%20-%20Kopie%20-%201981.jpg)
Atletika a hlavne beh si ma postupne získal tak, že keď mi Števo Slezák povedal, že už berú na futbal, ani som neuvažoval, že behať prestanem a odídem z atletického oddielu.
Kým pre Števa sa teda bežecká kariéra skončila a ďalej šiel po stopách svojho otca, ktorý v tom čase hral za Kysucké Nové Mesto, ja som chcel byť čím ďalej viac dobrým bežcom - ako Sebastian Coe či Mirus Jifter...
Na tréningoch sme všetci prešli každou atletickou disciplínou, snáď len skokom o žrdi nie, na ktorú sme ako jedinú nemali podmienky.
Na tréningoch sme všetci prešli každou atletickou disciplínou, snáď len skokom o žrdi nie, na ktorú sme ako jedinú nemali podmienky.
Často sme mávali kontrolné preteky, ktorých výsledky tréner Srholec vždy na konci roka spracoval v oddielových tabuľkách…
Na atletiku som nahovoril viacerých chalanov z ulice, medzi nimi aj kamaráta z vedľajšej bytovky Mira Kocúra. Strávili sme spolu celé detstvo a veľa toho aj navyvádzali, z čoho mali radosť:-) hlavne všetci susedia.
Žili sme však predovšetkým športom, na sídlisku sme vymýšľali dokonca aj atletické súťaže, napr. na skok do výšky sme z drevených latiek zatlčených do zeme urobili stojany, od 60 cm výšky po centimetri popritĺkali klince na ktoré sme povesili laťku :-) ako doskočisko nám služila kopa sena. Skúšali sme skákať obkročmo - stredlom ako Jaščenko, najčastejšie sme však skákali nožničkami. Keď sme mali veľa sena, tak aj na flop, teda chrbtom k laťke sme našli odvahu. Ešte dnes mám pred očami víťazný skok Gerda Wessiga z NDR na OH v Moskve, ako flopom prekonal o centimeter práve Jaščenkov svetový rekord na 236 cm.
Na vrh guľou nám namiesto gule stačil kameň, ktorý sme vybrali z rozbitého obrubníka pri ceste, na disk zas ploský kameň z rieky Kysuca. Techniku sme napodobňovali, ako sme videli v televízii.
Keď sme sa na jar v roku 1981 na dozvedeli, že na najbližšom tréningu budeme mať kontrolné preteky v chôdzi na 3 km, hovorím Mirovi:
-„Povedz trenérovi, že nemôžem prísť, lebo mám hudobnú“ - naozaj som ju aj mal, ale v tom čase som už bez toho, aby to otec vedel, do hudobnej chodil len tak naoko. Mal som učiteľa, ktorý vedel, že ma to nebaví a že by som do ĽŠU najradšej nechodil vôbec. Keď videl, že chodím na hodiny nepripravený, sám mi povedal:
-„Vieš čo Peter, toto nemá význam, viem, že aj tak máš plnú hlavu atletiky, príď mi tu len vtedy, keď budeš niečo vedieť“, a do žiackej knižky za predchádzajúce absencie na hodine napísal len - ŽDO - žiak dodatočne ospravedlnený.
Nie že by ma samotná hra na klavír až tak nebavila, učil som sa celkom rýchlo, ale nenávidel som tie rôzne stupnice a etudy. Takého Chopina som sa učil napríklad rád. S učiteľom Langerom som sa neskôr dohodol, že budem chodiť len na tie hodiny, kde nacvičujem skladbu na koncert. Látku na postupové skúšky do ďalšieho ročníka som nacvičoval skoro celý rok:-)....Aj tak som robil dvakrát reparát....
Na vrh guľou nám namiesto gule stačil kameň, ktorý sme vybrali z rozbitého obrubníka pri ceste, na disk zas ploský kameň z rieky Kysuca. Techniku sme napodobňovali, ako sme videli v televízii.
Keď sme sa na jar v roku 1981 na dozvedeli, že na najbližšom tréningu budeme mať kontrolné preteky v chôdzi na 3 km, hovorím Mirovi:
-„Povedz trenérovi, že nemôžem prísť, lebo mám hudobnú“ - naozaj som ju aj mal, ale v tom čase som už bez toho, aby to otec vedel, do hudobnej chodil len tak naoko. Mal som učiteľa, ktorý vedel, že ma to nebaví a že by som do ĽŠU najradšej nechodil vôbec. Keď videl, že chodím na hodiny nepripravený, sám mi povedal:
-„Vieš čo Peter, toto nemá význam, viem, že aj tak máš plnú hlavu atletiky, príď mi tu len vtedy, keď budeš niečo vedieť“, a do žiackej knižky za predchádzajúce absencie na hodine napísal len - ŽDO - žiak dodatočne ospravedlnený.
Nie že by ma samotná hra na klavír až tak nebavila, učil som sa celkom rýchlo, ale nenávidel som tie rôzne stupnice a etudy. Takého Chopina som sa učil napríklad rád. S učiteľom Langerom som sa neskôr dohodol, že budem chodiť len na tie hodiny, kde nacvičujem skladbu na koncert. Látku na postupové skúšky do ďalšieho ročníka som nacvičoval skoro celý rok:-)....Aj tak som robil dvakrát reparát....
Otec mi žiacku nekontroloval, mama, čo sa týka klavíra, mi vždy podpísala všetko, čo som jej nastrčil. Keď som mal cvičiť na klavír a otec nebol doma, hral som pred ňou dokola to isté, čo som vedel. Využíval som, že nemá prehľad, sluch však mala dobrý - všetko sa jej páčilo:-).
Otec so mnou cvičil raz, na to nezabudnem. Bolo to skoro celú noc a to vtedy, keď sa dozvedel, že robím opravné skúšky, ktoré som mal druhý deň. Tajil som to do poslednej chvíle, žiacku knižku som nenápadne hodil za klavír....Avšak našla sa....
Ten deň, keď sme mali na tréningu tú kontrolku v chôdzi na 3km, som však išiel radšej do hudobnej, nevedel som si totiž predstaviť, že by som mohol vydržať vrtieť zadkom skoro 8 okruhov na štadióne (škvárová dráha v KNM má dodnes 385 m).
Večer po tréningu som prišiel k Mirovi a zvedavo som na neho spustil:
-„Tak čo, čo vravel tréner, nepýtal sa prečo som nebol na tréningu? Koľko Vás bolo? Celé si to vydržal?“.
Miro skončil druhý za Mirom Harvanom, ktorý bol v tom čase slovenskou "žiackou chodeckou hviezdou". Neskôr na M-SSR v Považskej Bystrici, v roku 1982, kde som už aj ja štartoval v chôdzi , obsadili obaja prvé dve miesta. Ja som skončil siedmy.
Ten deň, keď sme mali na tréningu tú kontrolku v chôdzi na 3km, som však išiel radšej do hudobnej, nevedel som si totiž predstaviť, že by som mohol vydržať vrtieť zadkom skoro 8 okruhov na štadióne (škvárová dráha v KNM má dodnes 385 m).
Večer po tréningu som prišiel k Mirovi a zvedavo som na neho spustil:
-„Tak čo, čo vravel tréner, nepýtal sa prečo som nebol na tréningu? Koľko Vás bolo? Celé si to vydržal?“.
Miro skončil druhý za Mirom Harvanom, ktorý bol v tom čase slovenskou "žiackou chodeckou hviezdou". Neskôr na M-SSR v Považskej Bystrici, v roku 1982, kde som už aj ja štartoval v chôdzi , obsadili obaja prvé dve miesta. Ja som skončil siedmy.
Stále som sa však videl v budúcnosti hlavne ako Sebastian Coe, o chôdzi som ani neuvažoval. Veď so siedmym miestom som sa po pretekoch na izbe v ubytovni pri oboch medailistov som sa pred dievčatami hanbil...
Miro Harvan bol s titulom majststra Slovenska pred nimi hviezdou, nakoniec, ako mi aj o pár rokov povedal tréner Juraj Benčík pri neviem akej príležitosti – „Peťo, len víťaz ženám srdcia láme“
Pokračovanie...Moje bežecké a chodecké začiatky (1)
Moje bežecké a chodecké začiatky (3)
Moje bežecké a chodecké začiatky (4)
Moje bežecké a chodecké začiatky (6)
Súčasnosť
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára