.jpg)
Keď som sa pár dní pred svojimi prvými pretekmi (1.9.1979) dozvedel, že pôjdem „až“ do Staškova (25km od KNM:-) , nevedel som sa dočkať. Noc pred nimi som ani zaspať nemohol.Nakoniec chýbalo málo a do Staškova by som ani necestoval. V registračnom preukaze mi totiž chýbalo lekárske potvrdenie, čo bolo podmienkou účasti na pretekoch.
Našťastie, odchod sme mali z miesta blízko OÚNZ (okresný ústav národného zdravia:-) a preto jedinou šancou bolo skúsiť potvrdenie získať pred odchodom na pohotovostnej službe, keďže bola sobota….
-„Pefo, idem s Tebou, na pohotovosti musí niekto byť, možno to stihneme“, ponúkol mi pomoc najlepší žiacky bežec, o rok starší Marián Budoš (od r.1990 žije v Austrálii).
Rozbehli sme sa smerom k budove OÚNZ snáď rýchlejšie, ako o pár hodín na pretekoch.V duchu som sa modlil, aby to vyšlo. Spomenul som si, ako som sa na ulici aj doma chválil, že idem na preteky a mátala ma myšlienka, ako by sa mi chalani na ulici a sestry doma smiali….
V poslednej chvíli sme to s Mariánom nakoniec stihli. Zadýchaný som sadol do autobusu úplne dozadu ako jeden síce z najmladších, ale v kategórii 10ročných bežcov v oddieli za necelý polrok trénovania už „ostrieľaný borec“:-).
Na štarte v kategórii najmladších žiakov behu na 600m som stál snáď nervóznejší ako o niekoľko rokov na svetových podujatach.
Po výstrele som vybehol prvých 200 m s asi 10 metrovým náskokom na prvom mieste, postupne ma však predbehol asi o dve hlavy vyšší " chalan, po ňom druhý a asi 80m pred cieľom aj môj najväčší oddielový "rival" Laco Halama , ktorý nakoniec finišoval, hoci tesne, ako víťaz. Nakoniec som skončil teda tesne za stupňom víťazov a smutne pozeral, ako si prví traja preberajú diplomy a vecné ceny - gumenú loptu, lietajuci tanier a Laco spoločenskú hru "Človeče nezlob se":-)
Laco bol postavou v oddieli síce najmenší, o to viac však viditeľný, bolo ho všade, kde sa niečo dialo. Bol jednoducho lídrom a prirodzeným zabávačom.V autobuse cestou späť hneď svoju výhru rozbalil a figúrkami ma podpichoval, z čoho mal ohromnú radosť…Naopak, mne bolo stále toho pocitu stáť „na bedni“,o ktorý som v posledných metroch v prišiel, ľúto…
-„Tak čo,vyhral si?“ spýtali sa sestry večer, keď som prišiel domov.
Hanbil som sa, preglgol horkú slinu a so sklopenými očami hanblivo priznal -„štvrtý som bol, kúsok za tretím“…
- „mhmm…“- bez väčšieho záujmu sa ma ešte na niečo pýtať, po chvíli ma však predsa len snažili trochu utešiť - „Nevadí, nabudúce to bude lepšie..“- a naďalej sledovali v telke "veľký revuálny program NDR" Ein Kessel Buntes ,kde akurát spievala skupina BoneyM….
....pokračovanie...
.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára