sobota 6. októbra 2012

Radosť z behu si treba zaslúžiť.

Vedel som, že ma pri rekonvalescencii po zlomenine kľúčnej kosti nečaká ľahký bežecký začiatok, že mi však telo za celé dva týždne nedopraje ani náznak bežeckej radosti hoci aj z úplne pomalého a voľného klusu by som neveril. Až som sa zamyslel, že konečne začínam chápať, ak niekto povie, že beh je náročný.

Na druhej strane je silnejšie moje presvedčenie, že beh je popri chôdzi  najprirodzenejšia a najjednoduchšia pohybová činnosť. Ak je človek zdravý, stačí len chcieť, postaviť sa zo zadku a o jeho jednoduchosti presvedčiť svoju lenivosť:-)
S ňou našťastie zatiaľ aspoň v peknom počasí zdvihnúť zadok problém nemám, preto viem, že dosiahnutie radosti a dobrého pocitu z behu chce ako vždy len svoj čas.

Ťažšie to už je s nájdením chuti prebehnúť sa svižne, po 33rokoch pretekania sa totiž intenzívnejšej záťaži telo nielenže bráni čím ďalej viac, ale mu aj   omnoho dlhšie trvá, kým sa po rozhýbe, nehovoriac o prioritách, ktoré sa už bežeckých či chodeckých výkonov moc netýkajú.

Neznamená to však, že keď sa postavím na štart pretekov, nesnažím sa podať čo najlepší výkon, na aký v danej chvíli mám.
Pred pár dňami som sa na ďaľšom zo základných kôl Bežeckej ligy Žiliny opäť presvedčil, že len čo padne štartový výstrel, bez ohľadu na to, či mám natrénované alebo nie, „pretekárske srdce“ v sebe stále nezapriem. Hoci som trojkilometrovú trať s vyplazeným jazykom v cieli absolvoval v tempe, v akom som pred pár rokmi behal maratóny, utvrdil som sa o čom som písal naposledy – telo si odvyká rýchlo, ale nezabúda...

1 komentár:

Paul Jonas povedal(a)...

Another cool post
Driveway Paving