskôr na OH 1996 v Atlante.:-).
Začal som síce dobre, keď som však pri prvej streľbe v prvom trojkilometrovom kole videl, že z piatich rán mi napriek veľkému sústredeniu padol iba jeden terčík, v ďalších dvoch som náboje vystrieľal čo najrýchlejšie len tak na náhodu a radšej som bežal ako o život.
Šancu byť medzi najlepšími som sice takto nemal, ale aspoň som sa ulial zo školy, čo bolo nielen pre mňa v tom veku tiež nezanedbatelnou výhodou...
Na zimnej učňovskej olympiáde v Dolnom Kubíne to už bolo lepšie. Súťažil som v behu na lyžiach, teda žiadne „zdržiavanie“ so streľbou. Štartovali sme po jednom s minútovým odstupom. Kondične som bol pripravený veľmi dobre a mal som aj ambície na víťazstvo. Vôbec som sa nezaťažoval tým, že oproti súperom na špičkových lyžiach som mal na nohách zo školy požíčané drevené „Idealky“. Napriek tomu som si veril, veď som bol predsa „majster Slovenska“, čo po tom, že v chôdzi. Behať som vedel tiež celkom slušne.
Ráno na izbe som namazal lyže na zimu pod mínus 5°C jediným voskom, čo som mal a odhodlane sa postavil na štart.
Od začiatku som síce cítil, že lyže mi nekĺžu, ako som si predstavoval, netušil som však ešte, čo ma čaká.
V priebehu dvoch hodín od rána, kedy som lyže navoskoval, sa totiž prudko oteplilo a sneh bol veľmi ťažký a mokrý. Po asi dvoch kilometroch v úseku z kopca, kde ostatní šli v zjazdovom postoji a v zákrute dávali pozor, aby ich nevyhodilo zo stopy, mne lyže zastavili. Sneh sa mi nalepil na bežky tak, že ani zoškrabať nešiel. Keď som videl, že po každom odraze som v okamihu stál, vyzul som lyže, zobral ich do ruky aj s palicami a utekal po svojich.
Vedúcim našej výpravy Otovi Šidlovi a Markovi Vojsovičovi, keď ma videli, skoro oči z jamok vypadli.
-„Peťo, čo sa stalo, zlomila sa Ti lyža či čo?“ - počul som Otov hlas zo svahu, kde obaja stáli.
- “Houby, veď ani z kopca tie lyže nejdú, lepí to strašne, sa na to môžem vykopať“… - a už som len postrehol, ako sa schuti obaja na mne bavia. Mne však do smiechu nebolo. Na lyžiach som z päťkilometrovej trate absolvoval možno polovicu, druhú som sa zabárajúc v snehu po svojich doslova prebrodil. Lyže som si na nohy nasadil opäť asi 100m pred cieľom, za ním som so slzami v očiach na pokraji vyčerpania padol k zemi.
Večer pri vyhodnotení som sa dozvedel, že som skončil celkovo piaty, pár sekúnd za medailou….
Až s odstupom času som si uvedomil, aký hodnotný výkon som vlastne podal, veď medailisti boli všetko registrovaní bežci z Dolného Kubína s kvalitou bežeckou výstrojou.
V máji na letnej olympiáde učňovskej mládeže všeobecného strojárstva v Považskej Bystrici som bol však už vo svojom živle.
V behu na 3km som dobehol tesne druhý v osobnom rekorde 9:34,1min, keď som prehral súboj o prvé miesto až v poslednej rovinke o pár centimetrov. Posledný kilometer som bežal za 3:01min., napriek tomu ma 2.miesto mrzelo. Trochu som sa vtedy uspokojil tým, že možno rozhodlo, že som bežal v ťažkých botaskách a môj súper v tretrách, navyše bol odo mňa o dva roky starší…
Na večernej diskotéke po slavnostnom ukončení olympiády, na ktorú sme sa všetci tešili, som mal však už myšlienky určite inde ako na atletickej dráhe…Dievčat na nej bolo pekných veľa, čo ma ako každého zdravého pätnásťročného chalana pochopiteľne zaujimalo.
....pokračovanie....
Moje bežecké a chodecké začiatky (1.-12.) ......... Súčasnosť.....
Svoj blog som si začal písať počas jedného z ťažších období, akých sa určite u každého či už v osobnom alebo profesnom živote vyskytne viac.
