Ďaľší môj rok s deviatkou na konci

Keď som sa pred rokom a pol dostal z problémov s chrbticou a po pár pomaly odbehnutých kilometroch bez bolesti opäť skúsil aj kratšie preteky, nedával som si žiadne výkonnostné ciele. Tým jediným bolo len opäť nájsť radosť zo samotného bežeckého pohybu, ktorý mi veľmi chýbal, ostatnému som nechával voľný priebeh.

Do bežeckej pohody som sa nakoniec dostal nečakane rýchlo, že sa však dostanem na úroveň, kedy budem opäť, a nie raz rozmýšľať o prekonaní svojich osobných rekordov, by ma nenapadlo ani v najsmelších snoch....

Roky s deviatkou na konci boli však pre mňa doteraz vždy niečim prelomové či výnimočné:-).

Hneď ten prvý bol asi najvýznamnejší, na jar 1969 som sa totiž v Žilinskej nemocnici vypýtal na svet.

Presne o desať rokov som s kamarátom zo zvedavosti prišiel na prvý bežecký tréning, a po ňom sa na ďaľších desať rokov stal členom ľahkoatletického oddielu TJ ZVL Kysucké Nové Mesto najprv ako nádejný bežec, neskôr až po dvojročnú základnú vojenskú službu v ASVŠ Dukla B.Bystrica ako chodec.

O význame novembra 1989 sa toho popísalo dosť, ja som mesiac pred tým v Dukle BB ako vojak skončil a prijal ponuku východoslovenského klubu Slavoj Poľnohospodár Trebišov, kde to pred 17.novembrom vyzeralo veľmi nádejne. Po ponovembrových celospoločenských zmenách však ostalo len pri sľuboch a ja som celý ďalší rok bojoval nielen na chodeckých pretekoch, ale hlavne o svoju ďaľšiu existenciu. Tú som našiel o dvanásť mesiacov v Slávii VŠT Košice, kde som pôsobil ďaľšie desaťročie.

Na východe Slovenska som vydržal znovu po rok s deviatkou na konci, a to 1999, kedy som po príchode zo zimného sústredenia v Mexiku našiel doma obálku s výpoveďou, ktorej dôvodom bola reorganizácia klubu – presnejšie z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na platy a financovanie športovej prípravy....

Mal som presne tridsať a cítil sa v životnej forme, ktorú som chcel zúžitkovať na MS v Seville 1999. Ako nezamestnanému mi však len umiestnenie v absolútnej svetovej špičke, teda umiestnenie do 6-8.miesta mohlo pomôcť k vytvoreniu vhodných podmienok na kvalitnú prípravu blížiacich sa OH 2000 v Sydney, na ktorých som chcel mať vrchol svojej chodeckej kariéry.

Priebeh chodeckej 50tky na MS, kedy som sa cítil veľmi dobre a po medzičase na 30.km (2:19:13h) sa z 12.miesta posúval v poradí vyššie nasvedčoval, že moje ambície neboli neopodstatnené. Žiaľ, nevyhol som sa na vrcholných chodeckých podujatiach bežnej skutočnosti, keď chodec nevyhovie požiadavkám štýlovým rozhodcom a na 32.km som musel po treťom červenom terčíku na tabuli preteky ukončiť a zísť z trate.

Sklamanie zo straty zamestnania či diskvalifikácie na MS som si na jeseň vykompenzoval aspoň radosťou z nasťahovania sa s rodinou do nového trojizbového bytu. Myslím, že práve rok s tromi deviatkami značne ovplyvnil moju ďalšiu chodeckú kariéru, hoci ani v nasledujúcich troch rokoch to nebolo až tak zlé. Solídne výsledky na OH 2000 a SP 2002 považujem však už len za výsledok zotrvačnosti a môjho chcenia v čisto amatérskych podmienkach. Hoci som cítil, že prichádzam do najlepších chodeckých rokov a veril, že budem zbierať ovocie dlhoročnej tréningovej driny, stal som sa pre slovenskú atletickú generalitu "starým" a "neperspektívnym" chodcom niekde z Kysúc.

Chvíľu som síce ešte v nejakú pozitívnu zmenu veril, definitívne som však svoje priority prehodnotil, keď ani 8.miesto na SP 2002 v Turíne mi na zlepšenie podmienok nestačilo. Postupne som si teda našiel novú motiváciu a začal sa venovať opäť behu, na rozdiel svojich začiatkov však tentokrát už maratónskemu.

Pomaly končí ďalší rok s deviatkou na konci a hoci som v ňom prestúpil o vekovú kategóriu vyššie, kedy si už netrúfam ako pred desiatimi rokmi povedať, že sa cítim na vrchole fyzických síl, považujem ho v mojej doterajšej športovej kariére ak nie za najúspešnejší, určite jeden z najúspešnejších....Veď napríklad 12.miesto na Majstrovstvách Európy, 16. na Svetovom pohári či získať tri slovenské tituly (hoci z toho jeden veteránsky:-), byť 2.najrýchlejším slovenským maratóncom sa mi v jednej sezóne doteraz nepodarilo...
Tento rok za výnimočný považujem aj z hľadiska množstva absolvovaných pretekov, z ktorých bolo až 11maratónov, 2 stovky či 1 päťdesiatka , ale aj počtu kilometrov, ktorých som tiež nikdy toľko neodbehal.

Myslím, že to je dostatok dobrých dôvodov, aby som si aj oddychu doprial konečne trochu viac.....Nakoniec, najprv si ho koncom októbra začalo pýtať aj ľavé trieslo, ktoré mi v mene celého tela čoraz častejšie bolesťami len pripomínalo, že chce nejaký ten rok na behanie ešte slúžiť a preto potrebuje na chvíľu "vypnúť"...
Aký dlhý oddych teda telu doprajem, zatiaľ neviem, pravdou je, že sa do tréningu, hlavne v takom (ne)počasí ešte nehrniem a minimálne do konca decembra na tom okrem nejakého vianočného či silvestrovského behu nič meniť ani nechcem...
Verím, že po novoročnom prebudení opäť nájdem motiváciu, ktorá ma reštatuje. Aká okrem zbavenia sa prebytočných tukových zásob:-) a radosti zo samotného pohybu bude, ukáže opäť len čas...

Aktuality