V minulosti som v Trnave pretekal trikrát,do uplynulej nedele len na chodeckých tratiach. Prvýkrát v roku 1988 ako vojak Banskobystrickej Dukly keď som ako junior absolvoval svoju prvú chodeckú 20tku (1:36:40h). Druhýkrát o rok neskôr na Trnavskej desiatke (44:31min),tretíkrát mesiac po Budapeštianskych ME v atletike v roku 1998 (41:46min).Minulý týždeň, tretí deň po MMM som sa rozhodol, že svoju tohtoročnú bežeckú pohodu využijem na prvú účasť na Malokarpatskom maratóne. Veril som, že aj týždeň po Košiciach som schopný podať výkon, ktorý by ma uspokojil.
V stredu pred maratónom som sa o momentálnej solídnej forme presvedčil na 8.zákl. kole Bežeckej ligy Žiliny, keď som po rýchlom 1.km (3:03min) s Mirom Neslušanom vyhral trojku za 9:24min.
Do Trnavy som cestoval s úplne iným cieľom ako týždeň pred tým do Košíc, kde bolo mojou prioritou najprv dosiahnúť kvalitný výkon, potom umiestnenie. Malokarpatský maratón som chcel jednoducho vyhrať, čomu som bol ochotný prispôsobiť taktiku bez ohľadu na výkon. Ten po minulotýždňovom MMM a zajtrajším Dňom supervytrvalca a M-SR v behu na 50km pre mňa tentokrát prioritou nebol
Pred štartom som sa stretol so spíkrom nielen bežeckých, ale hlavne chodeckých pretekov Jožom Polešenským, ktorý ma v dorasteneckom veku v rokoch 1985-1986 trénoval. Prehodili sme pár slov, potom sme sa už venovali každý svojmu :-). On komentovan,ja krátkej rozcvičke a utekaniu.
Za hlavných súperov na víťazstvo som považoval minuloročného víťaza MKM Rasťa Galoviča a Jana Moravca, ktorý vyhral v roku 2006 a vlani bol druhý.
Za svoju maratónsku premiéru s avizovanou ambíciou pod 2:30hod. si zvolil štart v domácej Trnave Ondrej Puškár, ktorý sa zatiaľ presadil na kratších tratiach , a to hlavne osobnými rekordami na 5km (14:15min) či 10km (pod 30min).
Po štarte som bol prekvapený, aké rýchle tempo nasadili Ondrej s Janom, za nimi Rasťo. Po asi 500metroch bežali s náskokom asi 50m predomnou, ja na čele postupne sa rozťahujúceho štartového poľa. Hoci sa mi tempo zdalo dosť rýchle, nechcel som si chalanov nechať nejak moc újsť a skôr, ako sme vybehli z mesta, som sa na nich dotiahol. Predsa len, proti silnému nárazovému vetru, ktorý na nás prvých 18 km čakal, som bežať opäť sám v žiadnom prípade nechcel. Keďže som nemal v úmysle utekať na výkon, mojim cieľom bolo si len kontrolovať a o víťazstve rozhodnúť až po 30.km.
To som však netušil , že sa preteky budú vyvíjať nakoniec podľa úplne iného scenára, o akom som mal predstavu.
Jano s Ondrejom totiž od 5.km (18:35min) ešte viac zrýchlili a mne s Rasťom sa začali pomaly vzdiaľovať.
Keď mali asi 70-80m náskok, rozhodol som sa i tak, že sa predsa len pustím za nimi a budem si, ako som si predsavzal, čelo kontrolovať. Odbehol som tedal Rasťovi a snažil sa ich dobehnúť. Od tohto momentu sme bežali obaja každý sám až do cieľa.
Na moje prekvapenie, čím som sa viac na Jana s Ondrejom snažil dotiahnúť, tým viac sa mi vzdiaľovali...Proti "veternej stene" som bojoval opäť teda sám, predklonil sa a s prižmurenými očami pozeral tri metre pred seba len tak, aby som videl, či bežím rovno. Nechápal som, keď som zdvihol občas hlavu a Ondreja s Janom videl na dlhých rovinách čoraz ďalej...Až neskôr vôbec...
Našťastie, moja hlava včas vydala nohám signál „takto teda ďalej už nie“ a prikázala im prispôsobiť úsilie maratónskej vzdialenosti a poveternostným podmienkam.
Na 10.km (37:48min) boli chalani niečo viac ako minútu predomnou, na 15.km (57:15min) minútu a pol, na 20.km (1:16:46min) niečo cez dve. Nervózny som z toho nebol, vedel som totiž, že do druhej polovice idem s dostatkom síl a maratón začne byť „zaujimavý“ až niekde po tridsiatom piatom kilometri. Dovtedy je času dosť a náskok zas nie až tak veľký, naviac, keď som na dlhých rovinách opäť zaregistroval, že chalani sa mi už ďalej nevzďaľujú. Bolo len otázkou, či dokážu tempo udržať, alebo Ondrej zaplatí daň za maratónsku neskúsenosť a Janči sa popri ňom popáli a zaplatí daň za netrpezlivosť.
Od 25.km (1:34:35hod) som videl, že sa k obom začínam približovať, Ondrej bežal vtedy asi s 50metrovým náskokom pred Jančim. Tesne pred 30.km som im bol na dosah asi sto metrov, na 30.km (1:52:36hod) som zaregistroval, že Ondrej prežíva značnú krízu a prechádza do kroku.
Na necelom 32.kilomeri som sa dotiahol najprv na Jana, o pár sekúnd na Ondreja.
V tom momente mi bolo jasné, že len niečo nepredvídateľné mi môže víťazstvo prekaziť.
Pred štartom som sa stretol so spíkrom nielen bežeckých, ale hlavne chodeckých pretekov Jožom Polešenským, ktorý ma v dorasteneckom veku v rokoch 1985-1986 trénoval. Prehodili sme pár slov, potom sme sa už venovali každý svojmu :-). On komentovan,ja krátkej rozcvičke a utekaniu.
Za hlavných súperov na víťazstvo som považoval minuloročného víťaza MKM Rasťa Galoviča a Jana Moravca, ktorý vyhral v roku 2006 a vlani bol druhý.
Za svoju maratónsku premiéru s avizovanou ambíciou pod 2:30hod. si zvolil štart v domácej Trnave Ondrej Puškár, ktorý sa zatiaľ presadil na kratších tratiach , a to hlavne osobnými rekordami na 5km (14:15min) či 10km (pod 30min).
Po štarte som bol prekvapený, aké rýchle tempo nasadili Ondrej s Janom, za nimi Rasťo. Po asi 500metroch bežali s náskokom asi 50m predomnou, ja na čele postupne sa rozťahujúceho štartového poľa. Hoci sa mi tempo zdalo dosť rýchle, nechcel som si chalanov nechať nejak moc újsť a skôr, ako sme vybehli z mesta, som sa na nich dotiahol. Predsa len, proti silnému nárazovému vetru, ktorý na nás prvých 18 km čakal, som bežať opäť sám v žiadnom prípade nechcel. Keďže som nemal v úmysle utekať na výkon, mojim cieľom bolo si len kontrolovať a o víťazstve rozhodnúť až po 30.km.
To som však netušil , že sa preteky budú vyvíjať nakoniec podľa úplne iného scenára, o akom som mal predstavu.
Jano s Ondrejom totiž od 5.km (18:35min) ešte viac zrýchlili a mne s Rasťom sa začali pomaly vzdiaľovať.
Keď mali asi 70-80m náskok, rozhodol som sa i tak, že sa predsa len pustím za nimi a budem si, ako som si predsavzal, čelo kontrolovať. Odbehol som tedal Rasťovi a snažil sa ich dobehnúť. Od tohto momentu sme bežali obaja každý sám až do cieľa.
Na moje prekvapenie, čím som sa viac na Jana s Ondrejom snažil dotiahnúť, tým viac sa mi vzdiaľovali...Proti "veternej stene" som bojoval opäť teda sám, predklonil sa a s prižmurenými očami pozeral tri metre pred seba len tak, aby som videl, či bežím rovno. Nechápal som, keď som zdvihol občas hlavu a Ondreja s Janom videl na dlhých rovinách čoraz ďalej...Až neskôr vôbec...
Našťastie, moja hlava včas vydala nohám signál „takto teda ďalej už nie“ a prikázala im prispôsobiť úsilie maratónskej vzdialenosti a poveternostným podmienkam.
Na 10.km (37:48min) boli chalani niečo viac ako minútu predomnou, na 15.km (57:15min) minútu a pol, na 20.km (1:16:46min) niečo cez dve. Nervózny som z toho nebol, vedel som totiž, že do druhej polovice idem s dostatkom síl a maratón začne byť „zaujimavý“ až niekde po tridsiatom piatom kilometri. Dovtedy je času dosť a náskok zas nie až tak veľký, naviac, keď som na dlhých rovinách opäť zaregistroval, že chalani sa mi už ďalej nevzďaľujú. Bolo len otázkou, či dokážu tempo udržať, alebo Ondrej zaplatí daň za maratónsku neskúsenosť a Janči sa popri ňom popáli a zaplatí daň za netrpezlivosť.
Od 25.km (1:34:35hod) som videl, že sa k obom začínam približovať, Ondrej bežal vtedy asi s 50metrovým náskokom pred Jančim. Tesne pred 30.km som im bol na dosah asi sto metrov, na 30.km (1:52:36hod) som zaregistroval, že Ondrej prežíva značnú krízu a prechádza do kroku.
Na necelom 32.kilomeri som sa dotiahol najprv na Jana, o pár sekúnd na Ondreja.
V tom momente mi bolo jasné, že len niečo nepredvídateľné mi môže víťazstvo prekaziť.
Hoci posledný úsek od 35.km (2:10:37hod) som mal už tiež toho tak akurát dosť, som rád, že sa mi nakoniec náskok pred Rasťom Galovičom, ktorý sa na druhé miesto pred Jana Moravca dostal v poslednom kilometri, podarilo zvýšiť na 5minút a dostal som sa aj pod hranicu 2:40hod (2:39:02).Jano Dobehol kúsok za Rasťom, Ondrej nakoniec tesne pod 3hodiny...
Do zbierky víťazných maratónov mi tak po Liptovskom (2003, 2005, 2006) , Rajeckom (2004) , Záhoráckom (2005), maratóne Perly Karpát (2006), Kysuckom (2007), Považskom (2008), Vianočnom CyS maratóne (2003, 2008) pribudol ďaší – Malokarpatský....Hoci maličkosť, určite poteší....Ako aj to, že si aj v závere tohto roku budem môcť povedať, že sa mi od roku 2003 v každom podarilo byť najrýchlejší aspoň na jednom slovenskom maratóne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára