Dudinská 50tka v znamení rekordov

Keď pred deviatimi rokmi Fín Valentin Kononen pred OH v Sydney vytvoril traťový rekord Dudinskej 50tky výkonom svetovej extratriedy 3:39:34h, sedel som po vzdaní sa tesne po 20.km na obrubníku chodníka pri trati a snoval ďaľšie plány na splnenie olympijského limitu. Nakoniec sa mi to v poslednej možnej chvíli na Waterford Crystal Grand Prix v Dubline podarilo a v Sydney neskôr podal celkom slušný výkon. Po prejdení cieľom v mix zone som sa stretol s Valentinom, ktorého diskvalifikovali necelých 5km pred cieľom, keď bol stále v hre o medailu. Bol pochopiteľne smutný, v Sydney chcel totiž úspešne ukončiť svoju úspešnú chodeckú kariéru.
Poslednou jeho dokončenou 50tkou bola teda nakoniec práve 50tka v Dudinciach v marci 2000. Odvtedy do uplynulej nedele rýchlejší chodec v tomto kúpeľnom meste na 50km nebol.

Rekordy sú však na to, aby sa prekonávali, a tak prišlo aj na ten Valentina Kononena.

Francúz Yohann Diniz, ktorý od začiatku udával vysoké tempo, v závere dokázal ešte zrýchliť až na rekordný výkon 3:38:45hod. Yohann šliapal od začiatku sám, uvoľnene a občas s úsmevom na tvári, ktorým nešetril ani po prejdení cieľom. Určite všetkým chodeckým "fajšmejkrom" pripravil krásny zážitok.

Na radosť slovenskej chodeckej komunity a divákov pripravil podobný zážitok aj slovenský chodec Matej Toth. Nielen ľahkosťou kroku a taktikou, ktorou sa držal len s malým odstupom za majstrom Europy 2006, ale nakoniec aj vytvorením slovenského rekordu, ktorý držal od roku 1987! práve z Dudiniec Pavol Szikora.

Matej už ako žiak a neskôr dorastenec či junior ukázal, že je v ňom veľký potenciál. Pamätám si ho ešte ako 15-16 ročného chlapca, ktorý na sústredeniach vo Vysokých Tatrách zvládal veľké tréningové dávky, nad ktorými som nielen ja ako päťdesiatkár krútil hlavou. Matejov talent, cieľavedomosť a húževnatosť mu priniesla najprv v roku 2000 dorastenecký rekord na 5km:-), neskôr kvalitné výkony na 20km či 6.miesto na ME 2006, a nakoniec v nedeľu logické zúžitkovanie a zladenie  rýchlosti s vytrvalosťou. Slovo "nakoniec" v žiadnom prípade nemyslím doslovne. Verím totiž, že Maťo ešte nielen slovenskej chôdzi, ale aj celej slovenskej atletike a jej fanúšikom pripraví svojimi výkonmi veľa radosti a pekných zážitkov aj na vrcholných svetových podujatiach. V tom mu úprimne, a nielen jemu budem držať palce.