Úspech sa rodí v hlave, neúspech je jej zlyhaním

Naposledy som sa „vďaka“ svojim momentálnym zdravotným problémom a neobvykle dlhej tréningovej pauze vrátil k spomienkam na svoje prvé zranenie, pri ktorom som už v roku 1994 uvažoval o konci vrcholovej chodeckej kariéry. Možno sa nejaké polročné zranenie kolena s odstupom tak dlhého času zdá banálne, mne však vtedy, hlavne po ME, všetko jedno nebolo...
Bolo by, aspoň pre mňa, zaujimavé si teraz čítať vtedajšie myšlienkové pochody pred a po operáciil. Alebo otázky, ktoré som si kládol a snažil sa na ne hľadať odpovede. "Má to význam, nemá to význam, budem na to ešte mať, nebudem?"

Mal som dvadsaťpäť rokov a za sebou pätnásť, z toho desať rokov tvrdej športovej prípravy, v zime často v mrazoch, daždi či vetre. Možno aj dosť na to, aby som si našiel viacero dôvodov zmieriť sa s nepriaznivým športovým "osudom".... Nakoniec, koľko nádejných športovcov v takom veku, alebo po pätnástich rokoch aktívnej kariéry, nielen pre zranenia znechutene končí?
Nehovoriac, keď si predstavím, ako málo možno stačilo, keď som si už rok pred tým, po vynechaní celej sezóny 1993, "vďaka" netrpezlivosti a „pretrénovaniu“ sa pred OH 1992, kde som sa nakoniec nekvalifikoval, vypočul pre mňa ťažko prijateľné: „Peťo, všetko má svoju životnosť, aj ľudský organizmus, jednoducho únava materiálu“...A len čo som sa z najhoršieho dostal a začal sa po juniorskych úspechoch po šiestich rokoch konečne presadzovať medzi dospelými, prišla ďaľšia facka...

Teraz mám skoro štyridsaťjeden a za sebou ďaľších šestnásť rokov , počas ktorých som dal telu zabrať omnoho viac, ako aj momentov, kedy som si podobné otázky, hlavne po roku 2000, dával veľakrát. A zďaleka nielen pri zraneniach či iných zdravotných problémoch. Také, našťasie, pokiaľ nie sú z medicínského hľadiska naozaj „diskvalifikujúce“, skôr či neskôr prebolia. Oveľa ťažšie to býva pri boji s veternými mlynmi či v presvedčovaní vnútornej viery v seba a svoje schopnosti, zjednodušene povedané víťazstve pozitívneho škriatka nad negatívnym, ktorých máme každý v sebe. O nich snáď niekedy inokedy...

Našťastie, doteraz u mňa vždy nakoniec zvíťazil ten pozitívny, ktorému môžem ďakovať za to, čo sa mi v športe, často aj vďaka nepriaznivým okolnostiam podarilo dosiahnúť.

Ako však vraví jedno príslovie indiánov „každý máme v sebe dvoch vlkov, jedného dobrého a jedného zlého. Zvíťazí vždy ten, ktorého lepšie kŕmime." Preto som rád, že som mal vždy pri sebe niekoho, kto mi pomáhal lepšie kŕmiť toho dobrého, hlavne zo začiatku by som to určite ťažko zvládal...

Momentov, kedy som bol psychicky, ak nie na dne, tak veľmi dole, som len za posledných desať rokov zažil dosť. Každý z nich , ktorý som úspešne zvládol, ma len posilnil a posunul ďalej.

Osobne ma teší, že som dospel k vnútornému pocitu, že ak sa hocikedy v budúcnosti pozriem v zrkadle sebe do očí, nebudem v nich vidieť, že som v športe nevyužil svoj potencial zlyhaním "hlavou".

Naopak, cítim, že som sa v športe dostal do štádia, kedy si už v ňom nemám čo dokazovať a že to, čo ma vo vrcholných výkonoch limituje, je predsa len za tie roky už aj ten "trochu opotrebovaný materiál":-) a bijúce biologické hodiny, ktoré, pokiaľ chcem mať s behu naďalej radosť, musím rešpektovať.

Pred takými desiatimi rokmi , hoci vtedy ešte ako chodec, by som si to v tom zrkadle do očí s čistým svedomím ešte asi takto nepovedal....