utorok, 18. mája 2010

Veľké víťazstvá nikdy nie sú dielom náhody

Pred dvadsiatimi siedmimi rokmi, kedy sa Jozef Pribilinec v nórskom Bergene tešil z víťazstva na SP v chôdzi na 20km a na 1.MS v Helsinkách vybojoval striebro, som ja získal prvý žiacky titul majstra Slovenska.
Určite aj tieto momenty ma v rozhodovaní, či sa mám ďalej venovať behu alebo chôdzi, dosť ovplyvnili. Takisto verím, že úspechy nielen Jozefa Pribilinca, ale aj ďaľších, vtedy ešte československých reprezentantov boli veľkou motiváciou pre viacerych chodcov mojej generácie.
Okrem iných svetových vrcholných podujatí som neskôr, po roku 1993 už v drese Slovenska štyrikrát štartoval aj na SP a hoci sa mi na každom z nich podarilo dosiahnúť na 50km vždy svoj najlepší výkon sezóny (Peking 1995 - 3:55:29h, Poděbrady 1997 - 3:51:30h, Mezidon 1999 - 3:52:09h, Turín 2002 -3:52:36h,) najvyššie som vo výsledkovej listine figuroval v Turíne na 8.mieste. Do uplynulej soboty bolo práve ono na SP najlepším umiestnením slovenského chodca v ére samostatnosti SR a zároveň aj najlepšie na 50km v celej histórii SP.
To, že ho skôr či neskôr vylepší práve chodec, ktorý vlani na jar zlepšil slovenský rekord Pavla Szikoru na 50km z roku 1987 a v lete na MS v Berlíne skončil v Top 10tke na 20 aj 50km, určite nieje takým prekvapením ako to, že sa na SP stane jeho víťazom.
Zhodou okolností sa Matej Tóth práve v spomínanom roku 1983, kedy na Svetovom pohári Jozef Pribilinec triumfoval narodil, po dvadsiatich siedmich rokoch je práve on druhým slovenským chodcom, ktorý sa môže z takého istého úspechu tešiť.
Ďaľšou zaujímavou zhodou okolností v spojitosti s Matejovým triumfom a zatiaľ jediným slovenským olympijským víťazom (1988) Jozefom Pribilincom je okrem spoločného ich trénera Juraja Benčíka aj skutočnosť, ktorá už určite neurobila takú radosť fanúšikom krajiny, ktorá tohtoročný SP organizovala.
Maťo zvíťazil totiž v Mexiku, kde je chôdza takmer národným športom, a to heroickým finišom, keď kilometer pred cieľom predstihol celé preteky s náskokom vedúceho domáceho Horacia Navu.
Takisto ako na jar 1985, teda presne pred 25timi rokmi Jozef Pribilinec, keď pol roka po OH v Los Angeles, na ktorých pre nezmyselný politický bojkot neštartovali športovci socialistických krajín, porazil na mexickej pôde olympijského víťaza domáceho Ernesta Canta a vrátil mu takto aj prehru z MS.
Vôbec nieje podstatné, že Pribilinec nad Cantom zvíťazil vtedy na 20km trati, Tóth na Navom teraz na 50tke. Pre horkokrvných mexičanov to bola v oboch prípadoch určite horká slovenská pilulka:-)
Kto sa pohybuje dlhšie v slovenskom chodeckom dianí a sleduje kariéru Mateja Tótha od jeho žiackeho veku, určite mi dá za pravdu, že v sebe skrýval od začiatku veľký potenciál a bolo len otázkou, či vydrží veľkú tréningovú záťaž v mladom veku až do dospelosti.
Maťo je síce veľký talent, čo je však pre výkonnostný rast a úspech oveľa dôležitejšie, ako som ho od jeho 16-17rokov sledoval, bol ochotný pre dosiahnutie svojich cieľov dávať svojmu športu viac ako možno aj od neho väčšie talenty.
Preto nebolo žiadnou náhodou, že práve Maťo ako 17ročný v roku 2000 zlepšil najprv (zhodou okolností môj:-) 14rokov starý slovenský dorastenecký rekord na 5km (20:42,7min - dodnes platný), v roku 2002 – teda (opäť zhodou okolností:-) v roku môjho najväčšieho úspechu na SP zlepšil 23ročný slovenský juniorsky rekord práve J.Pribilinca na 10km (40:52,16min - stále aktuálny), vlani veľmi hodnotný 22ročný slovenský mužský rekord P.Szikoru na 50km (3:41:32hod). Hlavne ten posledný, takisto aktuálny zatiaľ „vyšperkoval“ teraz úspechom, od ktorého je u chodeckej odbornosti uznávané viac snáď už len olympijské zlato.
Jožkovi Pribilincovi sa to podarilo v dvadsiatich ôsmich rokoch, Maťo Tóth, hoci už teraz dosiahol toho dosť, má stále tie najlepšie pred sebou, o dva roky na OH v Londýne bude mať dvadsaťdeväť..:-).
Už teraz ma však teší, že tak, ako boli pre moju generáciu motiváciou úspechy Jozefa Pribilinca, Pavla Blažeka, Romana Mrázeka či Pavla Szikoru, tak aj z Mateja Tótha sa stáva osobnosť, ktorá môže byť svojim prístupom, výkonmi a úspechmi nielen vzorom, ale hlavne hnacím motorom pre začínajúcich adeptov či mladých chodcov dnes...
Určite aj pre môjho syna Peťa, ak bude chcieť. Jeho, keď už som tých pár zhod okolností spomenul, práve tak ako mňa, tiež v 17tich rokoch čaká prvé významne medzinárodné svetové podujatie - kým ja som štartoval v roku 1986 v Aténach na premiérových majstrovstvách sveta juniorov, na neho už tento piatok čaká v Moskve europská kvalifikácia na premiérové olympijské hry mládeže v Singapure.
............................................................................................Aktuality

Žiadne komentáre: