Moje bežecké a chodecké začiatky (3)

Od prvého tréningu som patril k jedným s najpravidelnejšou dochádzkou a hoci som mal len 10rokov, začal som hltať každú informáciu o atletike a bežcoch ako Sebastian Coe, Mirus Jifter, Alberto Juantorena, Steve Ovett. Zošit s výstrižkami obrázkov formúl, ktoré som dovtedy zbieral, som zrazu vymenil za obrázky bežcov, ktorými som polepil pol steny detskej izby. Počas tréningových kontrolných pretekov, ktoré sme u trénera Srholca robili často, sme si dávali mená bežcov, v ktorých sme sa videli. Mojim „favoritom“ bol Sebastian Coe, od začiatku sa mi páčil pre jeho ľahký krok a zrýchlenie v posledných metroch – finiš. Slovo, ktoré som ešte donedávna nepoznal.

Po troch týždňoch tréningov som sa doma pochválil, že chodím na atletiku a že by som potreboval botasky na tréning. Neviem,či bol otec z toho nadšený, lebo ako známy hudobník, vo mne videl skôr svojho nasledovníka ako nejakého bežca. Dva roky som už navštevoval Ľudovú školu umenia v hre na klavír. Pokiaľ som nebol na prvom tréningu, celkom som tam aj pravidelne chodil.

Jedno poobedie ma otec milo prekvapil. Po vyučovaní sme šli na rodinný výlet neďaleko  mesta do lesa . Ufuľanému od ohňa mi povedal, nech sa idem do potoka umyť, potom mi dal do ruky krabicu s cenovkou - 23Kčs. Boli v nej tenisky –biele, s tenkou podrážkou, podobné, ako boli neskôr populárne číny, ibaže polovičné, pod kotníky. Hneď som si ich obul a v ten deň už z nôh nedal. Večer som si ich položil k posteli a s pohľadom na ne spokojne zaspal.

-„Pefo,ukáž aký si teda bežec a obehni aspoň tri kola okolo Leninky“ – vyprovokoval ma jeden zo starších chalanov v jedno poobedie pred partiou na ulici. (Leninka sme volali okruh tromi ulicami, nevedel som ešte, že meria 1025m a už vtedy sa na ňom organizovali preteky - Beh Oslobodenia.

-„Aj desať dám“ – zakontroval som, ani si neuvedomujúc čo som vlastne povedal.

-„Tak to určite, ani na bicykli“,pozrel sa na ostatných a opäť na mňa.

-„Neveríte?Veď už trénujem, aha mám aj nové tenisky a pôjdem aj na preteky“,nedal som sa.

-„Dobre,dáme stávku.Keď odbehneš tých 10kôl“, opäť s úškrnom na ostatných, „máš od každého ruskú zmrzlinu, ak nie, všetkých nás budeš chodiť týždeň ráno budiť do školy a zaviazovať pred zápasmi šnúrky do kopačiek“.Myslel tým na futbalové zápasy, ktoré partie starších chalanov hrali medzi ulicami - mňa ako najmladšieho postavili vždy do brány . Bol som na to hrdý,veď tí chalani boli o 4-5rokov starší a ja som bol jediný z „krpcov“, ktorý sa dostal do zostavy. V bráne som bol sice malý, ale vedel som sa hádzať pod nohy tak, že chalani mali z toho niekedy poriadne nervy :-) .ešte viac pri hokeji, kde sme mali bránku z dvoch veľkých kameňov.

-„Dobre", povedal som odhodlane, "a koľko mám na to času?“, začal som vyjednávať…

-„Koľko chceš, ale kým sa zotmie a pôjdeme domo, musíš mať za sebou desať kôl. Zastaviť môžeš na jednu minútu v každom kole, počas neho nie“.

-„Dobre, idem na to“, a vyložil som si najprv pravú, potom ľavú nohu na zábradlie, aby som si silnejšie zaviazal šnúrky v teniskách. Rozbehol som sa od domu svižne, ale za prvou zákrutou som radšej zvolnil, uvedomil som si totiž, že desať kôl je fakt dosť…Po prvom kole som sa spýtal, koľko meria jedno kolo.

-„Pefo, už to máš bližšie ako do Žiliny, kolo má kilometer.“,stále si chalani robili srandu, neveriac, že to zabehnem. Nebolo mi všetko jedno, ale veril som, že stávku vyhrám. Neviem, či by som sa do toho pustil, keby mi chalani pred tým povedali, že jeden okruh má 1km. Odbehnúť 10km sa mi totiž zdalo nepredstaviteľné.Veď to bolo ako do veľkej Žiliny.Prvýkrát som pri chalanoch zastavil po šiestom okruhu,v každom ďaľšom na pár sekúnd tiež. Ku koncu som už cítil únavu, ale povzbuzovaný už aj susedmi z našej i okolitých bytoviek,, som dokončil desiate kolo a užíval si slová uznania. Kto z ulice si môže povedať, že odbehol diaľku ako z Kysuce do Žiliny. To bolo v tej chvíli pre mňa viac ako tých päť ruských zmrzlín, na ktoré som sa tiež samozrejme tešil.

Na druhý deň, keď som si pred futbalom zaviazoval na kopačkách šnúrky, mi s nohou klepalo tak ,že mi skoro narazila do brady.Prvýkrát som aj pocítil, čo je to odtlak na päte, kvôli ktorému som si iné, ako stáť v bráne, ani predstaviť nevedel.
V tých teniskách som chodil na tréningy ďalšie 3mesiace, pomaly sa blížil dátum 1.9.1979 - moje prvé bežecké preteky....

.
Moje bežecké a chodecké začiatky (1)
Moje bežecké a chodecké začiatky (2)