...že by konečná?...

Vraví sa, že ako sa človek správa, tak sa mu raz vráti - skôr či neskôr, v dobrom i zlom. Nielen v bežnom živote správaním voči iným, ale aj k svojmu telu. Vrcholový športovec ho počas kariéry určite moc nešetrí, naopak, nie raz ho vystavuje záťaži, na ktorú telo pre bežný život stvorené nieje. Podobne je to aj v mojom prípade, hoci regenerácii či životospráve som sa snažil prikladať vždy veľký význam.

Vždy som si však našiel motiváciu, kvôli ktorej som nerozmýšľal o hrane čo je moje telo ochotné akceptovať. Určite sa to bez menších zranení či boľačiek neobíde  nikdy, pokiaľ však nie sú také, ktoré športovca vyradia definitívne, vždy sa dá. Je to o trpezlivosti, viere, skúsenostiach  a chcení sa s prekážkami popasovať.

Niečo cez 120 tisíc km, ktoré mám skoro za tridsať rokov tréningu v nohách, často v mrazoch, daždi či vetre ( kdeže bolo nejaké termoprádlo:-) si raz svoju daň vypýtať muselo. Po nazretí do zdravotnej karty - aj pár rokov dozadu som celkom milo prekvapený, ako  moje telo všetko dlho celkom  v pohode vydržalo.

Prvé príznaky súčasných problémov s krížami či medzistavcovými platničkami som totiž v karte zaznamenal už v roku 1991 a sprevádzali ma počas celej kariéry.

Ako však vždy, aj teraz verím že po každom daždi výjde slnko, a tak, ako momentálne už tri týždne nemôžem voľne preklusnúť ani 2 km, verím, že aj na štartovú čiaru sa ešte postavím, hoci už nie s výkonnostnými či víťaznými ambíciami.

Nevylučujem dokonca, že aj na ten maratón, veď ako sa vraví...- "Nikdy nehovor nikdy"......To by som skončil asi už v roku 1994 ...