streda 29. októbra 2008

Po štyroch rokoch opäť maratón pod 2:30hod.

Pred štartom 46.ročníka Považského maratónu v Novom Meste nad Váhom, prvýkrát na Slovensku organizovaného maratónu na dráhe, som sa po minulotýždňovom Dni Supervytrvalca v Žiline cítil dobre a celkom sa naň tešil. Predsa len, bežať maratón na tartane, teda 105 a pol kola, bolo niečo nové a výnimočné.
Navyše, núkala sa možnosť prekonať nielen najlepší slovenský výkon J.Gyurkeho z roku 1998 v maratóne na dráhe, ale aj možnosť zlepšiť v medzičasoch oficiálne slovenské rekordy I.Magyara v behu na 25km a 30km z roku 2005. Ich hodnota bola totiž na úrovni tempa, v akom som chcel bežať maratón.
Stretol som sa síce s názormi, že po MMM v Košiciach, po ňom o dva týždne 50tke v Žiline a po ďaľšich siedmich dňoch zabehnúť maratón na dráhe pod 2:30h je nereálne, ja som to však videl z iného uhla....
Z akého?
Už na MMM som chcel dosiahnúť výkon, ktorý je momentálne v mojích silách. Žiaľ, okolnosti boli proti, preto ma potešilo aspoň 2.miesto na M-SR. Bol som však presvedčený, že som na dno svojich síl nesiahol,a to mi vŕtalo v hlave....
Štart na Dni supervytrvalca a M-SR v behu na 50km v Žiline som zobral ako samozrejmosť, nakoniec, organizuje ho Olympijský klub Žilina, ktorého som čestným členom a AK Žilina, ktorý je organizátorom Bežeckej ligy Žiliny. Navyše na okruhu, kde som ako doma a kde behávam Žilinské Hamburgy a Žilinskú bežeckú ligu.
Bol som si však vedomý, že pokiaľ chcem pomýšľať na kvalitný výkon na Považskom maratóne, plytvať silami si dovoliť nemôžem. Tomu som prispôsobil aj taktiku na 50tke v Žiline.
Moje presvedčenie a viera, že sa mi môže v Novom Meste nad Váhom podariť dosiahnúť výkon pod 2:30hod, bolo jednoduché..
Ako prvé som si povedal, že keď som vlani po vytrápenej Dudinskej chodeckej 50tke (4:18:26h) dosiahol o týždeň na maratóne v Bratislave výkon 2:30:37hod., prečo by som nemohol bežať teraz po celkom pohodovej bežeckej 50tke (3:16:06h) pod 2:30hod. Druhý silný argument boli moje vnútorné pocity.
Nevedel som síce, ako budú nohy a chrbát, ktoré už ani nevedia, čo je tartan, na monotónne krúženie po pružnom podklade reagovať, tým som sa však dopredu nezaťažoval. Všetky prípadné negatíva som sa snažil nahradiť pozitívnym myslením a presvedčením, že na to mám a všetko ostatné je v hlave.
Tu moju som nastavil na to, že ma čakajú vlastne dve bežecké hodinovky v priemere 17km + polhodina navyše:-). Takých som bežal celkom v pohode už viacero, naposledy na škvárových dráhach v Martine a Žiline necelé dva týždne pred MMM.
Od štartu pretekov som sa usadil na čele štartového poľa s poliakom Bogdanom Dziubom, s ktorým sme sa po vytvorení mierneho náskoku dohodli, že sa budeme striedať vo vedení každý kilometer a takto, pokiaľ to bude možné, si vzájomne pomôžeme. Bogdanovi som spomenul, že by som rád okrem výkonu pod 2:30hod vytvoril aj slovenské rekordy na 25km a 30km. Keď sme mali za sebou 17150m, zo žartu som Bogdanovi povedal, že jednu hodinovku máme už za sebou...
Takto sme vzorne spolupracovali, kým sme spolu neprebehli métou 25.km v čase o 40sek. rýchlejšom ako bol platný slovenský rekord I. Magyara z roku 2005.
Na 27.km som zacítil, že Bogdan vždy, keď bol vpredu, trošku v tempe poľavoval, preto som sa snažil prevziať iniciatívu a udržiavať potrebné tempo, aby mi o pár sekund neušiel druhý rekord, na ktorý som dostal chuť.
Na 29.km som si zrátal, aké tempo mi treba udržiavať, aby som podbehol aj hranicu rekordu na 30km a vychádzalo mi, že musím zrýchliť. Zariskoval som teda trochu a vzdialil sa Bogdanovi. Poslednú 200vku som zafinišoval za 38 sekúnd a métou 30km prebehol za 1:45:23 hod.
Bol som zvedavý, aký oficiálny čas mi nadiktujú rozhodcovia a veril, že mi rekord tesne neubzikol. Bol som totiž neviem prečo v domnení, že potrebujem dosiahnúť čas pod 1:45:24. Na moje prekvapenie som sa o dve kolá dozvedel, že som rekord prekonal nie o sekundu, ale o 16sekúnd.
Ako sa vraví –"keď je hlava blbá, nech trpí celé telo". Túto pravdu som pocítil na ďaľších kilometroch.
Môj krok stratil na ľahkosti a čím ďalej sa začínali prejavovať pribúdajúce kilometre. Jediným pozitívom môjho trochu nerozvážneho prudkého zrýchlenia bolo odpútanie sa od Bogdana, ktorý nakoniec na 32km vzdal.
Keď som prebiehal 34tym km, na stopkách mi naskočili presne dve hodiny od štartu. Spomenul som si na svoje predštartové "nastavenie hlavy" na dve hodinovky po 17km, otázkou už len bolo, ako si poradím s tou polhodinou navyše:-)
Posledných 7km to bol pre mňa už len súboj s časomierou a pribúdajúcou únavou. Tempo cca o 10sekund pomalšie ako dovtedy naznačovalo, že mi hranica 2:30hod unikne o pár sekúnd, jedinou možnosťou bolo zrýchlenie v záverečnom kilometri. Ten som potreboval zvládnuť pod 3:30min.- na začiatku maratónu celkom pohodové tempo....Presne táto myšlienka ma kilometer pred cieľom aj napadla...
Našťastie, ale hlavne s vypätím všetkých síl na poslednej 200vke opäť za 38 sekúnd sa mi podarilo ten kilometer zabehnúť za 3:24min. a vzápätí si vychutnať mäkkosť novomestského tartanu:-) ....
Posledné dva víkendy boli teda bežecky pre mňa veľmi pekné. Okrem výkonov a dosiahnutých úspechov mi však dali oveľa viac. Opäť som sa totiž presvedčil, aká je dôležitá psychika a viera . Je úplne jedno aká a v čo. Tu moju sa však budem snažiť nikdy nestratiť...
.
.
.

nedeľa 19. októbra 2008

Opäť jeden z fajn bežeckých víkendov.

Od MMM ubehli dva týždňa a mne stále vŕta v hlave. Som totiž presvedčený, že som na ňom nesiahol, ako som si predstavoval, na svoje momentálne maximum. Žiaľ, počasie, okolnosti a vývin pretekov majú na svedomí, že som sa zameral viac na umiestnenie ako čo najlepší čas . Vyťažil som síce z toho pekné 2.miesto na M-SR, vnútorne ma však výkon 2:33:01hod z jedného dôvodu doteraz neuspokojuje.
O pol roka už budem štyridsiatnik, teda vo veku, kedy už nemôžem s istotou povedať, či sa budem ešte cítiť zdravotne či bežecky tak dobre ako teraz.
Hoci momentálne moja príprava smeruje na novembrové MS v behu na 100km v Taliansku, s radosťou som prijal možnosť pokúsiť sa zúročiť momentálnu formu na lepší výkon ako v Košiciach. Ale nielen to.
Prvýkrát na Slovensku sa beží budúci týždeň v sobotu maraton na dráhe a to Považský v Novom Meste nad Váhom. Pri ustanovení slovenského rekordu by som rád bol, pochopitelne, najradšej, ak by pri jeho výkone bolo moje meno. Za pokus to myslím stojí.
Práve tejto mojej myšlienke som prispôsobil aj uplynulý víkend.
Pôvodne som mal v úmysle na Dni Suprvytrvalca v Žiline, ktorý bol ako každý rok zároveň aj majstrovstvami Slovenska v behu na 50km, pokúsiť sa zlepšiť vlaňajší traťový rekord 3:07:56hod. Po rozhodnutí štartovať na Považskom maratóne som nakoniec svoj zámer zredukoval maximálne na víťazstvo, a to bez ohľadu na dosiahnutý výkon. Predsa len, aj kôň je len človek a unaví sa :-).
V peknom slnečnom počasí sa mi v Žiline od začiatku bežalo po boku Roberta Tatraia z Košíc v pohode, do 25.km (1:39:30hod) sme si chvíle na 975m okruhu krátili debatou na rôzne témy. Od 30.km som mierne zrýchlil a métou maratónu prebehol za 2:45:53hod. Posledných necelých 8km som už absolvoval vo svojom tempe síce sám, ale určite som sa osamelo necítil. Na okruhu totiž krúžilo ďaľších 27 bežcov, s ktorými som pri obiehaní vždy aspoň jedno-dve slovka prehodil. Do cieľa som nakoniec dobehol pred Robom so 4 minutovým náskokom, len tri a pol minúty za svojím vlaňajším osobným rekordom, a hoci celkom bez problémov, musím uznať, že po vyše troch hodinách behu sa človek cíti ináč ako pri sedení pri televízii. Fyzicky síce trochu (niekedy viac:-) unavený, ale duševne isto spokojnejší. Aspoň bežci ten pocit určite poznajú. Keď k tomu prirátam polhodinové plávanie na neďalekej mestskej krytej plavárni a posedenie po vyhodnotení s dobrou večerou a pivom, nemala sobota chybu.
Tak, ako nemala ani nedeľa.
Že sa postavím na štart 35.ročníka Behu SNP v Staškove, mimochodom moje prvé bežecké preteky v roku 1979, som sa rozhodol večer doma pri pár deci vínka. Nie s iným cieľom ako si po sobote spestriť nedeľu nie osamoteným výklusom doma. O umiestnení som ani neuvažoval, mysľou som bol skôr už budúci týždeň na maratóne v Novom Meste nad Váhom.
Od štartu sa mi však na to, že prvých cca 700m bolo do kopca, štartové pole nevzdiaľovalo, navyše sa mi bežalo po pár sto metroch rozhýbania sa dobre. Po polovici 15km trate som ostal na čele s Romanom Balážom z Ostravy sám a asi 4km pred cieľom som sa vzdialil aj jemu.
Nečakane som si teda nakoniec dobehol po prvé miesto, aby som sa pri vyhlasovaní dozvedel, že okrem pohára, medaily, diplomu:-) a zimnej čiapky ERIMA som získal aj zľavu na dovolenkový pobyt v Chorvátsku v hodnote 5000Sk. Zhodou okolností práve tam, kde som sa po jarných zdravotných problémoch ja tak dobre naštartoval na jesennú časť sezóny tento rok a môj syn Peťo potrénoval na M-SR a medzištátne stretnutie ČR-SR v atletike žiactva...Nakoniec, aj jemu sa dnes v dorasteneckej kategórii na 7,5km trati podarilo zvíťaziť.....
.....No nebol to naozaj fajn víkend?.....Už sa teším na ten ďaľší....

štvrtok 16. októbra 2008

Moje bežecké a chodecké začiatky (6)

Zážitok zo Zlatej tretry v Ostrave mi dodal ešte viac chuti do tréningu. Na jesenných Majstrovstvách Stredoslovenského kraja v Žiline som v behu na 600m nastupoval ako jeden z favoritov na titul. Laco bežal v prvom z dvoch rozbehov, ja v druhom…
-„Tréner, nerozbehli to akosi pomaly?“ – spýtal som sa trénera, neuvedomujúc si, že mne to vlastne mohlo len vyhovovať.
-„To teda rozbehli“, a len čo to dopovedal, podišiel bližšie k zábradliu, aby na Laca doslova zreval:
-„ Laco,to čo je za flákanie?! Kopni do toho, dôležitý je čas, sú dva rozbehy!“.
V okamihu bolo vidno ako Laco „odbrzdil“, postupne sa posunul zo štvrtého miesta na druhé, na ktorom bežal do poslednej zákruty. Posledných 100m už bežal prvý a asi so sekundovým náskokom vyhral výkonom 1:44,0min..
O pár minut som sa postavil na štart druhého rozbehu ja, v ktorom nás bol 16. Od začiatku som na rozdiel od Laca zvolil rýchle tempo, možno až prirýchle. Rozbeh som s prehľadom vyhral síce s 30m náskokom, v cieli mi však namerali – 1:44,1min. Opäť tesne druhý…A za kým iným, ako Lacom...
Až neskôr som sa dozvedel od môjho o niekoľko rokov chodeckého trénera Milana Skokana, ktorý sa v tom čase začal venovať trénerstvu v našom klube, že Laco okolo neho počas môjho rozbehu nervózne pobehoval a hlavne v cieli netrpezlivo zisťoval, aký čas som dosiahol. Určite sa mu uľavilo…
Laco veľmi nerád prehrával, nakoniec, kto by prehrával rád? – ale prehru so mnou Laco znášal veľmi ťažko - radšej bol 10ty, ale predomnou ako druhý za mnou.
Milan Skokan neskôr rád spomínal aj na jednu z mnohých zábavných príhod s Lacom, a to keď som ho porazil na majstrovstvách stredoslovenského kraja v atletike družstiev v Martine,tiež v behu na 600m.
-„Makám ako fretka skoro celú trať a vo finiši ma Pefo na cieľovej čiare vyfajčil ako starú fajku“, - táto veta mi zneje v ušiach aj po rokoch, Milan ju vedel perfektne reprodukovať.
Čerešničkou na torte na spomínaných majstrovstvách v Žiline bola pre nás s Lacom hodinu po našej 600vke bežecká štafeta na 4x60m ,do ktorej zloženia sme sa dostali úplne náhodou len preto, lebo naši dvaja najlepší šprintéri chýbali. Nedávali sme si žiadnu šancu, Laco ani ja sme medzi žiadnych veľkých šprintérov totiž nepatrili.
-„To možeme kašľať na to, nemá žiadny význam bežať ,iba čo si klince na tretrách otupím“, bol názor Mariána Taranu, výborného šprintéra, dialkára a neskôr hlavne výškara, ktorý bol v tom čase zvyknutý vo svojich disciplínach väčšinou len na víťazstvá.
-„Prečo,skúsime to, keď sme už tu,veď o čo ide, nakoniec, je to posledná disciplína“, skúsil som na Mariána.
-„Maroš, ja s Pefom pobežíme prvé dva úseky, Rado Bača tretí a Ty posledný. Možno nám dovtedy aj tak štafetový kolík spadne, takže tie klince na tretrách nakoniec ušanuješ“, pridal sa Laco.
Nakoniec nám kolík nielenže nespadol, ale do cieľa s ním Marián dobehol na 2.mieste.
Veľmi rád by som videl video z nášho behu. Hoci sme s Lacom štafetové odovzdávky nikdy nenacvičovali, podľa trenérových slov nám vraj vyšli lepšie ako štafete USA… Asi to bude pravda, inak si tento môj (náš) jediný šprintérsky úspech vysvetliť neviem.…

štvrtok 9. októbra 2008

MMM - hoci bez osobáku, nevadí...

Tak ako som sa na nedeľu a štart na MMM tešil, tak som po príchode do Košíc v sobotu večer veril, že na druhý deň sa počasie umúdri. Pršalo, bolo zima a fúkal vietor.
Nikdy doteraz vo svojej kariére som sa pred pretekmi počasím nezaťažoval. Jednoducho som si povedal, že to neovplyvním, každý má podmienky rovnaké, záleží len, ako sa kto s nimi vysporiada. Touto mojou filozogiou som odbúral jeden zaťažujúci faktor, miesto ktorého som sa sústredil na svoju vnútornú pohodu a výkon.
V súčasnosti rozmýšľam podobne, ale predsa len už trochu ináč.
Samozrejme, že keď sa postavím na štart, chcem uspieť a podať čo najlepší výkon, nejde mi už však o to tak prioritne, ako keď som sa venoval chôdzi na vrcholovej úrovni.
Aby sa u mňa tieto priority zmenili, môžem vlastne ďakovať zraneniu na tohtoročnom jarnom maratóne v Bratislave, po ktorom som bol nútený sa zamyslieť, že telo nieje stroj.
Jediné teda, čoho som sa v Košiciach v prvú oktobrovú nedeľu trochu obával, bolo chladné a daždivé počasie, ktoré by mohlo na moju chrbticu zle reagovať.
Iné mi vrásky na čele určite nerobilo, na preteky som sa tešil, a tak, ako som písal tri týždne pred MMM, veril som, že na základe výkonov a bežeckej pohody v poslednom období môžem podať výkon aj na úrovni svojho osobného maxima...
S týmto predsavzatím som na štart aj aj postavil, hoci podmienky neboli zrovna ideálne. Nepršalo síce, ale bolo chladno a hlavne fúkal silný vietor. Dúfal som však, že nájdem skupinku bežcov, ktorej tempo by mi mohlo vyhovovať a a vzájomne si trochu pomôžeme.
Štart – postavil som sa hneď za chlapcov z Afriky a dával pozor, aby som nepristúpil na ich neuveriteľne tenké nohy. Vybehol som podľa pocitov, aby som cítil pohodu a zároveň čo najlepšie trafil tempo. V záplave maratóncov s polmaratóncami som pred sebou zahliadol Vlasta Bukovjana a pomyslel si, že s ním by bolo zo začiatku bežať ideálne. Bol asi 20m predo mnou, takže mi neostávalo len sa na neho dotiahnúť.
Na 3.km som zacítil, že mi niekto dýcha na chrbát. Neviem prečo, spomenul som si na Kysučana Michala Kavackého, predomnou som ho totiž nevidel. Nemýlil som sa, počas ďaľšieho kilometra sme sa spoločne dotiahli na Vlastimila a bežali spolu.
Čakal som na prvý medzičas - 5km za 17:51 min bolo vzhľadom k tomu, že sa dovtedy bežalo väčšiu časť proti vetru, ideálne. Metre som ukrajoval po boku s Vlastom, Michal za nami, od 7.km som sa snažil zrýchliť, nakoľko sme sa dostali na úsek, ktorý sa bežal s vetrom. Po asi 200m som zaregistroval, že som mojim partnerom zo skupinky odbehol a bežal asi 30m pred nimi sám.
Medzičas na 10km (34:58min) ma potešil, bol presne taký, ako som si predstavoval. Netušil som však, že v ďaľšom úseku sa dostanem do silného protivetra. Pred sebou som síce videl skupinku kenských vytrvalkýň so svojim vodičom. Boli však dosť ďaleko a hoci ma napadlo, že bežať s nimi by bolo ideálne, musel by som ešte dosť zrýchliť, aby som ich dobehol. Rozmýšľal som, čo robiť, cítil som, že držať nasadené tempo proti tej veternej stene ma stojí zbytočne veľa síl, ktoré by mi mohli neskôr chýbať. Trochu som spomalil a nechal sa dobehnúť skupinkou za mnou, v ktorej okrem Vlasta a Michala bežalo zopár 1/2maratóncov.
Métou 15.km sme prebehli spolu za 52:54min. Po mojom krátkom sóle a úsili o rýchlejšie tempo ma napadlo, že by bolo dobre aj trochu šetriť sily a ponúkol som potiahnúť konečne aj Michala, ktorý dovtedy bežal stále za Vlastom. Tempo sa však spomalilo, pravdepodobne si Michal na udržanie tempa netrúfal. Keďže sa mi to nezdalo rýchle, snažil som sa opäť prevziať iniciatívu a šiel dopredu.
Na 18.km kilometri zrazu vedľa mňa bežiaci Vlasto nečakane odbočil nabok a vyzval Michala, aby potiahol konečne už aj on - "pojď, nebudeš se tady poflakovat". Po neodozve, keď nahlas len zamrmlal - „tohle jsem už dávno nezažil“,som mu povedal, aby kašľal na to, nech sa schová chvíľu za mňa, neskôr sa schovám ja – a opäť som zrýchlil...Až natoľko, že som si ani neuvedomil, že som im opäť ušiel a čiarou 1/2maratónu prebehol za 1:14:46hod so 14 sekundovým náskokom pred nimi.
Samozrejme, nemožno namietať proti taktike žiadneho pretekára, pokiaľ je v medziach pravidiel. Tie nezáujem spolupracovať na tempe počas pretekov nezakazujú, preto spôsob Michalovej taktiky úplne rešpektujem. Nakoniec, práve s ním som zopárkrát jeho osvedčenou taktikou vo finiši prehral. On vie čo platí na mňa, ja viem čo na neho, a hoci sme obaja Kysučania, na trati sme súperi.
Po obrátke som sa teda pustil opäť do boja s časom proti vetru sám.
Na 24.km som si však uvedomil, že v tom silnom vetre na ohrozenie svojho osobného rekordu pomýšľať naozaj nemôžem, navyše keď som sa obzrel dozadu a videl, že napriek veľkému usiliu sú Vlasto s Mišom len asi 40m za mnou. Počkal som teda na nich s vierou, že ma predchádzajúce kilometre proti vetru „nezabili“.
Trochu som síce prežíval krízu, rezignáciu som si však nepripúšťal. Keď mi Mišo (možno trochu uštipačne, ale chcem veriť, že v dobrom) pripomenul – „Pefo, čo je, veď si chcel bežať na osobák“,tuším som ho niekde (tiež v dobrom) poslal a povedal, že sám ťažko môžem bežať v tom vetre na osobák. Ak sa mu však beží, nech ide. Priznám, že tento okamih bol pre mňa niečo ako spúšťač, aby som zabojoval o medailu v rámci M-SR, dovtedy ma totiž moc umiestnenie nezaujimalo. Pred nami v tom čase bežali zo slovákov neohrozene dvaja Imrovia – Pástor a Magyar, my dvaja sme boli zo slovákov na 3. a 4.mieste.
Medzičasy na 25km (1:28:54) a 30km (1:48:05) nič významné nezaznamenali, akurát sa na nás dotiahol Poliak Grzegorz Szyz. Celkom som to privítal, opäť som cítil dostatok síl, lenže sám som sa už do boja s vetrom neodvážil ísť. Prioritou v tom čase už bol pre mňa súboj o 3.miesto na M-SR s Mišom.
S Grzegorzom som teda opäť zrýchlil, aby som zistil, že Michal začína na 32.km zaostávať. O pár desiatok metrov aj Vlasto.
Na 34.km som sa konečne dotiahol na vedúcu skupinku keňanok aj so svojim vodičom, ktorý pri nich vyzeral akoby vyklusával. Obehol som okolo nich a postupne sa aj im vzdiaľoval.
Na 37.km som zahliadol pri trati Imra Magyara, ktorého som sa stihol akurát spýtať, čo sa mu stalo. Po asi 500m som sa obzrel, či pokračuje a keď som ani jeho, ani Michala nevidel,vedel som, že si bežím po titule spred štyroch rokov po nečakané 2.miesto v rámci M-SR.
Takže hoci sa mi nakoniec osobný rekord ohroziť nepodarilo, platí , čo som napísal v závere predchádzajúceho príspevku o MMM, - radosť z behu mi to určite nepokazilo. Skôr naopak.
..
..Výsledky MMM .........................+Výsledky majstrovstiev SR