Pred niečo vyše mesiacom som sa motal po Ríme ako rímsky vojak po boji. Deň po 100vke som chodiť normálne nemohol, ak, tak veľmi pomaly a na vystretých nohách. Keď som ich len trochu pokrčil v kolenách, hmotnosť tela predné stehná neudržali a padal som na zem.Raz sa mi to podarilo v blízkosti Kolosea, kde som trochu zakopol o krivú dlažobnú kocku. Hoci som sa snažil zachytiť Ľuba Hrma a Janka Bujňáka, celkom sa mi to nepodaril a pri páde som si narazil pravé koleno. Okoloidúci sa po mne dívali ako na opilca, nakoniec ani sa nečudujem, pohľad na mňa musel naozaj vyzerať..:-)
-„Peťo, už sa od nás ani nepohneš, budeš chodiť pekne s nami“- vtipne, ale nie nie bezdôvodne poznamenal Janko.
-„Janči, vieš čo je najlepšie, aby si zabudol na nejaké bolesti? ...Spôsobiť si inú...Keď sedím v kresle u zubára, štípem sa najviac ako viem do ruky"...snažil som sa odľahčiť môj zosun na tvrdú zem...
Hoci sme to brali s humorom, naozaj som nebol schopný z obrubníka na chodníku sám zísť.....
Keby mi vtedy niekto povedal, že o dva dni budem klusať a na tretí deň zabehnem 3km pod 10minút, určite by len s úsmevom zavrtel hlavou...Ako povedal Lubo, po ultrabehoch sa nedá plánovať, niekedy trvá regenerácia týždeň, inokedy dva mesiace...
Po mojej prvej 100vke som sa opäť presvedčil, že z najhoršieho sa vie trénovaný organizmus dostať celkom rýchlo. Iné je to v dosahovaní kvalitnejších výkonov, na tie je treba omnoho viac času regenerácie a opätovného tréningu.
Keďže po návrate domov som sa už o dva dni pár kilometrov pokúsil z nohy na nohu preklusať, tretí som sa šiel na bežeckú ligu Žiliny nielen pozrieť, ako som pôvodne plánoval, ale 3km aspoň voľne prebehnúť. Pri rozkluse som sa cítil celkom v pohode, nad výkonom či umiestnením som však absolútne neuvažoval.
Od štartu sa mi na to, že som pred dvomi dňami nevedel chodiť, bežalo až nečakane dobre a držal sa na 2.- 4.mieste - prvý bežal od začiatku s náskokom Miro Neslušan.
Nakoniec som v sebe nezaprel súťaživosť a posledný kilometer, hoci mi už nohy oťažili, sa snažil aj finišovať. V závere mi sily na zrýchlenie síce chýbali a na druhého Jana Ružbarského som nestačil, 3.miesto za 9:57min. sa mi však pred Dušanom Nemčekom udržať podarilo ...ale aj tak - pred štarom scénar nepredstaviteľný scénar:-)
Ďaľšie dni som podľa počasia a chuti využíval na voľný klus, väčšinou okolo 10km. Nič som neplánoval, beh mi však opäť chutil.
Až natoľko, že o desať dní som sa rozhodol bežať ďalší maratón. Nie s ambíciami výkon či umiestnenia, beh nakoniec nie je len o nich. Jednoducho ma teší už len stretnúť sa s partiou podobne „postihnutých“:-)
V Trenčianskych Tepliciach som si však už siahol na dušičku trochu viac.
Maratón Perly Karpát je profilom trate veľmi náročný maratón s veľkým prevýšením a prudkými výbehmi aj zbehmi. V tomto roku navyše sychravé mokré a chladné počasie s vetrom, dažďom a snežením, keď miestami sa na ceste vytvárala čľapkanica, podmienky len sťažilo. Už pred štartom bolo jasné, že tohtoročná Perla preverí hlavne morálku všetkých, ktorí boli odhodlaní absolvovať celý maratón. Potvrdil to aj priebeh pretekov, keď som si niečo z morálky spred týždňov nakoniec chtiac nechtiac pripomenul aj ja. Prvá polovica bola ešte celkom v pohode, v druhej som však už 100vku spred dvoch týždňov v nohách pocítil. Na zrýchlenie alebo aspoň na udržanie tempa z prvej časti trate som už nemal, a tak si neohrozene s náskokom víťazstvo vybojoval P. Prešnajder. Mne sa nakoniec podarilo dobehnúť na 2.mieste, keď som sa na 35.km dotiahol na dovtedy výborne bežiaceho R.Galoviča. Po obehnutí a vzdialení sa od neho som sa až v cieli dozvedel, že Rasťo nedobehol a na 37.km vzdal...Tretí nakoniec dobehol J.Hudák z Trenčína.
Keď už som spomenul to neplánovanie po ultrapretekoch, o ďaľšie dva týždne po Perle som si doprial opäť absolútne neplánovane celý maratón, a to na jednom zo Žilinských Hamburgov. ...Neprotestovala nakoniec ani moja pravá ruka, ktorá sa pár dní pred tým presvedčila, že hoci v dobrom úmysle, všetkého veľa škodí a menej je niekedy viac nielen v tréningu, ale aj v robote. A hlavne takej, na ktorú nieje zvyknutá. Na rozdiel od nôh sa veru moje ruky majú ešte veľa čo učiť:-). O tom však niekedy inokedy....
Takže asi taký bol mesiac po mojej prvej bežeckej 100vke, po ktorej som si povedal, že do konca roka už okrem vianočných a silvestrovských behov neplánujem nič....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára