Úspech sa rodí v hlave, neúspech je jej zlyhaním

Naposledy som sa „vďaka“ súčasným zdravotným problémom a dlhej tréningovej pauze vrátil k spomienkam na  prvé zranenie, pri ktorom som už v roku 1994 uvažoval o konci vrcholovej chodeckej kariéry.
Možno sa polročné zranenie kolena s odstupom  času zdá banálne, mne však vtedy, hlavne po ME, všetko jedno nebolo...
Bolo by, aspoň pre mňa, zaujimavé teraz čítať svoje  myšlienky pred a po operácii. Otázky, ktoré som si kládol a snažil sa na ne hľadať odpovede. "Má, nemá to význam, budem na to ešte  mať, nebudem?"

Mal som dvadsaťpäť  a za sebou pätnásť, z toho desať rokov tvrdej športovej prípravy, v zime často v mrazoch, daždi či vetre. Dosť na to, aby som si našiel dôvody zmieriť sa s nepriaznivým športovým "osudom"....
Nakoniec, koľko nádejných mladých športovcov po pár rokoch aktívnej kariéry nielen pre zranenia znechutene končí?
Nehovoriac, keď si predstavím, koľko stačilo, keď som si rok pred tým, po vynechaní celej sezóny 1993, "vďaka  „pretrénovaniu“ pred OH 1992, na ktoré som sa nakoniec nekvalifikoval vypočul:.
 „Peťo, všetko má svoju životnosť, aj ľudský organizmus, únava materiálu...“...
A len čo som sa z najhoršieho dostal a začal sa po juniorskych úspechoch po šiestich rokoch konečne presadzovať medzi dospelými, prišla ďaľšia facka...

Teraz mám štyridsaťjeden a za sebou ďaľších šestnásť rokov , počas ktorých som dal telu zabrať omnoho viac, ako aj momentov, kedy som si podobné otázky, aj po roku 2000, dával často. A nielen pri zraneniach či zdravotných problémoch. Tie, našťasie, pokiaľ nie sú  medicínsky „diskvalifikujúce“, skôr či neskôr prebolia. Oveľa ťažšie sa niekedy bojuje  s veternými mlynmi či presvedčovaní vnútornej viery v seba.....

Ako však vraví jedno indiánske príslovie „každý máme v sebe dvoch vlkov, o dobrého a  zlého. Zvíťazí  ten, ktorého lepšie kŕmime."
Preto som rád, že som mal vždy pri sebe niekoho, kto mi pomáhal lepšie kŕmiť toho dobrého, hlavne zo začiatku by som to určite sám ťažko zvládal..

Momentov, kedy som bol psychicky, ak nie na dne, tak veľmi d nízko, som len za posledných desať rokov zažil dosť. Každý z nich , ktorý som zvládol, ma myslím len posilnil a posunul ďalej.

Teší ma, že som dospel k vnútornému pocitu, že ak sa hocikedy v budúcnosti pozriem do zrkadla, nebudem v nich vidieť rezignovaný pohľad..

Naopak, cítim, že som sa v športe dostal do štádia, kedy už nemám potrebu si  niečo dokazovať a že to, čo ma vo vrcholných výkonoch limituje, je predsa len už aj ten trochu "opotrebovaný materiál":-)....

Pred takými desiatimi rokmi , hoci vtedy ešte ako chodec, by som si to v tom zrkadle do očí s čistým svedomím ešte asi takto nepovedal....