Po prvých Poděbradoch som vedel, že chcem byť päťdesiatkárom (1989)

Na začiatku svojej chodeckej kariéry som mal svoj sen. Bolo ním aspoň raz prísť do cieľa chodeckých pretekov vrcholného svetového podujatia na divákmi zaplnený atletický štadión, ako som to mal na obrázkoch na stene detskej izby či sledoval pri televíznych prenosoch.
Okrem nich sa športová chôdza dostala na obrazovky československej televízie ešte minimálne dvakrát do roka. Bolo to pri záznamoch dvoch najvýznamnejších chodeckých pretekov v Československu – na Slovensku Záhoráckej dvadsiatky v Borskom Mikuláši, na ktorú som si zaspomínal po svojej poslednej účasti vlani., druhými boli aj vo svete známe chodecké preteky v Čechách na 50 kilometrov Praha – Poděbrady.

Práve na mojich pár účasti na nich ma napadlo si trochu oživiť spomienky pred dvomi týždňami, keď som bol v Poděbradoch kvôli môjmu synovi, ktorému sa tam podarilo splniť limit na svoje prvé významné medzinárodné podujatie - európsku kvalifikáciu na olympijské hry mládeže do 17rokov.
Na tom istom mieste som totiž v roku 1989, necelý mesiac pred koncom dvojročnej základnej vojenskej služby v ASVŠ Dukla Banská Bystrica ako 20 ročný prešiel cieľom svojej prvej chodeckej 50tky, v tom roku posledný krát na klasickej trati z Prahy do Poděbrad.
Prvýkrát som pred ňou vyskúšal aj sacharidovú superkompenzačnú diétu, ktorej podstatou je pred náročným vytrvalostným výkonom zvýšenie zásob glykogénu v organizme.
Neskôr, ale aj teraz sa musím len pousmiať, akým spôsobom som ju vtedy absolvoval. Nakoniec však nie asi zle:-)
Vedel som len, že prvé tri dni, ktoré začali náročným vytrvalostným tréningom nemám jesť nielenže sladké, ale nič, čo sacharidy čo i len trochu obsahuje. Tie sú však skoro všade – v cestovinách, ryži, zemiakoch, pečive, jedol som teda len salámu, mäso, syry a vajcia, pil minerálku a nesladený čaj. Tretí deň bolo moje telo už tak „grogy“, že z "vylaďovacieho":-) tréningu 3x2km, kedy som ani naplno nezvládal tempo v akom som chcel ísť o tri dni celú päťdesiatku, sa na štvrté poschodie dukláckej ubytovne dotackalo takmer po štyroch. Výťah sme ako vojaci záklaďáci používať nemohli, ten bol len pre "vyššie šarže"...:-(.O to viac som sa tešil na nasledujúce tri dni, kedy som mal naopak do prganizmu dostať namiesto bielkovín a tukov cukry.
Ešte pred obedom som skoro so zahmlenými očami na izbe zhltol čokoládu a o pár minút v jedálni najskôr sladký puding, až po ňom „normálne“ jedlo, teda, ak sa ním na Dukle obľúbená ovocná polievka dala nazvať...:-)

Do Prahy som prišiel nočným vlakom deň pred štartom ráno, kedy som sa už počas „cukrovania“ cítil určite lepšie, ako pri "hladovaní" bez cukrov...
Keď však cukrovať, tak cukrovať, povedal som si a ako prvé som namieril do najbližšej cukrárne na Václavskom námestí. Kúpil som tri okrúhle balenia diskokeksov a od 10:00hod, kedy začal v jednom z kín na Václaváku prvý film, som chodil po skončení jedného predstavenia na ďaľšie. Počas štyroch filmov som pochrúmal v každom kine jedno balenie – medzitým nejaký zmrzlinový pohar v cukrárni.
Večer som sa po príchode na ubytovňu pred sobotňajším štartom snažil aspoň trochu trochu rozchodiť a rozcvičiť. Veľmi ma boleli holene a cítil som sa spuchnutý, akoby som mal zrazu sto kíl.
Presne takisto som sa cítil aj v sobotu ráno na štarte, ako aj prvých desať kilometrov, ktoré sme absolvovali v uliciach Prahy smerom na výpadovku z mesta.

Začal som pomaly, tempom tesne pod 6min/km niekde v druhej polovici štartového poľa. Prvých 10km som mal za 57:22min, potešilo ma však, že ma aspoň holene prestali bolieť.
Postupne som sa rozišiel, po pár dlhých rovinách za Prahou som bol zrazu na 20tom kilometri – 1:48:01hod a za chvíľu aj v polovici za 2:12:31hod. Prepočítal som si medzičas posledného 5km úseku a vyšlo mi, že ho idem pod 5min/km.
Potešilo ma, že polovicu mám už za sebou a cítim sa omnoho lepšie ako počas prvých desiatich kilometrov, kedy ma to vôbec nebavilo.

Ďalší 5km úsek som opäť zrýchlil na 23:46min, čo ma opäť len povzbudilo, hlavne, keď som začal predchádzať jedného pretekára za druhým.
V nasadenom tempe som pokračoval aj v ďaľšom 5 kilometrovom úseku za 23:43min, od 35.-40.km som šliapal dokonca za 23:01min, čoho som sa až zľakol, bol bol som však ako v tranze, kedy som nevnímal ani stupňujúcu sa únavu.

Posledných desať kilometrov som už nasadené tempo síce nevydržal, (40.-45km za 24:23min), v poradí som sa však stále posúval dopredu , okrem iných som na 46.km predišiel aj neskoršieho majstra Europy z Helsínk 1994 Valerija Spicyna, ktorý sa po rýchlej prvej polovici v závere veľmi trápil.

Posledné kilometre boli už aj pre mňa nekonečné (45.-50km za 25:52min), po pri príchode na lázeňsku kolonádu v Poděbradoch som však pocítil neopísateľný pocit šťastia. V cieli ma klasifikovali výkonom 4:14:22hod. na celkovom piatom mieste ako piateho čechoslováka....
Z čoho som mal však najväčšiu radosť, bolo zistenie, že druhú polovicu som mal o trinásť minút rýchlejšiu (2:01:51hod) ako prvú a že sa mi zrazu ani výkon pod štyri hodiny nedal nereálny...
Či k môjmu zrýchleniu v druhej polovici pomohla vtedy aj sacharidová superkompenzačná diéta, neviem, ale som presvedčený, že určite neuškodila.

V následujúcom roku 1990 na „Poděbradskej padesátke“, keď sa na rozdiel predchádzajúcich rokov súťažilo už len v Poděbradoch na 1250m okruhu v „lázenskem“ parku , som prvýkrát ( a nie posledný) pocítil, že v drese iných ako „tých správnych“ klubov či klubu, resp. pod vedením iných ako „tých správnych“ trénerov či trénera, je aj v individuálnom športe úspech omnoho ťažšie dosiahnuteľný.

Po končení základnej vojenskej služby a prestupe na jeseň 1989 z ASVŠ Dukla BB do vychodoslovenského klubu Slavoj Trebišov, kde zo sľubovaných výborných podmienok neostal po novembri 1989 ani „kameň na kameni“ som v Poděbradoch štartoval po nádejnych výkonoch na Záhoráckej 20tke (1:27:52hod.- 3.m. na M-SSR) a po chodeckých pretekoch na 25km v Ríme, kde som skončil tretí za 1:57:10hod.

Napriek tomu som v Poděbradoch od štartu začal začal opatrne, bez konkrétnej predstavy, aký výkon chcem dosiahnúť. V tom období ma viac trápili existenčné problémy ako výkony a hoci chôdze som sa vzdať nechcel, v hlave sa mi miešali rôzne myšlienky...
Mojou predstavou bolo však absolvovať prvých 25km v tempe po 5min/km, v druhej polovici sa uvidí....:-)

Úvodných 5 kilometrov za 25:53min bolo znovu s nepríjemnými pocitmi nerozchodenia a bolesťami holenných kostí . Spomenul som si na svoju prvú 50tku spred roka a snažil sa utešiť, že asi to tak má po sacharidovej superkompenzačnej diéte byť...
Na druhej strane ma to naozaj vôbec nebavilo a veľmi skoro som sa začal pohrávať s myšlienkou preteky vzdať.
Možno našťastie, neviem, sa mi však práve na tieto preteky prišli prvýkrát pozrieť aj sestra s manželom, ktorí bývali v neďalekých Tepliciach a dokonca aj rodičia s babičkou, u ktorej boli v Jimramove na návšteve.
Poviem úprimne, v tej chvíli ma to netešilo a bojoval som so svojou hlavou, ktorej sa zrazu vôbec nechcelo...Podarilo sa mi ju teda aspoň presvedčiť, že keď už takú diaľku kvôli mne skoro celá rodina prišla, bolo by hlúpe vzdať niekde na začiatku a že im doprajem pohľad na mňa aspoň do dvadsiatky.
Tou, napriek tomu, že sa mi stále nešlo ideálne, som prešiel v mierne zvýšenom tempe za 1:40:29hod. Nohy sa mi však už začali zdať ľahšie, odznela aj bolesť holení a opäť som cítil, že sa mi vracia nálada a tým aj chuť.
Polovicou trate som prešiel za 2:04:25hod a spočítal si, že len pri udržaní tempa to bude zlepšenie osobného rekordu o päť minút.

Nasledujúcich 5km za 24:29min, dokonca s niekoľkosekundovým odskočením na malú potrebu ma presvedčilo, že dnes to inak ako kvalitným výkonom dopadnúť nemôže.
Výborná divácka atmosféra na kolonáde v priestore štartu a cieľa, kde som mal aj svojich najbližších, ma postupne dostala do správnej pretekovej eufóriie a čím ďalej viac som sa tešil práve na momenty prechádzania z jedného okruhu do ďaľšieho. Pri zrýchlenom tempe v druhej polovici to bolo pri 1250m pre mňa každých cca päť a pol minúty.

Od 30.km kilometra som jednotlivé päťkilometrové úseky zvládol za 23:21 , 23:00 , 23:19 a 23:12min, v závere som si atmosféru popri trati doslova vychutnával.
V cieli som príjimal gratulácie, dokonca aj od rozhodcov a tešil sa jednak z osobného rekordu 4:01:46h, ako aj celkového 6.miesta a v rámci M-ČSSR dokonca z miesta bronzového....
Okrem československého rekordéra na 50km Paliho Szikoru (3:55:04hod) a Števa Malíka (3:59:10hod) sa mi podarilo byť rýchlejší ako všetci ostatní reprezentanti, ktorí usilovali o splnenie limitu na ME v Splite, medzi nimi aj pretekári Dukly B.Bystrica.....
Tešil som sa však len necelú polhodinku, kým som pri príchode na vyhlasovanie už osprchovaný nestretol Števa Malíka:
„Pefo, diskli Ťa“...- povedal mi Števo ako prvé a mňa sa mocnil zvláštny pocit. Neveriac som sa zmohol len na:
„Pišta, si rob prdel vieš z koho........“
„Naozaj, je mi to ľúto, ale nozaj Ťa vyhodili, asi Ti terčík už nestihli ukázať pred dojdením do cieľa “, snažil sa mi Pišta zdôvodniť..
„To nie je možné, za celých štyridsať okruhov som trikrát ani napomienku nedostal, nemohli ma len tak vyhodiť. Dokonca ani v cieli mi červený terčík nikto neukázal“...- stále akoby som nechcel veriť, že pri takej hustote rozhodcov na 1250m okruhu nebolo dostatok času, aby mi červený terčík ukázali ešte na trati, prípadne tesne po prejdení cieľom, čo sa bežne v chôdzi stáva.
Dodnes preto nie som presvedčený, že bolo všetko „košér“ či v duchu fair play, skôr si myslím, že pred tými dvadsiatimi rokmi zasiahla šedá eminencia a rozhodlo práve to, že reprezentujem nejaký bezvýznamný klub niekde z východu Slovenska. Verím, že v prípade oddielovej príslušnosti klubu, odkiaľ som po zakladnej vojenskej službe odišiel, by som túto horkú pilulku stráviť nemusel.
Aj taká je však niekedy športová chôdza a každý, kto sa jej vrcholovo venuje, vie, na čo myslím.....
Mrzelo ma to síce ešte nejaký čas, už na druhý deň som si však sám pre seba povedal:
„Nevadí, všetci videli, že som výkon regulérne dosiahol na trati a určite budem mať možnosť ešte presvedčiť, že chodiť viem nielen rýchlo, ale aj technicky dobre." Zobral som to ako motiváciu a snažil sa viac tým nezaťažovať. Dôležité pre mňa bolo, že som bol vnútorne presvedčený, že mám na to byť v blízkej budúcnosti jedným z najlepších chodeckých päťdesiatkárov v československu reprezentujúci svoju krajinu na svetovom vrcholnom podujatí.
Kvôli rozdeleniu československa som to už síce nestihol, v drese Slovenska som si však toto svoje predsavzatie, aj keď až o štyri roky, napriek rôznym nepriaznivým okolnostiam vďaka svojej viere a zanietenosti k chôdzi aj neskôr nejeden krát splnil.
Dokonca aj vo svojom najbližšom štarte v Poděbradoch v roku 1997, kde slovenská chôdza dosiahla svoj doteraz najväčší tímový úspech a to 2.miesto na Svetovom pohári práve na 50km trati. O ňom už však niekedy nabudúce....
Výsledky+medzičasy chodeckej 50tky Praha - Poděbrady 1989 tu
Výsledky + moje medzičasy "Poděbradskej padesátky" 1990 tu
Výsledky SP 1997 v Poděbradoch - jednotlivci 50km tu ..Družstvá tu

Čo človeká nezabije, posilní ho...

Ak má byť všetko práve tak, ako je, športové sudičky sa so mnou pekne zahrávajú. Nakoľko mi prajú a opäť ma len skúšajú, alebo už majú môjho pretekárskeho chodenia či behania dosť, ukáže len čas...

Momentálne mi však od začiatku roka nechcú dopriať ani len niekoľko pomalých bežeckých kilometrov.
Za tridsaťjeden rokov, čo sa atletike venujem, som sa stretol s rôznymi zraneniami veľakrát. Tie  zanedbateľné som sa postupne naučil brať pozitívne ako signál, že si telo potrebuje oddýchnuť. Horšie, ak som tieto signály na vedomie brať nechcel.

S takými som sa pochopiteľne viac stretával, keď som bol mladší a menej skúsený.

.
Prvé vážnejšie zranenie, pri ktorom som si myslel, že je s mojou vrcholovou chodeckou kariérou koniec, bolo v roku 1994 pred a po ME v Helsinkách, kedy som absolvoval dodnes jedinú operáciu.
.

Po ročnej chodeckej pauze  výborne rozbehnutá sezóna 1994, v marci prvý výkon pod 4 hod. na Dudinskej päťdesiatke (3:57:51 hod), ktorým som sa kvalifikoval na prvé vrcholné podujatie dospelých, osobných rekordoch v máji na 30 km v Sesto San Giovanni (2:16:43 hod) a júni 35km v Livorne (2:35:37 hod) záverečná dvojmesačná príprava na ME v atletike v Helsinkách....
.
Na tatranskom sústredení ma pri jednom z tréningov rozbolelo pravé koleno, s ktorým som mal problémy už v zime. Spočiatku som tomu neprikladal význam a snažil sa ísť aj cez bolesť, až to nešlo ani s bolesťou.

Namiesto tréningu som chodil na rôzne vyšetrenia od Košíc cez Žilinu, Kys. N. Mesto, až som sa dostal do nemocnice v Liptovskom Mikuláši (zhodou okolností práve do nemocnice, kde sa nám rok pred tým narodil syn Peťo).

Po jednom obstreku sa síce môj stav na chvíľu zlepšil, po pár tréningoch som bol však opäť k.o. Duhý obstrek už nezabral, ďaľšie som už nechcel ani vtedy, ani nikdy doteraz...
Z nemocnice v Liptovskom Mikuláši som už pochoiteľne nepokračoval na sústredení v Tatrách, ale u sestry v Liptovskom Jáne...

.
Po pár dňoch voľna som znovu neviem koľkýkrát skúšal koleno chôdzou zaťažiť, po 500-600 metroch som sa však opäť len rezignovane vrátil na penzión krívajúc pešo...

V jeden podvečer, už v beznádeji rozhodnutý, že končím, som zatelefonoval manželke, že to balím a ráno idem domov. Štart na ME som považoval v tej chvíli za stratený a celé ďaľšie úsilie za bezvýznamné.

.

Môj sen o prvom štarte na vrcholnom seniorskom šampionáte by sa určite rozplynul, ak by som sa ešte v ten večer nestretol s človekom, ktorého sestra pozvala na návštevu, keď videla, ako som sa psychicky trápil.
.

Karolovi Schwartzovi, bývalému trénerovi moderných päťbojárov a o dva roky neskôr aj trénerovi olympionika v Atlante - strelca pištoliara Jana Faba vdačím nielen za to, že som nakoniec o mesiac na ME štartoval a zlepšil si na nich dokonca osobný rekord, ale aj za všetky ďaľšie úspechy, ktoré som dosiahol neskôr.
Okrem tréningových rád ma totiž naučil pozitívnemu mysleniu a aj zdanlivo beznádejné situácie vnímať inak ako dovtedy....
.

Moje prvé stretnutie s ním vyzeralo asi tak, že po mojom oboznámení s mojimi problémami mi len povedal:
„Zapamätaj si, že prehráva ten , kto sa vzdáva.....Čo si vyberieš?"
„Jasné, že chcem, ale skúsil som už všetko možné, majstrovstvá Európy sú za mesiac, ja už skoro mesiac namiesto tréningu chodím po doktoroch a je to úplne v háji. Koleno len čo trochu pochodím, rozbolí a bolí ako sviňa“ – odpovedal som znechutene.
„A behať si skúsil?“
„Neskúsil, teda ak nerátam pár metrov rozklusu “
„V poriadku, zajtra a pozajtra skúsiš, štvrtok večer prídeš ku mne“. “
„Hm, neviem, či to má význam, predsa len, som chodec a na ME mám štartovať na 50km“ ...
Pravdou je, že okrem tohto krátkeho dialógu mi počas ďaľších dvoch hodín rozhovoru p. Schwartz vlial takú nádej, že následujúce ráno som volal opäť domov, že ešte predsa len v Jáne ostávam. Janka nechápala zrazu môj pozitívny tón v hlase a aj sestry sa pýtala , čo sa stalo.......

.
O dva dni som šiel k p.Schwartzovi síce stále s trochou pochybností, ale predsa len nádejou...
„Tak čo, skúsil si pobehať?“

„Skúsil, včera desať minút, dnes necelú polhodinku len tak z nohy na nohu“...
„A...? Ako, bolelo?“
„Hm, musím priznať, že pri voľnom kluse to bolo za tých pár kilometrov celkom v pohode.“
„To je logické“ – a v kľude mi vysvetlil príčinu bolesti, prečo ho cítim pri chôdzi a pri opatrnom behu veril, že nemusí...
„Za koľko je od dneška štart chodeckej 50 tky na ME?“
„V sobotu budú presne štyri týždne“
„V poriadku, takže takto – teraz tri týždne na chôdzu zabudni, budeš robiť čo Ti poviem a prvýkrát sa pôjdeš, ale len na techniku prejsť zopárkrát v týždni pred štartom“.
„Čooo? Veď to tam nemusím ani ísť, ak nemám tri týždne chodiť“– odpovedal som opäť trochu rezignovane...
„Koľko máš nachodené za roky, čo sa chôdzi venuješ a koľko v tejto sezóne?“
„Hm, za tých trinásť rokov dosť veru, v tejto sezóne od novembra do júna som mal asi dvetisíc“ – povedal som po rýchlom nakuknutí do tréningového denníka, ktorý som mal pri sebe...
„Neboj, za tie roky máš chôdzu natoľko v krvi, že počas troch týždňov ju nezabudneš. Teraz musíme urobiť všetko, aby si bol pripravený čo najlepšie funkčne a fyzicky, kolenu dali pokoj a šetrili ho. Budeš teda pomaly klusať, aby si udržal svalový tonus, ale len po rovine a do kopca, z kopca nie, aby si koleno nedráždil. Okrem toho budeš veľa posilovať, cvičiť strečing a hlavne veľa plávať. Nie však čľapkať sa, ale PLÁVAŤ...Poviem ti presne ako....Na koleno nemysli, teraz ide hlavne o to, aby si sa v poriadku postavil na štart ME....Potom už viem, že zabojuješ a ver, že sám budeš nakoniec prekvapený, akého výkonu budeš schopný....Na dôkladné doliečenie kolena bude po ME času dosť...“

Pokoj a energia, aké som z Karola, hoci na prvý pohľad prísneho, z jeho úsmevu cítil, do mňa vliala neuveriteľné množstvo energie a chuti bojovať.
Vstával som ráno o šiestej, celé doobedie posiloval, klusal, cvičil, plával, poobede to isté. Na chôdzu som nemyslel a každý večer zaspával čoraz vo väčšej nádeji a chuti makať ako nikdy doteraz...

Fyzicky som sa cítil výborne, po troch týždňoch som sa nevedel dočkať prvých chodeckých krokov a blížiaceho sa štartu v Helsinkách.....

Na ten som sa po piatich voľných chodeckých tréningoch a päť 200m rovinkách deň pred štarom tešil, napriek tomu, že som sa prvýkrát počas spolupráce s mojim trénerom Milanom Skokanom, ktorý mi štartovať na ME pre riziko neúspechu neodporúčal, v niečom nezhodol.

.
Ako neskôr Milan priznal, neobával sa ani tak samotného neúspechu, ako prípadnej reakcie z atletického zväzu či reprezentačného trénera Juraja Benčíka, ktorý vďaka môjmu "zašitiu" sa v Liptovskom Jáne a mojej "záverečnej príprave" okrem mojich najbližších a pána Karola Schwartza nevedeli nič.
Možno som pri svojom "debute"trochu zariskoval, urobil som tak však len preto, že som VERIL a veľmi CHCEL.

Čo je však dôležitejšie, presvedčil som sa, že k úspechu (dopochodoval som dokonca bez jediného napomínania za techniku) vedie nielen dobrá fyzická pripravenosť, ale predovšetkým psychická. Preto spoznanie sa s p.Karolom Schwartzom považujem za okamih, ktorý určite pozitívne ovplyvnil a moju ďaľšiu, nielen chodeckú kariéru.

O nej zas niekedy inokedy.....

Foto z ME v Helsinkách 1994