Keď sa telo bráni a začína chýbať motivácia

Koniec uplynulého roka ma v bežeckej pohode teda nezastihol, skôr naopak. Bolesti ľavého triesla, ktoré začali v polovici októbra, ani po dvoch mesiacoch oddychu či rehabilitáciach neustúpili, naviac sa k nim pridali bolesti pod bruchom. Keďže po mnohých vyšetreniach na ortopédii,chirurgii či urológii ani po dvoch mesiacoch lekári múdrejší nie sú,čakám na magnetickú rezonanciu.Ak ani tá nepomôže nájsť problém, neostane mi len si spievať „Telo si so mnou robí, čo chce“:-) a opäť len veriť, že najlepším lekárom je čas.
Ako som však vždy veril, viem aj teraz, že po každom daždi raz slnko výjde, otázkou je len kedy...
Druhou je - motivácia, aspoň tá výkonnostná. Chodeckú som stratil už dávnejšie, keď som dospel k presvedčeniu, že v daných podmienkach som svoj potenciál vyčerpal, bežecká sa mi hľadá tiež čoraz ťažšie.
Čo sa týka výkonov, k vnútornej spokojnosti by  mi mohla chýbať snáď už len chodecká 100 vka pod 9 hodín (9:02:00 hod)  a bežecká pod 7 hodín (7:12:38 hod).
Momentálne síce neviem, kedy a či vôbec ešte budem natoľko zdravotne v poriadku alebo budem mať chuť aby som sa aspoň o tú bežeckú 100vku pokúsil, viem však, že ak sa mi to aj nepodarí, ako vzdanie to cítiť už nebudem.
Práve tento pocit, a hlavne dobrý pocit zo samotného behu je mi totiž dnes už oveľa dôležitejší ako výkony, víťazstvá či rekordy.
Vraví sa, že všetko chce svoj čas. Ak by som mal však považovať za nejaký signál konca svojej pretekárskej kariéry skutočnosť, že poslednú vytrvalostnú akciu z doteraz 89 tich som absolvoval presne po 20 tich rokoch  (2009 Liptovský maratón), po prvej  (1989 M-ČSSR v chôdzi na 50 km Praha - Poděbrady) , nasilu sa brániť určite nebudem....