Keď sa telo bráni a začína chýbať motivácia

Koniec uplynulého roka ma v bežeckej pohode teda nezastihol, skôr naopak. Bolesti ľavého triesla, ktoré sa začali v polovici októbra, ani po dvoch mesiacoch oddychu a rehabilitáciach neustúpili, naviac sa k nim pridali aj bolesti pod bruchom. Keďže po mnohých vyšetreniach na ortopédii, chirurgii či urológii ani po ďaľších dvoch mesiacoch lekári múdrejší stále nie sú, čakám na magnetickú rezonanciu. Ak však ani po nej nebudú vedieť viac, neostane mi len si spievať „Telo si so mnou robí, čo chce“:-) a opäť len veriť, že najlepším lekárom je čas.
Ako som však vždy veril, verím aj teraz, že po každom daždi raz slnko výjde. Nepochybujem, že výjde opäť, otázkou je kedy a ako zvysoka svietiť bude. Posledný rok a pol som si ho naozaj užíval.
Druhou, pre mňa oveľa dôležitejšou otázkou, je motivácia. Tú chodeckú som stratil už dávnejšie, keď som bol presvedčený, že v daných podmienkach som svoj potenciál vyčerpal, bežecká sa mi hľadá tiež čoraz ťažšie.
Z tých výkonnostných by mi možno k vnútornej spokojnosti mohla chýbať snáď už len chodecká 100 vka pod hranicou 9 hodín (9:02:00 hod) a bežecká pod 7 hodín (7:12:38 hod). Chodeckú som ako chodec napriek dostatočným skúsenostiam pod 9 hodín už nestihol, bežeckú pod 7 hodín som zatiaľ nedosiahol myslím si len vďaka netrpezlivosti a neskúsenosti z ultrabehu.
Momentálne síce neviem, kedy a či vôbec ešte budem natoľko zdravotne v poriadku alebo budem mať chuť sa o to pokúsť, verím však, že ak sa mi to aj nepodarí, ako vzdanie to cítiť nikdy nebudem.
Práve tento pocit, ako aj dobrý pocit zo samotného bežeckého pohybu, je pre mňa dnes už totiž oveľa dôležitejší, ako dosiahnuté výkony či osobné rekordy.
Tých bolo za tie roky, chodeckých, neskôr bežeckých dosť a hoci niektoré mohli byť určite aj lepšie, som s nimi spokojný...
Vraví sa, že všetko chce svoj čas. Ak by som mal však považovať za nejaký signál konca svojej pretekárskej kariéry okrem posledného roku s deviatkou na konci aj skutočnosť, že prvú svoju vytrvalostnú akciu som absolvoval v roku 1989 (M-ČSSR v chôdzi na 50 km na trati Praha - Poděbrady) a poslednú z doteraz 89 tich presne po 20 tich rokoch vlani (Liptovský maratón), nasilu sa tomu brániť nebudem....
Nakoniec, v podobnej situácii, hoci s úplne inými zdravotnými problémami ako teraz, som už bol pred rokom apol.