Maličkosť, ale poteší....

Včera ubehol akurát mesiac, ako sa mi moje telo vzpriečilo a povedalo dosť...Ani meter viac... Nebralo ohľad na to, že bežím na slušný výkon aj umiestnenie v maratóne, na ktorý som sa celú zimu pripravoval. Zbytočne ho chcela hlava presvedčiť... Keď nie ,tak nie...
Dnes, s odstupom času sa na to dívam ináč – nakoniec, ako vždy. Má vlastne pravdu, veď čo z toho má...?

Že si moja duša ulahodí a hlava bude v zápätí plánovať, kde ho bude najbližšie trápiť ďalej? Tak by to, aspoň ako sa poznám, s najväčšou pravdepodobnosťou bolo.

Keď nie teda hlava, tak mi telo muselo dať jasne najavo, že by som ho už mohol aj trochu šetriť. Za takmer 30 rokov športovej kariéry, ale hlavne posledných 18 rokov má už toho dosť...
Celý mesiac mi nedovolilo nič, len návštevovať odborníka na chrbticu, absolvovať sériu chiropraktických zákrokov a cvičiť podľa jeho rád. Dvakrát som netrpezlivý chcel skúsil behať. Ako to dopadlo? Po 500 m som sa znechutený vrátil domov krokom s bolesťami. Keď nie, tak nie...

Alebo presnejšie - ešte nie...

Až dnes, zdá sa, zasvietilo na do mnou opäť slnko, hoci zatial len spoza oblakov. Ja som ho však videl - a nakreslil aj dcére do pamätníčka:-)
Tak, ako som kedysi považoval 8 km za vzdialenosť, kedy sa neoplatí na tréning ani obliekať, tak som sa dnes tešil z maličkosti, ako z nohy na nohu voľne pobehnúť 2 km. Vôbec ma netrápi, že tempom, akým som neabsolvoval v minulosti ani najpomalšie chodecké tréningy. Už len poznať po viac ako mesiaci znova pocit odrazu z jednej nohy a dopad na druhú bez bolesti je úžasný zážitok. Kedysi, keď som sa hnal predovšetkým za výkonmi, by som to považoval za bezvýznamnú maličkosť, dnes si to vážim čím ďalej viac.

Verím však, že opäť bude lepšie a slnko neostane len pod oblakom, ale výjde na celú oblohu a ja si s odstupom času, ako už neraz poviem , že možno to práve takto všetko malo byť...
... z aktualít viac tu ...

...že by konečná?...

Vraví sa, že ako sa človek správa, tak sa mu raz vráti - skôr či neskôr, v dobrom i zlom. Nielen v bežnom živote správaním voči iným, ale aj k svojmu telu. Vrcholový športovec ho počas kariéry určite moc nešetrí, naopak, nie raz ho vystavuje záťaži, na ktorú telo pre bežný život stvorené nieje. Podobne je to aj v mojom prípade, hoci regenerácii či životospráve som sa snažil prikladať vždy veľký význam.

Vždy som si však našiel motiváciu, kvôli ktorej som nerozmýšľal o hrane čo je moje telo ochotné akceptovať. Určite sa to bez menších zranení či boľačiek neobíde  nikdy, pokiaľ však nie sú také, ktoré športovca vyradia definitívne, vždy sa dá. Je to o trpezlivosti, viere, skúsenostiach  a chcení sa s prekážkami popasovať.

Niečo cez 120 tisíc km, ktoré mám skoro za tridsať rokov tréningu v nohách, často v mrazoch, daždi či vetre ( kdeže bolo nejaké termoprádlo:-) si raz svoju daň vypýtať muselo. Po nazretí do zdravotnej karty - aj pár rokov dozadu som celkom milo prekvapený, ako  moje telo všetko dlho celkom  v pohode vydržalo.

Prvé príznaky súčasných problémov s krížami či medzistavcovými platničkami som totiž v karte zaznamenal už v roku 1991 a sprevádzali ma počas celej kariéry.

Ako však vždy, aj teraz verím že po každom daždi výjde slnko, a tak, ako momentálne už tri týždne nemôžem voľne preklusnúť ani 2 km, verím, že aj na štartovú čiaru sa ešte postavím, hoci už nie s výkonnostnými či víťaznými ambíciami.

Nevylučujem dokonca, že aj na ten maratón, veď ako sa vraví...- "Nikdy nehovor nikdy"......To by som skončil asi už v roku 1994 ...

Keď silná vôľa nestačí.

Na tohtoročný maratón v Bratislave som sa veľmi tešil, mestských maratónov som totiž zatial moc nebežal, vlastne len MMM v Košiciach 2004 (2:27:53 h) a vlani Bratislavu.

Hoci mám rád aj menšie maratóny s obrátkou, ktoré majú svoje čaro, na kvalitné výkony mám pre svoju atmosféru radšej mestské maratóny. Predsa len ako chodec som bol zvyknutý na svetových vrcholných podujatiach pretekať na 2 km okruhoch, väčšinou plných divákov.

Vlani som týždeň po Dudinskej chodeckej 50tke (4:18:43 h) bežal na TBC maratóne práve v Bratislave za 2:30:37 h, čo bol nakoniec môj najlepší vlaňajší výkon.

Tearz v zime som celkom pobehal, vyhýbali sa mi aj zranenia či choroby a hoci čisto kvalitných tréningov som moc neabsolvoval, na čas okolo 2:31 h som si veril.

Ako sa však vraví - "človek mieni,život mení".
Od štartu som začal možno trochu rýchlejšie ako som si pôvodne predstavoval, ale neobával som sa. Prvých 10km za 34:44 min zodpovedalo tomu, čo mám v nohách, hoci momentálne ešte asi nie na celý maratón. Po tom, ako sme od 5.km (17:24 min) ostali s Vlastom Bukovjanom sami, sme sa občas proti vetru prestriedali.

Tesne pred 1/2 maratónom som začal cítiť, že pocity nie sú zďaleka také dobré ako vlani, keď som prvou polovicou prebehol za 1:14:08 h. Teraz o minútu pomalšie (1:15:13 h).

Nič to však neznamenalo, cítil som, že v druhej polovici asi nezrýchlim.

Od 25.km, keď už som vedel naisto, že výkon okolo 2:30h - 2:31h nedosiahnem, preto som sa sústredil aspoň na čo najlepšie umiestnenie, keď som stále s náskokom bežal na 8.mieste cca 100m za Vlastom.

Na 33.km ma však z ničoho nič začalo ťahať v pravom stehennom svale. V prvom momente som tomu nepripisoval veľký význam, aj keď som začal tušiť, že posledné kilometre ľahké nebudú. Tie však v maratóne nebývajú ľahké nikdy:-)..... Noha ma začala bolieť čím ďalej viac, a hoci som sa na 34. km pozrel za seba a ďaleko nikoho nevidel, prešiel som do kroku.

Bolesť sa stále stupňovala až do stavu, kedy rozbehnúť sa mi už možné nebolo. Postupne okolo mňa prebehlo zopár bežcov, ktorým som stihol poďakovať za povzbudivé slová a zároveň im popriať úspešné posledné kilometre.

Na 35.km som zastavil úplne. Po pár naťahovacích cvikoch a opäť pár metroch pokusu som sa presvedčil, že bolesti mi nedovoľujú už ani chodecký pohyb, nieto bežecký. Nevidel som inú možnosť, ako sa zmieriť s tým,že maratón dnes nedokončím. Počkal som teda na odvoz do cieľa, kde som sa ako prvým stretol s Vlastom Bukovjanom. Ten mi na moje zdôvodnenie vzdania bez váhania povedal : „Pefo, to není sval, jde to od chrbta“.

Presne ako pred dvomi rokmi, keď som mal tie isté problémy, mi toto Vlasto povedal na Rajeckom maratóne, kde som sa bol len pozrieť. Vtedy som sa po mesiaci a pol bezúspešnej liečby na „natiahnutý sval“ dostal do rúk chiropraktika Laca Radu, po ktorého napravení platničiek som začal po piatich dňoch opäť behať.

Záver roka sa mi potom vcelku vydaril. Najprv v októbri na chodeckej 100vke v Taliansku , o mesiac nato na dvoch maratónoch - v Liptovskom Mikuláši 11.11.2006 a v Trenčianskych Tepliciach 19.11.2006
Je len začiatok sezóny, preto verím, že budem čoskoro opäť zdravotne v poriadku a podobne úspešný budem mať nielen záver roka, kedy chcem bežať svoju prvú 100vku, ale že sa stihnem na ňu aj kvalitne pripraviť a pár maratónov dovtedy absolvovať. V Bratislave som sa tentokrát presvedčil, že ani silná vôľa či motivácia niekedy stačiť nemusia. V prvom rade musí byť zdravie...

Moja prvá chodecká 100vka

Rád spomínam na okamih, keď som ako dvanásťročný nadejný bežec išiel radšej do hudobnej školy ( hral som na klavír, čo ma síce nebavilo, ale otec muzikant mal so mnou asi iné plány ako športové...), lebo sme mali na tréningu kontrolné preteky v chôdzi na 3 km. Nevedel som si predstaviť "krútiť zadkom" bez prestávky skoro osem okruhov na štadióne (atletická dráha v KNM má dodnes 380 m), takisto, ako som si neskôr, keď som sa už chôdzi venoval, nevedel predstaviť 10 km či 20 km, o 50 tich ani nehovoriac.

Postupne, ako som sa cez okresné, krajské, slovenské a československé mládežnícke tituly prepracoval k seniorskej reprezentácii a aj k tej 50 tke, v roku 1998 som prijal ďalšiu výzvu, a to chodecké preteky na 100 km.

Mal som po Majstrovstvách Európy na konci sezóny, preto som sa potešil pozvaniu z Talianska. Nevedel som si síce miečo ako 100 km predstaviť, ale prečo nie? Každá skúsenosť je predsa dobrá, povedal som si...:-)

Ako sa čím viac blížil termín pretekov, tým viac som sa presviedčal, že všetko je aj tak len v hlave, psychika a podobne a takto som to zdôrazňoval všetkým okolo seba...

Deň pred štartom pri večeri a pár deci vína som sa pri stole našej minivýpravy v pohodovej a bojovej nálade opäť upokojoval "argumentmi" , že iní nie sú viac trénovaní, len sú psychicky pripravení, že za tmy o 6:30 hod. vyštartujú a budú chodiť celý deň, a znovu, že všetko je len psychika, v hlave a podobne....

Práve ja som bol , kto povedal, že nevzdáme, ak, tak len v prípade zdravotných problémov...

V samotných pretekoch však na 60. kilometri prišla na mňa taká kríza, že zrazu nebolo motivácie, ktorá by ma prinútila pokračovať. V tom momente som bol na peknom 5. mieste, za ktoré bola vypísaná aj celkom (pre chodca) zaujímavá finančná prémia. Bolo mi to úplne jedno a keby mi niekto v tej chvíli sľuboval aj desaťtkrát viac, niekde by som ho akurát tak poslal.

Jediný moment, ktorý nakoniec rozhodol, že som to nezabalil, bola jediná veta mojej Janky. Dodnes si myslím, že keby tam vtedy nebola, určite nedokončím a možno by som sa na ďaľšiu stovku už nikdy nepostavil...

Najprv sa ma však snažila všetkými možnými spôsobmi a povzbudzujucími slovami sediaceho na obrubníku pri ceste presvedčiť, nech to predsa len skúsim. Poviem úprimne, ak by spomenula nejakú finančnú odmenu, musel by som sa veľmi premáhať, aby som nemal chuť jej dať aj facku...:-)..Mal som slzy v očiach a kopec argumentov, prečo nemôžem - "odišiel mi žalúdok, mám bolesti...nevládzem...som úplne hotový....nechcem sa odrovnať,..o to Ti ide?...sa pozri  na mňa... mám v nohách ako nikdy doteraz...vieš si predstaviť, že mám prejsť ešte ďaľších 40km?...ja si neviem ďaľšie dva..." ...a tak ďalej a tak ďalej...

....možno už aj sama rezignovala a pri pohľade na mňa bola možno zmierená, že fakt  končím...

Zrazu však z nej vyšla veta, ktorú počujem ešte teraz a ktorá určite aj rozhodla, že som sa predsa len postavil a skúsil ísť ďalej. ........ "Skús ešte, veď si sám stále rozprával, že všetko je len v hlave a v psychike.............

V tom momente akoby sa vo mne všetko otočilo, spomenul som si, ako som si stále robil z toho žarty, a že čo ak možno práve teraz je ten okamih, aby som ukázal, či si stojím za slovom alebo som len "nejaký kecálek niekde pri pive"...

Našťastie, ako som sa postavil a začal kráčať skôr dozadu ako dopredu, som zistil, že zároveň tak isto „rýchlo“ ide popri mne maďar Gyula Dudas, ktorý prežíval možno väčšiu krízu ako ja. Jediný rozdiel medzi nami bol, že Gyula už poznal stavy, aké sú pre ultrachodcov bežné a že pokiaľ je chodec na trati, vždy má šancu s tým niečo urobiť...Ak však vzdá, táto možnosť padá......

Keď som po kilometri dokonca na Gyulu získal malý náskok, povzbudilo ma to, postupne som aj krízu prekonal a na tom 5.mieste nakoniec aj skončil.

Odvtedy som na ďalších chodeckých 100vkách podobných momentov zažil veľa, avšak som presvedčený, že práve skúsenosti z tej prvej ďakujem , že som bol na ďalších celkom úspešný – 5x piaty, 1x štvrtý a 2x tretí .