streda 24. septembra 2008

Moje bežecké a chodecké začiatky (5)

Po prvých pretekoch v Staškove som postupne získal viacero bežeckých víťazstiev, prvé v Dobrej u Frýdku už v novembri 1979.
Počas ďaľších dvoch rokov sme v kategóriach najmladších a mladších žiakov s Lacom patrili medzi najlepších na Slovensku, keď takmer na každých pretekoch sme sa umiestňovali na 1-2.mieste, častejšie sa však z víťazstva tešil Laco. Bol som niečo ako jeho tieňom. :-)
Medzi jeden z najväčších bežeckých úspechov a zážitkov v žiackej kategórii považujem účasť v predprograme atletického mítingu „Zlatá tretra Európy“ 1981 v Ostrave.
Týždeň pred  Ostravským mítingom boli rozbehy detských kategórii od 600 po 1000 m, v deň veľkého mítingu doobeda finálové behy súťaže, ktorej názov bol podobný veľkému mítingu – len miesto Zlatá tretra mal v názve „Čokoládová“, keď víťaz finále každej kategórie ziskal tortu.
Keď sme s trénerom Srholcom prišli v deň rozbehov na tribúnu Vítkovického štadióna, nevedeli sme sa dočkať, kedy vstúpime na ovál. Tartan sme dovtedy naživo nevideli, nieto ešte na ňom bežať.
-„Aké to asi je po tom tartane“? ,spýtal som sa Laca.
-„Poďme, skúsime“, a už bol Laco na dolných schodoch tribúny.
Otestovali sme pár krokmi a uznali, že to je paráda.
-„Teta, nie ste Vy tá FiFingerová“?, spýtal sa Laco pri guliarskom kruhu Heleny Fibingerovej, ktorú sme dovtedy videli len v televízii.
-„To teda nejsem, jsem Fibingerová. Nevidíte, že trénuju?“,otočila sa a viac nám pozornosť nevenovala, sústredila sa ďalej na nácvik techniky vrhu guľou..
-„Ty brďo, ona sa s nami rozprávala, to  chalani neuveria“, povedal som Lacovi.
-„ Ich problém...Poď, ideme sa prezliecť, ,a to si predstav že ak postupime do finále uvidíme aj iné hviezdy, černochov ako Juantorena či Kedir…
Na štarte našej kategórie do 12 rokov sa zišlo v behu na 600m cca 160 bežcov. Boli sme rozdelení do 14 rozbehov po 11-12. Do finále postupovalo 10 najrýchlejších časov. Laco a ja sme nakoniec postúpili z 1. a 2. miesta., čo nás do finále zaradilo medzi favoritov „ze Slovenska“. Nebolo nám všetko jedno, hlavne, keď sme svoje mená počuli tesne pred štartom z rozhlasu na štadióne.
Nakoniec sme finišovali na 2.a 3. mieste za 1:44,4 min a 1:44,7 min,zvíťazil taký vysoký chalan, ktorý od štartu vyrazil dopredu a hoci sme ho v závere sťahovali, pár desatín nám chýbalo.
Z Kysučanov si tortu za víťazstvo z Ostravy viezol domov Marián Budoš, ktorý vyhral v kategórii starších žiakov v behu na 1000m. Domov ju však nedoniesol, zjedli sme ju vo vlaku pri nočnej ceste. Ostali sme totiž s trénerom do večera na míting dospelých , odkiaľ sme si doniesli zo sledovania slavných svetových atlétov kopec zážitkov.Určite aj tie nás motivovali k ďaľšiemu tréningu…
...pokračovanie....

utorok 16. septembra 2008

Osobák na MMM? A prečo nie...?

Pred niečo vyše mesiacom som sa tešil, že presne po roku sa mi podarilo vcelku úspešne bez zdravotných problémov dokončiť celý "ostrý" maratón, a už mi v hlave pobehujú myšlienky o novom osobnom rekorde. Keby mi to niekto pred pár mesiacmi povedal, asi by ma tým dobre pobavil. Hoci – ako sa poznám, neodpustil by som si poznámku, že „nič nie je nemožné“. Viera vo vlastné sily bola totiž, myslím si, vždy mojou silnejšou stránkou. Nakoniec, aj OH v Pekingu ma presvedčili, že pokiaľ slúži športovcovi zdravie, má chuť a motiváciu, solídna výkonnosť sa dá dosahovať pomerne dlho. Za všetkých úspešných nie zrovna z juniorskej kategórie stačí spomenúť Daru Torresovú, ktorá v plávaní získala 3 olympijské medaily napriek svojim 41rokom, dokonca na šprintérskej 50m trati jej zlato uniklo o jednu stotinu sekundy.
Podobných príkladov, kedy vek zďaleka nemusí byť prekážkou v dosahovaní špičkových výkonov, by som mohol spomenúť oveľa viac. Nie o tom som však chcel...
O necelé tri týždne je v Košiciach MMM, kde som si v roku 2004 vytvoril osobný rekord v maratóne 2:27:53hod.O podobnom výkone som donedávna, keď som sa boril so zdravotnými problémami, ani neuvažoval, úplne ma uspokojovalo, že som mohol opäť vôbec behať ,výkon a umiestnenie na Kysuckej desiatke koncom júla bolo malou "čerešničkou na torte".
Práve po Kysuckej desiatke sa mi opäť vrátila chuť a dobré pocity z behu, vďaka ktorým som si zrazu veril na slušný výkon na Rajeckom maratóne. Po pár kilometroch na ňom som sa však presvedčil, že samotný dobrý pocit na kvalitný výkon nestačí, na ten treba aj potrénovať.
Po dovolenkovom pobyte v Chorvátsku, ktorý som so skupinou bežcov ŠKP Čadca využil aj na behanie, sa mi začala vracať aj forma, ktorú som v poslednom období celkom slušne zúročil.
Najprv na bežeckej lige Žiliny, kde som v behu na 5000m (15:59min) zaostal za svojim osobným rekordom z roku 1997 len o 15 sekúnd , naposledy na Zátopkovej desiatke (32:44min) na tej istej škvárovej dráhe Žilinskej univerzity. Na nej sa mi okrem času len o 21sek pomalším od môjho najlepšieho výkonou na dráhe z M-SR roku 2004 podarilo v ôsmom svojom štarte na podujatí venovanému legendárnemu Emilovi Zátopkovi dokonca prvýkrát zvíťaziť.
Práve výkon na Zátopkovej desiatke (32:44min) ma priviedol k myšlienkam pokúsiť sa opäť po štyroch rokoch na MMM v Košiciach zlepšiť svoj osobný rekord v maratóne, prípadne sa k nemu čo najviac priblížiť.
Zhodou okolností ,ktoré samozrejme nepovažujem za rozhodujúce, som pred štyrmi rokmi práve pred MMM utekal na Zátopkovej desiatke len o sekundu rýchlejšie. Vtedy mi to stačilo na druhé miesto – zhodou okolností za Robertom Rolkom, najrýchlejšim bežcom tohtoročnej Kysuckej desiatky a víťazom Rajeckého maratónu, s ktorým som si poradie v cieli 23.ročníka Zátopkovej desiatky tentokrát vymenil.
Viem, že za tri týždne sa môže ešte všeličo zmeniť. Momentálne dôvod byť pozitívne "bežecky" naladený však mám, cítim sa fajn a hlavne ma netrápia zdravotné problémy.To sú faktory, ktoré ma napĺňajú optimizmom a vďaka ktorým som presvedčený, že v Košiciach môžem dosiahnúť pre mňa celkom slušný výkon....Či to bude nakoniec aj ten osobák, teraz nemôžem vedieť, za dôležité však považujem, že verím, že môže byť....
...a ak aj nebude, nevadí, radosť z behania mi to určite nezoberie:-)

streda 3. septembra 2008

Moje bežecké a chodecké začiatky (4)

Keď som sa pár dní pred svojimi prvými pretekmi (1.9.1979) dozvedel, že pôjdem „až“ do Staškova (25km od KNM:-) , nevedel som sa dočkať. Noc pred nimi som ani zaspať nemohol.
Nakoniec chýbalo málo a do Staškova by som ani necestoval. V registračnom preukaze mi totiž chýbalo lekárske potvrdenie, čo bolo podmienkou účasti na pretekoch.
Našťastie, odchod sme mali z miesta blízko OÚNZ (okresný ústav národného zdravia:-) a preto jedinou šancou bolo skúsiť potvrdenie získať pred odchodom na pohotovostnej službe, keďže bola sobota….
-„Pefo, idem s Tebou, na pohotovosti musí niekto byť, možno to stihneme“, ponúkol mi pomoc najlepší žiacky bežec, o rok starší Marián Budoš (od r.1990 žije v Austrálii).
Rozbehli sme sa smerom k budove OÚNZ snáď rýchlejšie, ako o pár hodín na pretekoch.V duchu som sa modlil, aby to vyšlo. Spomenul som si, ako som sa na ulici aj doma chválil, že idem na preteky a mátala ma myšlienka, ako by sa mi chalani na ulici a sestry doma smiali….
V poslednej chvíli sme to s Mariánom nakoniec stihli. Zadýchaný som sadol do autobusu úplne dozadu ako jeden síce z najmladších, ale v kategórii 10ročných bežcov v oddieli za necelý polrok trénovania už „ostrieľaný borec“:-).
Na štarte v kategórii najmladších žiakov behu na 600m som stál snáď nervóznejší ako o niekoľko rokov na svetových podujatach.
Po výstrele som vybehol prvých 200 m s asi 10 metrovým náskokom na prvom mieste, postupne ma však predbehol asi o dve hlavy vyšší " chalan, po ňom druhý a asi 80m pred cieľom aj môj najväčší oddielový "rival" Laco Halama , ktorý nakoniec finišoval, hoci tesne, ako víťaz. Nakoniec som skončil teda tesne za stupňom víťazov a smutne pozeral, ako si prví traja preberajú diplomy a vecné ceny - gumenú loptu, lietajuci tanier a Laco spoločenskú hru "Človeče  nezlob se":-)
Laco bol postavou v oddieli síce najmenší, o to viac však viditeľný, bolo ho všade, kde sa niečo dialo. Bol jednoducho lídrom a prirodzeným zabávačom.V autobuse cestou späť hneď svoju výhru rozbalil a figúrkami ma podpichoval, z čoho mal ohromnú radosť…Naopak, mne bolo stále toho pocitu stáť „na bedni“,o ktorý som v posledných metroch v prišiel, ľúto…
-„Tak čo,vyhral si?“ spýtali sa sestry večer, keď som prišiel domov.
Hanbil som sa,  preglgol horkú slinu a so sklopenými očami hanblivo priznal -„štvrtý som bol, kúsok za tretím“…
- „mhmm…“- bez väčšieho záujmu sa ma ešte na niečo pýtať, po chvíli ma však predsa len snažili trochu utešiť - „Nevadí, nabudúce to bude lepšie..“- a naďalej sledovali v telke "veľký revuálny program NDR" Ein Kessel Buntes ,kde akurát spievala skupina BoneyM….
.