Tak ako som s chuťou a odhodlaním na Medzinárodný maratón mieru do Košíc cestoval, tak som bol v jeho cieli aj napriek tomu, že som pred ním veril aj v kvalitnejší výkon, spokojný.
Čo je pre mňa dôležité, teší ma, že ani s odstupom času nemám pocit, že by som v danej chvíli a za daných okolností nedosiahol, čo bolo v mojich silách. Na jednej strane sa mi nebežalo tak ideálne, ako by som si možno vedel predstaviť, na druhej však vzhľadom k tomu, že som dva dni pred štartom zasoplený od nosa cez uši až po oči ležiac v posteli pchal do seba cesnak a nadájal sa čajmi, sťažovať si tiež nemôžem. Mať menej skúsenosti, asi by som podobným vplyvom ak aj hneď nepodľahol, určiteby moju vnútornú psychickú pohodu minimálne nalomili. Ešte cestou do Košíc padli za obeť môjmu"detoxikačnému materiálu":-) dva balíky vreckoviek.
Podobné stavy však už poznám a beriem ich ako skutočnosť, keď je organizmus po kvalitnej príprave „vyšpičkovaný“ a energia sa „sústredí“ do očakávaného maximálneho pretekového vypätia a preto je jeho imunita sčasti oslabená...Vtedy stačí málo, aby sa ho choroba chytila....
Nie raz si pri takýchto stavoch spomeniem na posledný týždeň pred štartom chodeckej 50tky na OH v Sydney 2000, kedy som bol každý deň u lekára výpravy MUDr. Tibora Marčeka s prianím, nech chorobu udržíme pod pokrievkou do piatku 29.9. ráno, potom je to už jedno. Pochopiteľne, stále sa snažiac byť pozitívne naladený, veriac, že moje celoročné úsilie nemôže zmariť predsa nejaká viróza. Myslím, že môj výkon nachladnutie vtedy negatívne neovplyvnilo, som však presvedčený, že by ho určite ovplyvnilo negatívne myslenie.
Po pretekoch, v ktorých som zo seba dostal naozaj maximum (veď na OH sa aj patrí:-), som večer dobolené telo, úplne stratené hlasivky a zvýšenú teplotu liečil v Slovenskom olympijskom dome radou od predsedníčky SAZ, vtedy ešte podpredsedníčou SOV „Faji“ Márie Mračnovej a to Bošáckou slivovicou....Ako inak, pomohla....:-)
O vplyve pozitívneho či negatívneho myslenia ma vtedy presvedčili aj nálady či prejav Roba Štefka, s ktorým som v olympijskej dedine na izbe býval, keď podľa môjho názoru, pri všetkej úcte a obdive k Robovým výkonom, už na štart olympijského maratónu s porazeneckou náladou nastupoval.....Neprekvapilo ma preto, keď maratón nakoniec nedokončil a predovšetkým vnútorny boj viac so sebou ako s traťou či súpermi, vzdal.
Myslím, že aj táto skúsenosť spred desiatich rokov mi dala neskôr veľa a snažil sa ich využiť aj teraz na MMM.
Prvé kilometre som rozbehol podľa predstáv na výkon okolo 2:30h, žiaľ, skupinka s vedúcou keňankou, ktorej robil „vodiča“ hlavne Marcel Matanin a boli v nej aj Dan Orálek či Imro Magyar, od 3.km ešte zrýchlila na 3:25/km, čo mi už bolo prirýchle. Ďalší bežci ostali s odstupom za mnou, takže som ostal sám.
Po desiatom kilometri (35:23 min), hoci som sa tesne pred ním dostal pred najrýchlejšiu 1/2maratónkyňu Katku Berešovú, som pochopil, že udržať nasadené tempo v mojich silách asi nebude, preto som sa čím ďalej viac sústredil na čo najlepšie umiestnenie v rámci majstrovstiev SR...
Na 15km som sa dotiahol najprv na Imra Magyara, ktorému na moje prekvapenie príliš skoro začali oťažievať nohy, pár desiatok metrov aj na malú skupinku polmaratóncov. Zo slušnosti som sa spýtal, či im nebude vadiť, ak sa s nimi chvíľu "odvieziem", vzápätí ma napadlo, ako by bolo super bežať takto v skupinke aspoň 30km....V Košiciach som to šťastie doteraz nemal, neostáva mi len veriť, že nabudúce....
Polmaratónom som prebehol v medzičase 1:15:46hod tušiac, že vzhľadom k rýchlejšiemu začiatku na svoju momentálnu kvalitatívnu maratónsku trénovanosť bude druhá polovica viac o boji ako vychutnávaní si jubilejnej 100. maratónskej akcie:-)
Napriek spomaleniu o 3:24min som sa posunul v poradí z 15.miesta v prvej polovici na celkové 10.miesto v cieli, čo ma určite potešilo, keďže posledné dva roky (2008 a 2009) som bol 11.:-(. V rámci majstrovstiev SR som dobehol takisto ako vlani aj predvlani za Imrom Pástorom (Marcel Matanin, ktorý dobehol 20sekúnd predomnou, nebol na M-SR prihlásený) na 2.mieste.
Hoci výkon 2:35:00h je z doterajších mojich štyroch štartov na MMM najpomalší, teší ma, že aj necelé tri týždne po MMM vo mne prevláda ten istý pocit ako pár dní pred štartom MMM – a to je vzhľadom k môjmu tohtoročnému predsavzatiu uspieť v novembri na MS+ME na 100km pocit vnútornej spokojnosti.
Z prípravy na ne viac tu
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára